Trevor nemal naponáhlo, chcel si v prvom rade sám v sebe utriediť svoje myšlienky a spomienky. Potreboval sa rozhodnúť, čo ďalej so životom, kam má ísť. Domov? Ale kam domov? Veď už vlastne žiadny domov nemal. Keď odchádzal do Hradu, jeho rodičia už nežili, zomreli skôr, ako sa Trevor stal dospelým. Starší brat sa v ich rodnom dome usadil s manželkou a deťmi a Trevora z dedičstva vyplatil. Nebolo to veľa peňazí, ale Trevor z nich prežil vo svete celý rok, kedy sa bezcieľne túlal a hľadal miesto, kde sa usadiť. Od mala ho hnala túžba niekam ísť. Bolo to akési neznáme volanie, ktoré nevedel identifikovať. Vedel však, že doma ostať nechce, že potrebuje ísť do sveta. Počas toho roka si privyrábal náhodnými prácami a vďaka tomu získal prehľad a zručnosti v mnohých oblastiach.

Chcel sa vo svete niečo naučiť a potom sa snáď niekde usadiť, ale vtedy ešte vôbec netušil, kde. Spoliehal sa však na to, že keď tam príde, bude vedieť, že našiel to, čo hľadal. A to, že niekde chce skutočne ostať, pocítil len v kláštore a v Hrade. Vedel, že do kláštora Xjardu by ho bez problémov opäť prijali. Všetko sa to vlastne začalo v jednom kláštore, kde sa pôvodne zastavil len preto, aby požiadal o nocľah. Bol to kláštor, kde obyvatelia žili vo svojich podivných modlitbách, ale nie všetci sa tu venovali náboženstvu. Ukrývali sa aj tu rôzni učenci, ktorí sa dostali do nemilosti vládcov. Tento kláštor bol územím nikoho a mal status autonómnej neutrality. Ak tu niekto požiadal o útočisko, bol mimo dosah akejkoľvek krajiny a jej vládcov. Bolo to tak už od pradávnych dôb akceptovaný v každom svete, kde o tomto kláštore vedeli. Pretože nikto si nemohol byť istý, či toto územie tiež nebude raz potrebovať pre svoju vlastnú ochranu. Učenci tu, ako istú formu odplaty za udelený azyl, spisovali svoje vedomosti do kníh, ktoré ponechávali v kláštore a tiež učili rôzne jazyky. Mnísi tiež chodievali do sveta a zbierali a kupovali knihy z rôznych vedných oblastí. Vytvárali tak ohromný archív vedomostí a sami sa tiež z mnohých kníh učili. Tento kláštor vybudovali prví mnísi zo sveta Xjard, ktorí sem unikli. Pôvodne to mal byť pre nich len dočasný príbytok, počas stáročí z neho však vyrástol obrovský kláštor. Už tu nežili len Xjardi, postupne sem náhodne aj úmyselne pribúdali aj mnísi iných náboženstiev. Okrem monumentálnej hlavnej stavby s nespočetnými bludiskami a rozľahlými vnútornými záhradami, tu postupne vyrástli aj ďalšie budovy a kláštor sa v podstate zmenil na veľké opevnené mesto. Takto sa rôzne náboženstvá a učenia nielen zachovávali, ale postupne tu vznikali aj ich nové formy. Každý tu mohol slobodne vyznávať vlastné náboženstvo a prevádzať vlastné rituály. Boli tu aj rôzne hospodárske budovy a políčka, kde si obyvatelia mohli všetko potrebné dopestovať. Na čele tohto kláštora stál najvyšší Opát, ktorý však nebol stúpencom žiadneho náboženstva. Jeho pozícia bola neutrálna. Pod sebou mal Igumenov, zástupcov, ktorí predstavovali rôzne náboženské smery. Najvyšší Opát zabezpečoval mier a rovnováhu na tomto neutrálnom území. Jeho slovo bolo zákonom a dôsledne dbal na to, aby žiadna z náboženských vetiev nad nikým nezískala prevahu. Všetci tu museli udržiavať pokoj zbraní a neutralitu. A tak sa mohlo ľahko stať, že sa tu zoči-voči stretli úhlavní nepriatelia, ale na území tohto kláštora bojovať nesmeli. Všetci akceptovali, že toto je neutrálna pôda a nikto nesmie túto rovnováhu porušiť. Inak by bol súdený a odsúdený. To mohlo znamenať v tom lepšom prípade len doživotné vyhostenie z kláštora, ale ak niekto zapríčinil smrť, prepadol hrdlom. Rovnováha musela byť zabezpečená. Avšak toto si všetci veľmi dobre uvedomovali a tak každý, kto sa tu ocitol, zachovával neutralitu. Stávalo sa, že za jedným stolom sa tu v mieri a v priateľskej debate stretli vojaci, ktorí by mimo múrov tohto kláštora medzi sebou bojovali na život a na smrť. Každý, kto tu žil, mal svoje zamestnanie a svoje poslanie. To určoval hospodár a schvaľoval Igumen, poverený vedením daného kultu či spoločenstva. Ten, kto sa tu zastavil len na dobu niekoľkých dní či týždňov, mohol za pobyt a stravu zaplatiť. A ten, kto sa tu chcel usadiť dlhodobo, sa zapojil do práce tak, aby bol prospešný pre celok. Na udelenie dlhodobého azylu však bol potrebný súhlas najvyššieho Opáta.
Trevor sa v tomto kláštore kedysi ocitol čírou náhodou. Brána kláštora bol počas dňa v čase mieru otvorená a každý mohol voľne prísť aj odísť. Trevor tu požiadal o možnosť deň-dva si oddýchnuť po dlhej ceste. Už prvý deň si ho tu všimol jeden z Igumenov, prisadol si k nemu a pýtal sa ho, odkiaľ je a kam ide. Trevor mu úprimne odpovedal, odkiaľ prichádza, ale kam ide, veru nevedel. Proste išiel tam, kde sa našla práca a tak si zarobil na ďalšiu cestu. Dank – tak sa volal tento Igumen – navrhol Trevorovi, aby nejakú dobu pobudol uňho a učil sa, pretože je zvedavý, čo sa v Trevorovi ukrýva. Dank požiadal vrchného Opáta o súhlas a keďže Opát nenašiel žiadny dôvod, prečo by tu Trevor nemohol ostať, súhlas udelil. A tak sa Trevor začal učiť najprv čítať a písať. V tej dobe to nebolo umožnené každému. A Trevor už od prvého dňa ukazoval, že učenie mu ťažkosti nerobí. Postupne sa pridali aj cudzie jazyky, prírodné vedy, matematika a základy astrológie. Trevor za rok zvládol viac, ako iní za dva roky. Dank s ním bol veľmi spokojný a Trevor zvažoval, že by tu ostal žiť nastálo. Učenie ho bavilo, práca okolo statku a záhrady mu problém nerobila a vedel aj všeličo opraviť, takže mníchom ich pohostinnosť bohato oplácal. Po dva a pol roku sa Trevor rozhodol, že v tomto kláštore chce ostať natrvalo. Preto keď mal príležitosť, oslovil Najvyššieho Opáta s touto svojou žiadosťou. Odpoveď ho však veľmi zaskočila. Opát mu povedal, že Igumen Dank s ním má iné plány a že ho chce poslať na výučbu do akéhosi Hradu. Trevor nechápal, prečo by mal niekam chodiť, veď tu sa toho dalo učiť toľko, že by to neobsiahol ani za dva svoje životy. O Trevorovi treba povedať, že aj keď neskôr sa z neho stal veľký puntičkár a tým často samého seba brzdil v pokroku, inak bol veľmi bystrý a inteligentný a v štúdiu rýchlo napredoval. Za dva a pol roka zvládol všetky základné predmety, naučil sa plynule hovoriť piatimi jazykmi a ako šiesty zvládol aj jazyk Xjardského sveta. Po týchto slovách Vrchného Opáta Trevor vyhľadal Igumena Danka a opýtal sa ho, prečo ho chce posielať do nejakého Hradu. Dank sa usmial a pozval Trevora sadnúť si do spoločenskej miestnosti. Bola to obdoba hostinca, kde varili vlastné pivo a vyrábali rôzne druhy vína. Tieto kvalitné vína potom predávali aj v okolí a zo zisku si obyvatelia kláštora zabezpečovali to, čo potrebovali pre svoj život. V kláštore bola spoločná pokladňa, kde sa sústredili všetky príjmy a taktiež sa z nej vydávali financie tak, aby sa pokryli požiadavky všetkých obyvateľov. Samozrejme, všetky požiadavky boli skromné a nikto tu svoje nároky nepreháňal. Väčšinou išlo o ošatenie, obuv, náradie na prácu alebo knihy. Knihy však často získavali aj darom. O Xjardskom kláštore vedel každý široko ďaleko a vedomosti sústredené v ich knihách boli veľmi užitočné vždy, keď prepukla nejaká choroba, či hrozila iná pohroma.

Dank a Trevor sa posadili k stolu a dali si doniesť víno a misu syra, ktorý tu obyvatelia tiež vyrábali sami. Igumen Dank začal debatu tým, že zhrnul Trevorove doterajšie pôsobenie v kláštore. Hodnotil ho veľmi pozitívne a chválil Trevora za to, ako dobre mu išlo učenie. Potom mu vysvetlil, že ďaleko od kláštora sa nachádza pred očami sveta ukrytý Hrad, v ktorom sa učí umenie mágie. Nie je to klasická mágia čarodejníc a čarodejníkov, ktorí žijú pomerne bežne medzi ľuďmi, ale iná forma učenia. Dank Trevorovi povedal, že podľa neho sa v ňom ukrýva sila, ktorú by bolo treba prebudiť a rozvinúť. Nebude to jednoduché, lebo táto sila v Trevorovi zatiaľ spí, ale aj tak by bolo dobré to podľa neho skúsiť. Ak to nevyjde, môže sa Trevor vrátiť sem do kláštora a ostať tu natrvalo. Trevorovi sa veľmi zapáčilo učenie, ktoré tu bolo dostupné a aj rôzni učitelia, ktorí sem prichádzali, boli vynikajúci. Igumen Trevorovi zdôraznil, že na Hrade bude musieť najprv zvládnuť sám seba, svoju dušu a svoju podstatu. To ho zmiatlo. V tomto kláštore toto všetko v sebe už našiel a tak nechápal, čo viac by mal ešte hľadať a zvládať. Trevor si vyžiadal niekoľko dní na rozmyslenie, ale najprv sa ubezpečil, či môže v kláštore bez problémov ostať, ak sa rozhodne túto ponuku odmietnuť. To mu Dank bez váhania potvrdil, ale dodal, že podľa neho by to Trevor mal na Hrade skúsiť. Vrchný Opát už vydal súhlas, že pokiaľ Trevor nebude chcieť ísť na hrad, môže v kláštore žiť natrvalo. Bolo by tak oňho postarané aj v starobe, ako každého kto sa tu dožil veku, kedy už nemohol pracovať. O svojich členov sa v kláštore vždy plnohodnotne postarali a poskytli im všetku potrebnú opateru, či už vo vyššom veku, alebo v prípade choroby či úrazu. Nikto sa tu nikdy necítil opustený či nadbytočný, všetci tu tvorili jeden celok a vzájomne sa o seba starali. Svojich zosnulých si tiež ctili a ukladali ich na drevené lôžka do podzemných komnát. Po čase ich robili už poschodové, lebo obyvateľov, ktorí v kláštore dožili, rokmi pribúdalo. Na každom takomto lôžku bola tabuľka, aby sa na žiadneho zosnulého nezabudlo. Trevor sa s Igumenom ešte chvíľu ďalej rozprával o tom tajomnom Hrade a nakoniec debatu ukončili s tým, že o tom ešte pár dní popremýšľa.

Najprv sa mu nepáčilo, že by mal opustiť kláštor, v ktorom sa už začal cítiť ako doma a tiež forma učenia na Hrade sa mu podľa popisu nezdala príliš lákavá. Ako tak Trevor uvažoval, povšimol si ho Panep, jeden z učiteľov v kláštore a opýtal sa ho, nad čím tak urputne premýšľa. Trevor sa mu teda zdôveril a ostal veľmi prekvapený, že aj Panep sa kedysi učil na Hrade a stal sa tam Majstrom. Veľmi podrobne a trpezlivo Trevorovi odpovedal na jeho otázky o tomto mieste. Povedal mu tiež, že on ako Majster, sa tam môže kedykoľvek vrátiť, že ho ako Majstra z Hradu vyslali von do sveta, aby šíril učenie a sám sa naučil niečo nové, čo prinesie ako svoj vklad do Hradu. Trevor mal veľa otázok, ale na všetko mu Panep nemohol odpovedať. Vysvetlil Trevorovi, že je viazaný mlčanlivosťou a už aj tak mu o Hrade prezradil viac, než je bežne povolené. Tiež mu povedal, že ak mu Dank túto možnosť navrhol, tak na to určite má dôvod. Nakoniec uzavrel debatu tým, že ak sa Trevor rozhodne ísť na Hrad, pomôže mu dostať sa tam. Lebo do Hradu sa nechodí tak voľne, ako sem do kláštora. Ak človek nepozná správne pozývacie formulky, nebude do Hradu vpustený, alebo ho vôbec nenájde. Panep však Trevorovi sľúbil, že v prípade potreby mu tieto vstupné formuly prezradí a pomôže mu dostať sa cez strážcov k prvej trojici Majstrov.

~~~

Trevor sa zastavil, aby si v tieni brezového hája trošku oddýchol a niečo zjedol. Bol tak zahĺbený do svojich myšlienok, že vôbec nevedel, ako dlho je už na ceste a musel to odhadnúť len podľa pozície slnka. Zhodnotil, že dnes už nemá zmysel pokračovať ďalej a že tento brezový háj bude dobré miesto na prespatie. Preberal ďalej svoje spomienky a snažil sa podľa nich zhodnotiť, ako ďalej naloží so svojím životom.
Po dvoch dňoch úvah v kláštore Trevor našiel Igumena Danka a Majstra Panepa v spoločnej debate a tak sa pri nich pristavil s otázkou, či sa k nim môže pridať. Prisadol si, objednal si pivo a poriadny dúšok si z neho odpil. Opakom ruky si otrel ústa a vyslovil to, na čo Dank aj Panep čakali. Oznámil im, že sa rozhodol skúsiť nájsť ten tajomný Hrad a učiť sa tam. Obaja ho za toto rozhodnutie pochválili. Panep mu povedal, že má preňho pripravený amulet a že mu prezradí všetky informácie potrebné k tomu, aby ho do Hradu bez problémov prijali. Tento amulet mal strážcov upozorniť na to, že prichádza človek, ktorému sa má vstupná brána Hradu zviditeľniť. Na druhý deň sa opäť všetci traja stretli a Panep podal Trevorovi zvláštne vyrezávaný okrúhly amulet s reliéfom ležatej ruže. Bol z materiálu, ktorý Trevor nevedel identifikovať. Panep mu povedal, že tento amulet na určitú vzdialenosť vyžaruje špecifickú energiu a tým upozorní strážcov Hradu na Trevorov príchod. Potom by ho už mal niekto pristaviť a následne sa má Trevor riadiť ich pokynmi. Vysvetlil mu tiež, ako sa správať a aké sú správne odpovede na otázky, ktoré dostane. Ďalší deň už Trevor zásobený jedlom na niekoľko dní kráčal podľa mapky, ktorú mal nakreslenú na pergamen, smerom k Hradu. Bola to náročná cesta, na ktorej sa musel vyhýbať rôznym lúpežným skupinkám a musel tiež prejsť cez dva obrovské lesy, ktoré nemali práve vábnu povesť. Trevora tam čakalo pár nepríjemných stretnutí, ale všade mu pomohol ďalší amulet – znak Xjardského kláštora, ktorý mu daroval vrchný Opát. Nikto z tých, ktorí si u Trevora tento amulet všimli, sa neodvážil púšťať sa do konfliktu s niekým, kto mal evidentne status trvalého obyvateľa tohto kláštora. Xjardský kláštor mal skrátka dosah aj v okolitom svete a jeho neutralitu si nikto netrúfal narušiť. Veď čo ak by tu raz aj oni sami potrebovali nájsť útočisko? No Trevor sa aj napriek tomu podľa možností radšej vyhýbal nebezpečným situáciám. Ani Elfí les nebol úplne bezpečným miestom, lebo Elfovia vo svojich lesoch nestrpeli neželaných návštevníkov. A tak podľa zvyklosti pred týmto lesom počkal, kým si ho niekto z Elfov všimne a slušne požiadal o povolenie prejsť cez ich územie. Vysvetlil, kam má namierené a Elfovia ho bezpečne previedli najkratšou cestu cez ich územie, aby mohol pokračovať ďalej. Jediný vážnejší incident mal Trevor v hostinci s názvom „U husi“. Bol to klasický hostinec, ako mnoho iných v tom čase. Sadol si chrbtom k dverám a keďže v tom čase ešte nemal za sebou výcvik v Hrade, nevenoval pozornosť tomu, kto prichádza. Vtom si všimol, že každý v hostinci sa díva smerom k nemu a v miestnosti nastalo ticho. Keď sa Trevor obzrel, uvidel za sebou stáť obrovského chlapa s jazvami na tvári. Chlap sa na Trevora zaškeril so slovami, že sedí pri jeho stole a na jeho stoličke. Trevor sa teda bez slova postavil, zobral si svoje veci a presadol si k inému stolu. No chlap k nemu opäť pristúpil a nasledovalo to isté – oznámil mu, že sedí pri jeho stole a na jeho stoličke. Vtedy už Trevor pochopil, o čo ide, pozrel sa hore na obrovského muža a povedal, že zrejme kamkoľvek si sadne, tak bude sedieť za jeho stolom a na jeho stoličke. Chlap sa opäť uškrnul a prikývol. Opýtal sa Trevora, čo s tým chce robiť. Trevorovi bolo jasné, že pozvať tohto hromotĺka na pivo nemá zmysel, lebo len vyhľadáva bitu s kýmkoľvek, kto mu príde do cesty. Trevor sa tváril, že sťažka vstáva zo stoličky, potom však náhle nabral bleskovú rýchlosť a päsťou mu zasadil úder do spodnej čeľuste. Toto chlap zrejme nečakal, úder ho prekvapil a on spadol na zadok. Celý hostinec prepukol v smiech, no Trevor sa nesmial. Ako správne čakal, ten chlap bol okamžite na nohách a útok opätoval. No Trevor bol na takéto potýčky zo svojich ciest už zvyknutý a zvládol by aj viac, než len jedného krčmového bitkára. Napriek tomu sa táto bitka nedala nazvať rovnocennou, pretože tento chlap nebol rozhodne žiadny začiatočník a mal aj obrovskú váhu. Trevor dostal ranu, po ktorej sa ocitol na zemi a už si myslel, že mu ten chlap rozbije hlavu ako zrelý melón, lebo nebol schopný vstať. No chlap sa nad neho s úškrnom zohol, podal Trevorovi ruku a pomohol mu vstať zo zeme. Trevor síce inštinktívne neveril tomu, že mu chce naozaj pomôcť, ale bol z úderu tak otrasený, že mu to v tej chvíli bolo jedno. Chlap skutočne Trevorovi pomohol postaviť sa a posadil ho na stoličku. Pristavil k nemu aj prevrátený stôl a prisadol si so slovami, že to bola po dlhom čase konečne dobrá bitka. Kývol na krčmára, aby im doniesol pitie. Trevor sa ešte chvíľu spamätával, ale nakoniec pochopil, že tento hromotĺk skutočne vedel oceniť zdatného súpera, ktorý sa ho hneď nezľakol. Predstavil sa ako Dreck. Mal z potýčky s Trevorom neskutočnú radosť, aj keď sám utŕžil niekoľko slušných rán. Kým odišiel, povedal Trevorovi, že ak niekedy pôjde okolo, nech sa zastaví na kus reči a ak bude potrebovať pomoc, rád mu ju poskytne. Bitka teda skončila tým, že Trevor získal na svojich cestách ďalšieho priateľa.

Zvyšok cesty už Trevorovi ubehol bez incidentov. Kráčal veľmi dlho, no nakoniec došiel tam, kam ho viedla mapka. Potom musel ešte hodný kus prejsť po pamäti, lebo Panep mu z bezpečnostných dôvodov nakreslil mapku len po určitý bod. Zvyšok mapy mu nakreslil na iný papyrus a keď si ju Trevor prezrel a zapamätal, Panep papyrus zničil. Kráčal ešte pol dňa a za súmraku sa dostal na miesto, kde mal podľa pokynov čakať. Po chvíli sa pri ňom akoby odnikiaľ zjavila postava celá zahalená v rúchu. Bolo to vlastne prázdne rúcho a dalo sa len tušiť, že vo vnútri snáď niekto je. Ozval sa šeptavý hlas, ktorý ho vyzval, aby dokázal, že je oprávnený sa tu nachádzať. Síce sa Trevor v prvom momente preľakol, no potom sa spamätal a vybral amulet, ktorý dostal od Panepa. Ukázal ho postave a tá ho bez ďalších otázok vyzvala, aby ju nasledoval. V rukáve rúcha sa objavila kostra ruky a v nej lampáš so sviečkou. Trevor opäť začul šepkanie, že má nasledovať svetlo. Tma okolo zhustla a tak Trevor vôbec nemal predstavu, kam kráčajú. Občas zakopol, ale snažil sa dodržiavať vzdialenosť tak, ako mu radil Panep. Vopred ho varoval, že sa nemá na tú postavu so svetlom príliš lepiť. Trevorovi sa rozbúchalo srdce a v duchu si opakoval správne odpovede na otázky, ktoré mali prísť. Nechcel zlyhať, keď sem už putoval tak dlho. Počas cesty sa neraz pohrával s myšlienkou, že sa vráti do kláštora a vyhovorí sa, že Hrad proste nenašiel. No nejaký zvláštny vnútorný pocit ho stále viedol dopredu. A zrazu je tu – kráča za touto podivnou postavou a nasleduje svetlo. V tom tichu Trevor počul len tlkot svojho srdca a svoje kroky. Uvedomil si, že bytosť pred ním nevydáva žiadny zvuk. Odrazu sa ocitli v chodbách nejakého starého opevnenia. Postava pred ním sa zastavila a v matnom svetle sviečok Trevor videl, že pred nimi niekto stojí. Bol to zrejme niekto ako Trevor, kto práve prichádza do Hradu. V skupinke postáv pred ním prebiehal tichý rozhovor. Do toho napätia sa odrazu ozvalo, že dotyčný odpovedal nesprávne. V tom momente sa dotyčný zviezol dolu k zemi a odkiaľsi z tmy sa vynorili ďalšie dve postavy, ktoré ho odtiahli preč. Trevor mohol len odhadovať, či prežil, alebo nie. Na ďalšie úvahy však už nebol čas. Odrazu pocítil mrazivý chlad a zistil, že napriek letnému počasiu mu pri dýchaní od úst ide para. Premkla ho zima a strach sa mu rozliezal až do kostí. Trevor nikdy nepatril medzi bojazlivých, ale teraz si už nebol ničím istý. Chladné múry, ktoré okolo seba viac tušil, než videl, tento pocit ešte umocňovali. Postava s lampášom urobila ešte niekoľko krokov a odrazu zmizla Trevorovi z dohľadu. Pred ním sa zjavili tri podobné postavy. Podľa Panepových inštrukcií odhadol, že ten s lampášom bol sprievodca a toto bude prvá trojica Majstrov. Panep ho varoval, aby na položené otázky odpovedal bezchybne, lebo inak bude jeho cesta zbytočná. Trevor si teraz naplno uvedomil, že tu zlyhať určite nechce. Nohy sa mu triasli a uvedomil si, že svoj strach už vôbec nevie ovládať. Pozbieral zvyšky síl a pozrel sa priamo na postavy pred sebou. Do tvárí, ak vôbec nejaké mali, im nevidel. Postava v strede držala v rukách akýsi kalich. Trevor si uvedomil ohlušujúce ticho. Počul tlkot svojho srdca, na spánku mu tepala žila a na sekundu naozaj zaváhal či to zvládne. Vtom z ničoho nič do toho ticha zaznel hlas, až Trevor skoro poskočil od zľaknutia. Jedna z postáv smerom k Trevorovi prehovorila, ale nevedel určiť, či to bola tá vpravo, vľavo alebo v strede. Dokonca ani teraz, keď si tieto spomienky v mysli prehrával, nevedel určiť, odkiaľ ten hlas prichádzal. Postava sa Trevora opýtala:

„Kto ťa posiela?“ Trevor sa nadýchol a snažil sa odpovedať tak, aby sa mu podľa možností netriasol hlas: „Posiela ma Majster Panep.“ Ozvala sa ďalšia otázka: „Čo si želáš?“ Trevor už pokojnejším hlasom odpovedal: „Rád by som vstúpil do Hradu a učil sa tu.“ Ďalší hlas sa ozval od inej postavy, ktorá mala akýsi zvláštny prízvuk: „ Výučba a cesta za tmou je spojená s rizikom tvojho života. Nebojíš sa toto riziko prijať?“ Trevor sa na sekundu zamyslel, akoby chcel získať ešte jeden moment predtým, než vyslovil: „Nie, už sa nebojím ničoho.“ Tretia postava s evidentne Xjardským prízvukom ho varovala: „Len čo však hoci jediný raz zaváhaš, už nebude cesty späť. Uvedomuješ si to?“ Trevor už nad sebou medzitým získal kontrolu a skoro až sebaisto odpovedal: „Nezaváham a nezastavím sa, kým nedosiahnem svoj cieľ.“ Xjardan mu položil ďalšiu otázku: „Si pripravený podstúpiť skúšku pravdy?“ Trevor teraz už bez zaváhania odpovedal: „Áno, som pripravený.“ Prostredná postava natiahla „ruky“ s kalichom smerom k Trevorovi a povedala: „Na znak svojho rozhodnutia sa napi z tohto kalicha. Je v ňom nápoj, ktorý odhalí každého, kto prichádza s nekalými úmyslami.“ Tu sa v Trevorovi opäť prebudil strach. Nemal nekalé úmysly, ale aj tak cítil rešpekt a uvedomil si, ako veľmi mu záležalo na tom, aby túto skúšku zvládol. Sila, ktorá ho dovtedy niekam viedla, mu v tom momente akoby vybuchla vo vnútri a dávala jasne najavo, že toto je to, čo celý doterajší život hľadal. Trevor teda pristúpil bližšie a poriadne si odpil z nápoja v kalichu. Mal veľmi príjemnú, lahodnú chuť. Vrátil kalich postave a čakal, čo sa bude diať. No nedialo sa nič. Znovu nastalo to ohlušujúce ticho, čas sa akoby zastavil. Všetci len nepohnute stáli a čakali. Odrazu sa postavy v rúchach rozostúpili a za nimi Trevor uvidel svojho pôvodného sprievodcu. Postava sa pohla smerom do podzemia tohto Hradu. Trevor ju automaticky nasledoval a pomaly sa upokojoval. Vtom ho z tmy oslovil ďalší hlas. Zozadu k nemu niekto pristúpil a podal mu rúcho so slovami, aby si ho obliekol. Niekto mu od chrbta previazal cez oči šatku. Len tak-tak neprepadol panike, no v duchu sa ukľudňoval tým, že ak by ho chceli zabiť, spravili by to už pri prvej trojici Majstrov. Trevor aj po rokoch pri tejto spomienke cítil na predlaktiach dotyk rúk, ktoré ho vtedy viedli do neznáma. Na tvári zrazu pocítil svieži vánok. Podľa toho odhadol, že sa zrejme ocitli na nádvorí. Trevor opäť zaváhal pri myšlienke, že možno ho vedú preč z Hradu a oči mu zaviazali preto, aby nevidel cestu. Neuvedomil si, že mal vtedy už na sebe fialové obradné rúcho. Spätne sa sám nad sebou v duchu smial. Nakoniec sa zastavili a niekto mu odviazal šatku z očí. Pár sekúnd mu trvalo, kým si uvedomil, na čo sa to díva. Videl časť Hradu a v jeho rôznych výklenkoch nehybne stáli postavy vo fialových a čiernych rúchach. Niekto sa mu šeptom prihovoril:

„Ako sa voláš, cudzinec?“ Trevor ostal chvíľu v pomykove, pretože toto mu Panep neopisoval. Teraz si uvedomil, že Panep bol v podstate dosť striedmy v popise toho, čo ho čaká. No vedel, že teraz nemá čas na úvahy a musí odpovedať. Tak sa nadýchol a tiež pološeptom odpovedal, že sa volá Trevor. Hlas sa ho opýtal, ako sa chce volať, ak sa stane súčasťou spoločenstva. Trevor bez uvažovania odpovedal, že sa mu jeho meno páči a rád by si ho ponechal, ak by to teda nevadilo. Vtom postavy vo výklenkoch akoby na povel urobili dva kroky dozadu a bez toho, aby sa otočili, sa mu začali strácať z dohľadu v tme. Dve postavy, ktoré doteraz stáli Trevorovi za chrbtom, sa tiež pobrali preč a odrazu ho tam všetci zanechali svojmu osudu. Začal sa bezradne obzerať, akoby u niekoho hľadal pomoc, lebo nevedel čo ďalej. Odhadoval, že týmto sa asi prijímací rituál ešte neskončil. Alebo áno? Odpovedal som zle? Pokazil som niečo? Ako záchrana pred panikou sa zrazu pred ním objavila postava s lampášom. Zdvihla ruku a zmätenému Trevorovi rukou naznačila, aby ju nasledoval. A tak sa Trevor pohol za svojím sprievodcom, ktorý mu vyšiel v ústrety tým, že počkal, kým Trevor prejde zhruba päťdesiat metrov, ktoré ich od seba delili. Keď bol Trevor dostatočne blízko, postava sa bez slova pobrala ďalej. Kráčali rôznymi chodbami a Trevorovi bolo jasné, že naspäť by nikdy netrafil. Nie je predsa Trpaslík. O tých je známe, že aj v podzemí v úplnej tme, ak raz niekade prejdú, bezpečne nájdu aj cestu späť. Mali nejaký zvláštne vyvinutý orientačný zmysel. Nakoniec sa ocitli kdesi hlboko v podzemí, sprievodca Trevora „odovzdal“ inej postave, ktorá v miestnosti stála a akoby čakala na Trevora. Postava sa Trevorovi prihovorila:

„Trevor, som Majster Ceremoniár,“ predstavila sa postava a pokračovala vo svojom monológu, z ktorého bolo jasné, že od Trevora neočakáva nič iné ako poslušnosť a už tobôž nie nejaké odpovede. „Budeš stáť tu na tomto mieste dovtedy, kým ti nedám pokyn, aby si sa presunul. Najprv ťa vyzvem, aby si predstúpil. Vtedy sa postavíš sem,“ a ukázal na miesto, kde sa mal Trevor postaviť. Bol tam stolček so svietnikmi a horiacimi sviečkami. Trevor si na ňom ešte stihol všimnúť ľudskú lebku, nejaké papyrusové zvitky, objemnú knihu a brko na písanie. Majster Ceremoniár pokračoval v inštrukciách: „Ak to tu zvládneš, vyzvem ťa, aby si sa vrátil na svoje miesto. Vtedy sa postavíš naspäť sem. Potom ťa po nejakom čase vyzvem druhýkrát a vtedy predstúpiš na toto miesto.“ A opäť ukázal na iný bod v priestore. „Keď ťa predstavím, pokloníš sa najvyšším predstaveným Hradu. Potom ťa znovu vyzvem, aby si sa vrátil na svoj miesto. To už asi chápeš. Hlavne mi tu nezačni zmätkovať, inak by som ťa musel dať vyviesť a to asi nechceš. Keď to tu skončí, počkáš na samotný záver a niekto si ťa preberie. Nejaké otázky?“ Trevor len pokýval hlavou, že otázky nemá. No to bola zrejme chyba, pretože Majster Ceremoniár naňho zahrmel, aby nekýval hlavou ako osol, ale odpovedal. Trevor sa zahanbil a okamžite svoju chybu napravil: „Prepáč, všetko som pochopil a dúfam, že nebudem zmätkovať.“ „No, to už je lepšie,“ povedal Majster Ceremoniár a tým udelil Trevorovi jeho prvú lekciu v Hrade a pritom samozrejme sledoval, ako sa Trevor správa a ako reaguje. Potom dal Trevorovi pokyn, aby ostal stáť na svojom mieste. Chvíľu sa nič nedialo a Majster Ceremoniár akoby sa na niečo sústredil. Potom do miestnosti vošla ďalšia postava v čiernom rúchu, postavila sa pred Trevora a prihovorila sa mu úvodným slovom. Trevor si už dnes z neho veľa nepamätal. Postava sa vrátila tam, odkiaľ prišla. Potom začal Majster Ceremoniár zvučným hlasom povolávať účastníkov ceremoniálu. Toto si už Trevor v pamäti uchoval.
„Prichádzajú členovia spoločenstva Hrad.“ Po týchto slovách do miestnosti vošla skupina postáv vo fialových rúchach a postavili sa na svoje určené miesto. Následne Majster Ceremoniár menovite volal jednotlivých Majstrov, Majstrov Nižšieho Rádu a Majstrov Vyššieho Rádu. Tí už mali čierne rúcha.

„Prichádza Veľmajsterka Káali“
„Prichádza Veľmajster Aton“
„Prichádza Veľmajster Osse Nuri A“
„Prichádza Kňažná Karja“
„Prichádza Veľkňaz Abrel “
„Prichádza Veľkňaz Núbia“
„Prichádza Výkonná Veľkňažná Tamia“
„Prichádza Najvyšší Veľkňaz Laurence“

Následne Majster Ceremoniár požiadal Laurenceho, aby sa mohol zahájiť rituálne prijatie nového člena Hradu. Laurence dal súhlas a tak Majster Ceremoniár pristúpil k zahájeniu prijímania Trevora do Hradu slovami:

„Prosím Veľmajstra Osse Nuri A, aby zapečatil tento priestor.“
Veľmajster Osse Nuri A vystúpil z radu a obradne prečítal kliatbu pre zapečatenie priestoru. V priestore sa pri jeho slovách odrazu o niečo ochladilo. Keď Veľmajster Osse Nuri A skončil, Majster Ceremoniár mu poďakoval a Osse Nuri A sa vrátil na svoje miesto. Majster Ceremoniár vyzval trojicu Majstrov:

„Prosím prijímajúcu trojicu Majstrov, aby zaujali svoje miesto za účelom prijatia novo prichádzajúceho člena, umožnili mu zložiť záverečnú skúšku a potom zložiť prísahu.“
Následne postupne z radu Majstrov vystúpila trojica a postavila za stolík, z ktorého si každý zobral do rúk to, čo mu prináležalo. Majster Ceremoniár pokračoval tým, že vyzval Trevora, aby predstúpil pred trojicu Majstrov. Malú chvíľu si Majstri Trevora prezerali a potom pristúpili k záverečným otázkam a zloženiu prísahy.

„Kto si, cudzinec?“
„Volám sa Trevor.“
„Kvôli čomu prichádzaš, Trevor?“
„Chcem sa stať súčasťou Spoločenstva Hradu.“
„Čo tu chceš dosiahnuť?“
„Chcem sa učiť, aby som spoznal pravdy a tajomstvá a tiež chcem byť prínosom pre celý Hrad.“
„Cesta za tajomstvami Hradu je pretkaná rôznymi nástrahami. Máš odvahu vkročiť na ňu?“
„Verím, že ma toto Spoločenstvo povedie a s ním nemám strach zdolať tieto cesty.“
„Trevor, ak len čo raz urobíš krok vzad, nebudeš sa môcť na túto cestu prinavrátiť. Uvedomuješ si to?“
„Necúvnem a nezastavím sa, pokiaľ nenájdem svoj cieľ na tejto ceste. Je mi známe, že cieľov na tejto ceste je viac a verím, že nájdem ten svoj v plnom zdraví.“
„Trevor, si pripravený prisahať na to?“
„Som pripravený.“
Tu sa Majster, ktorý mu kládol otázky, pozrel na ostatných členov a ďalšiu otázku smeroval na nich.
„Pýtam sa vás, prítomní kolegovia, či vám tieto odpovede postačujú, alebo či žiadate doplňujúcu otázku a skúšku.“

Na to sa ozval jeden z prítomných Majstrov a žiadal dôkaz, že Trevora skutočne posiela Majster Panep. Majster, ktorý túto časť ceremoniálu viedol, sa opýtal Trevora, či má dôkaz, ktorým by sa vedel preukázať, že ho posiela Majster Panep. Trevor si bez zaváhania sňal z krku amulet, ktorý mu dal Majster Panep, aby sa ním vedel preukázať v Hrade. Panep toto zrejme predpokladal, keď mu ho dával. Trevor ho podal Majstrovi, ktorý ho skontroloval a prehlásil, potvrdzuje, že amulet je autentický a je to amulet, ktorý skutočne pochádza od Majstra Panepa. No Majster, ktorý sa predtým ozval, mal opäť výhradu a žiadal, aby im Trevor opísal, kde a ako sa stretol s Panepom a ako mu dal ten amulet. Trevor v krátkosti splnil túto požiadavku a opísal skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že sa ocitol na tomto mieste a žiadal o to, aby sa mohol stať jedným z nich. A tiež popísal svoje pocity, ako pochopil, že ho celý život niečo niekam viedlo a teraz, že chápe, že to miesto našiel. Majster, ktorý viedol ceremóniu, sa opäť opýtal, či má niekto ešte potrebu ďalšej odpovede a či skúšky, ale už sa nikto neozval. To bolo znamením, že nikto z prítomných nemá námietky. A tak Majster vyslovil obradnú vetu smerom k Trevorovi:

„Trevor, pristúp a zlož prísahu!“
Trevor spravil malý krok bližšie k stolu a začal z pergamenu čítať predpísanú prísahu, ktorá ho hlavne zaväzovala k mlčanlivosti o členoch a umiestnení Hradu a k tomu, že aj keď Hrad opustí, zachová túto mlčanlivosť. Po prečítaní ju Trevor podpísal a tým sa akt jeho prijímania ukončil. Jeden z Majstrov mu podal objemnú knihu mágie a privítal ho v spoločenstve. Trevor v prísahe v podstate nenašiel nič, čo by sa mu priečilo, alebo čo by mu bránilo na tejto ceste pokračovať. Následne Majster Ceremoniár Trevora vyzval, aby sa vrátil na svoje miesto, a keď tak Trevor učinil, otočil sa na trojicu Majstrov, poďakoval im a formálne ich požiadal, aby sa vrátili na svoje miesta. Trojica Majstrov odložila na stolík to, čo mali v rukách pri prijímaní a postupne sa vrátili na svoje miesta.
Majster Ceremoniár predstúpil pred najvyšších predstaviteľov Hradu a pokynul Trevorovi, aby predstúpil tiež. Predstavil Trevora slovami:

„Vážení najvyšší predstavitelia spoločenstva, dovoľte, aby som Vám predstavil nového člena Hradu, Trevora.“ Po týchto slovách sa Trevor uklonil najvyšším predstaviteľom a oni mu to jemným pokývnutím hlavy opätovali. Potom Majster Ceremoniár vyzval Trevora, aby opäť zaujal svoje miesto a požiadal Laurenceho, aby mu dovolil dané stretnutie ukončiť. Laurence len nemo prikývol a Majster Ceremoniár vyzval opäť Veľmajstra Osse Nuri A, ale tentoraz na to, aby odpečatil dané miesto.

A scéna sa opakovala rovnako ako pri zapečatení. Veľmajster Osse Nuri A vystúpil a predniesol kliatbu, ktorou uvoľnil daný priestor nielen pre tých, ktorí sú prítomní, ale aj pre iné sily a bytosti, aby sa tam opäť mohli voľne pohybovať.
Majster Ceremoniár poďakoval Veľmajstrovi Osse Nuri A, ako aj všetkým prítomným a začal vyzývať všetkých prítomných k odchodu. Tento raz ale začal z opačného konca. Ako prví odchádzali najvyšší členovia spoločenstva, postupne prišiel rad na majstrovské pozície a nakoniec odišli členovia spoločenstva. A Trevor tam však ostal stáť, lebo nemal pokyn, že by mal odísť. Následne sa dozvedel, že to bola správna reakcia. Keď boli všetci preč, prihovoril sa Majster Ceremoniár Trevorovi:

„Trevor, teraz si ťa preberie Majster Jeremy do doby, kým sa tu zorientuješ a tiež ti pomôže ubytovať sa.“ Po tých slovách Majster Ceremoniár odišiel a o malú chvíľu prišiel usmiaty chlapík, ktorý sa Trevorovi predstavil ako Majster Jeremy. Toho Majstra si však Trevor mal, ako mu Jeremy povedal, v oslovení odpustiť a chcel, aby ho volal len Jeremy.

„Trevor, ja som tu teraz na to, aby som ťa niekoľko dní sprevádzal. Ak budeš potrebovať pomoc, obrátiš sa na mňa a budeš sa riadiť mojimi pokynmi, jasné? A ešte Ťa najprv samozrejme musíme ubytovať. Ráno prídem po teba a jasne ti hovorím, počúvaj ma, čo ti hovorím, lebo je to dôležité.“
Trevor sa ešte nestihol spamätať z toho, že snáď ho naozaj prijali do tohto tajomného spoločenstva a už tu bol nejaký Majster „utrhnutý z reťaze“, ktorý na konvencie teda zrejme veľmi nedbal. Správal sa na rozdiel od všetkých ostatných, ktorí dodržiavali vážnosť a disciplínu počas celej doby, úplne žoviálne a neustále sa usmieval. Trevorovi však bolo na tom chlapíkovi niečo divné a tak sa ho opýtal. „Jeremy, si tu v Hrade už dlho?“ Jeremy sa len uškrnul a jemu vlastným spôsobom odpovedal:
„Dlho? No poviem ti to takto, NVK bol len matnou túžbou svojich budúcich rodičov, keď ja som tu už bol Majstrom. Som nielen Majster, ale aj VVK a NVK. Poľný Majster Jeremy. To znamená, že tej mládeži, čo je teraz VVK a NVK, som dosť blízko.“

Trevora zarazilo, ako sa Jeremy vyjadruje, lebo už od Panepa vedel, ako vážne sa tu berie tradícia a hierarchia. A videl to aj pri prijímaní. Čím vyššie stupne prichádzali do miestnosti, tým vyššia forma úcty zo všetkých sálala. Tento Jeremy bol ako anomália v systéme.
Trevor nevedel, ako sa správať, a tak sa nesmelo opýtal:

„Jeremy, ak si tu tak dlho, ako to, že si len Majster? Nemal by si byť už dávno hoci aj Veľkňaz? Nechápem to.“
Jeremy sa opäť uškrnul a odpovedal, že odpoveď je predsa jednoduchá.
„Vieš, je v tom toho trošku viac. Ale ja mám trpezlivosť vám nováčikom to dookola vysvetľovať. Mne je jedno, kde som, pretože v tom, že som Majster, som sa našiel. Mám slobodu a mám pokoj. A okrem toho som raz jednej tvojej predchodkyni sľúbil, že už vyššie nepôjdem. K tomu došlo tak, že som akéhosi kvázi Majstra a učiteľa v jednej osobe vyrušoval. S tým Majstrom som mal samozrejme vopred dohodnuté, že budem vyrušovať. On ten Majster bol totižto môj žiak, ale tvojej predchodkyni – mimochodom, aby si vedel, volala sa Ester, som liezol veľmi na nervy. A tak raz Ester na výučbe, kde som vstupoval svojimi poznámkami, na mňa vyletela, samozrejme potom, čo sa na mňa neviem koľký krát sťažovala a potom mi vykričala, že ak ona raz bude Majsterka, že ja už vyššie nepôjdem. No a keďže som to vtedy Ester sľúbil, tak ja už vyššie ísť nemôžem, lebo predsa slovo musím dodržať, nie?“

A Jeremy sa pri tejto svojej spomienke rozosmial, ale Trevor tomu celkom nerozumel, tak len čakal, či bude povedané ešte niečo ako hlbšia pointa. Jednak sa Jeremy nezdržiaval tým, že by celkom rozumne dodržiaval slovosled a ani tým, ako udržať niť myšlienky. Trevor mal z toho celého veľmi zmiešané pocity. V duchu si povedal: „No nech ma všetci bohovia ochraňujú, ak sú tu všetci takíto.“
Jeremy sa zrazu zastavil na jednej chodbe, kde boli kreslá a stolík a ponúkol aj Trevora, aby sa posadil. A potom plynulo pokračoval vo svojom výklade:

„Trevor, vieš čo Ti poviem? Nie je vôbec dôležité, ako vysoko sa dostaneš, ale čo pochopíš na tom stupni, kde si a čo sa vlastne naučíš. Či obsiahneš to, čo tam máš obsiahnuť a budeš sa učiť a skúmať veci ďalej, alebo ich len nejako oblafneš, aby si sa posunul vyššie. Lebo to ti veru hovorím, dá sa to a každý sa dá oblafnúť, aj najvyšší sa dajú oblafnúť. A samozrejme aj tí pod nimi sa občas dajú ukecať, že už niečo vieš. Vieš, ja na rozdiel od nich neverím nikomu a ničomu, ani tomu, čo vidím, že žiaci dokážu. Prečo? Pretože všetci klamú, aby sa dostali niekam vyššie. Miesto toho, aby pochopili, že nie je dôležité, ako vysoko si v hierarchii, ale schopnosti, akými vládneš. Občas sa stáva, že niekto ide dopredu aj rýchlejšie a to ja považujem za veľkú chybu, lebo tí prví padajú z výšky. Nezvládnu svoje emócie a ego. Laurence je tak vychcaný, že keď si myslíš, že si za vodou a že ťa šéfovia berú, tak ti začne tvrdo, ale veľmi tvrdo brnkať na emócie a oni tí žiaci sú tak hlúpi, že nepochopia, že je to len brnkanie na nervy a preverovanie toho, ako zvládli emócie, neustoja to a emočne padnú na držku. A potom hádaj čo? No odídu z Hradu von do sveta urazení ako štrnásťročné deti a ich vedomosti ich opustia, ako nás opustil lanský sneh. Ale keby sedeli na zadku tam dole, mali trochu trpezlivosti a nešli tak rýchlo hore, nikto by ich nepreveroval a neskončili by pred bránami Hradu. Alebo keby proste uvažovali a nebrali veci tak osobne, pochopili by, že aj keď sú na hierarchických stupňoch päť či šesť, Laurence ich skúša a preveruje. Preveruje to, či a ako zvládli to, čo deklarovali, že zvládli. Ono niektorí idú za kariérou tak, ako náš tunajší béžový pes Goro za údeným. Inak, aby si vedel, Goro je tu uznaný ako oficiálny štvornohý miláčik a má štatút Veľkňaza. A vieš prečo? Samozrejme, že nevieš, pretože ty ešte vôbec nič nevieš a ako tak pozerám na výraz tvojej tváre, tak skoro ani nič nebudeš vedieť. Trevor, ty si teraz ešte len taký múdry, ako čerstvo upečený chlieb. Takže, aby si vedel, ako k tomu došlo, tak to bolo takto: keď sa raz zišli traja Veľkňazi a pes a skúšali nové formy zapečatenia priestoru, tak Goro perfektne vyciťoval, kedy to boli len slová pre slová a kedy sa zapečatenie udialo. Vždy, keď sa priestor zapečatil, Goro vyšiel von z miestnosti na schody a odtiaľ sa díval na tých troch, že a vy ste v poriadku, že tam zotrvávate? A keď odpečatili priestor, tak sa Goro vrátil. Nuž a odvtedy má Goro čestný štatút Veľkňaza. A možno raz budeš mať aj ty schopnosti Gora, no podľa mňa si ešte len tým chlebom. Dáš sa použiť, keď vyschneš, aby som ťa po niekom hodil namiesto kameňa, ale inak synak, ty sa musíš ešte veľa učiť a pri tom trpezlivo čušať.“
Jeremy sa tu na chvíľu odmlčal, ale len na toľko, aby nabral dych. Trevor v údive hľadel na tohto chlapíka a uvažoval, či to má Jeremy v hlave v poriadku a či toto čudo je naozaj Majster. Jeho vyjadrovanie a správanie bolo mimo akýchkoľvek konvencií. Bolo to niečo, čo Trevor za ten krátky okamžik, ako sa s ním toto všetko od príchodu pred Hrad valilo, nevedel pochopiť. Trevor vedel, ako sa správať v kláštore k Igumenom, k zastupujúcemu Opátovi a k vrchnému Opátovi a bolo mu jasné, že tu je to rovnaké, ale Jeremy bol akoby z inej krajiny, či z iného sveta. Aj prijímací ceremoniál bol na vysokej úrovni a všetci boli takí dôstojní a vážni, že Trevor mal skutočne strach, ale tento Jeremy ho svojím správaním a rečami privádzal od zúfalstva. A ešte mu tu čosi splieta aj o nejakom psovi? To už bolo na Trevora dosť. No nemal čas príliš nad tým uvažovať, lebo Jeremy medzitým nabral dych a možno aj nejakú myšlienku a pojal sa hovoriť svoje úvahy ďalej:

„Tak počúvaj ma, ty jednobunková bytosť, lebo na blankokrídlovca si ešte nedorástol. Takže jednobunkovec, ty ktorý si sem dnes zablúdil, pozorne počúvaj, čo ti Majster Jeremy teraz smeruje k tvojmu sluchu. To, že sa nemáš ponáhľať smerom nahor, to už teda vieš (a toto v budúcnosti Trevor aj dodržal) a než sa zajtra prebudíš, potrebuješ tiež vedieť, že základom všetkého je počúvanie. Ba nie, ty ma musíš počúvať už dnes a ďalej musíš mať trpezlivosť a vedieť to, že keď si tu niekto protirečí, tak si v podstate neprotirečí, to len ty si hlúpy, lebo ti nie sú jasné súvislosti z iných uhlov pohľadu… Hm, čo ti ešte asi tak spomenúť z toho, čo vy tam dole všetko máte… Aha, no, tolerancia voči iným a tolerancia všeobecne. Veď nakoniec ti to budú hovoriť, ale NVK by asi pukol, keby som ťa dostatočne nepoučil hneď z príchodu. Hoci mne je jasné, že si teraz jalový z toho všetkého, čo ti hovorím, ale nevadí, veď sa ti to raz vbije do tej tekvice, čo máš na krku. A pamätaj si, že tú knihu, ktorú držíš ako mŕtvy kyticu, si tiež budeš čítať, až príde tvoj čas. Nie skôr, lebo by si do toho bol aj tak dutý ako poleno. Ak sa ti bude zdať, že si dlho na jednom mieste a na niekoho sa čaká, tak sa zamysli, ako je na tom tvoja trpezlivosť, ktorú si absolútne nezvládol. Možno sa ako teľa v maštali aj urazíš a odídeš. No uzavrieš si tým písmo, čo tu teraz v rukách trímaš. A čo je v tej knihe napísané, to nikdy nepochopíš, ak odídeš, akokoľvek ju budeš čítať. Lebo tvoje ego a netrpezlivosť nezvládne dočkať času, aby si smel to písmo v správny čas čítať.“

Jeremy odrazu vstal a pokynul Trevorovi, aby ho nasledoval. Jeremy sa vybral ďalej do útrob Hradu a nezaujímal sa o to, či ho Trevor nasleduje. Trevor pochopil, že nemá na výber. No to ešte nebolo všetko. Jeremy hovoril a hovoril a Trevor sa miestami v tom celom úplne strácal. Jeremy viedol Trevora chodbami Hradu a narýchlo mu ukazoval, kde čo je, aby to Trevor vedel aspoň približne, ak by sa niekde vybral sám, alebo ak by on nebol nablízku. Potom mu začal hovoriť, ako sa tu od nepamäti všetko riadi hierarchicky a že najvyšších je správne pozdraviť aspoň jemným úklonom. A že všetkých má oslovovať na základe ich hierarchického stupňa… A Jeremy hovoril a hovoril. Trevor mal toho plnú hlavu a do toho ho Jeremy neustále atakoval otázkou, či ho počúva. No Jeremyho sa nedalo nepočúvať. Odrazu sa ocitli v akejsi chodbe, ktorá bola v úvode osvetlená sviecami, ale ku koncu chodby boli sviece už zhasnuté alebo vyhorené. Na druhom konci chodby, kde práve smerovali, bola už prakticky úplná tma. Na stenách viseli portréty a Jeremy začal Trevorovi narýchlo hovoriť, kto je kto. Na konci, kde už bola skoro úplná tma a pozlátené rámy obrazov sa dali skôr tušiť ako vidieť, mu Jeremy povedal:

„Na tomto portréte je samotný Veľmajster Izgun, pri ňom sa treba vždy hlboko pokloniť. Tak sa pokloň aj ty a tak prejdi okolo portrétu.“
No Trevor nepočúvol, len si v duchu povedal, že sa predsa nebude klaňať nejakému portrétu. A tak šiel ďalej vzpriamene okolo siluety portrétu. Urobil ešte necelé dva kroky do tmy, keď odrazu hlavou trafil do drevenej hrady, až ho od nárazu hodilo naspäť. Jeremy sa na tom náramne zabával. Keď sa prestal smiať, zapálil sviece v druhej časti chodby a následne s úplnou vážnosťou prehovoril:
„Trevor, hovoril som ti, že ak nebudeš počúvať, narazíš. Si ešte mladý a chceš hlavou prebiť múr. No pamätaj si a opäť ti to hovorím, že počúvanie je dôležité, a keď ti poviem, že sa pred Veľmajstrom Izgunom treba pokloniť, tak sa pokloň. Inak ešte často narazíš hlavou, či už fyzicky alebo metaforicky, do nejakej hrady. No a týmto máš za sebou prvú lekciu ohľadom počúvania. Verím, že už ti to pôjde lepšie. Lebo, ako si zistil, kto tu nepočúva, vždy narazí.“
Jeremy sa po tých slovách opäť rozosmial a vykročil ďalej. Prešli ešte dve chodby a na tretej, kde bolo viacero dverí, Jeremy jedny z nich otvoril. Oznámil Trevorovi, že tu bude pár nocí spať, kým mu nájdu slušnejšie ubytovanie. Jeremy vošiel spolu s Trevorom do miestnosti, v ktorej bola veľká dvojdverová skriňa, stôl, dve stoličky a jedno kreslo, ale hlavne tam bola veľmi pohodlná posteľ. Na posteli bolo ustlané a evidentne sa počítalo s tým, že niekto tu dnes prespí. Jeremy otvoril skriňu a ukázal na veci v nej.

„Trevor, to, čo je v skrini, je tvoje. Dali sme ti pripraviť veci podľa tvojej veľkosti. O dvoje dverí späť je pripravená kaďa a v nej teplá voda na to, aby si sa dal do poriadku od prachu ciest. Všetku, čo tu je, je pre teba a teda si vyber oblečenie podľa tvojho gusta. No na oblečenie si ráno nezabudni dať plášť. Ako vidíš, okrem toho, čo máš teraz na sebe, sú tu ďalšie dva plášte. Ktorý si kedy dáš, to závisí od počasia, na to však prídeš aj sám. Keď postúpiš vyššie na Majstra, dostaneš čierny plášť. Ak uvidíš niekoho v inej farbe plášťa, napríklad tyrkysovo modrej, znamená to, že patrí k liečiteľom. Mágovia v tu Hrade majú fialové a čierne plášte. Vy, čo nie ste Majstri, máte fialové plášte. Časom sa to naučíš a zvykneš si. O pár dní sa presťahuješ – teda niekto ťa presťahuje. Ty budeš mať v úvode dosť aj bez toho, aby si sa tu zorientoval. Máš ešte nejakú zbytočnú otázku?“

Trevor bol vyčerpaný a unavený a videl sa hlavne v posteli, ale jedna otázka mu predsa nedala pokoj. Trevor bol totiž aj dosť zvedavý tvor a tak sa už len tak akoby mimochodom opýtal:
„Jeremy, ako som pochopil, pelerínu majú len hierarchické stupne od Veľmajstra vyššie, a ty o sebe tvrdíš, že si Majster. Tak ako to, že nosíš čierny plášť s pelerínou?“
Jeremy sa opäť rozosmial a potom odpovedal.
„Vidím, že aj keď počúvať ešte nevieš, postreh už máš a vieš sa dívať. Panep asi mal pravdu v tom, keď nám odkázal, že si inteligentný a učíš sa rýchlo. No uvidíme, pretože toto, chlapče, je iná škola, ako kláštor Xjardu. Tu nestačí vidieť a chápať len mozgom. Musíš chápať svojou Dušou a mozog vedieť potlačiť do úzadia, ale len tak, aby si neosprostel, nestratil svoj názor a pri tom všetkom aby si dal priestor Duši. A ak by si chápal skrz Dušu, vedel by si, že veci nie sú také, ako ich vidíš svojimi očami a vnímaš svojím mozgom. Musíš vnímať Dušou a chápať Dušou a nedať pri tom súboji mozgu vyhrať. Takže odpoveď na tvoju otázku je – áno, som Majster a mám predsa právo nosiť plášť pre najvyššie hierarchické stupne. Ja som tu totiž pre všetko, čo náš Hrad potrebuje. Bol som tu na počiatku a možno sa dožijem, že tu budem aj konci niečoho… Som, ako vidíš, obyčajný domovník, ktorý ťa ubytuje a som tiež Veľkňaz, ktorý vládne veľkou mocou. Tak, kto vlastne naozaj som? Som VVK a NVK Poľný Majster Jeremy a Tvoja Duša a znalosť pomerov ti raz ukážu, že veci nie sú stále také, ako ich vidíš. Základ pravdy je to, že tam, kde je Laurence, ja nie som a kde som práve ja, tam nikdy nebude Laurence. Takže sa obaja na jednom mieste nevyskytujeme a preto mám plášť, aký mám. Chápeš? Nechápeš? Nevadí, raz pochopíš. Ech, nedívaj sa tak, Trevor, ja viem, že sa občas opakujem, ale opakujem sa preto, že aj tak nechápeš. A na záver dnešného dňa ti poviem – ak nevieš, ako ďalej, tak sa vráť tam, kde si bol naposledy. Pamätaj si, ak raz nebudeš vedieť, ako ďalej, tak sa vráť tam, kde si bol naposledy, tam je ukryté riešenie. Ak toto pochopíš, pomôže ti to vrátiť sa tam, kde si to pokazil. Dobrú noc.“
Týmito slovami sa Jeremy rozlúčil a zanechal Trevora osamote svojím úvahám. No Trevor bol úplne vyčerpaný a tak sa uložil spať.