Trevor mal zavreté oči a uvažoval, ako ďalej. Všade okolo neho bolo doslova Nič. Jemne skúsil potvoriť oči a uvidel okolo seba zase len to Nič a stále sa v tom „Ničom“ pevne nachádzal bezo zmeny. Opäť teda zavrel oči, lebo takto sa mu ľahšie uvažovalo. Spomenul si, ako na výučbe u Laurenceho počul o Prázdnote. Je toto však tá Prázdnota, o ktorej im hovoril?

„Hm,“ povedal si Trevor, „ale veď viem v tomto Prázdne existovať a dýchať.“

A to teda si nespomínal, žeby Laurence na prednáške hovoril niečo o tom, ako sa v  Prázdnote a Ničote pohybovať.

„Avšak musím ísť ďalej,“ uvažoval Trevor. Nakoniec ho napadlo, že ak okolo neho je Prázdno alebo Nič – nevedel sa rozhodnúť, čo je správny pojem – ďalej bleskovo uvažoval, tak musím vytvoriť niečo, čo mi pomôže, aby som to Nič zmenil. Zmenil aspoň vo svojej blízkosti.

V tom sa prichytil, akoby mu niečo v hlave našepkávalo, že sa má vrátiť a nechať všetko tak, že je to zbytočné a načo byť Archivár, keď vonku je kopa iných možností, ako sa uplatniť.

„A nakoniec si uvedom, že ty nie si na takúto úlohu predurčený a koľkí ťa už aj tak v postupe smerom nahor predbehli? Tam vonku vo svete toto o tebe nikto nevie a budeš môcť začať inde a inak ako tu.“

Takéto myšlienky sa v hlave Trevora začali naháňať a nutkavo dobiedzať.

Potom to pozvoľna prechádzalo na jeho emócie a začalo ho to pretvárať a emociálne usmerňovať k návratu a k opusteniu Hradu. Toto bol už pre Trevora jasný signál, že to Nič je okraj Prázdnoty. Netušil, ako to vie, že je to len okraj Prázdnoty, ale odrazu presne vedel, že má dočinenia s Prázdnom.

Automaticky si okolo seba vytvoril ochranný energetický obal a začal ho zapĺňať energiou. V jeho hlave sa v rýchlom slede striedali myšlienky na výučbu a výcvik. Odrazu vedel presne, čo má urobiť. Siahol do vnútorného vrecka svojho magického rúcha a vybral biele plátenné vrecúško. Preskúmal jeho obsah, ale nebolo to správne vrecko so správnym obsahom. Siahol teda znovu, to prvé odložil a vybral iné.

Ako každý, kto bol už Majster, aj Trevor mal u seba vrecko, v ktorom bola zmes na vytvorenie ochranného kruhu. Táto zmes sa skladala zmŕtvej zeminy, živej zeminy, maku, semiačok silne pálivej papriky, popola sušených bylín a rôzne sušené byliny. V tomto prípade tam mal sušenú šalviu a pŕhľavu. Byliny boli podrvené skoro na prach v mosadznom mažiari. Drvil si ich sám osobne. Dodržal pri tom magický postup, pracoval v magickom rúchu a v ochrannom obale, či kruhu.

Trevor preskúmal energetické zloženie substancie, otvoril oči a začal okolo seba jemne sypať túto zmes. Pozorne sledoval, čo sa deje a ako zmesou okolo seba vytváral kruh, veľmi precízne vyslovoval mantru „Gerana nerah ichlátum omni“ . Táto mantra, ako je známe, slúži na vytvorenie zlatých kruhov, ale počas výcviku učitelia Trevora naučili aj to, ako modifikovať silu tejto mantry na vytvorenie ochranný kruh. Trevor chvíľu počkal a videl, že to má síce dobrý účinok, ale nebolo to ešte celkom to, čo očakával a tak rýchlo uvažoval, ako to vylepšiť. Mozog mu pracoval na plné obrátky.  Spomenul na to, čo im hovoril Laurence na výučbe o Prázdne – „Prázdno vždy žije zo živého.“ Uvedomil si, že jeho zmes na vytvorenie kruhu má v sebe prvky života a samozrejme aj on sám je zdrojom života. Okamžite v sebe aktivoval mŕtvu energiu a tú živú vtiahol do seba. Ďalšia forma prepínania, ktorú sa naučil, mu teraz pomohla, aby Prázdno prestal vyživovať svojím Ja. Následne pridal do svojej zmesy trochu mŕtvej zeminy, ktorú si nazbieral, keď bol naposledy na cintoríne. Nabral ju z hrobu šesť mesiacov pochovaného nebožtíka. Predtým pozorne preskúmal vyžarovanie hrobu a z miesta, kde bola mŕtva energia najvýraznejšia, si nabral mŕtvu zeminu do zásoby. Sám seba v duchu pochválil, že nezanedbal nič z toho, čo ho učili, že má mať mág stále poruke. Nebál sa sám seba pochváliť. Počas výcviku sa naučil, že správnu emočnú rovnováhu si mág udržuje aj tým, že sám seba v správny čas aj pochváli. A ako im pri tejto téme Laurence často pripomínal: „Aj tak ťa nikto iný nepochváli a ak áno, určite nie tak dobre a nie tak často.“

Keď si zmes takto upravil pridaním sily mŕtvej energie, začal ju programovať. Chvíľu uvažoval, ako znie univerzálna programovacia mantra. Bolo to „Džesara džusar achmán rúth“ alebo „Džusara džusar achmán rúth“…? „Ach,“ povzdychol si v duchu Trevor, „nešťastné mantry… Škoda že tu nemám svoj magický zošit, tam ju mám zapísanú presne.“ Nakoniec sa Trevor rozhodol, že prvá myšlienka je tá správna a neovplyvnená Prázdnotou a rozhodol sa, že si bude veriť. Začal si v hlave vytvárať program toho, čo presne chce, ako má zmes pôsobiť a aký účel má plniť. A pritom začal nahlas vyslovovať mantru „Džesara džusar achmán rúth“.

Dal si záležať a nikam sa neponáhľal. Sám seba v mysli upokojil, že sa netreba ponáhľať. Prečo aj? Od nikoho predsa nepočul, aký je časový plán, za akú dobu má úlohu splniť. Vybavil si ešte raz Tamiine slová, ktoré mu adresovala tesne pred tým, ako odišiel plniť úlohu.

„Trevor, musíš zložiť jedinú skúšku a máš na to jediný pokus. Stačí, ak si budeš veriť a nebudeš o sebe pochybovať. Stačí stať sa neživým a prejsť bránou do chránenej zóny. Ty máš teraz povolený vstup, takže strážcovia na teba nebudú reagovať. Stačí odtiaľ priniesť jedinú listinu alebo správu, ktorá je na nej napísaná a vrátiť sa do roviny živého. Dokážeš to, ak nebudeš o sebe pochybovať!“

Počas výučby do Trevora a  jeho kolegov učitelia často vtĺkali správne chápanie slova počúvanie. Pri zadaní úlohy počul, že má iba jediný pokus. Ale nikto nepovedal, za aký čas je nutné úlohu splniť.

Z toho po rokoch výučby Trevorovi jasne vyplynulo, že nie je stanovený žiadny časový limit. Bolo mu jasné, že ak časové obmedzenie neodznelo, je v tom istý zámer a nevyslovené tajomstvo, ktoré musí sám pochopiť. Často je dôležité aj to, čo nebolo vyslovené a niekedy je práve v tom ukrytá pointa. Uvedomiť si nevyslovené je rovnako dôležité, ako správne počúvať slová a vety. Očakáva sa len to, že to zvládne. Alebo že nezvládne? Zase mu v hlave zaznela tá zlovestná pochybnosť. No rozhodol sa ju potlačiť a vrátil sa k činnosti, ktorú na malý okamih prestal vykonávať. A tak opäť s plnou koncentráciou programoval ešte silnejšiu zmes na báze mŕtvej energie.

Tu treba upozorniť na rozdiel medzi pojmami „na báze smrti“ a „na báze mŕtvej energie“. Preto si Trevor na programovanie vybral univerzálnu mantru programu „Džesara džusar achmán rúth“ a nie inú. Pozorne miešal a vytváral program, ktorý pretavoval do svojej zmesi. Pracoval takto skoro hodinu, veľmi pozorne a sústredene. Po skončení sa zhlboka nadýchol, vrecko so zmesou uzavrel a odložil do svojho rúcha. Vedel, že aj keď je zmes už pripravená, bude lepšie počkať aspoň nejakú dobu, aby sa zmes v každej svojej „bunke“ spojila s vloženým programom. Aby mu čas ubehol rýchlejšie, uložil sa do stavu meditácie. Nezamýšľal sa nad tým, či je to v tomto priestore vôbec možné. Proste si ľahol, ako by bol doma v Hrade.  Našiel si správnu polohu ležiac na chrbte a pod hlavu si dal kapsu, čo mu visela na pravom boku. Ruky si uložil tak, aby mal plecia v pohodlnej polohe a začal sa sústrediť. Upravil si rytmus dychu a telo postupne uvoľňoval. Následne ho ako celok začal „oddeľovať“ od svojho mozgu. Toto totiž nebude len o meditácii. Musí pouvažovať, ako ďalej. Trevor usúdil, že v tejto chvíli bude najlepšie telo na chvíľu odložiť a nechať ho „umrieť“, kým myseľ a Duša budú pracovať a skúmať okolie. Toto sa nedá urobiť fyzicky a tak sa Trevor uviedol do stavu medzi bytím a nebytím. V úvode si skontroloval a nastavil dýchanie tak, aby telo dýchalo samovoľne, akoby sa nachádzalo v hlbokom spánku. Najprv nechal všetky svaly, aby sa uvoľnili a telom prešiel pocit úľavy ako po ťažkom dni. Potom všetky svaly jemne napol a opäť ich uvoľnil. Zavrel oči a mozog začal dostávať do stavu nadvedomia. Tlačil si cez krvné riečište krv do hlavy aj napriek tomu, že fyzicky telo nevykonávalo žiadnu činnosť. Tým si mozog prekrvoval a zásoboval kyslíkom a svojím vedomím ho začal nabudzovať do vysokých frekvencií. Spomenul si pritom na prácu Transformácia vedomia, v ktorej kolega Nimbostratus písal, že Gamma hladina mozgu je v rozmedzí od 50 Hz do 90 Hz. Trevor však vedel, že svoj mozog potrebuje dostať do stavu Hyper – Gammy, teda na 90 až 100 Hz. A to všetko tak, aby v tom čase bolo telo akoby v hlbokom spánku. Možno to niekto považuje za nemožné, ale je to vskutku tak. Trevor si jasne uvedomoval, čo to s jeho telom urobí, ale nemal veľmi na výber. Tento spôsob práce znamená naozaj obrovskú záťaž na fyzické telo a jednoznačne aj na psychiku. Tá dostane zabrať ako slabý boxer v ringu. Rozdiel je v tom, že tu sa K.O. nestane. Určite po tom ale nevstane odpočinutý ako po dobrej meditácii. Trevor sa preto dostával do tohto stavu veľmi pozvoľne a niekde v podvedomí dúfal, že potom ešte bude mať dosť síl, aby vo svojej úlohe pokračoval ďalej. Doteraz nemal s touto technikou veľa skúseností, ale z výučby a skúšok vedel, že bude vyčerpaný, akoby celý deň tvrdo fyzicky pracoval na páliacom slnku.

Uvedomil si, že jeho telo sa dostalo do správneho stavu a mozog bol nabudený do stavu nadvedomia. Teraz sa musel astrálne dostať ďalej. Zameral sa preto na svoju Dušu a začal ju uvoľňovať. Musel si dať pozor, aby sa nechtiac nedostal do alternatívnej reality svojho vlastného Ja. Potreboval sa za každú cenu udržať v tejto realite. Keď sa jeho Emočné telo začalo uvoľňovať, začal uvoľňovať aj Dušu ako celok a vyslal svoje vedomie von, aby v priestore okolo seba zistil, čo sa deje a kde to vlastne je. Priamo s tým v duchu štyrikrát vyslovil mantru „Anima nostra sikut nos surus“, aby si pomohol s astrálnou projekciou v kombinácii s vyslaním svojho vedomia do okolia. Nutne potreboval zistiť, ako ďalej a akým smerom pokračovať.

Trevorovi sa po chvíli podarilo všetko dostať správneho stavu a začal vnímať svoje okolie. Pochopil Prázdnotu a uvedomil si, že sa jej dá vzdorovať. Laurence mal teda pravdu – Prázdnota sa dá prekonať. Stále bol takpovediac na území Pandoríny, ale všetko je jemne časopriestorovo ukryté pred jeho očami. Vyslal teda svoje vedomie a nechal, aby si samé určilo, akým smerom treba pokračovať ďalej potom, ako precitne do fyzického vedomia. Videl cestičku a v diaľke uvidel domček. Ten domček však bol v inej realite, v realite po živote. V domčeku uvidel stôl stoličku. Na stole bola sviečka, ktorá horela večným plameňom a nikdy z nej neubudlo. Ďalej na stole bola Kniha života a smrti. Čas na území domčeka sa nemenil. Trevor teraz jasne vedel, že sa tam musí dostať.

Tento opis je krátky a zdá sa to navonok jednoduché, ale v skutočnosti to Trevorovi zabralo viac ako dve hodiny. Všetky tieto úkony si vyžadujú čas a sústredenie, človek musí ovládať svoje telo, vedieť prepínať i umierať.

Prepínanie znamená zanechať jednu identitu a prijať inú. A to nie len akože, ale úplne. Premeniť sa v jednom tele z jedného na druhého veru nie je jednoduché. Ak je jedinec dlhodobo vystavený prepínaniu z jednej bytosti do druhej, tretej a tak ďalej, môže sa stať, že po čase už ani nevie, kto v skutočnosti je.

Umieranie je technika, kde jedinec ponechá svoje fyzické telo na pokraji smrti, v stave len základnej činnosti orgánov, akoby bol v kóme. No na rozdiel od kómy tu je mozog od tela energeticky úplne oddelený a funguje hlavne v spojení s Dušou ako takou. Centrum Duše v oblasti čelných lalokov a predného mozgu je v takýto čas plne vyťažené. Vlastne celý mozog sa stane centrom inej formy bytia človeka. Našťastie Trevor mal aj techniku umierania zvládnutú.

Zdá sa vám to na úroveň Majstra akosi priveľa vedomostí? Nuž, Trevor sa síce nestal Majstrom až tak dávno, ale bolo to len pre jeho vlastné pochybnosti, či na to má. A preto odkladal svoje rozhodnutie pristúpiť k skúškam na Majstra. Avšak naďalej sa učil rôzne nové techniky, pretože Laurence a Tamia nebrali veľký ohľad na to, že hierarchicky Trevor nepostúpil. Pozerali sa naňho cez svoj úsudok podľa toho, čo sa má učiť a čo zvládol. A tak sa posúval ďalej vo výučbe, aj keď hierarchicky nestúpal. Bolo to akoby stále navštevoval strednú školu, ale popri tom mal aj vysokoškolské prednášky. Keď sa rozhodol postúpiť na Majstra a „zmaturoval“, v skutočnosti už mal poznatky ako bakalár na univerzite. Trevor bol veľmi inteligentný a šikovný žiak, len si proste neveril. Keď sa konečne odhodlal pristúpiť k skúškam Majstra, jeho učitelia si vydýchli, že konečne prekonal svoj hendikep malej sebadôvery a niekam sa posunul. Skúšky zvládol bez zaváhania, dokonca s veľmi vysokým bodovým ohodnotením.

Trevor sa pomaly vracal späť do svojho Ja. Pozvoľna stiahol svoje vedomie, začal upokojovať a dostávať do normálu frekvencie svojho mozgu. Dušu stiahol naspäť do tela a telo postupne prinavracal
do normálneho bdelého stavu. Keď skončil, bol vyčerpaný a unavený. Najradšej by ostal ležať a oddychovať, chvíľu by si aj pospal. Na toto však teraz nemal čas. Aj napriek fyzickej únave sa musel postaviť a začať konať, aby sa dosť ďalej. Keď vstal, ostal chvíľu bez pohybu, pretože sa ešte musel trochu zrovnať a získať späť úplnú kontrolu nad svojím telom. Hlava sa mu točila a krv v spánkoch prudko pulzovala. Celé jeho Ja protestovalo proti tomu, že sa dostal do vertikálnej polohy. Veľmi opatrne rozdýchal svoje pľúca a nasával vzduch. Telo sa mu ešte chvelo, svaly ho pálili a ruky sa triasli. No Trevor sa tomu nepoddal a po niekoľkých nádychoch dostal fyzické telo plne pod kontrolu. Iba mozog sa ešte nechcel celkom upokojiť, ale to ho až tak netrápilo. V duchu si povedal, že aspoň bude mať ešte chvíľu ostrejšie a rýchlejšie myslenie.

Možno sa zamýšľate nad tým, prečo sa Trevor cítil tak zle, keď bol v podstate v meditačnom stave. V skutočnosti to však ani zďaleka nebola meditácia. Telo je síce akoby odpojené, ale pritom je plne súčinné s tým, čo sa deje na mozgovej a duševnej úrovni. Svaly boli v pokoji, ale nervová sústava pracovala na plné obrátky. Nedá sa to bližšie opísať, dokáže to pochopiť len ten, kto túto techniku vyskúšal na vlastnej koži.

Trevor znovu vybral vrecko so zmesou na vytváranie kruhu a pri tichom vyslovovaní mantry „Gerana nerah ichlátum omni“ začal zmesou okolo seba vytvárať ochranný kruh. Prakticky okamžite sa okolo neho a pod ním v dosahu kruhu objavila pevná pôda. V malom kruhu pod jeho nohami sa prázdnota strácala.

Rozhodol sa povolať vietor. Vyslovil mantru „Ichlátum omni“ a rukami jemne natiahnutými pred sebou robil pohyby zľava doprava, aby usmernil, kade sa má vietor pohybovať. Po niekoľkých pokusoch pod svojimi dlaňami pocítil jemný vánok. Pokračoval, až kým sa vietor pod jeho rukami dostatočne nerozprúdil. Teraz bol rád, že sa túto techniku tak poctivo naučil. Aj keď sa zdá jednoduchá, mnohí z jeho kolegov element vetra nevedeli dostatočne pochopiť. Niekto má proste od prírody bližšie k iným elementom. Aj Trevor sa dosť natrápil, kým element vetra pochopil a ovládol. Občas sa zamýšľal nad tým, načo mu takáto technika kedy bude v praxi – okrem toho, že mohol mladých kolegov ohúriť tým, že napríklad dokázal jeden zo stromov vo vetre obaliť energiou tak, aby nešumel. Na toto vždy najlepšie reagovali brezy, lebo ich lístie prirodzene krásne šumí aj v najmenšom vánku a ovládnuť element vetra natoľko, aby v brezovom háji jeden náhodne vybratý strom prestal šumieť, bolo naozaj náročné. Teraz v duchu ďakoval svojím učiteľom, že ho to predsa naučili. Opäť použil trochu zmesi a vietor ju niesol do priestoru. Všade, kam sa dostal len maličký kúsok tejto zmesi, začalo prázdno ustupovať a objavoval sa okolitý svet.