Pravdepodobne každý človek na svete má väčšie či menšie obavy z toho, čo nasleduje po smrti a to bez ohľadu na to, či je veriaci, alebo nie. Niektorí veria, že smrťou sa všetko končí a iní sú zase presvedčení, že Duša človeka sa po určitom čase znovu reinkarnuje do fyzického tela a začne žiť ďalší život. Smrť je najväčším tajomstvom všetkých čias a zatiaľ ním aj ostáva.

Ani vtedy, keď je smrť blízkeho očakávaná, nie je jednoduché sa s ňou vyrovnať. Ľudia potrebujú čas, aby sa vysporiadali so svojim trápením. Každý z nás pri smrti blízkeho žiali inak. Ak je strata príliš bolestivá, je dobré obrátiť sa nie len na blízkych, ale aj na ľudí s podobnou skúsenosťou, alebo na odborníka. Určite však nie na neempatických, duchom slabých jedincov, ktorí slovo pochopenie nemajú vo svojom slovníku a emočnom vybavení.
Kedy reálne prichádza smrť?
Aké pocity zažíva umierajúci človek?
Kedy pochopí, že ho opúšťa vedomie a jeho život končí?
Touto otázkou sa zaoberajú filozofi a učenci po celé stáročia. Občas takéto myšlienky napadnú aj mňa a určite aj Teba.

Smrť prichádza v mnohých a často veľmi zvláštnych podobách. Nech už je jej príčinou napríklad srdcový infarkt, utopenie, udusenie ako násilná forma smrti, či nešťastnou náhodou udusenie jedlom, atď., atď., dôvodom je väčšinou to, že dochádza k akútnemu nedostatku kyslíka v mozgu. Ak sa z akejkoľvek príčiny zastaví prietok čerstvo okysličenej krvi do mozgu, človek zhruba do desiatich sekúnd stráca vedomie. Smrť potom nastáva v priebehu niekoľkých ďalších minút. Koľko je to minút? Nuž stalo sa, že pri záchrane života človeka resuscitovali aj 35 minút a vrátili ho aj po tej dobe do života. Dá sa teda povedať, že bol regulárne (klinicky) mŕtvy celých 35 minút. No ak sa Duša neodpútala od fyzického tela a nebola tam iná polytrauma, ktorá by fyzicky bránila životu, tak sa človek môže vrátiť aj po takej dobe späť k životu.

Samozrejme sú aj iné dôvody smrti – napríklad násilná smrť, vykrvácanie alebo iná forma polytraumy, či strelné poranenie mozgu, alebo iných životne dôležitých orgánov napríklad srdca. Ja sa však chcem zamerať na prirodzený proces toho, ako človek umiera. Násilná a iná „náhodná“ forma neprirodzeného úmrtia je veľmi v skratke už vyššie opísaná.

Ako umierame prirodzenou smrťou? Neviem, či si to niekto už uvedomil, ale aj keď človek umiera „prirodzenou smrťou“ (teda sa nejedná o násilné či náhodné ukončenie života), aj tak skoro stále umiera sám a nie obklopený rodinou a priateľmi. Skúsenosti ukazujú, že umierajúci často odchádza „na druhú stranu“, keď je sám. Je to aj preto, že umierajúcemu je možno jednoduchšie odísť „na druhú stranu“ osamote. Nebrzdia ho väzby a emócie prítomných smútiacich. Tým nechcem povedať, že naši blízki by nemali byť v takýto moment pri nás. Je to na každom človeku, ako sa rozhodne, alebo aj na tom, ako to skrátka osud zariadi. A samozrejme to závisí v neposlednom rade aj na samotnom človeku, kde a ako chce dožiť svoje posledné chvíle v danom prevtelení.

Stáva sa a asi v rovnakom pomere, že človek by rád dožil svoje posledné chvíle obklopený svojou najbližšou rodinou alebo s niekým, kto mu bol počas života skutočne duševne blízky. Každý má na prahu smrti právo na strach zo smrti. A práve prítomnosť blízkych ľudí mu pomáha tento strach prekonať. Stáva sa, že nemocnica pošle umierajúceho domov, aby mohol skonať doma v pokoji v kruhu rodiny. Sladko-kyslý úsmev by sa asi objavil človeku na tvári, keby vedel pravdu, že proste sa ho nemocnica zbavila, aby neblokoval posteľ. Veď áno, potrebuje ju možno niekto iný, niekto, kto má šancu na ďalšie pokračovanie života.

Podvedomie nás často „odvedie“ preč od umierajúceho a my tam proste nie sme v čase jeho smrti. Aj keď je to zvláštne, umierajúci človek, ak chce umrieť doma v kruhu rodiny, často nakoniec umiera sám. Väčšinou „využije“ chvíľu, kedy sa príbuzný, či blízky člen rodiny na chvíľu vzdiali. Často akoby umierajúci podvedome ten odchod odkladal, lebo nechce svojim blízkym spôsobiť traumu umieraním v ich priamej prítomnosti. A často zase odkladá umierajúci svoj „odchod“ práve preto, že niekoho ešte čaká. Chce ho proste ešte posledný raz vidieť a počuť, tým sa uistí, že ten, koho čaká, stihol prísť počas jeho života a v tej jednej krátkej chvíli je všetko. V okamžiku rozlúčenia je ukrytá sila poznania a úľavy. Pretože stihol prísť a dôležité je to, že prišiel. Umierajúcemu to prináša reálnu úľavu a často aj tomu, kto tu zostáva a pokračuje v živote ďalej.

Ľudia, ktorí umierajú, sa stiahnu do izolácie a začnú sa postupne strániť činností a ľudí, ktorých milujú. Ich svet sa obmedzí na ich dom, či byt, neskôr na posteľ. Takíto ľudia často stratia chuť rozprávať sa a ich správanie sa zmení. U ateistov sa môže zrazu objaviť záujem o duchovno a môžu sa začať utiekať k náboženstvu, prijať nejakú vieru za svoju. V ich uvažovaní to je asi tak, že ak nič po smrti nie je, tak prijatím viery nič nepokazia. A ak niečo je, tak vieru prijímajú v nádeji, že im to po smrti predsa len v istom smere pomôže. Túžbu po samote na prahu smrti si však netreba brať osobne, neodráža obvykle skutočný vzťah k najbližším. No môže sa stať aj opak, že umierajúci vyhľadáva prítomnosť svojich blízkych. Je to v skutku individuálne, ale toto je z môjho poznania menej častý jav.

Kedysi bolo úplne prirodzené, že ľudia umierali doma, pretože aj nemocnice boli na inej úrovni a aj zvyky ľudí boli iné. Doba sa mení a mení sa aj to, ako a kde väčšina ľudí dožíva svoje posledné chvíle života. Niektorí nechcú, aby ich rodina a priatelia videli zoslabnutých, iní už na stretnutia nemajú dosť síl. Tiež niekedy umierajúci sám pošle blízkych preč od seba, pretože im nechce spôsobiť traumu zo svojho odchodu „na druhú stranu“. Pri umierajúcom vždy treba brať na zreteľ jeho pocity a želania, do stretnutí s nikým ho nenútiť a aj naopak, počúvnuť ich prosbu o stretnutie. Pretože ak z tvrdohlavosti, egoizmu, či urazenej ješitnosti za tým človekom povedzme rodinný príslušník nepríde, potom už bude neskoro to ľutovať. Po smrti človeka hovoriť a verejne prezentovať, že „teraz už budem každý deň chodiť na jeho hrob a budem sa sním rozprávať“ je prinajmenšom zbytočné a prázdne gesto. Prečo však táto veta vlastne obvykle zaznieva? Lebo dotyčný pre svoju ješitnosť premeškal stretnutie s umierajúcim, keď bol ešte čas, počas tých posledných chvíľ života už zosnulého. Ako vieme z prvej časti tejto publikácie, ak sa aj Emočné Telo s Dušou ešte držia fyzických pozostatkov, tak ich reakčná schopnosť a schopnosť vnímania pozostalých je veľmi často dosť obmedzená. A teda potom sa pokúšať niečo ešte rýchlo napraviť je už tak trošku zbytočné a naozaj nič nehovoriace gesto. To, čo sa má udiať, sa má udiať medzi živými a samozrejme sa tak má stať ešte počas života.

Avšak smrť nie stále prichádza spontánne a „náhle“ tak, že zaspím a umriem, hoci si asi viacerí želáme takto ticho v spánku skonať. Umieranie je často aj dlhší proces, niekedy sa jedinec na svoju smrť týždne vopred vnútorne pripravuje a mení sa nám pred očami. Niekedy sa „spája s mŕtvymi“, ktorí sú trebárs aj desaťročia po smrti, je akoby v ich prítomnosti a komunikuje s nimi. Aj ak je človek vo veľmi vysokom veku, neraz sa môže spájať so svojimi desiatky rokov zosnulými rodičmi, alebo s inou blízkou osobou. Emočné telo zosnulých a Emočné Telo umierajúceho sa dokážu na seba nakontaktovať a dokážu spolu komunikovať. Toto umierajúcemu pomáha vyrovnať sa s blížiacim sa koncom jeho života. Dokonca sa teší na stretnutie s blízkymi, ktorí na svojej púti už prešli hranicu smrti. Náš umierajúci blízky bude považovať za samozrejmosť, že s nimi komunikuje, pretože preňho sú už obe tieto roviny skutočne reálne. Aj jeho Duša (tak ako Emočné Telo) sa tiež spája s realitou svojho domovského paralelného sveta, pripravuje sa a tiež komunikuje svoju pripravenosť na prechod do paralelného bytia. Potom telesne pozvoľne prechádza do stavu „pokoja“ a akoby spánku, hoci nespí. Je to prerod človeka zo života do smrti. Často je súčasťou smrti aj pokoj a úľava. Je to jednak preto, že pred smrťou niektoré orgány svojím zlyhávaním akoby umierajúcemu uľavili v jeho utrpení.

Trošku sa pozastavím aj v našej rovine a položím otázku: Čo sa vlastne v taký čas začína diať s vnútrom umierajúceho človeka – s jeho vedomím v ponímaní po „našej“ stránke? Dalo by sa povedať, že v čase, keď „začal“ umierať sa jeho vedomie prirodzene rozdeľuje, už „putuje“ na „druhú stranu“ s tým, že je ešte „jednou nohou tu“?

Už som na viacerých miestach spomínal, že je trošku rozdiel v tom, keď umiera bežný človek a keď umiera mág, alebo iný duchovný predstaviteľ. Aj keď sa to nezdá, aj pri kňazoch treba brať do úvahy určitú formu duchovnej práce, ak sa tomu dotyčný kňaz venuje v istej hĺbke poznania. Tu mám na mysli predovšetkým mníchov v kláštoroch. Tí často dosahujú takú úroveň duchovnej vyspelosti, o ktorej bežný smrteľník nemá ani potuchy. Proces umierania je u každého trošku iný. Väčšina „duchovných“ sa na smrť a prechod medzi životom a smrťou pripravuje dlhodobo vopred. Takpovediac sa kamarátia so smrťou a pozvoľna si vytvárajú priestor na to, aby sa vedeli od života bez problémov odpútať. Mladý zdravý človek plný života a energie skôr uvažuje o tom, ako sa stať nesmrteľným, ale starý a unavený jedinec už premýšľa nad tým, ako sa s ňou zmieriť.

Čo sa však pri umieraní deje s človekom, ktorý sa venuje povedzme mágii? Ako prvé musí uvoľniť svoju silu a ak chce, tak ju presmerovať na niekoho konkrétneho. Prenesie svoju silu na daného človeka a táto sila sa po nejakom čase pozvoľna na dotyčnom začne prejavovať. Duša človeka, ktorý takto uvoľnil svoju silu mága, sa stáva „voľnou“ a jeho Emočné Telo sa začína prejavovať ako Emočné Telo každého bežného smrteľníka. Mág sa skrátka oprosťuje od svojich síl, jeho vnútro sa doslova stáva „ľudským“ a teda priamo podlieha procesu prípravy konca daného života.
Môže sa však stať, že mág sa svojej sily nechce pred smrťou vzdať. Môže tomu tak byť z dvoch príčin: Možno si myslí, že touto silou odvráti neodvrátiteľné a dokáže takto odolať „volaniu“ smrti. Prípadne si túto silu chce preniesť do roviny domovskej paralely, aby tak ešte viac posilnil svoj domovský svet.

V taký čas sa ale proces života v rámci Duše vnútorne neukončuje tak, ako pri smrti bežného človeka, ako pri „voľnej Duši“. V takomto prípade je umieranie „sťažené“, pretože pri prechode do smrti Duša musí prekonať väčšiu silu, aby sa dokázala uvoľniť z tela. Ak sa jedná o človeka, ktorý je magikom len „náhodne“, toto môže preňho znamenať komplikáciu a možno nedokáže svoju Dušu uvoľniť. Preto pred smrťou musí svoje schopnosti a vedomosti nutne odovzdať niekomu inému. Obvykle sa to udeje tak, že niekomu podá ruku, či predmet, ktorý zosobňuje jeho podstatu praktika v mágii. A ak je jednou nohou tam a jednou nohou tu, tak ho to blokuje a nedokáže uvoľniť svoju Dušu na prechod zo života do smrti. Toto mu môže spôsobovať veľké problémy pri prechode z roviny života do roviny smrti. Samozrejme smrť vždy nakoniec vyhrá, aj keby nedošlo k odovzdaniu síl a schopností. Avšak ako sa hovorí, potom je samotné umieranie ťažšie.
Preto zastávam názor, že ten, kto praktizuje nejakú formu mágie, by si nemal to svoje umenie „brať do hrobu“. Toto umenie sme dostali do vienka a je našou povinnosťou ho niekomu raz odovzdať, aby učenie mohlo pokračovať tak, ako tomu bolo predtým, než prišlo až k nám. To učenie išlo s nami až na okraj hrobu. Tu sa však musí podať ďalej, aby sme prešli na druhú stranu s vedomím, že to umenie „neumiera“ s nami. Mágia síce neumiera s nami, ale bude dlhšie hľadať pokračovateľa „našej“ línie. Preto ja osobne zastávam názor, že sa netreba báť o svoje umenie sa deliť, pretože ak tak nečiníme, jedného dňa stratí zmysel všetko, čo sme ním dosiahli. Mŕtvi to učenie totiž nepotrebujú.
S týmto si však netreba mýliť situáciu, kedy mág občas prenáša svoju silu do paralelného sveta, pretože ak svoje umenie a učenie posúval ďalej, tak naplnil aj tento cieľ. A teda má právo na prenos svojej sily do paralely.

Čo sa týka človeka nepraktizujúceho mágiu, aj tu je smrť každého jedinečná tak isto, ako aj každý jeden život. Aj niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Pre ľudí, ktorých blízky dosiahol vysoký vek, alebo trpí nevyliečiteľnou chorobou, môže byť prínosom, ak dokážu signály blížiaceho sa konca rozpoznať. Hoci neuľahčia odchod milovaného človeka, pomôžu im pripraviť sa na nevyhnutné a rozlúčiť sa s ním, alebo aj opačne – on sa stihne rozlúčiť s nimi.

Poznámka: Príspevok je krátený.

Tags: ako človek umiera, smrt, umieranie