V tejto kapitole sa budeme baviť o spôsoboch, ako sa dajú zachytávať rôzne neurčité vplyvy z paralelných svetov – teda posledné dve popísané kategórie. K tým totiž dochádza najčastejšie a to nám vytvára určitý priestor na pozorovanie, mapovanie súvislostí a zákonitostí. Čo sa týka dimenzných brán, tie v tomto momente prenecháme strážcom na to určeným. Tí, ktorí nimi ste, o tom už buď viete, alebo sa v pravý čas dozviete a teoretická príprava na takýto zásah by bola aj tak zbytočná. A tému otvárania trhlín do paralelných svetov zase pre tento moment prenecháme tým, ktorí sa výskumu a priamej práci v tomto smere venujú.

Takéto neurčité plošné vplyvy môžu byť rôzne, takpovediac na rôznych frekvenciách, pravdepodobne v závislosti od toho, z ktorého sveta alebo skupiny svetov pochádzajú. Ak by sme mali charakteristickú vzorku rôznych jedincov, z ktorých všetci dokážu tieto vplyvy vnímať a správne vyhodnocovať (takže si môžeme odmyslieť bludy a omyly), mohli by sme pozorovať určité zákonitosti. Napríklad na určitý vplyv zareagujú dvaja ľudia a ostatní budú úplne v pohode a nebudú vnímať vôbec nič. To neznamená, že sa nič nedialo, ale že proste to išlo frekvenčne mimo nich, jednoducho ich to netrafilo, zatiaľ čo tých dvoch áno. Samozrejme je možné, že skúsený mág dokáže toto svoje pole vnímania časom rozširovať a ak dostane takéto „hlásenie“, vie sa vysunúť mimo svoje štandardné frekvenčné vnímanie a pozrieť sa aj širším pohľadom. To ešte neznamená, že bude vedieť proti tomuto vplyvu zasiahnuť, nakoľko toto môže byť buď neurčitý plošný vplyv, alebo pôsobenie mimo jeho kontrolovaného územia, ale môže touto formou potvrdiť správnosť vnímania svojim kolegom. Opäť ale treba mať na pamäti efekt davovej psychózy, pretože ak ukážem do rohu tmavej miestnosti a začnem rozprávať, aké strašné strašidlo sa tam zhmotňuje, tak minimálne 6 z 10 ľudí ho tam reálne začne vidieť už len pod vplyvom psychiky a empatie. Ideálny stav veci, ktorý by sme chceli dosiahnuť, je v tomto smere dosť problém, pokiaľ sú ľudia ľuďmi. Stále totiž u mnohých musíme zápasiť s predsudkami, úletmi, egom, nezmapovanými emóciami či fantáziou a tak aj jedinec, ktorý môže mať na tieto vnemy dobré predpoklady, je nepoužiteľný, ak nemá zvládnutého seba samého a zmapované svoje vnútorné reakcie. Tu by som však chcela upozorniť na fakt, že to, že jedinec zachytáva bytosti alebo energie z jemnohmotnej úrovne našej dimenzie – napr. pozostatky emočných tiel, tiene a pod. – ešte neznamená, že je strážcom brán a že bude vedieť pôsobiť v úrovniach vplyvov, ktoré pochádzajú z inej dimenzie. Berme to ako dve úplne odlišné odvetvia mágie.

Ak má byť jedinec tohto typu použiteľný, musí sa naučiť vyhodnotiť, kedy je to spomínaný „tlak na bublinu“ (s ktorým pri všetkej snahe nemáme čo urobiť, pretože skrátka ešte nie je čo riešiť a do úrovne svetov paralely asi ťažko len tak z fyzickej roviny z našej strany bubliny zasiahneme tak, aby sme nejaký pohyb síl tam ovplyvnili), a kedy je to priamy prienik, ktorý skutočne treba riešiť. V princípe ale pokiaľ strážca aj zachytí priamy prienik, tak ho zachytil preto, že buď je s daným miestom spojený a má to riešiť práve on, alebo preto, že bol práve na blízku daného prieniku. V oboch prípadoch je to ale ten istý scenár – ak to strážca zachytil, zrejme to má riešiť a spadá to do jeho jurisdikcie.

Na to je však potrebné mať viac podobne ladených ľudí, ktorí dokážu jednoznačne odlišovať osobné animozity od reálnych vnemov, inak je výpovedná hodnota takéhoto porovnávania nulová. Základom je vedieť odlíšiť, kedy sa to týka človeka osobne a kedy je to „niečo v éteri“. Pretože vnem, kedy je človek na nejakej osudovej križovatke, prípadne ho čaká nejaký problém na jeho vlastnej ceste, sa môže občas ľahko zameniť so zlým pocitom, že niečo sa deje niekde v éteri. Ak je jedinec dostatočne pozorný, dokáže tieto vplyvy rozlíšiť, majú totiž inú príchuť. Avšak u niektorých jedincov, ktorí dajme tomu ešte nemajú úplne zmapovaný a rozvinutý tento šiesty zmysel, je možné pracovať aj inak – napríklad ak odpozorujeme, že traja jedinci reagujú na určitý typ zmien v tom istom čase, pritom jeden z nich vie toto už aj rozlišovať, ale dvaja nie, tak niekedy stačí, aby tí dvaja len dokázali jednoznačne a jasne odpovedať na otázku, či sa v nich niečo pohlo, zaplo a aby do toho neplietli to, čo tam nepatrí. Časom sa takto naučia jednak tie vnemy rozlišovať a jednak môžu byť platnou súčasťou kontrolnej skupiny aj v čase, kedy ešte nie sú v tomto smere úplne zbehlí.