Ak sa prepojenie medzi dušou a fyzickým telom v kóme po čase preruší a človek neprecitne do života, dochádza samozrejme k smrti. Duša však môže v blízkosti tela zotrvávať aj po smrti. V takomto prípade sa telo takmer nerozkladá, alebo sa rozkladá len veľmi pomaly. Duša do určitej miery zamedzuje rozpadu fyzického tela.
Pred tým, než sa pozrieme na to, prečo sa telo za určitých podmienok nerozkladá, povedzme si, čo na to hovorí lekárska veda. To, že človek zomrel, neznamená, že sú mŕtve aj všetky bunky v jeho tele. Aj keď kvôli zástave srdca prestanú dostávať kyslík a po čase teda odumierajú, neumierajú všetky naraz. Deje sa to postupne. Napríklad mozog tesne pred smrťou ešte zvýši svoju aktivitu a až potom navždy „zhasne“. Nasledujú ho aj ostatné orgány, respektíve ich bunky. Postupne sa v mŕtvom tele uvoľnia všetky svaly, čo môže znamenať vyprázdnenie čriev alebo močového mechúra. Niektoré bunky však prežijú aj našu smrť. Sú to napríklad miliardy baktérii, ktoré sme počas života potrebovali, napríklad tie žijúce v našich črevách. Činnosť týchto mikroorganizmov po smrti človeka pokračuje a výsledkom tohto sú mnohé ďalšie procesy.
V prvej fáze – tzv. Algor mortis, mŕtve ľudské telo začína strácať svoju teplotu. Postupne sa ochladzuje, až kým nedosiahne teplotu okolia. Následne dochádza k tzv. Livor mortis, na tele sa začínajú objavovať posmrtné škvrny, pretože krv a ďalšie telesné tekutiny sa nahromadia v najnižších častiach tela. Majú rôzne farby, najčastejšie sú modré až fialové, avšak v závislosti od farby pleti mŕtveho človeka môžu byť sfarbené aj inak. Po tejto fáza prichádza tzv. Rigor mortis, posmrtná stuhnutosť. Vyplavovanie vápnika spôsobí, že svaly sa opätovne napnú, stuhnú a v tomto stave telo môže zotrvať 24-48 hodín. To okrem iného znamená, že ak budete mať v čase smrti otvorené oči, je veľká šanca, že zostanú otvorené aj určitý čas po tom, ako z tohto sveta odídete.
Následne začína proces rozkladu. Bez krvného obehu sa v mŕtvom tele začína hromadiť oxid uhličitý, začne sa zvyšovať pH v tele a bunky sa začínajú rozpadať. Do troch dní začne obvykle ľudské telo hniť. Taktiež baktérie z tráviaceho traktu sa začnú rozširovať aj do iných častí telesnej schránky. Pritom sa v brušnej dutine začne tvoriť veľké množstvo plynov a brucho môže meniť farbu do zelena. Plyny z rozkladu zároveň z tela vytláčajú zvyšné výkaly. Rozklad stále postupuje a z tela cítiť známy hnilobný zápach.
V ďalšom štádiu sa postupne mení farba celého tela, rovnako sa zvyšuje intenzita zápachu, ktorý môže prilákať rôzny druhy hmyzu. Tie začnú v telesnej schránke klásť svoje vajíčka a z nich sa vyliahnu larvy, ktoré sa živia ľudskými vnútornosťami v stave rozkladu. Takto môžu skonzumovať až 60% ľudského tela za týždeň.
A teraz sa pozrime na fenomén, kedy sa telo nerozkladá a vyššie popísané procesy akoby ani neprebiehali.
Ak napríklad pápeža, alebo aj iného smrteľníka chcú vyhlásiť za blahoslaveného či svätého, tak sa skúmajú aj jeho pozostatky – pokiaľ sú teda k dispozícii. Kedysi bol jedným z „ukazovateľov svätosti“, že fyzické telo sa nerozkladalo ani po smrti (viď kapitola: „Neporušené telo po desiatkach rokov“). Toto je trošku kontroverzná téma, nakoľko telá pápežov a iných vysokopostavených duchovných sa ľudia snažia už od dávna balzamovať. Ak sa toto správne urobí, telo samozrejme môže ešte dlhú dobu odolávať rozkladu, pretože v tele sa zabijú zložky, ktoré rozklad spôsobujú. Aj chemoterapia spôsobuje podobný efekt už počas života človeka. Avšak ani balzamovanie tela ešte nemusí byť zárukou toho, že telo ostane neporušené. Pokiaľ sa duša v okamihu oddelí od tela, tak už nič nezastaví jeho následný rozklad. Príkladom tohto je telo pápeža Pia XII., ktorého telo sa začalo intenzívne rozkladať už od momentu smrti a to až tak, že sa muselo použiť krištáľové veko na truhlu a muselo sa upustiť od tradičného bozkávania nôh ctihodného pontifika. Tento pápež skonal 9. októbra 1958, teda v období, keď je aj v Ríme chladné počasie. Teplo teda nemohlo ovplyvniť proces rozkladu. Kvôli tomuto problému sa vtedy vo Vatikáne zišlo aj mimoriadne konkláve. Z tohto pohľadu je zrejmé, že jeho duša sa prakticky okamžite po smrti oddelila od tela.
Rozkladu fyzického tela môže zabrániť prítomnosť duše po smrti. Občas sa totiž stáva, že sila emočného tela prekoná silu duše. Tieto dve zložky sa po smrti nerozdelia a spoločne ostávajú v blízkosti fyzického tela, alebo priamo v spojení s fyzickým telom. K tomuto môže dôjsť, ak je človek extrémne silne upätý na svoj fyzický život, napríklad skrz materiálne hodnoty, alebo má inú príliš silnú väzbu na život. A keďže aj pápež je len človek, aj on môže byť silne pripútaný k životu a jeho telo prejde po smrti len minimálnou zmenou.
V takomto prípade, keď je duša stále prítomná v tele aj po smrti, sa telo nerozkladá, alebo sa rozkladá atypicky pomaly. Presne určiť dôvod tohto fenoménu je veľmi ťažké, podľa mojich informácii je to spôsobené práve spojením tela a duše aj po fyzickej smrti. Vtedy sa dokáže emočné telo uvoľniť a prípadne dávať najavo, že je stále prítomné. Duša však ostáva v zosnulom tele, je s ním stále v spojení ako počas života. Emočné telo tiež ostáva v spojení s týmto celkom. Je to podobné, ako keď počas života skúšame vystúpiť z tela a astrálne cestovať. Spojenie s telom stále ostáva. Duša je naďalej prítomná v každej bunke tela a všetkému dáva pokyn, že proces zmeny konzistencie nemôže nastať. Tým akoby dochádza k blokovaniu rozkladu fyzického tela. Tento fenomén ešte viac potvrdzuje existenciu duše ako takej.
Aj tu však existujú výnimky, kedy sa duša aj emočné telo od fyzického tela odpútajú, či už chcú alebo nie – napríklad v prípade kremácie fyzického tela. Vtedy sa síce obidve zložky náhle uvoľnia, ale ostávajú upnuté na miesto, ktoré ich bude vedieť udržať a to im vytvára vo fyzickom svete akúsi kotvu. Toto miesto nemusí byť priamo dom či byt, kde jedinec žil počas života. Duša si toto kotviace miesto vyberá podľa iných zákonitostí.
V tomto čase duša a emočné telo tvoria stále kompaktný celok. Vlastne by sme ich mohli nazvať bezdomovcami, lebo ich domov niekto spopolnil. Duša aj emočné telo ostávajú v medzipriestore až do doby, kedy sa im otvorí cesta domov – tunel, cez ktorý môžu odísť. Dovtedy si musia nájsť miesto, kde sa ukotvia a kde počas tejto doby zotrvajú.
Z tohto dôvodu ja osobne neuznávam kremáciu, pretože po smrti treba dať duši potrebný čas na to, aby pokračovala vo svojej ceste podľa plánu. Na druhej strane napríklad „nebeský pohreb“, ktorý praktizujú v Tibete, nie je v rozpore s týmito zákonmi, pretože duša sa začne kotviť na iné živé bytosti a má priestor na prečkanie, kým sa uvoľní na svoju cestu domov. V Indii sa zase bežne mŕtvi spaľujú napríklad pri rieke Ganga. Toto spaľovanie má svoje prísne pravidlá, podľa Váránasí by mal byť mŕtvy pochovaný do troch hodín. Sú na to dva dôvody. Prvým je čo najrýchlejšia cesta k nirváne a druhým je vysoká teplota prostredia a nedostatok chladiacich zariadení, ktoré by boli schopné uskladniť mŕtve telo na dlhší čas. Tam však život prebieha v iných intenciách, než je tomu v Európe a duša „vie“, že sa práve preto má uvoľniť čím skôr a jej forma uvoľnenia prebieha úplne inak, než je tomu v našich oblastiach. Treba spomenúť, že počas života v takýchto kultúrach je človek už počas života stotožnený s existenciou duše a jeho vnútro je presiaknuté informáciami o tom, ako posmrtný život funguje. Takémuto človeku je teda prirodzené – tej duši je prirodzené – odpútať sa od fyzickej schránky. Duša je viac stotožnená s tým, čo sa s telom po smrti udeje a celý život prežije v naladení na tento moment. Je na to pripravená. Európania sú proti tomu ako barbari, ktorí prirodzené procesy duše často ignorujú a počas života ani nevnímajú, že majú nejakú dušu. Skrátka, keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté.
V Indii žijú tiež Sadhuovia v rámci sekty Aghora, ktorí rituálne jedia ľudské mäso. Každý člen tejto sekty musí aspoň raz v živote skonzumovať ľudské mäso. Až potom sa jeho duša môže dotknúť nirvány. Títo ľudia vraj dokážu žehnať aj zaklínať a nikto z obyvateľov Indie nechce, aby sa ho dotkla kliatba svätého muža. Ak teda takýto človek „ukradne“ kúsok ľudského mäsa z mŕtveho, pozostalí to nechajú tak, pretože sa ho boja. Na druhej strane vie takýto Sadhu vďaka týmto technikám iným dušiam aj pomáhať na ich púti k nirváne, alebo na ceste k novému životu.
Niekedy sa stáva, že duša po smrti tela ostáva vo fyzickej rovine, aby mohla dokončiť svoje poslanie. Dochádza k tomu v prípade, že duša je takpovediac predurčená na to, aby tu aj po fyzickej smrti ostala a istý čas bude ešte prikotvená k fyzickému telu. Poslanie, kvôli ktorému tu duša ostane, môže byť rôznorodé a duša v tejto fáze už o tom celkom nerozhoduje. Dozvie sa o tom až vtedy, keď sa to udeje. K tomuto sa ešte dostaneme v samostatnej kapitole.
Jeden komentár
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.