Americký spisovateľ, psychológ a lekár Raymond Moody patrí k prvým výskumníkom, ktorý sa začal zaoberať zážitkami blízkymi smrti. O téme napísal jedenásť kníh a najznámejšia je Život po živote. Na argumenty kritikov a vedeckej obce, že zážitky blízke smrti sú iba príbehy, odpovedá:
„Život po smrti nie je vedeckou otázkou. Je to skôr filozofická a náboženská otázka. Možno, že niekedy v budúcnosti budeme mať o tomto fenoméne dôkazy aj prostredníctvom vedy. Ale skutočnosť, že ich ešte nemáme, neznamená, že to, o čom hovorím, nemôžeme z racionálnych dôvodov prijať. Ľudia v dnešnej dobe sú slovom – vedecký – až príliš zmätení.“

Posledný úder srdca, posledný výdych a koniec… Tak si predstavujeme svoju smrť?
Sú medzi nami ľudia, ktorí by s vami nesúhlasili, pretože už niekedy v čase mali možnosť prežiť vlastnú smrť. Respektíve mali možnosť sa vrátiť, ale predtým nahliadli teda do iného sveta, z ktorého sa museli vrátiť, lebo ich čas definitívnej smrti ešte neprišiel.
Už som sa aj ja niekoľkokrát zamýšľal nad tým, čo je to vlastne vedomie a ako funguje. Je veľa názorov a sú aj názory, že vedomie rovná sa Duša. No ak vedomie je aj rozmýšľanie, tak rozmýšľanie predsa vieme odôvodniť chemickými procesmi v mozgu. Avšak chemické procesy nám akoby tým pádom vylučovali možnú prítomnosť Duše v tele. Takže zostáva akoby nezodpovedaná otázka, či jestvuje Duša v tele alebo nejestvuje a je to len naše želanie, aby Duša v tele jestvovala? Dá sa v tomto smere urobiť nejaký racionálny experiment?
V roku 1901 prebehol jeden experiment (tým nevylučujem, že odvtedy sa o to opäť niekto iný nepokúsil), ktorý vykonal americký fyzik Duncan MacDougall, ktorý si „požičal“ a či proste nejako zaobstaral šesticu umierajúcich ľudí na tuberkulózu.
Duncan MacDougall týchto ľudí položil na špeciálnu váhu a proste už len čakal na to, až zomrú – poslednýkrát sa nadýchnu a možno aj vydýchnu. (Niektorí lekári totiž tvrdia, že posledný úkon nie je výdych, ale nádych – o tom ešte budem písať v inej kapitole.) Hneď po ich definitívnej smrti sa ich telesná hmotnosť zmenila a znížila v priemere o dvadsaťjeden gramov. Otázka ale je, čo spôsobilo tento úbytok hmotnosti. Odpoveďou sú možno aj telesné tekutiny, či samotný vzduch v pľúcach, pľúca sa po smrti spľasnú a teda vzduch unikne z tela. To však podľa mňa automaticky ešte neznamená, že Duša v tele neexistuje. Je teda jednoducho nemožné vylúčiť zo straty hmotnosti všetky telesné prejavy smrti a vypočítať, či naozaj nejaká Duša a či vedomie z tela odišlo. Ono je veľmi otázne, či Duša ako energia reálne niečo váži a či sa dá takto cez úbytok váhy v ľudskom tele určiť jej skutočná prítomnosť v tele.

Posledný boj o život?…

Príchodom smrti dochádza ku kolapsu a telo človeka to odrazu vzdáva, srdce kolabuje, dych mu dochádza a telo ochabuje. Lekári sa samozrejme zo všetkých síl snažia pacienta znovu oživiť, no možno je ich snaha už márna. Pacient umiera. Medzi životom a večnosťou však existuje krátka chvíľa pomenovaná ako klinická smrť. V odbornej literatúre je to definované ako zlyhanie životne dôležitých funkcií organizmu. Dochádza ku koncu dýchania a ku koncu činnosti srdca, teda aj krv prestáva prúdiť. Tým dochádza ku zastaveniu prívodu kyslíka do mozgu a orgánov. No v tomto štádiu ešte úplne nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgu. Inak povedané, mozog sa ešte nevzdal a ešte určitú dobu dokáže „žiť“ a pracovať. Táto doba môže trvať od niekoľko málo sekúnd alebo dokonca v ojedinelých prípadoch aj hodinu. V tomto čase ešte môže lekár pri oživovaní človeka uspieť a prinavrátiť ho z druhej strany späť. Pretože masážou srdca a umelým dýchaním jemne, ale predsa zabezpečuje prísun okysličenej krvi do mozgu a orgánov.
Čo a ako to súvisí s témou? Nuž tak, že na svete existujú ľudia, ktorí takúto scénu svojho oživovania, či už v teréne a či na operačnom stole, videli vraj na vlastné oči. Čo však vlastne videli?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide iba o ich halucinácie, halucinácie umierajúcich ľudí, ktorých lekári vrátili doslova v hodine dvanástej. Ako je potom možné, že ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, opísali neskôr veľmi podobné zážitky? Vystúpili z vlastného tela, vznášali sa v určitej výške nad svojím telom a na vlastné oči sledovali to, ako lekári bojujú o ich život. Potom prišla už „známa“ cesta tunelom, na konci ktorého videli jasné svetlo, ktoré ich silne priťahovalo. Bolo to ako neodolateľné volanie neznámej a predsa tak známej sily. Na konci tunela mnohí videli svojich blízkych, ktorí umreli už skôr. Stáli na konci tunela a bez slov formou energie pôsobili na Dušu a volali ju ku sebe, aby sa ku nim pridala. To volanie, vôľa Duše ísť za svetlom, je neodolateľná.
Mnohým sa však predtým premietol pred očami celý ich život a v každej scéne videli aj tie najmenšie detaily toho, čo prežili. Väčšinou cítili pokoj, teplo a lásku, pocity, ktorým sa nevyrovná žiaden pocit na Zemi.
Keď dorazili na koniec tunela, videli svet… tu sa to trošku samozrejme líši, lebo opisy boli rôzne. Veď predsa ani v živote nič nevnímame rovnako, hoci sa dívame na to isté. Všetci sa však zhodli na tom, že chceli v tomto svete navždy zostať, no nejaká bytosť a často aj zosnulí príbuzní im povedali, že ich čas ešte neprišiel a musia sa preto ešte vrátiť do života. Veľakrát nechceli odísť, pretože im v tom nádhernom svete bolo tak dobre… .

A tu treba zrejme dodať, že akoby ani jedna smrť – teda žiadna „konečná“ smrť, kde nedošlo ku návratu do života, nebola náhodná. Prečo? Pretože ak takto umierame a nenastal náš čas, zrejme nás na nejakú dobu vrátia späť? Čo však ak došlo ku takej traume, kde poranenia sú nezlučiteľné zo životom? Čo potom, ak nenastal čas, ale nie je sa už kde vrátiť? Pretože fyzické telo utrpelo takú rozsiahlu traumu, že návrat do tela a jeho uvedenie do života je už nemožné. Nuž, neviem, či jestvuje správna odpoveď, ale natíska sa tá, že taká smrť nebola náhodná a bola teda vopred osudovo predurčená. A ak by aj nie, zrejme „druhý svet“ potom „nemá na výber“ a Dušu musí prijať, pretože Duša sa už nemá kam vrátiť.

Čo je to však za svet, čo vidíme počas klinickej smrti? Tí, ktorí ho zažili, vedia, že vysvetliť niečo podobné ostatným tak, aby to pochopili, je veľmi ťažká úloha. To je aj dôvod, prečo veľa ľudí o zážitku blízko smrti radšej mlčí a odmietajú o tom komunikovať. Boja sa, že budú odmietnutí, že ich nevypočujú a že na nich budú pozerať s rezervou, jednoducho ako na bláznov alebo proste človek je otrasený v základoch, pretože dovtedy žil materialistickým pohľadom na život, kde tvrdil, že po smrti nič nie je. A on odrazu vie, že po smrti niečo iné jestvuje. Takým prípadom je aj vedec – lekár Eben Alexander a jeho prípad opíšem nižšie.
Vedecká komunita je voči zážitkom z „druhého sveta“ skeptická. Na svete však dnes existuje zopár výskumov, ktoré sa snažia vedecky dokázať, že skúsenosť z blízkej smrti nie je len blud a či fantázia človeka. Jedným z nich je výskum americkej psychologičky Elizabeth Kübler-Ross, jej ľudia často detailne opisovali, ako vyšli z vlastného tela a videli priebeh resuscitácie. Psychologička Kübler-Ross sa preto rozhodla zamerať aj na nevidiacich ľudí. A čo od nich zistila? Napriek slepote po návrate do života dokázali veľmi detailne opísať priestor, kde ležalo ich telo a to vrátane farieb stien, či oblečenia doktorov.
V roku 2013 tím vedcov z Univerzity of Michigan na čele s doktorkou Jimo Borjigin prišiel s názorom, že intenzívne zážitky ľudí, ktorí sa ocitli na pokraji smrti, môže spôsobovať silná elektrická aktivita v mozgu. Výskum realizovali na umierajúcich potkanoch a prišli na to, že približne v 30 sekundách po tom, čo hlodavcom prestalo biť srdce, elektrická aktivita v mozgu prudko vzrástla. Tieto pulzy sa nazývajú gamma oscilácie a vraj u ľudí môžu viesť k zvýšenému stavu vedomia. Aby sa táto teória potvrdila, musela by byť testovaná na ľuďoch, čo je zatiaľ nemožné.
Existujú však aj prípady, keď je mozog človeka preukázateľne absolútne nečinný, no aj tak prežije intenzívny zážitok blízky smrti. Zaujímavý je príbeh doktora Ebena Alexandra, amerického neurochirurga. Ako neurochirurg veril iba vede a teda to, čo sa nedalo logicky vysvetliť, akoby neexistovalo.
Mal za to, že rozumie tomu, čo sa stane v mozgu, keď sú ľudia blízko smrti a vždy veril tomu, že sú dobré vedecké vysvetlenia pre nebeské cesty mimo tela, ktoré opisujú ľudia, čo sa priblížili smrti.
Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď sa medzi týchto ľudí zaradil aj on sám. V roku 2008 ochorel na zápal mozgových blán a upadol do kómy. (Čo sa deje v kóme opisujem v mojej knihe Život po smrti/Duša).
Jeho mozgová kôra zodpovedná za myšlienky a emócie – to, čo nás robí ľuďmi – mu už proste prestala fungovať. Mohla za to baktéria meningitídy, ktorá začala rozožierať jeho mozog. V momente, keď už to doktori chceli vzdať, Eben odrazu otvoril oči a vrátil sa do života s neuveriteľným zážitkom, o ktorom spočiatku nechcel hovoriť. Eben to nedokázal vedecky vysvetliť, ale zatiaľ, čo jeho telo ležalo v kóme, jeho myseľ bola v skutočnosti živá a zdravá.
Počas svojho zážitku sa dostal do priestoru pripomínajúceho nebo a ocitol sa v oblakoch. Veľkých nadýchaných oranžovo-bielych mrakoch, ktoré kontrastovali na tmavomodrej oblohe. Nad nimi lietali kŕdle priehľadných, svetielkujúcich bytostí, ktoré nedokázal rozoznať… Vychádzala z nich radosť. A potom sa dostal do čierno-čiernej tmy, ktorú presvetľovalo intenzívne svetlo. O tom všetkom porozprával doktor Eben, ktorý v onom priestore stretol aj svoju už skôr zosnulú sestru. Keď sa vrátil do života, vydal o svojej skúsenosti knihu – Pohľad do večnosti.

Chce nám Boh, Paralelný svet alebo nejaká vyššia sila prostredníctvom podobných príbehov ukázať, že život sa smrťou naozaj nekončí? Alebo na svete existuje iné, logické či vedecké vysvetlenie na objasnenie týchto javov? V nesmrteľnosť ľudskej duše môžeme a nemusíme veriť, no isté javy sa vysvetliť nedajú a pre ľudský um sú nepochopiteľné. Odborníci napríklad dnes presne vedia, čo sa stane s telom po smrti po fyzickej stránke, ale to, čo sa deje po tej psychickej, to vlastne pre nás ešte zostáva záhadou.
Podľa výskumov sa približne každý piaty človek, ktorý bol úspešne oživený, vracia do života so zážitkom z druhej strany. Väčšinou mu táto skúsenosť úplne zmení život. Takýto človek zmení hodnotový rebríček, začne sa viac zaujímať o duchovné veci a v neposlednom rade prestane mať strach zo smrti, pretože vie, že posledným výdychom a či nádychom sa život nekončí.

Nielen v Amerike sa však týmto výskumom zaoberajú …

Martin Kupka, psychológ Univerzity Palackého v Olomouci, vo svojej štúdií Klinická smrť ako zmenený stav vedomia skúmal zmeny v životoch ľudí, ktorí prežili zážitok blízky smrti.
Citujem: „Zhruba 20 – 25 % z týchto ľudí si pamätá veľmi silný a zvláštny zážitok zmeneného vedomia. Nie je to však iba nejaká halucinácia, ale usporiadaný zážitok – pacienti vedia do detailov opísať, čo sa im udialo, a považujú to za realitu,“ tvrdí Kupka.
Počas svojho výskumu sa stretol s rôznymi zážitkami. Cesta tunelom, priechod bránou, iná realita, kontakt so svetlom, či zosnulými blízkymi alebo panoramatický prehľad života a niekedy všetko dohromady.
Výskum Martina Kupku nemal za cieľ vyhľadávať senzácie. Ako psychológ sa zaujímal o to, či aj v Českej republike existujú ľudia, ktorí takéto zážitky majú, no hlavne ho zaujímalo, aký mal tento zážitok vplyv na ich ďalší život. Zistil, že ľudia sa začali oveľa viac zaujímať o náboženstvo či filozofiu. Zrazu ako keby pochopili, čo je v živote dôležité, na čom naozaj záleží a akou cestou sa vydať.

Skúsenosť blízka smrti však nemusí byť vždy iba pozitívnym zážitkom.
Existujú aj ľudia, ktorí majú s klinickou smrťou nepríjemný zážitok. Po vystúpení z tela zažili obrovskú úzkosť – nevedeli, kde sú, ako sa tam ocitli a čo sa s nimi deje. Alebo videli panoramatický prehľad života a zistili, že nežili dobre. Cítili sa odsúdení a neprijatí. (Možno je to skutočný opis toho, čo nazývame peklo.)
S podobnými spomienkami sa však ľudia iba ťažko zdôverujú, pretože sa k tomu nechcú vracať.
Viem však aj o prípadoch, keď sa dostali do nejakej krajiny, ktorá vyzerá ako odsúdenie, či dokonca večné zatratenie alebo väzenie. Takýto ľudia sa potom menia a ak dovtedy boli povedzme zlými, ale potom akoby čarovným prútikom zmenia svoje správanie voči iným ľuďom a to bez toho, aby svoje počínanie smerom k dobrému chceli vysvetľovať. Avšak ak už, tak to odôvodňujú tým, že sa nechcú dostať opäť do toho negatívneho sveta, ale chcú sa dostať ku svetlu a teda do pozitívneho „záhrobia“.

Nájsť však vedecké vysvetlenie na tento fenomén je takmer nemožné. Pri tomto je zaujímavé, že v niektorých prípadoch bola zistená nulová elektrická aktivita mozgu. Znamená to, že podľa lekárov by tam žiadny vedomý dej byť nemal, ale on bol!
Nakoniec vždy ide o to, čomu ľudia uveria. Uvedomenie si vlastnej smrti je veľmi silný stimul pre náš život. Zistíme, že nežijeme večne a nemáme veľa času, preto je dobré uvedomiť si zmysel života. Myslím si, že to je to najväčšie posolstvo od ľudí, ktorí sa k smrti priblížili. Viac si život vážiť a maximálne ho využiť.