Než prejdem ďalej v téme, krátko spomeniem Tóru. Tóra je Hebrejský zákon, inak známy aj ako Mojžišov zákon. Tóra v užšom slova zmysle je priamo Pentateuch, päť Mojžišových kníh, t.j. prvých päť kníh kresťanského Starého zákona. V širšom slova zmysle ide o písanú a ústnu Tóru. Písaná Tóra je Tanach (Pentateuch, Proroci a Spisy) a v kresťanskom ponímaní sa spomína ako Starý zákon. Často pri debatách počujem výraz Starý zákon, ako ho len tak ledabolo mnohí používajú – odvolávajú sa na Starý zákon a to bez poznatku, že sa vlastne jedná o Tóru resp. Tanach, teda aktuálnu Hebrejskú Bibliu. A práve v Tóre sú zachytené aj pokyny o tom, čo a ako má nasledovať po smrti predstaviteľa židovského náboženstva.

Tradičný judaizmus pevne verí, že smrťou sa ľudská existencia človeka nekončí, ale keďže sa viac zameriava priamo tu na život na Zemi, neobsahuje preto ani žiadnu striktnú dogmu o posmrtnom živote a skôr necháva viac priestoru pre osobný názor každého človeka. Posvätné písmo Tóra sa preto viac zameriava na konkrétne životné situácie ľudí a na ich reálne odmeny a tresty v tomto danom živote. V Tóre sa však píše aj to, že spravodliví budú znova zjednotení so svojimi blízkymi po smrti. Tu podotknem, že je to akoby môj opis paralelného sveta (viac v časti Paralelné svety – v knihe Za závojom smrti, alebo v knihe Život po smrti), kde sa zmieňujem o tom, že mŕtvi sa stretajú po ceste v tuneli so svojimi blízkymi, ktorí odišli na túto posmrtnú púť v čase pred nami.
Tradičný judaizmus totiž pevne verí, že smrťou sa ľudská existencia nekončí. Keďže sa však viac zameriava na život tu na Zemi, neobsahuje žiadnu striktnú dogmu o posmrtnom živote a skôr tu ponecháva viac priestoru pre osobný názor každého človeka.
Viera vo vzkriesenie mŕtvych je jedným z trinástich základných princípov židovskej viery. Vzkriesenie však nastane až po príchode Mesiáša v čase, ktorý sa po hebrejsky nazýva olam ha-ba – svet, ktorý príde.
Olam ha-ba – svet, ktorý príde, je v židovskom náboženstve považovaný za vyššiu formu bytia. Tóra hovorí, že celý Izrael má podiel v olam ha-ba – vo svete, ktorý príde, avšak jednotlivé podiely nie sú úplne rovnaké. Sú tu rozdiely v tom, kto koľko dostane odmeny. Tí ľudia, ktorí boli počas života výnimočne spravodliví, budú mať preto o niečo väčší podiel, ako obyčajní dobrí ľudia. Aký veľký bude tento podiel, si každý určí už svojím konaním počas života, či v ňom budú prevládať dobré skutky alebo zlé skutky. Každopádne, plnenie – „micvot“ – by nemalo byť a ani nie je nejakým prostriedkom na zabezpečenie si miesta v „nebi“, ale prejavom lásky k stvoriteľovi a sebadisciplíny plniť si správne svoje povinnosti už počas života na zemi.
V súčasnosti dokonca prevláda názor, že aj nežidia majú svoj podiel v olam ha-ba a judaizmus pripúšťa spásu aj pre ľudí iného vierovyznania, pokiaľ sa nejedná o modlárstvo. (Otázka je, ktoré náboženstvo sa považuje v tomto prípade za modlárstvo?)

Gan eden – (raj) a Gehinnom – (peklo) majú tiež svoje miesto v chápaní židovskej kultúry odmeny respektíve trestu za skutky počas tohto života. Gan eden nie je však tým istým Biblickým miestom, kde žili Adam a Eva, ale je to miesto odmeny, ktoré nemá presne špecifické črty (pripomína to skôr môj opis Šeolu v knihe Život po smrti) a každý si ho môže preto predstavovať inak. Je to nechané na vašu fantáziu, ak ste veriaci Žid. Hovorí sa, že pokoj, ktorý človek pociťuje pri správnom slávení Šabatu, je približne jedna šesťdesiatina pokoja a radosti, ktorú zažije v Gan eden (Šeole – Raji), ak sa tam dostane. Na druhej strane je Gehinnom, inak povedané „peklo“. Tradícia hovorí, že každým jedným spáchaným hriechom si spôsobujeme smrť dobrého anjela, ktorý sa potom mení na zlého démona, a všetci takto vytvorení démoni nás za to po smrti potrestajú. Vlastne si sami akoby vyrábame démonov trestu, ktorý nás čaká po smrti v Gehinnome. V judaizme sa však nehovorí o večnom zatratení Duše, ako to občas niektoré kresťanské cirkvi prezentujú. V judaizme jestvuje to, čo by sa ľudovo dalo nazvať Očistcom a či dobou určenou na očistenie Duše. Existuje tu totiž aj obdobie očisťovania, ktoré netrvá viac ako dvanásť mesiacov, počas ktorého sa duše očisťujú uvedomením si všetkých svojich hriechov a premárnených príležitostí konať dobro. Nie všetky duše majú po tomto období garantovaný podiel v olam ha-ba – svete, ktorý príde. Aspoň to takto hovorí tradícia. Život v pravde a spravodlivosti však prináša pokoj Duše a odmenu už počas života tu na Zemi a preto netreba čakať s „polepšením sa“ až do poslednej chvíle, pretože zlé skutky musia byť prevážené tými dobrými ešte počas tohto nám daného času života.

Na smrť sa judaizmus pozerá ako na nemennú súčasť života, a nie ako na vyslovene tragickú udalosť, ktorou sa všetko definitívne končí. Podobne ako život, aj smrť je súčasťou Božieho plánu a silná viera Židov v posmrtný život umožňuje udržať si nádej, že tí, ktorí žili hodnotný život podľa micvot, budú vo „svete, ktorý príde“ (olam ha-ba), odmenení.
Zachovávanie života a jeho záchrana stojí nad takmer všetkými prikázaniami, avšak, v prípade evidentnej smrti a drastického umelého predlžovania života trpiaceho pacienta, je dovolené ho ukončiť a nepredlžovať umelo stav utrpenia. Samovražda alebo eutanázia ako taká je aj v židovskom náboženstve samozrejme prísne zakázaná.
Aj keď by sa mohlo zdať, že rozsiahle zvyky dodržiavania smútku a niektorých smútočných praktík v židovskej kultúre poukazujú na smrť ako na tragédiu, nie je to tak. Všetky prejavy smútku majú dva hlavné účely – preukázať úctu zosnulému, ako aj potešiť pozostalých, ktorým zosnulý samozrejme chýba.
Pohrebné aktivity začínajú okamžite po smrti človeka. Zosnulému sa zavrú naposledy jeho oči a uloží sa na zem, kde sa prikryje nejakou látkou a pri hlave sa mu zapáli sviečka. Telo zosnulého sa po smrti musí umyť teplou vodou a platí zásada, že muža umývajú muži a ženu ženy. Počas celej tej doby sa odriekajú modlitby z Tóry. Potom ho oblečú do určeného oblečenia z bieleho plátna. Počas tej doby by sa mala vyrobiť aj truhla s nehobľovaných dosiek a do truhly sa nesmú vkladať šperky a ani kvety – po smrti nesmie byť totiž rozdiel medzi zosnulým bohatým a chudobným človekom.
Telo zosnulého sa na znak úcty nesmie opustiť až do samotného pohrebu.
Ľudia, ktorí sedia pri mŕtvom, sa nazývajú šomerim (strážcovia). Pocta mŕtvemu má v judaizme neskutočne veľký význam a šomerim nesmú na stráži vykonávať nič, čo by mohlo znesvätiť mŕtveho. Väčšina obcí má spolok nazývaný Chevra Kadiša – posvätný spolok, zložený z dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o pochovanie mŕtveho.
Tí, ktorí v dobách minulých nepoznali tieto zvyklosti židovskej obce, často šírili, že v hroboch mŕtvych Židov je veľa peňazí a zlata. Čo však samozrejme nebola a nie je pravda.
Rakva sa v zásade nemusí používať, ale tam, kde je to zvykom alebo kde to upravujú miestne predpisy, by mala byť vyrobená z neohobľovaných dosiek, ako som už spomenul, a mali by byť do nej vyvŕtané otvory, aby telo prišlo do styku so zemou. Telo sa pred pohrebom nikdy nevystavuje. Aj tu sa však dobou mení u nás zvyklosť a proste ak niekto zomrie ako žid, jeho pozostalí proste dnes kúpia štandardnú truhlu v pohrebníctve.
Čo sa týka celistvosti tela, je prikázané pochovávať telo kompletné a žiadna jeho časť nesmie byť oddelená. Avšak darovanie orgánov je podľa niektorých výkladov dovolené, lebo neskorším pochovaním príjemcu orgánu je táto podmienka dodatočne a dostatočne splnená. Pretože židovský zákon nedovoľuje kremáciu, telo musí byť teda pochované do zeme.
Smútok za zosnulým začína okamžite po oznámení jeho smrti. Starým židovským zvykom bolo, že po tom, ako sa niekto prvýkrát dozvedel o smrti príbuzného, roztrhol si na znak smútku odev. Takýto prejav smútku sa volá Kerijah – roztrhnutie. Prípravná fáza pred pohrebom – aninut trvá jeden až dva dni. No podľa pravidiel by telo malo byť pochované tak rýchlo, ako sa to dá, najlepšie do dvadsaťštyri hodín po smrti. Obdobne to majú aj v Islamskej kultúre.
Po pohrebe pripravia pozostalí pre rodinných príslušníkov prvé jedlo, ktoré sa nazýva – se’udat havra’ah. Ďalšia časť smútku po pohrebe sa nazýva šiva – sedem, ktorá trvá sedem dní a dodržiava sa v dome pozostalých za prítomnosti najbližšej rodiny zosnulého. Počas tohto obdobia smútiaci sedia na zemi alebo nízkych stoličkách, nenosia kožené topánky, neholia sa, nestrihajú si vlasy atď. Neodmysliteľnou súčasťou istého obdobia po smrti rodiča je odriekanie modlitby Kadíš Jatom synom zosnulého. Odriekanie tejto modlitby nie je ani tak prejavom smútku, ale keďže sa predpokladá, že smrťou najbližšieho príbuzného môže byť otrasená viera v Boha, je Kádiš verejnou modlitbou. Kádiš sa preto odrieka verejne v synagóge a je deklaráciou neotrasiteľnej viery v Boha a tým aj potvrdenie, že sa mu dostalo dobrej výchovy od zosnulého.
Židia veria, že po smrti Duša zosnulého ostáva určitý čas v očisťovaní pred tým, ako vstúpi do olam ha-ba – sveta, ktorý príde. A aj u najväčších hriešnikov to nie je viac ako dvanásť mesiacov a počas tohto obdobia sa odriekava Kádiš každý deň. (Je tu akoby prienik s ľudovým občasným pomenovaním kresťanského Očistca – aj keď, ako som už písal, Biblia nepozná pojem Očistec.)
V skutočnosti sa však odriekava len jedenásť mesiacov po pohrebe, pretože predsa nikto nechce uvažovať v rovine, že jeho rodič bol taký veľký hriešnik, že potrebuje celých dvanásť mesiacov na očistenie.

Židovský zákon predpisuje, aby bol na hrobe umiestnený náhrobný kameň, aby zosnulý nebol zabudnutý a hrob poškodený alebo znesvätený. Je zvykom umiestniť náhrobný kameň na hrob po uplynutí dvanástich mesiacov od pohrebu, keď skončí obdobie smútku a riziko zabudnutia na zosnulého sa tým zvýši.
Text a nápisy na náhrobných kameňoch bývajú väčšinou v hebrejčine.
V hornej časti náhrobného kameňa sa nachádzajú písmená pe-nun, začiatočné písmená poh nitman (nikbar), čo v podstate znamená tu leží… Dve čiarky medzi písmenami indikujú skratku. V druhom riadku sa väčšinou nachádza meno zosnulého vo forme: meno zosnulého – bar/bat, to znamená syn/dcéra – meno otca zosnulého – zosnulej.
V treťom riadku sa zvyčajne uvádza dátum úmrtia v hebrejskom vyjadrení. V dolnej časti sa nachádza text „tehe nišmatah cerurah bicror hachayim“ alebo jeho skratka, čo znamená približne „nech je jeho/jej duša zviazaná s večným životom“. Okrem toho bývajú na náhrobných kameňoch aj rôzne symboly, napríklad menora, magen David, zvitky Tóry, tabuľky desatora a podobne, ktoré však nič významné neznamenajú, snáď len to, že je tam pochovaný Žid.
Iné je, ak je na kameni symbol rúk, čo znamená, že tu odpočíva Kohen – Židovský kňaz, a spojené ruky symbolizujú požehnanie, symbol džbánu zas znamená, že je tu pochovaný Levita – je to niekto ako pomocný kňaz, džbán symbolizuje umývanie rúk kňazov, ktoré v chráme vykonávali Leviti. Určitý význam majú aj niektoré ďalšie symboly. Napríklad strapec hrozna – symbol Izraela, konár rozvetvený alebo zlomený – skon mladého, respektíve starého muža.

Židovský cintorín je miesto, ktoré má veľký význam pri preukazovaní úcty zosnulým. S hrobmi by sa malo manipulovať len do tej miery, aby neboli poškodené pozostatky zosnulého, ktorého kosti budú premiestnené automaticky do svätej zeme po príchode Mesiáša. U židovskej viery nie povolená exhumácia a ani iný zásah do hrobového miesta. Dokonca nie sú spoločné hroby, ako to bežne vídame v dnešnej dobe, že sa do jedného hrobu pochovajú aj dvaja alebo aj viacerí zosnulí v rámci rodiny.
Hroby významných rabínov a cadikov (mudrcov) sa často stávajú pútnickými miestami, kde sa pri výročí smrti týchto významných ľudí stretávajú tí, ktorí si chcú uctiť zosnulého veriac, že sa môže za nich prihovoriť vo „svete, ktorý príde“. Výročie smrti sa nazýva výrazom z jidiš Jahrzeit, kedy je povinnosťou navštíviť hrob príbuzného zosnulého, recitovať modlitbu Kadiš a zapáliť sviecu na uctenie si pamiatky zosnulého, ktorá by mala horieť minimálne dvadsaťštyri hodín.
Typickým zvykom židov je nosiť na hroby malé kamienky. Je to tradícia, ktorej korene nie sú úplne jasné, ale veľa židov považuje kamienok ako takú kartičku zosnulému, aby vedel, že sme tam boli. Navyše kamene nevädnú a nemôžu byť tak ľahko zmietnuté vetrom ako kvety. Zvyk pravdepodobne pochádza z obdobia biblického Izraela, keď sa na hroby vŕšili kamene, tak, ako ich jeden po druhom vŕšili aj deti Jakoba na hrobe ich matky Ráchel. Takéto návršia z kamenia potom slúžili na jasnú identifikáciu hrobov, čo bolo dôležité pre Kohenov (Kňazov), v súvislosti s dodržiavaním rituálnej čistoty.