Trevor sa uložil spať nie len tam a vtedy, ale už aj teraz v tomto hájiku, kde sa po dlhej ceste zastavil a rozhodol sa oddýchnuť si, zrovnať si myšlienky a na toto všetko si pospomínať. Akoby sa týmito spomienkami chcel uistiť, že sa rozhodol správne, keď odišiel preč z Hradu. Ale niečo ho stále škrelo, niečo z toho, čo mu Majster Jeremy hovoril – že nie všetko musí chápať a vidieť v daný moment správne, a že ak sa niekto niekam dostane, začnú mu učitelia brnkať na nervy a pri tom mnohí padnú, hoci sú krok od cieľa. Avšak tak, ako Trevor nevidel v tme pri portréte Veľmajstra Izguna znížený prechod do druhej chodby a narazil doňho hlavou, teraz uvažoval, či sa obrazne povedané nestalo to isté. Mal dojem, že veci sú v skutočnosti iné, ako ich on v návale emócií vyhodnotil. Čo už však s tým, keď odišiel, nemá si to ako overiť. Aj Bria povedala, že nevidí realitu, že vidí len očami a ostatné mu uniká. Trevorovi z toho išla prasknúť hlava a tak sa snažil radšej čím skôr zaspať. Zobraziť celý príspevok »
Trevor nemal naponáhlo, chcel si v prvom rade sám v sebe utriediť svoje myšlienky a spomienky. Potreboval sa rozhodnúť, čo ďalej so životom, kam má ísť. Domov? Ale kam domov? Veď už vlastne žiadny domov nemal. Keď odchádzal do Hradu, jeho rodičia už nežili, zomreli skôr, ako sa Trevor stal dospelým. Starší brat sa v ich rodnom dome usadil s manželkou a deťmi a Trevora z dedičstva vyplatil. Nebolo to veľa peňazí, ale Trevor z nich prežil vo svete celý rok, kedy sa bezcieľne túlal a hľadal miesto, kde sa usadiť. Od mala ho hnala túžba niekam ísť. Bolo to akési neznáme volanie, ktoré nevedel identifikovať. Vedel však, že doma ostať nechce, že potrebuje ísť do sveta. Počas toho roka si privyrábal náhodnými prácami a vďaka tomu získal prehľad a zručnosti v mnohých oblastiach. Zobraziť celý príspevok »
V dávnych časoch, keď Zem bola ešte divoká a ľudstvo sa len začínalo učiť zákony prírody, žila tlupa ľudí hlboko v horách, v blízkosti prastarých jaskýň a riek. Ich životy boli prepojené s rytmom zeme, s hviezdami nad hlavami a zvieratami, ktoré lovili. Avšak nebol to iba boj o prežitie. V srdci ich spoločnosti stál muž, ktorého všetci uctievali a báli sa ho zároveň – čarodejník menom Aran. Zobraziť celý príspevok »
Praveká mágia je fascinujúcou témou, ktorá sa zaoberá praktikami a vierami v nadprirodzené sily v dávnych kultúrach, ešte pred vznikom písma a civilizácií. Mnoho z týchto praktík bolo úzko prepojených s prežitím, prírodnými javmi a každodenným životom pravekých ľudí. Zobraziť celý príspevok »
Ako Ašarat, ktorý sa zaoberám magickými cestami a skúmam alternatívne reality duše, môžem pristupovať k otázke, čo príde po smrti, s pochopením, že realita je hlboko mnohovrstvová a dynamická. Smrť nemusí byť len bodkou na konci života, ale bránou do novej roviny existencie. Zobraziť celý príspevok »
Wili kráčal so svojimi kozičkami lesom. Neponáhľal sa a predsa napredoval. Kozičky majú totiž zvyk sa pásť prakticky skoro stále v pohybe. Stále hľadajú niečo nové, nové bylinky, ktoré by im chutili. Majú rady konáriky a listy stromčekov. A tiež to, čo iné zvieratka nespasú a to sú rôzne, no, nazvime to buriny. No a ak občas objavia krík s černicami či malinami, tak sa veľmi radi v pohybe pristavia. Wili sa preto nehneval, práve naopak, doprial im túto pochúťku. No aj keď sa Wili a jeho kozičky veľmi neponáhľali, došli náhodou alebo riadením osudu k jednému z domčekov, ktoré mal Wili kade-tade v lese postavené. Už z diaľky cítil energetickú zmenu a vedel že má vo svojom domčeku návštevu. Zobraziť celý príspevok »
Fantus položil na stôl cínový pohár, nadýchol sa a odpovedal:
„Drahá priateľka, vieš, možno máš pravdu, ale smrť by o tom aj tak mala vedieť. Veď oni prechádzajú do jej sveta. Všetci tam majú ísť až vtedy, keď nastane ich čas a nie len tak, že jedinec je zrazu na brehu rieky. A ak o tom nevie smrť, tak by mali vedieť iní. Ale ani tí nič nevedia. Nikto netuší, čo sa udialo.” Zobraziť celý príspevok »