Tak, ako to býva v živote, sú žiaci Majstrov a sú Majstri žiakov.  Harper bol dosť dlho žiakom na to, aby sa raz sám stal  Majstrom. No niekedy je ľahšie byť žiakom ako Majstrom.
Harper prešiel rôznymi učeniami rôznych majstrov, plný entuziazmu a očakávania zakaždým, keď sa u nejakého ocitol.
Nakoniec sa už sám považoval za majstra a rozhodol sa teda začleniť medzi nich na podivnom mieste zvanom jednoducho Hostinec u Grobdeho. Grobde bol hostinský a podľa mienky Harpera vraj aj Majster akéhosi učenia.

Je však  pravda, že sám Grobde to ako učenie neprezentoval. Bol vlastne „len majster“ v obore mágia. Venoval svoj život hlavne svojmu hostincu a nejako to už celé okolo mágie neprežíval. Ak niekto žije život a napĺňa ho a ku tomu žije tak dlho ako žije už Grobde, prestane to po nejakom čase brať silne emociálne. Proste sa stanete pokojný a spokojný s tým ako žijete a neberiete dni ako výzvy, kde musíte dosiahnuť stále novú métu.

No Harper bol trošku egocentricky pyšný na seba a aj na svoj výzor. Keď sa nad sebou zamyslel bol aj sebaistý. Vedel koľko času venoval tomu, aby sa naučil isté tajomstvám mágie. Počul o Grobdem a rozhodol sa, že je ho čas už vyhľadať. Počul, že vedie nejaký hostinec, kde sa zvyknú stretať bytosti a mnohé z nich sa venujú mágii. Kde inde by mal ísť, ak nie tam. Po ceste ku nemu uvažoval, ako sa najlepšie uviesť a ako predviesť Grodbemu čo všetko už vie. Počas uvažovania dospel k záveru, že potom, ako ho učili majstri mágie a liečitelia z rôznych kútov sveta, či nebude nad Grobdeho sily mu vôbec niečo ponúknuť. Veď je to len nejaký hostinský v nejakom zapadnutom kúte.
Vlastne Grobde musí byť nakoniec rád, že tam vôbec prídem, po tom všetkom, čo som sa učil u takých známych majstrov a budem sa v tom hostinci chvíľu zdržiavať, aby dal všetkým najavo čo všetko vie –  takto o sebe uvažoval Harper.
A počas toho uvažovania sa mu hruď nadýmala a on sa cítil ako velikán, na ktorého čaká svet a rôzne výzvy v oblasti mágie, kde sa ukáže, ako vysoko jeho majstrovstvo siaha.

Harper sa zastavil počas cesty autom v jednom hoteli, ktorý si vopred v rámci cesty ku Grobdemu naplánoval. Počul, že v ňom majú izbu, ktorú neprenajímajú vôbec nikomu, a to počas celého roka.
Aj by ju prenajali, ale problém je v tom, že najprv sa hostia len sťažovali, že sa tam cítia zle a potom po čase, že videli divnú postavu, ktorá sa im zjavila v izbe. No a nakoniec hostia uprostred noci so strašným krikom vraj unikali preč. Skončilo to tak, že tú izbu proste prestali prenajímať.

Teda samozrejme počul aj o tom, ako sa tam pokúšali niektorí majstri mágie prenocovať, aby samozrejme záhadu vyriešili, ale zatiaľ vraj bezúspešne – no len zatiaľ, pretože si to tam namieril on Harper.
Harper dorazil do hotela a trval na tom, že chce práve túto konkrétnu izbu na prenocovanie. Izbu číslo tisícstodvadsať jedna.
Na recepcii mu však tvrdili, že takú izbu v ktorej straší nemajú. A izba tisícstodvadsať jedna je aj tak práve obsadená iným klientom. Veď ktorý hotel by sa ku takému niečomu hlásil? Zlá reklama poškodí poľahky aj ten najlepší hotel. Nakoniec však istá malá pozornosť recepčnej vyjadrená jednostoeurovou bankovkou a prísľubom, že ak niečo, proste si tú izbu vyžiadal on sám Harper, a to s takým klamstvom, že súhlas dal Harperovi riaditeľ hotela. Recepčná bude tvrdiť,  že mu uverila, a keďže bol večer, bude tiež tvrdiť, že nechcela pána riaditeľa už rušiť.

Harper sa teda pohodlne usadil v izbe číslo tisícstodvadsať jedna a najprv si pozorne prezrel svoju izbu.
Bol sám so sebou veľmi spokojný, že sem prišiel a dokázal recepčnú uplatiť tak ľahko, aby mu dala práve túto izbu.
Ono v ten moment vlastne boli spokojní viacerí, len Harper to nevedel. Manažér pochválil recepčnú a prisľúbil, že z tej stovky má ako vždy desať percent k dobru k výplate a nezdanene. Hotel získal ďalšie peniaze navyše do pokladne, ktorú vedenie volalo – bonusová pokladňa. Z tej kryli rôzne náklady a potreby, ktoré nevedeli inak vykryť, ako aj rôzne drobné škody na majetku. Ročne takto všetci získali zaujímavý bonus pre personál a vlastne aj hotel mal na krytie už spomínaných drobných škôd.
Izba bola v skutočnosti len dobre ukrytá forma reklamy, ktorú umne živili a určití ľudia o tom zasvätene rozprávali na rôznych stretnutiach, kde bol záujem takéto veci počúvať. Samozrejme, že tam bola aj informácia, že sa dá za pozornosť danú na recepcii získať kľúč ku tej izbe.
Takto sa o tom dozvedel aj Harper, a keďže bol trošku samoľúby, ani sa veľmi nesnažil si overiť čo je pravdy na tejto legende. On vedel, že on je ten, kto sa bude môcť pochváliť, že tam nocoval a už v duchu videl závistlivé pohľady, keď o tom bude rozprávať v tom podivnom vidieckom hostinci, ktorý vlastní Grobde.
Prišlo ráno a Harper sa zobudil. Uvedomil si, že prespal noc a nič sa vlastne neudialo. Bol sklamaný a namrzený. No nevedel si vysvetliť, prečo sa nič nedialo. Veď koľko amatérov sa chválilo tým, že sa tam nedalo vydržať. Namrzene sa pozbieral a rozhodol sa, že nebude o tom nikomu rozprávať.
Než prišiel dole ku recepcii sa však rozhodol, že práve naopak. On bude o tom rozprávať, veď o tejto izbe počul dosť, a tak má materiál, o ktorý sa dá oprieť. A na rozdiel od iných, on môže pokojne tvrdiť, že tam cez noc ostal a vydržal tam prenocovať. A to vôbec nie je klamstvo, pretože tam skutočne prenocoval. A tak Harper vrátil na recepcii kľúč od izby, rozlúčil sa a šiel ďalej za svojím cieľom.

Harper dorazil na miesto zvané križovatka tesne popoludní. Bol tam naozaj ten jemu opísaný starý hostinec. Na prvý pohľad nič moc, až Harper uvažoval, či tam vôbec ostane na noc. Lenže kam teraz ísť? Stadeto bolo všade akosi ďaleko. Aj keď jeho auto bolo pohodlné a rýchle, aj tak bolo treba po prvý, ako-tak slušný hotel cestovať ďaleko. Rozhodol sa, že keď je už tu, ide dnu a uvidí sa, veď mág musí prekonať mnoho prekážok.
Rovno si zobral svoje veci z auta a vykročil ku tej zvláštnej budove, ktorá bola naozaj divne umiestnená v križovatke ciest.

V dnešnej dobe, keď máme motely, hotely, hostely, ubytovne atď., pomenovanie hostinec s ubytovaním však znel Harperovi v tejto dobe tak podivne. V skutočnosti sa hostinec volá prosto u Grobdeho.

Harper sa zamyslel nad tým, že hostince s ubytovaním ešte niekedy v devätnástom storočí to áno, ale v roku 2019?  No aj tak sa už rozhodol a predsa prešiel kusisko cesty, aby prišiel až sem. A tak  sa nad tým všetkým na chvíľu prestal zamýšľať, zobral si z auta batožinu a vošiel dnu do toho podivného ošarpaného hostinca.
Harpera najprv ohromila veľkosť miestnosti, do ktorej vstúpil. Bola to zaujímavo koncipovaná obrovská hala. Slovo obrovská je tu na mieste, pretože bola v skutku obrovská a Harper nedovidel na jej koniec. V druhom momente si uvedomil, že je delená akoby na sekcie, a to podľa toho, komu sa čo páči. Bola tu časť, ktorá pripomínala starobylú krčmu a možno ju datovať do obdobia štrnásteho storočia, alebo ešte do skoršieho obdobia a ako úplný kontrast toho všetkého bola iná časť, ktorá bola zariadená v štýle francúzskeho baroka. Potom sa Harper pozrel do boku a skoro upustil batožinu. Bolo to nie len tým, ako to bolo všetko zariadené, ale boli tam bytosti, ktoré nevedel ku ničomu prirovnať a im bolo uspôsobené zariadenie, kde sedeli oni.
Harper stratil na chvíľu pojem o čase, ale z údivu ho vytrhol hlas, hlas ktorý volal evidentne naňho. Za dlhočizným pultom, ktorý sa vlnil do diaľky stál mohutný chlap a volal na Harpera.

„Hej mladý, čo toľko pozeráš, koho hľadáš? Tvoje očumovanie tu nemusí každému vyhovovať. Tak si zavri ústa, a keď ich opäť otvoríš, nech z nich vypadnú slová o tom čo chceš!“  

 Harper sa spamätal a prešiel ku pultu. Položil si veci na zem a povedal stručne jasne kto je, koho hľadá, a že sa chce aj ubytovať.
Grobde sa naňho díval pokojne, bol zvyknutý na rôzne bytosti a typy životných foriem, tak len utrúsil:

„Tu máš kartičku od tvojej izby.“

A podal mu kartičku s číslom päťtisícstodvadsaťšesť a ukázal Harperovi hlavou smer, kde má nájsť izbu.

„Stačí, ak prejdeš hentými dverami a predtým túto kartičku prilož na tú skrinku pri dverách. Dvere ťa vzápätí pustia do tvojej izby. Nestrať tú kartičku, lebo potom budeš mať problém sa dostať do izby. Keď sa zložíš a oddýchneš si, príď a uvidíme čo ďalej.“ 

 „Nemám sa zapísať?“

 Opýtal sa Harper. Grobde len pokýval hlavou a tým dal najavo, že zrejme netreba. A tak Harper len zobral kartičku a pobral sa smerom, ktorý mu ukázal Grobde.
Harper sa čudoval a nerozumel tomu, kde sa to ocitol. Precestoval viacero krajín sveta, videl toho dosť, ale toto sa vymykalo zo všetkého čo doposiaľ videl. Podišiel ku dverám a priložil kartičku ku skrinke. Pomyslel si, že v tom bude pomyselná čítačka. Pomyselná preto, lebo tam nebola nikde viditeľná elektronika. Tá pomyselná čítačka bola vlastne malá drevená krabička. Avšak fungovala, pretože sa ozvalo zabzučanie a dvere sa otvorili. Harper prešiel dverami a ocitol sa vo svojej izbe. Bola vkusne zariadená, nechýbali ani skrinky, v ktorých boli rôzne nápoje, boli tam pohodlné kreslá a aj posteľ. Samozrejmosťou bola toaleta a kúpeľňa. Všetko bolo zariadené tak, ako by sa ocitol v modernom hoteli, ale v štýle baroka. Teda izba bola zariadená v štýle baroka. Ostatné miestnosti boli moderné a účelné. Ten kontrast Harpera veľmi zarazil, a keď sa spamätal, sám sebe si povedal:

„Teda toto som fakt nečakal, toto bude asi naozaj hostinec sveta mágie.“

 Po tom, čo sa Harper vybalil, sa rozhodol si napriek všetkému najprv oddýchnuť. Keď sa prebudil, slnko už bolo za horizontom. Nevedel koľko je asi hodín, ale vedel, že je hladný. Vyšiel zo svojej izby a ocitol sa v hale a podišiel ku pultu. Prišiel ku nemu jeden mladík a opýtal sa ho čo potrebuje. Harper sa ho opýtal, kde sa tu dá najesť a mladík mu povedal, aby sa niekde usadil, kde mu to vyhovuje a jedlo mu prinesú. Harper sa poobzeral okolo seba a uvidel stôl pod galériou, ktorý sa mu pozdával, aj miesto mu vyhovovalo. Sadol si teda za ten stôl a snažil sa nezízať na ostatných.

Zrazu si uvedomil, že má pred sebou pariacu sa polievku, no nikto mu nedoniesol jedálny lístok a ani on si nevybral čo chce jesť. No pomaly si zvykal na to, že na tomto mieste, na rozdiel od hotelovej izby, kde mal zažiť zázraky, tu sa diali reálne.
Hovorilo sa o tomto hostinci, že je na pomedzí časov realít. Vraj je v čase umiestený tak, že je naraz vo všetkých časových realitách súčasne. Harper to začal brať ako fakt, jednak vzhľadom na to, že videl bytosti ktoré nikdy, nikto, nikde ani len neopísal. A postavami od veľkých až po malých, veľkosťou trpaslíkov ako z rozprávky. Ďalšia vec bola veľkosť miestnosti, ktorá bola mnohonásobne väčšia ako tá stará ošarpaná budova, ktorá bola viditeľná z vonku.

Keď Harper dojedol polievku, tanier zmizol a zjavilo sa druhé jedlo. Nevedel presne čo to asi tak môže byť, ale polievka mu chutila, a tak sa pustil aj do druhého jedla. Jedol pokojne, nenáhlil sa, pokoj tohto miesta zasiahol aj jeho. Keď dojedol druhé jedlo, objavil sa pred ním penivý nápoj, ktorý bol zrejme pivom. Nebol pivár, mal radšej vyberané vína, ale nemienil protestovať. A takto presedel istú dobu a už pokojnejšie pozoroval svoje okolie. Najprv vnímal len šum sály, ako sa medzi sebou bavia ostatní a postupne si uvedomil, že každý má svoju reč, ale aj to, že im všetkým ku podivu rozumie. Keď dopil svoj druhý korbeľ piva, ktoré mu mimochodom veľmi zachutilo, uvidel za pultom Grobdeho, ako sa ku nemu díva a následne kývol Harperovi, aby prišiel ku nemu.
Harper vstal a šiel ku pultu. Grobde sa naňho podíval a bez všetkého sa ho pýtal, ako sa tam objavil a kto ho poslal.
Harper to pochopil tak, že nadišiel jeho pravý čas, čas povedať o sebe podstatné veci a uviesť sa ako skutočný Majster mágie. Veď zatiaľ všetko nasvedčovalo tomu, že je tu na správnom mieste a môže sa predviesť a možno týchto tu – tieto bytosti aj niečo naučiť. A samozrejme tým ešte viac nabrať slávu vo svete mágie. Tak  teda spustil o tom, ako sa učil u Tartana a ako potom bol u Langa a nakoniec sa učil u Murgusa. Všetci títo ho učili a naučili to čo vedeli a ak to on Harper môže skromne povedať, tak tým, že sa stal Majster u všetkých troch vlastne ich už prevyšuje.
Grobde ho počúval a potom mu chcel položiť otázku, ale len začal hovoriť, rozbehnutý Harper mu skočil do reči a povedal:

„Jasne viem o čo ide, netreba viac slov. Chápem, vyriešim to, hneď a zaraz, len mi povedz kam, kde mám ísť a ja ich toho zbavím! Veď som bol aj v hoteli Fórum v izbe tisícstodvadsať jedna a všetko je tam už teraz po mojom magickom zásahu pokojné, môže tam spať aj mimino.“

 Grobde sa usmial, bol to jeden z mála úsmevov, ktoré zvykol niekomu adresovať a Harper si to vyložil tak, že má pokračovať. On ho však zastavil a povedal mu, aby počkal. Otočil sa a začal si miešať nejaký nápoj a pozorne odmeriaval to čo potrebuje do nápoja.
Harper, ale nevidel dôvod čakať, veď kým si mieša nápoj, môže predsa hovoriť ďalej. A tak drmolil niečo okolo toho čo ešte môže, vie a … .
Zrazu zistil, že stojí na opustenej ceste pri svojom aute. A pri ňom stál nejaký človek. Usmieval sa naňho a aj keď bol tak obyčajný, vyžarovala z neho moc. Ten človek prehovoril.

„Harper, učil si sa u Majstrov mágie, ale zabudol si vo svojej pýche na jej úplné základy. Počúvanie, trpezlivosť, úcta voči iným nositeľom mágie a hlavne voči svojim učiteľom, ktorý ťa mágii učili. Harper, len hlupák si môže myslieť, že ak si bol u viacerých učiteľoch mágie, že hociktorého z nich už tromfneš. A ak Ti sprostredkovali svoje vedomosti čo majú, tak si myslíš, že si lepší ako oni? Prekonáš ich vedomosti? Ich skúsenosti? Tak potom ako to, že si ako skúsený mág neodhalil pravdu o izbe číslo tisícstodvadsať jedna, že je to len reklama toho hotela? A aj recepčná to na teba len hrala a hotel zarobil navyše 100 eur, pre nič za nič na tvojej hlúposti. No a tvoje veľké ego Ťa hnalo ku tomu, aby si sám seba presvedčil, že si tam niečo dokázal!  Tvoje veci sú v aute a ak si jedného dňa zaslúžiš naše uznanie, budeš sa vedieť do hostinca vrátiť. A ak sa budeš vedieť správať tak, ako sa má mág správať. Mág, ktorý si váži iných a nesnaží sa dokázať, že je lepší ako tí, čo ho učili a tí, čo sú okolo neho. Ku tomu však vedie dlhá cesta a nie je to cesta pútnika, ale cesta skutočného žiaka. Doporučujem Ti, vráť sa ku svojim majstrom a douč sa to čo nevieš. Je toho tak veľa čo nevieš. A ak to nedokážeš, budeš len na smiech tým, ktorým budeš dokazovať svoje umenie. A ďalší to budú brať ako útok, pretože ich tvoje ne-umenie ohrozí.“

 V tom sa pred Harperom miesto postavy zjavil len opar hmly. Hmly, ktorá pôsobila zlovestne a on mimovoľne ustúpil pár krokov dozadu. Popozeral sa okolo seba a namiesto pred hostincom u Grobdeho bol pred hotelom, kde bola tá údajne tajomná izba číslo tisícstodvadsať jedna.
Hmla opadla a Harper zahanbene uvažoval. Lomcovala s ním zlosť a mal sto chutí tomu nafúkanému Grobdemu niečo od srdca povedať a mal chuť vynadať všetkým svojím učiteľom, lebo podľa neho ho oni zle učili.
Hnev mu pulzoval celým telom a zrazu sa pred ním zjavila drobná postava Tartana. Usmial sa, spýtal sa prosto, akoby sa pýtal, ako sa vyspal:

„Harper si nahnevaný? Stalo sa niečo?“

Harper sa naňho pozrel a vybuchol v jeho vnútri všetok nahromadený hnev, urazené ego. Vykričal to všetko Tartanovi do tváre, ako zlyhal ako učiteľ a ako on aj kvôli nemu bol na smiech. Porozprával svoju verziu Tartanovi o tom čo sa stalo. Pozmenil mnoho skutočností. Tartan ho počúval a nedal nijako najavo, že bol v tom istom hostinci ako Harper a všetko videl. Nechal nech Harper dohovorí a potom mu pokojne povedal:

„Vidím, že si plný hnevu a ak chceš príď ku mne zajtra a začneš sa učiť. Učiť zvládať emócie, ktoré si v skutočnosti vôbec nezvládol, len si klamal, aby som Ťa pustil ďalej. Teraz sa Ti vypomstilo, že nevieš základy na ovládanie mágie. A to je ovládať najprv seba, svoje emócie, ego a pýchu!
Ráno Ťa čakám, ak prídeš budeme Ťa učiť ja i Lang a aj Murgus, budeme Ťa učiť to čo najviac potrebuješ na to, aby si už nebol len nafúkaný egoista, ktorý nechápe iných a chápe len a len seba!“