Každý paralelný svet má určitú prechodovú bránu, ktorá sa otvára buď umelo, čo je dosť náročné na techniku a silu človeka, alebo sa otvára sama od seba z druhej strany, aby došlo k prieniku z paralelného sveta do sveta nášho. Je mi jasné, že o tomto bolo napísaných už veľmi veľa kníh a natočených veľmi veľa filmov. Ale nie je to celkom tak, ako sa to v nich uvádza. Nedá sa povedať, že by vznikla nejaká hmatateľná vírová dimenzia, do ktorej stačí skočiť a ocitnete sa na druhej strane. Čo sa týka toho skočenia, bral som to skôr s úsmevom ako určitý efekt, lebo keď sa takáto brána otvorí, tak do nej netreba skákať, stačí do nej vstúpiť. V skutočnosti je to pomyselná hranica medzi dvoma svetmi. Skúsme si predstaviť, že stojíme na lúke a niekde tam si predstavme nejaký pevný bod – napríklad dva stromy oproti seba. Medzi nimi je priestor od jedného k druhému X metrov, pre orientáciu sa uspokojme s číslom 5-6 metrov. Predstavme si, že toto je dimenzná brána. Keď sa k tomu miestu priblížite a otvorí sa dimenzná brána, aby ste sa dostali do iného sveta. Tak načo by ste tam skákali, keď je to otvorené a stačí vojsť dnu? Možno je to mojou pohodlnosťou a úctyhodnou váhovou kategóriou, a možno je to len z pohľadu toho, že zbytočný efekt nechápem, ale proste stačí urobiť krok a ste tam.

Otázne však je, kde ste sa ocitli. Lebo keď sa otvára dimenzná brána, má zopár svojich zvláštnych špecifík. Jedno z nich je, že sa môžete dostať do nejakého minulého storočia alebo doby – ocitnete sa na tom istom mieste, ale o niekoľko storočí dozadu. Možno sa chcete spýtať, prečo práve späť? Nuž preto, že náš život beží akoby po nejakej špirále – o tom sa dočítate v inej časti – a ako už povedal nejaký múdry klasik, ktorého z ješitnosti a sklerotizmu nespomeniem: minulosť je vcelku jasná a budúcnosť nám ešte nepatrí. Tým som chcel povedať, že keďže náš život ide špirálou smerom dopredu, život ktorý príde v budúcnosti, nie je predurčený – nedokážeme sa časopriestorom presunúť dopredu, vieme sa presunúť len dozadu.

Ja viem, že podľa výrazu niektorých tvárí je jasné, že so mnou nesúhlasíte. Aj keď nie som pri tom, ako toto čítate, presne viem ako vaša mimika reaguje. Tie múdre sovy, ktoré tvrdia, že sa dá vidieť budúcnosť, môžem upokojiť, že o nič neprichádzajú, ale nech si uvedomia, že vidia budúcnosť daného života a nie budúcnosť životov, ktoré prídu. Život, ktorý príde, ktorý nás čaká, si každopádne predurčíme vo svete paralely až po naplnení života toho, ktorý práve žijeme. Samozrejme je mi jasné, že určitými našimi krokmi si predurčujeme, čo nás čaká v ďalšom živote, resp. čo by sme chceli, aby nás tam čakalo. Samozrejme sa tu nájde pár jedincov, ktorí protestujú aj proti tomuto. Ale viete čo? Strčte si svoj názor niekam.

Berme to tak, že ste prekročili uvedenú hranicu a ocitli ste sa nie v inom svete, nie vo svete paralely, ale v inom čase na tom istom mieste. Na vašom mieste by som si to v tej chvíli rovno hodil. Ak sa ocitnete v tom mieste a v priebehu pár sekúnd sa viete spamätať (čo sa asi neviete), treba sa bleskovo otočiť a vrátiť. To sa vám však asi nepodarí, lebo zostanete v údive hľadieť na to, čo vidíte a kým sa spamätáte, brána je zavretá. Otázka je, prečo sa tá brána otvorila práve vtedy, keď ste tam boli? Prečo ste práve v tom momente prekročili tú bránu? Nuž napríklad aj preto, že ste mali smolu. Alebo preto, že je to osud, alebo len náhoda. Proste človek sa stratí bez stopy, akoby sa vyparil. Ďalšia zaujímavosť je aj to, koľko dotyčný človek pobudne v časopriestore, pretože na danom mieste sa môže objaviť prakticky v zlomku sekundy bez následkov na jeho fyzickom vývoji. Celý prechod môže trvať cca 1 sekundu, čiže krok ktorý učiníte z bodu A do bodu B až do doby niekoľkých storočí. Akoby sa ten čas zastavil, vy ste boli niekde vo vzduchoprázdne – v časopriestore – v ktorom je však vaše vedomie nulové a vy sa jednoducho ocitnete na tom istom mieste za tým stromom, trebárs aj o 30 rokov starší.

Ďalšia vec, ktorá sa vám môže pritrafiť, je situácia, že sa ocitnete na tom istom mieste späť, ale o niekoľko desiatok desaťročí potom, ako ste zmizli. Takže sa tam môžete objaviť o 10, 15, 20 rokov, ako aj o 150 rokov a vlastne akoby ste sa objavili v budúcnosti.

Obrázok č. 13

Toto je prípad pre mudrlantov, ktorí tvrdia, že sa dá cestovať do budúcnosti. Hneď vám vysvetlím, prečo vlastne necestujete do budúcnosti. Situácia je totiž nasledovná: v momente, keď ste prekročili dimenznú bránu – časopriestorovú bránu – zostali ste visieť v časopriestore. Dovtedy ste kráčali svojím životom po špirále a spolu s vami aj vaša rodina a vaši spolupútnici (pre nich sa čas nezastavil) a vy pokračujete životom ďalej.

V jednom bode svojho života človek zmizne ako 35 ročný, vtedy sa píše rok 1980, a objaví sa niekde v roku 2110. Aby ste to nemuseli počítať, je to rozdiel 130 rokov. Tá špirála, ak sa na ňu pozrieme, má isté úseky, ktoré nazývame časopriestor. Čo sa stane v tom časopriestore? V bode X sa dotyčný dostal do časopriestorovej smyčky a zostal v nej visieť. Život jeho rovesníkov a opticky aj jeho vlastný, by mal po tej špirále pokračovať ďalej.

Medzitým ubehne veľmi veľa pozemského času a o dotyčnom zmiznutom sa zachová legenda, že prastarý otec zmizol 1.8.1980 popoludní, keď vyšiel z domu pozrieť sa na lúku, ako schne seno. A v roku 2110 sa starý otec z ničoho nič objaví na tom istom mieste, kde zmizol, a zistíme, že sa tam vlastne pre nás objavil cudzí človek. Ale ďalším skúmaním dospejeme k záveru, že vlastne je to náš stratený predok, a objavil sa de facto na tom mieste, kde podľa legendy zmizol. Samozrejme si môžeme položiť otázku – potom sa dostal do budúcnosti, nie? On ako taký sa dostal síce do budúcnosti, ale do budúcnosti tej, ktorá zákonite prišla po minulosti, v ktorej on zmizol. Treba si uvedomiť, že životná špirála a životné inkarnačné cykly pokračovali ďalej a on sa objavil u svojich potomkov, na ktorých mal prirodzenú nadväznosť, a vlastne sa objavil na totožnom mieste, kde zmizol v dobe, ktorá tu na našej planéte normálnym časovým posunom začala existovať. Neprehupol sa do budúcnosti, ako by sme si mohli myslieť, ale akoby počkal tých 130 rokov, a potom sa periodicky na danom miesto otvorila dimenzná brána, uvoľnila ho zo svojho zovretia v časopriestore a vrátila ho do doby, ktorá práve existuje. To znamená, že z pohľadu nášho uvedený človek učinil krok po svojej lúke a po 130 rokoch ten krok dokončil, ale ocitol sa v nejakej úplne inej dobe na tom istom mieste.

Nechajme tento príbeh tak a venujme sa ďalšej forme dimenznej brány, alebo spojenia s paralelným svetom. Dimenzná brána, ako ste si už mohli všimnúť, nás nemusí hodiť tam, kam chceme. To znamená, že človek po fyzickej stránke nie je dispozične pripravený na to, aby vstúpil do sveta paralely a aby tam mohol pôsobiť. Logicky nám z toho vychádza, že je absolútne logicky nelogické, že musím najprv zomrieť, aby som sa mohol do sveta paralely dostať. Logicky nelogické je to preto, že pritom tvrdíme, že sa spájame so svetom paralely a že s ním pracujeme. Pri hlbšej analýze nám vychádza, že sa s ním spájame a nie, že doňho vstupujeme. Keď sa na to pozriete takto, pochopíte, že vlastne otváranie dimenzných brán pre tento účel je diametrálne odlišné od otvárania brán pre účel prechodu jednotlivých bytostí medzi rôznymi časovými úsekmi.

Z tohto by mala vyplynúť otázka, pred čím chceme vlastne chrániť a koho? Keď sa do sveta paralely nedá prejsť, tak sa zrejme nedá ani vojsť z toho sveta paralely sem k nám. Nuž vysvetlenie je asi takéto: Uvedené brány sa otvárajú v určitých časových intervaloch preto, aby prešla určitá energetická forma – ak to chcete nazvať program – ktorá zasiahne určitú skupinu ľudí. Táto energia túto skupinu ľudí začne pretvárať. To je jedna z foriem. Tým, že pretvorí ich myšlienky, ich city, ako aj potrebu žitia svojho vlastného Ja, vznikne tu problém, ako môže brána pohltiť fyzického človeka a hodiť ho do inej časovej doby. Nuž kedysi sa tieto brány používali na čiastkové prenosy informácii tiel, ktoré sa vedeli zbaviť svojho fyzického jadra a fyzické jadro sa nachádzalo len v určitom malom percentuálnom zastúpení. Dalo by sa to nazvať úplne jemnohmotné fyzické skupenstvo, čo by som prirovnal k nejakému hologramu, ktorý má do určitej miery pevné skupenstvo. S veľkou nadsázkou by som to vysvetlil takto: dokážeme dematerializovať svoje telo, rozložiť ho tak, aby bolo úplne ako voda (prejdete cez ňu ale nič sa s ňou nedeje, len ste sa do nej ponorili), ale predsa je to do určitej miery skupenstvo akoby hmatateľné. My sme kedysi takýmito bránami za takýchto podmienok vedeli prechádzať do svetov paralely a tam sme svoje telá vedeli prispôsobiť danej forme, v akej sme dokázali existovať. Logicky vyplýva, že v takejto forme sa dalo vracať aj naspäť na túto zem. Nikomu nie je jasné, či sa to dnes ešte dá a či to niektorá z civilizácii dokáže, ale principiálne musíme toto mať na pamäti a nemôžeme to vylúčiť. Uvedomujem si, že teraz ste už dopletení a neviete, či sever je juhom a juh či je západom, ale problematika tejto témy je dosť náročná pre jednoduché vysvetlenie týchto pojmov. A priori môžeme povedať, že možné je nemožné a nemožné je možné.

Dimenzné brány, ktoré otvárame my pre paralelný svet v tejto dobe, sú len miernym odvarom dimenzných brán, ktoré sa otvárajú samé – ako už bolo uvedené. A tak isto sú veľmi miernym odvarom toho, čo sme dokázali kedysi. Dimenznú bránu otvárame preto, aby sme spojili naše energetické schopnosti a vyžarovania s energiou okolo nás – môžeme vytvoriť obrovskú hĺbku aj výšku a vytvoriť tunel, do ktorého nás akoby vťahovalo. Toto je dobré skúšať uprostred noci, keď vás nič neruší a všimnúť si, čo to v prírode spôsobí. Všade okolo nastane pokoj a ticho a ak je obloha zamračená a schyľuje sa k búrke, zistíte, že nad vami sa obloha v kruhovom výseku vyčistí. To je pre vás dôkaz toho, že ste s touto dimenznou bránou, ktorá vás spája s okolím, a trebárs aj s vaším svetom paralely, učinili správny krok.

Musíme rozlišovať paralelný svet umelý, paralelný svet inkarnačný a paralelný svet pôvodný. To treba mať na zreteli. Evidentne sa chcete opýtať, čo sme vlastne otvorili a kam sme sa napojili. Nuž napojili ste sa tam, kam ste si to programovo namierili – v závislosti od vašej sily, schopností a vedomostí sa môžete napojiť na pôvodný paralelný svet a doňho posielať energiu alebo ak je už čo, tak môžete z neho čerpať. Alebo si vytvoríte svoj ochranný umelý paralelný svet, v ktorom môžete pracovať ako v ochrannej krypte alebo kopule, ktorá vás chráni pred nevítanými návštevníkmi. Treba však mať na pamäti, že v tejto ochrannej kopule ste len dočasne a nemôžete to brať ako trvalú vec. To znamená, že to funguje niekoľko minút od svojho vytvorenia a potom je vhodné ju proste zrušiť. Ak ju nezrušíme, dôjde k samo zatvoreniu, avšak môžu tam zostať nejaké fragmenty, ktoré môžu mať vplyv na okolie. Nedôjde k žiadnej katastrofe, ale ide o korektnosť práce, ktorú vykonávame. V konečnom dôsledku nikdy nevieme, kedy z obyčajného ohorku môže vzniknúť požiar. Zoberte si, že takýto fragment niekto zameria, že sa naňho napojí a cez neho dokáže obnoviť pôvodnú kopulu.

Ak to urobí zvonka, tak si proste jednoducho vytvorí miesto ochrannej kopuly vstupnú bránu do vášho sveta. Nemám na mysli len fyzický svet, ale aj svet, ktorý je vaším osobným súkromným Ja. Pretože ak je to jemnohmotná bytosť, dostane týmto presnú navigáciu, ako sa dostať na vašu auru, ako sa na ňu prisať a parazitovať na vašom živote. Výsledok je asi každému jasný a známy. Preto pre všetkých umelcov, ktorí si myslia, že všetko sa vyrieši za nich: buďte tej lásky a robte tie veci hodne ďaleko odo mňa. Ak zabudnete zrušiť tú kopulu a chcete to urobiť dodatočne, tak sa aspoň v duchu preneste na dané miesto, do daného času, napojte sa na daný priestor a zavrite uvedenú dimenziu.