Táto téma navonok nesúvisí priamo s dušou, ale keď sa nad tým zamyslíme, tak vlastne aj áno. Dohoda medzi bytosťami určitých úrovní je možná, ale určite by som to nepopísal ako prepožičanie tela, ani to, že človek bude nositeľnom sily inej entity. Zobraziť celý príspevok »
Pristúpme teraz k čiastočnému vysvetleniu, ako pracujem a aké techniky, spôsoby a formy sa používajú na oživenie toho, čo bolo kedysi našou súčasťou a naším druhým ja.
Začneme klasickým vysvetlením troch úrovní fyzického života, ktoré v skutočnosti tvoria jeden celok. Pomôže nám to pochopiť, prečo chcem tvoriť celok s paralelným svetom, ktorý nám vlastne akoby ani nechýbal. Ale vieme žiť aj bez jednej ľadviny, bez jedného oka, atď., ale niečo nám bude vždy chýbať.
Máme fyzický a paralelný svet. Žijeme v dvoch rovinách. Chápeme to všetko pomyslene.
Zobraziť celý príspevok »
Pri tejto téme celkom určite vystane otázka, či sa dajú astrálne bytosti nejako kategorizovať.
Áno, dajú. Tak isto, ako sú ľudia rôzni, tak sú rôzne aj tieto astrálne bytosti. Je to ako v prírode – existujú druhy vyššie a nižšie. Keď si ako príklad zoberieme paralelný svet mŕtvych, môžeme ho rozdeliť na viaceré úrovne: najprv tu máme úroveň, do ktorej sa dostane emočné telo po smrti fyzického tela. Ďalšou úrovňou by sme mohli nazvať svet mŕtvych, v ktorom je emočné telo uväznené v cintoríne. Určité formy energii jemnohmotných tiel sa tam totiž môžu zachytávať a existovať veľmi dlho, čím vytvárajú akýsi paralelný mini-svet. Treťou úrovňou je medzipriestor, v rámci ktorého sa mŕtvi pohybujú v našom svete.
Zobraziť celý príspevok »
Ľudia sa snažia povedať, že to zlé im našepkal Diabol. Ale človek sa vždy sám rozhodne, že touto cestou chce kráčať a Diabol s tým nemá nič spoločné. Keď človek chce niečo urobiť a trápi ho svedomie, tak sa na niekoho potrebuje vyhovoriť, že to on chcel a ja som nemal silu, aby som sa mu vzoprel. Ale to sú len výhovorky. Človek má vedieť, čo chce, prečo to chce. Keď niečo dávam, niečo za to chcem. Keď niečo dostávam, tak čakám že dotyčný za to niečo chce. Diabol nikdy nikoho o nič nežiadal. Aj vo filmoch vždy, keď evokujú Diabla, tak je jasné, že on sám sa sem nikdy nepýtal. Alebo áno? Ani duchovia privolaní špiritistami sa na Zem odtiaľ, kde sú, sa nepýtali. A potom sa ani jedného a ani druhého nevedia zbaviť – tak načo ich ovšem volali?
Keď ja vyrobím program a pošlem ho na niekoho, to je jedna vec. Ale keď si sám postavím dom (nezdedím ho) a zrazu sa v ňom zjaví nejaká bytosť, tak asi sám z neba nespadol, ani ho peklo nevypľulo. To niekto s niečím robil.
Zobraziť celý príspevok »
Ja sám som sa touto otázkou zaoberal aj z introspekčného pohľadu voči sebe samotnému. Dnes na túto otázku poznám odpoveď. Predtým však pre objasnenie zájdem aj do pradávnej histórie, k počiatku terajších foriem ľudských bytostí. Bude to sci-fi, ale ľudia dokážu prijať existenciu boha, tak prečo nie toto?
Pôvodné paralelné svety boli vytvorené bytosťami, ktoré priniesli život na túto planétu.
Na túto tému som písal príbehy i zamyslenia a aj príbeh Cesta vesmírom. V podstate potom, ako v pôvodnej planetárnej sústave zanikal život a bolo sa treba presťahovať do bezpečia, tamojšie národy vytvorili kozmické lode, ktoré prepravovali preživších do iných zákutí vesmíru. Na to, aby sa ocitli tu, museli prekonať svoj poznaný i nepoznaný, a potom aj biely vesmír. Keď objavili planétu, ktorú teraz nazývame Zem, rozhodli sa ju osídliť určitou časťou a množstvom z preživšej populácie. Vesmírna loď tu teda istú dobu bola a počas nej sa rozhodlo, kto tu zostane a osídli túto planétu. Vybrali sa zástupcovia piatich foriem života – piatich pôvodných planét (aj dnes, ak trochu pouvažujete, ich identifikujete). Zvyšok pokračoval do hĺbok vesmíru a pokiaľ to bolo možné, ešte sa istú dobu udržiavalo spojenie medzi tými, ktorí ostali a tými, ktorí išli ďalej. Vzdialenosť sa zväčšovala, až sa nakoniec toto spojenie sa stratilo. Zobraziť celý príspevok »
V mágii je tenká hranica medzi realitou a fantáziou a treba sa vedieť držať nohami na zemi. Niekedy je potrebné uzdu fantázii popustiť, aby nás ľudský mozog a naučené vzorce myslenia až tak neobmedzovali, ale niekde je zase nevyhnutné skresať blúdenie mysle na minimum a zamerať sa na skutočné, reálne veci. Opäť tu zdôrazním starý známy pojem rovnováhy. Pokiaľ sa necháme stiahnuť frekvenčne „dole“ fyzickou rovinou života, veľmi ľahko môžeme prestať vnímať všetko jemnohmotné, čo sa okolo nás bude diať a za všetkým budeme hľadať bežné logické vysvetlenie, aj keby nám všetky varovné signály vnútra poukazovali na niečo “magické”. Náš mozog to skrátka vyhodnotí ako bludy a radšej kolegu pošleme domov s tým, že mal asi ťažkú večeru a nemal by pozerať toľko sci-fi filmov, miesto toho, aby sme sa zamerali na to, čo hovorí a skúsili skutočne precítiť a naladiť sa na to, čo sa deje. Na druhej strane tu potom máme staré známe ulietanie do rovín, kedy aj najmenší záchvev nervovej sústavy z bežných okolností fyzického života, či obyčajný medziľudský konflikt je pripisovaný akýmsi imaginárnym vplyvom z éteru, či zo svetov paralely a jedinci sa snažia svoje konanie týmto spôsobom ospravedlniť. Zobraziť celý príspevok »
Pokiaľ je duša inkarnovaná v ľudskom tele, nikdy nebude voči emóciám úplne imúnna. Netvárme sa, že vo fyzickej rovine v kolobehu bežného života je možné stopercentne a bezo zvyšku ovládať svoje Ja natoľko, aby sa nás nikdy nič nedotklo, aby nás nikdy nič nerozkolísalo z našej vnútornej rovnováhy. Možno keby sme žili v kláštore, oddelení od zvyšku sveta a mohli sa plne sústrediť 24 hodín denne len na svoje Ja, tak by to fungovalo, ale ak sa podieľame na bežnom fungovaní sveta, nie je to také jednoduché. Každý nejaké emočné prežitky má. Otázne je len to, nakoľko necháme tieto naše prirodzené ľudské tendencie, aby s nami zametali a nakoľko ich budeme mať pod vedomou kontrolou. Tu sa opäť vraciame k absolútnym základom na ceste mága. Aj pri takýchto témach je alfou a omegou sebaovládanie a čím sú témy náročnejšie, o to vyššie musí byť sebaovládanie mága, ktorý s nimi chce začať pracovať. Môžeme si myslieť, že sa zvládame nadmieru dobre a že sme z hľadiska svojich slabín v podstate nepriestrelní. Áno, možno sa dopracujeme do štádia, že v bežnom živote budeme veci zvládať s prehľadom a s ľahkosťou. To však neznamená, že takáto úroveň sebaovládania nám bude stačiť v situáciách, ktorým sme nikdy predtým neboli vystavení a v ktorých platia úplne iné pravidlá hry, než aké sme mali možnosť poznať doteraz. Zobraziť celý príspevok »