Otázka Boha ako takého je veľmi zaujímavá.
Existuje Boh, alebo je to len „zbožné želanie“ veriacich?
Náboženstvo je vzťah človeka k posvätnému, prostredníctvom ktorého človek transcenduje svoju skúsenosť s vonkajšou realitou. V úzkom zmysle je náboženstvo vierou v jedného Boha, alebo vo viacerých bohov.
Najprv sa teraz ale pozrime na historické fakty.
Monoteizmus, alebo jednobožstvo je viera v jediného Boha charakteristická najmä pre judaizmus, kresťanstvo a islam.
Prvým pokusom o zavedenie monoteizmu sa preslávil egyptský faraón Achnaton, ktorý zaviedol náboženstvo z čisto politických dôvodov, aby oslabil kňazov. (tu došlo k určitým škodám, ktoré sa už úplne nedali napraviť v kultúre tamojšieho národa)

Dnešné tri najvýznamnejšie monoteistické náboženstvá pochádzajú z rovnakého základu, z judaizmu. Na prelome letopočtu sa z neho vyvinulo kresťanstvo.
Išlo o časť Židov presvedčených o božskom pôvode Ježiša Nazaretského. Títo učeníci Ježiša Krista boli presvedčení o tom, že Ježiš Nazaretský je Boh zjavený v tele.
Svätý Ján Krstiteľ je biblická postava, židovský náboženský učiteľ. Prídomok Krstiteľ pochádza z toho, že krstil ľudí v rieke Jordán. Kresťanstvo, islam ho považujú za svojho proroka. Okrem toho ho východné cirkvi zvyknú nazývať aj Ján Predchodca, keďže ako prorok Starého zákona pripravoval Izraelský národ na Ježišovo pôsobenie.
Náboženstvo nemá zväčša statický charakter, hoci dogmatické predstavy niektorých náboženských smerov sa ho snažia do istej miery zachovať.
Jednotlivé náboženské systémy prechádzajú rôznymi metamorfózami, od jednoduchých predstáv polyteistických kmeňových božstiev, až k predstavám v jediného univerzálneho Boha v terajších monoteistických náboženstvách.
Vo východných náboženstvách ako sú Budhisti, Hinduisti a i., predstava Boha, či Alaha úplne absentuje. Z tohto hľadiska teda znie pojem náboženstvo trošku zavádzajúco.
Vo všeobecnosti sa však týka akéhokoľvek vzťahovania sa človeka k nadprirodzenu, ktorého prítomnosť je pociťovaná.
Náboženská skúsenosť je teda v skutočnosti predmetom mysticizmu.
K veľkým náboženským systémom sa zväčša viaže posvätná literatúra. V tej sú obsiahnuté predstavy o priebehu stvorenia sveta a ľudí, predstavy o posmrtnom živote, obsahuje morálne normy, isté dogmy a hodnotové rebríčky.
Toľko ku faktom, ako ich poznáme z historického hľadiska.
Teraz sa na existenciu Boha pozriem z pohľadu spirituálneho, ako na jednu formu existencie v paralele síl a svetov.
Jedného zimného dňa vyvstala pri jednej diskusii s mojím kolegom aj otázka, či jestvuje Boh ako trebárs existenčná sila, ktorá by stála nad všetkými. Otázka nesporne zaujímavá, hlavne ak je postavená z pohľadu možnosti zaradenia do paralelných svetov. Kolega aj načrtol možnosť, že by to mohlo byť niečo ako pyramída a na jej vrchole či nie je práve spomínaný Boh.
Mňa ale potom napadá otázka, jestvuje teda viacero bohov? Alebo ak teda Boha vnímam naozaj ako jednu zo síl paralely, prečo by som práve jeho mal zaradiť na piedestál najvyšší?
Ak beriem pojem sily a ak beriem, že Alah nie je totožný s kresťanským Bohom, ktorý je silnejší? Pretože sila paralely sa do značnej miery odvíja od sily „jej vyznávačov“ – veriacich, ktorí vieru aktívne a nie len pasívne vyznávajú, ale vieru aj reálne praktizujú. Pretože na plnenie poslania veriaceho nestačí v tomto prípade sa len akože ku náboženstvu hlásiť, ale je treba byť aktívnym veriacim.

Píšem o tom preto, lebo ak toto beriem celé z pohľadu sveta paralely a svet paralely je silou závislý na tom ako je „živený“ energiou svojich duší, či už v živote a či už po smrti fyzického bytia. Samozrejme z tohto pohľadu sa dá povedať, že ak kresťanov je najviac na svete, tak koalícia paralelných svetov tejto formy existencie je najsilnejšia. Pretože sa v nej nachádzajú všetky kresťanské formy náboženstva, ktoré podporujú koalíciu týchto paralelných svetov.

Moslimské náboženstvá (pretože tiež sa vo vnútri delia) vytvárajú druhú najsilnejšiu koalíciu v paralele a aj tu na svete. Aj ak sú diametrálne odlišné vo vyjadrovaní ich viery voči ich bohu, pointa voči paralele zostáva predsa nezmenená. A paralela nevníma rozdiely vo vnútri prejavu náboženstva v ľudskej podobe.

Ďalej nemožno opomenúť východné filozofie a náboženstvá. Sú v tomto zaradené Budhizmus, Hinduizmus, Šintoizmus, Taoizmus a sem patrí i polovičné náboženstvo Konfucianizmus.
Skoro všetko toto pri tom spája Hinduistický svetonázor – SANKHJA A JÓGA.
Sankhja a Jóga- znamená: „To čo zjednocuje rozličné hinduistické smery je viera v znovuzrodenie a v zákon karmy.“
Tieto formy náboženstiev, polo náboženstiev a filozofií sú spojené do jedného paralelného celku nezávisle od toho, že civilizácie, ktoré ich vyznávajú sú navonok natoľko myslením a konaním rozdielne.

A ak teda cez túto optiku sa pozerám na Boha ako takého z pohľadu svetov paralely, tak kolegovi môžem odpovedať. „Áno dal by sa Boh chápať ako najvyššia sila na vrchole „pyramídy“ moci, voči iným paralelným svetom.“
Avšak ja takto jednoznačne neodpoviem. Pretože toto je veľmi zjednodušený pohľad na túto inak širokú problematiku. Kolega samozrejme aj vie to, že som sa problematike paralelných svetov venoval roky. Aj preto napíšem, nedá sa to takto explicitne povedať, že naozaj je Boh a jeho paralela je najvyššia autorita, pretože treba brať do úvahy aj časový sled.
Svet paralely, ktorý vnímame ako „Boha“ nemožno na najvyšší piedestál zaradiť jednoznačne aj preto, že nemožno zabúdať na iné staršie paralelné svety. Tie tu sú viac ako len „dvetisíc“ rokov v stúpajúcej sile.

Ja sa tiež nad tým zamýšľam, ale napríklad cez optiku. „A čo iné staršie paralelné svety a ich vplyvy na moc? Nemohli si len prerozdeliť moc do dvoch takto vysunutých foriem zberu sily?“
Nejdem to ďalej takto komplikovať a rozvíjať. Napíšem ku tomu len toľko, že sa nedá na Boha hľadieť optikami sily. Sila je otázna, pretože o dvetisíc rokov tu bude iná sila a kresťanstvo bude na pozvoľnom ústupe, ako pred kresťanstvom ustúpili iné náboženstva, ktoré mu predchádzali v rámci kultúr a civilizácií.

Ak niekto máte konkrétnu otázku i ku tejto téme, použite prosím komentáre.

Tags: Boh, kresťanstvo