Na ceste mágie a aj náboženstiev sa stretávame s rôznymi bytosťami a každý z nás ich vníma inak. Často ich vidíme, ale akoby to vytesňujeme z vedomého vnímania mozgu a odôvodníme si to len ako očný klam. V rámci výučby som svojich žiakov učil a učím vidieť takéto „úkazy“ Emočného Tela, Ektoplazmy, alebo ak chcete Prízraky. Konám tak zámerne, aby presne vedeli rozpoznať, čo je pozostatok Emočného Tela vo forme istej formy energie a čo je už len Ektoplazma.Ak teda vidíme hmlovinovitý úkaz v starých opustených budovách, vidíme Emočné Telo, Ektoplazmu, či Prízrak? Prízrak je niekedy stotožňovaný aj so strašidlom, alebo aj ako Duša, či Duch mŕtvej osoby, zriedkavo aj zvieraťa (počul som jednu legendu, kde sa takto zjavil konský povoz aj s kočišom), ktoré sa zjavuje na tmavom pozadí vo voľnom priestore. Takýmto „Prízrakom“ sú veľmi blízki aj Umrlci – čo sú vlastne oživené mŕtve telá, ktoré prichádzajú do kontaktu so živými ľuďmi. Umrlci sú však na rozdiel od prízrakov hmotnými bytosťami. Avšak Umrlcom sa tu teraz nechcem venovať.
Vedecký pohľad je taký, že pre existenciu Prízrakov a posmrtného života neexistujú žiadne dôkazy.
Avšak samotná komunikácia s bytosťami a mŕtvymi je aj obdobou starobylej magickej techniky Nekromancie, ktorá sa tiež používa pre komunikáciu s mŕtvymi, či veštenie s ich pomocou. Duchmi sa taktiež zaoberá parapsychológia, ktorá je vednými odbormi však tiež považovaná za pseudovedu.

Čo je teda Prízrak? Podľa niektorých zdrojov a názorov je Prízrakom spravidla podoba zosnulého akoby tvorená hmlovinovitou hmotou. Táto hmlovinovitá hmota sa v parapsychológii nazýva aj Ektoplazma. Okrem toho sa vraj „Prízrak“ môže prejavovať pohybom predmetov, rôznymi zvukmi, typicky krikom, plačom, či zvukmi krokov v miestnosti, alebo aj svetelnými javmi. Prízrakom je často prisudzované strašenie a zlovoľné správanie sa voči živým. Robí tak vraj z pomsty, kvôli svojej násilnej smrti, či zle alebo vôbec nevykonanému pohrebu s príslušným rituálom tak, ako si to zosnulý želal. Ak sa vracia Duch, aby „strašil“, nemôže to byť vo forme hmlovinovitého úkazu, ktorý sa nazýva aj Prízrak či Ektoplazma.

Prízrak a či Duch zvaný Dybbuk je škodlivý duch mŕtvej osoby, vlastne je to Duša, ktorá neodišla tunelom do paralely a zostala v našom priestore fyzického života. V židovskej mytológii je Dybbuk zlomyseľný Duch, ktorý sa považuje za dislokovanú Dušu mŕtveho človeka. Údajne opúšťa hostiteľské telo, až keď splní svoj cieľ.

Navky – Raz som pre nenarodenú Dušu dieťaťa použil pomenovanie NAVKY. Je to odvodené od slova Náv, čo znamená podsvetie. Navky je pomenovanie pre nerodené duše detí, alebo duše detí, ktoré zomreli predtým, ako ich stihli „pokrstiť“ alebo iným náboženským rituálom prijať do danej kultúry. Podľa mytológie Navky vraj mohli lákať ľudí do vody, kde sa utopia, alebo by mohli zaútočiť na ženy pri pôrode. Tradovalo sa, že sa často vyvinuli ako vodné víly. Tu sa nedajte pomýliť názvom podčeľade mušlí, žijúcich v moriach. Možné je aj to, že sa tu mytológia čiastočne stretá s prírodovedou.
Dnes samozrejme vieme, že náboženský krst na to, čo sa deje s Dušou dieťaťa a teda na Dušu ako takú, nemá vplyv. Možno ste si všimli, že som oddelil Dušu a dieťa. Máme totiž v podvedomí zakódované, že dieťa a Duša sa stále rovná nový začiatok niečoho. Avšak treba mať na zreteli, že Duša v tomto prípade môže byť značne stará, len začala novú cestu v tele dieťaťa. Fenomén nenarodeného dieťaťa sa dotýka tisícok žien i mužov. Samozrejme aj muži trpia tým, keď prídu o svoje dieťa, aj keď nie priamo tak, ako žena. Citovo to však môžu prežívať spoločne.

Duch, Prízrak, Dybbuk a Navky majú spoločné, že ak sa prejavujú, tak je to na 99 percent v neviditeľnej forme pre oči človeka. On sa totiž prelína s našou realitou tak, že je výnimočne schopný fyzického kontaktu, ale spektrum, v ktorom sa pohybuje, je pre ľudské oko neviditeľné, alebo ak chceme nezachytiteľné. Presne tak isto, ako nedokáže ľudské ucho zachytiť rozmedzie 50 000 až 100 000 Hz, ktoré využívajú netopiere. Človek počuje v rozmedzí 20 až 20 000 Hz. A takto prenesene chápme aj to, prečo nedokážeme v našej realite vidieť to, čo tu je. Napríklad pes má iné rozlišovacie schopnosti a počuteľnosť a preto aj keď nedokáže Ducha vidieť, dokáže ho inými zmyslami, ako je aj sluch, a aj keď to mnohí odsúdia, tak okrem sluchu ho dokáže zachytiť aj vnútorným pocitom. Pri človeku by sme to nazvali šiestym zmyslom.
Neviditeľnosť pre nás však neznamená, že sa nepohybujú aj v našej realite. V podstate ale ich čas a priestor akoby sa nemenili a sú zachytení v časovej smyčke. Myslím tým, že ak my tu napríklad prevedieme nejaké stavebné zmeny, alebo sa nejaký dom stane ruinou, tak v ich ponímaní času a reality je všetko naďalej nenarušené. Je to akoby zakonzervované do ich času, aj spolu so samotným priestorom. Tieto bytosti sa potom proste pohybujú vo svojom čase, ktorý sa prelína s naším časom, ale náš čas sa posúva aj so zmenami.
No tieto už spomenuté bytosti akoby sa občas predsa len stretli aj v našej realite s nami a vedia na nás pôsobiť. Nie vždy a nie každá bytosť toto dokáže, ale ak je prítomná určitá zložka Duše a Emočného Tela, tak sa bytosť dokáže dostať aj do našej reality a vnímať pritom aj nás. Možno vás zaujíma, ako vnímajú oni nás. Často nás totiž vnímajú ako niečo rušivé, či priam ako niečo nebezpečné. Navky, ak beriem Dušu nenarodeného dieťaťa, sa môže dostať do úrovne niekoľkoročného dieťaťa a spôsobiť ľuďom vskutku nepríjemné chvíle.
Najmä ak berieme do úvahy momenty, ako boli koncentračné tábory, kde na dennej báze dochádzalo k úmrtiam žien vo vysokom štádiu tehotenstva a teda dieťa sa nemohlo narodiť. Takéto Navky sa potom nevedia dostať preč a ani nevedia, čo ďalej. Nedokážu odísť ako bežná Duša, ktorá si nájde spôsob cestou iného človeka, na ktorého sa prisaje. (Toto podrobne opisujem v knihe Život po smrti.) Navky sa teda ocitá v pasci a Duša postupne naberá „formu“ dieťaťa v rozpätí sedem až jedenásť rokov a takto sa aj prejavuje. Navky si vie presne aj podľa pohlavia zobrať tú podobu dieťaťa, ktorým by bolo. Potom blúdi po danom priestore a pretože Duša sa „nenarodila a teda telo nenarodené neumrelo“, ale jestvuje, nemá pokyn nájsť si cestu preč. Ešte doplním – aj keď matka umrela spolu s plodom dieťaťa a v tele matky je telo dieťaťa a v tom bola prítomná Duša budúceho dieťaťa, ale ono to dieťa sa nenarodilo a teda ani neumrelo. Umrela matka a primárna Duša matky vie, ako kade má odísť, ale Duša, z ktorej sa stane Navky, nemá ako odísť, keďže sa vlastne nenarodilo a tak teda ani neumrelo.
Takáto Duša vníma svoj problém, že sa nemohla narodiť a teda ani umrieť a oslobodiť sa do ďalšej reinkarnácie a stáva sa potom preto plnohodnotným prízrakom, ktorý vedome a či podvedome útočí na živé bytosti.
Tým nemyslím, že napadne nášho psíka, ale napáda priamo ľudské bytosti, ktoré berie v tomto prípade ako nepriateľov, lebo to oni jej zabránili sa narodiť.
Takýto prízrak Navky je v časovej smyčke, ktorá je viazaná na „umelú dobu“ pretože sama žiadnu dobu v novom vtelení neprežila. Teda sa ukotví na danú dobu, ale neostáva svojimi činmi len v minulosti, ale dokáže desaťročia byť aj súčasťou daného času a reality. Je to paradox, že na jednej strane je kotvená „do svojho času“ a pritom dokáže akoby kráčať s časom a realitami, ktoré sa tam menia. Čím dlhší je čas od daného momentu, ako začala Navky pôsobiť, tým viac postupne desaťročiami slabne, ale nezaniká. Len my sme akoby závojom času postupne chránení pred jej slabnúcim vplyvom.
Čo sa s Dušou – prízrakom Navky nakoniec udeje?
Nuž nakoniec si ju po veľmi dlhom čase „nájde“ hlavná časť Duše na Špirále, spojí sa s ňou a tak ju vyslobodí z tohto marazmu, v ktorom sa ocitla. Než sa to však udeje, možno prejde aj viac ako storočie, kým dôjde k oslobodeniu takejto Duše. Možno sa nám zdá storočie veľmi veľa, ale z pohľadu Duše to nie je až tak neuveriteľne veľa. Áno, je to dlhá doba, ale Dušu na Špirále to len máličko pozdrží na jej púti a ona nakoniec proste nájde spôsob, ako svoju „stratenú“ časť nájsť. (Viac v časti Paralelné svety.)