Priatelia, tento príspevok je trošku dlhší, tak sa prosím obaľte trpezlivosťou. Avšak, ak by som to delil na dve časti stratil by sa vám kontext.

Kresťania žijú v presvedčení, že po smrti sa dostanú buď do „raja“ alebo do „pekla“ (Šeolu). Novodobí (či snáď vzdelanejší?) kresťania už v priamy posmrtný raj veria menej. Tí vzdelanejší sa utiekajú k presvedčeniu a k správnejšiemu výkladu Biblie, že ak budú žiť podľa božích prikázaní, tak raz budú vzkriesení k večnému životu. V podstate až po vzkriesení k večnému životu majú teda šancu sa ocitnúť v raji – Edene.Kto bude kriesiť ľudí a ako? Podľa Biblie dal Boh moc kriesiť mŕtvych Ježišovi.
Ježiš vráti život „všetkým v pamätných hrobkách“, pričom opäť budú mať svoju jedinečnú osobnosť a spomienky. Keď je niekto vzkriesený do neba (teda do raja – Edenu), dostane duchovné telo. Tí, čo budú vzkriesení na Zem, dostanú hmotné telo, ktoré bude zdravé a v bezchybnom stave. A v jednom i druhom prípade dochádza k tomu, že daný jedinec bude žiť večný život a v plnom zdraví. Tu nebudú chromí a ani duchom chudobní, lebo všetci budú v dokonalom telesnom i duševnom zdraví. Je preto logické, že kresťanstvo vo svojom učení popiera východné náboženstvá a učenia. Veď predsa podľa ktorého života by jeden a ten istý človek mal byť potom vzkriesený do večného života? A keďže podľa kresťanstva je Duša len jedna (s čím sa dá súhlasiť), nemôžu priznať cestovanie Duše z tela do tela. Podľa kresťanstva sa vlastne nedá jednoznačne povedať, kde sa duša nachádza? (Ja, ako si čitateľ všimol, na rozdiel od Biblie píšem Duša s veľkým „D“. Je to preto, že pre mňa Duša má širší význam.) Vrátim sa teda ale k otázke, kde sa podľa kresťanského učenia Duša po smrti nachádza? Ja si myslím, že teológovia o tom vedú interné debaty a každý má nejaký svoj výklad. A určite je všeobecný výklad pre laikov a teda všeobecne laickú verejnosť.

Napríklad:
Karl Barth je zástancom vzkriesenia tela, aj keď telo prejde procesom rozkladu a premeny biblicky, že z prachu sme vzišli a v prach sa obrátime.

Citujem Karla Bartha: „Vzkriesenie tela, toho istého tela, ktoré vidíme zomierať, potvrdzuje identitu života pred smrťou a života po smrti, avšak nie ako niečoho, čo je dané a môže byť priamo pozorovateľné, ale ako niečo, čo je predmetom nádeje a viery.“

Karl Rahner zastupuje názor, že vzkriesenie je konečnou a definitívnou spásou konkrétnej ľudskej existencie.

Jürgen Moltmann o očakávaní vzkriesenia hovorí, že očakávanie vzkriesenia tak, ako je opísané v Starej Zmluve, nemá ani antropologický ba ani kozmologický kontext, ale vyslovene čisto teologický. A to spôsobom, ako sa Boh prejavuje a dokazuje, že ani smrť samotná ho nemôže obrať o jeho pravosť a to, že jeho moc prekračuje hranice moci smrti.

Teda aby som to zhrnul – nedá sa jednoznačne povedať, kde je tu Duša počas smrti. Pretože v kresťanstve ide o vzkriesenie tela, ktoré povstane z prachu, pričom pôjde o to isté telo, aké sme mali počas svojho života. Mne z toho vyplýva jediné a to, že proste Duša a telo tvoria jeden celok v kresťanských pamätných hroboch a teda tam čakajú potom, ako boli uložené do tých hrobov, na konečné vzkriesenie.

Tu sa celkom hodí citácia Jóba a aj Izaiáša, ktorí hovoria:

Jób – „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I napriek tomu, že moja koža bude rozrušená, ja v svojom tele uzriem Boha…“ (Job 19: 25,26),

Izaiáš – „Tvoji mŕtvi budú žiť, mŕtve telá vstanú, precitnú a jasať budú tí, čo bývajú v prachu…“ (Iz 26: 19).

V podstate teda ja tvrdím, že bez nádeje a viery na vzkriesenie by v kresťanskom náboženstve nebolo eschatologické víťazstvo božej milosti a teda víťazstva života nad smrťou.
Natíska sa teda otázka, tak ako to je vlastne s prísľubom večného života po fyzickej smrti? Snáď na to si nájde každý svoju pravdu po dočítaní tejto knihy.
Posuňme sa však teraz k tomu, čo čaká aj každého z nás, čo sa týka ukladania našich zosnulých do hrobov, či už pamätných hrobov, alebo len hrobov aj z pohľadu dôb dávno minulých.

Od vzniku života na Zemi bola smrť považovaná za neodvratnú súčasť života.
Svojich blízkych rituálne pochovávali už neandertálci. Potvrdzujúcim dôkazom tohto je aj nález neandertálskeho hrobu v Kurdistanskom Šánidare starý zhruba 60 000 rokov.
Jedna z kostier tam bola uložená na lôžku z kvetov. Teda neandertálci chápali význam smrti a ctili si svojich zosnulých.
Už v pradávnych dobách však smrť neznamenala len nešťastie zo straty blízkeho. Nemal to byť totiž koniec krátkeho života tu na Zemi, po ktorom už nič nepokračovalo. Smrť bola vždy vnímaná ako prechod z jednej existencie do inej, alebo ako prestávka medzi jedným a druhým životom.
Ako ďalší dôkaz chápania a vnímania posmrtného života spomeniem tiež nález pozostatkov muža, ktorého od Neandertálcov delia tisícky rokov, v Nazlit Chater v Egypte.
Bol to bojovník, alebo iný vysoko postavený člen komunity, ktorého približne pred 35 000 rokmi pochovali spolu s kamennou sekerkou vedľa hlavy. Dôvod, prečo mu dali k hlave jeho kamennú sekeru bol ten, že sa jednoznačne verilo v ďalšie pokračovanie života. A ak sekeru potreboval v tomto živote, bude ju potrebovať aj v tom druhom živote.
Vzhľadom na to, ako vnímam túto tému ja, len podotknem, že už aj dávni neandertálci vedeli, že sú vtelení, že ich Duša bude putovať do nového vtelenia a že telo treba na istú dobu zachovať, aby Duša mala dosť času na odpútanie sa od neho. Alebo potreba zachovať telo čo najdlhšie tak, aby s ním Duša mohla byť v spojení. Pretože už podľa Neandertálcov aj do predmetov, ktoré im boli vzácne, prechádzala časť ich JA a teda ich sprevádzala aj v posmrtnom živote.
Touto vsuvkou som preskočil od kresťanstva hlboko do histórie praveku a starého Egypta. Všetko to však so všetkým súvisí, aj keď to možno na prvý pohľad nevidieť.

Vrátim sa teraz teda v čase zase dopredu. Pohľad na život, smrť a samozrejme vieru v prípade náboženského – kresťanského poznania je vraj výsledkom Božieho vnuknutia.
Kresťanské náboženstvá majú ešte jednu zásadnú spoločnú vlastnosť, že sú podľa nich ich dogmy neomylné. Prečo túto neomylnosť presadzujú vo svojom učení a viere?
Katechizmus katolíckej cirkvi, ale aj kresťanskí kňazi veriacich všeobecne ubezpečujú, že texty Biblie zjavil ľuďom Boh.
Preto sa Biblia považuje za sväté písmo. A keďže sväté písmo vnukol Boh a Boh je neomylný, tak sa neomylnosť prenáša aj duchovných cirkví, ich učenia a dogmy, ktorú presadzujú.
Kacírsky sa zamyslím nad tým, prečo je toľko rôznych kresťanských cirkví, ak vnuknutie je neomylným prejavom Boha a každá táto cirkev priamo aj nepriamo poukazuje na to, že tie ostatné („bratské“) nie sú celkom v súlade s písmom svätým, lebo…
Ja viem, pravý kresťan mi odpovie, že Boh dal ľuďom slobodnú vôľu a oni ju týmto aplikujú. Alebo „zneužívajú“?
No, ale ja položím ďalšiu otázku a to je, komu teda vlastne písmo sväté, z ktorého vyšla kresťanská Biblia, vlastne Boh vnukol?
Starý zákon alebo Stará zmluva, inak Hebrejská Biblia, je prvá časť kresťanskej Biblie a boli ucelené už tisíc rokov pred Kristom. Celý Starý zákon je teraz chápaný len ako kniha o Kristovej predhistórii. A slúži už len ako podpora tvrdenia kresťanských tradícií.

Avšak prvé listinné a či pergamenové zvitky od rôznych apoštolov vznikali približne až storočie po Kristovom ukrižovaní a jeho „na nebo vzatia.“
Novodobé evanjeliá vznikali a spisovali sa teda až v prvom storočí po Kristovi. V tom čase bolo spísaných údajne okolo stošesťdesiat evanjelií.
Do Nového zákona sa však vtedajší kresťanskí cirkevní hodnostári rozhodli dať len to, čo im v tej dobe vyhovovalo, a to boli len štyri evanjeliá a to od Matúša, Marka, Lukáša a Jána.
Ostatné evanjeliá vynechali, respektíve vylúčili a podľa povestí, samozrejme neoverených, sa v niektorých evanjeliách písalo aj o možnosti reinkarnácie a teda možnosti, že Duša dokáže cestovať.
Je tu však ešte náznak o reinkarnácii aj v uznanom, kanonizovanom evanjeliu podľa Jána. Ján 9,1-3 uvádza – Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“
Ako by mohol sám slepec zhrešiť, keď sa slepý už narodil? Jedine v minulom živote. Biblia tu teda reinkarnáciu ani nevyvracia, ani nepotvrdzuje, ale toto logicky naznačuje, že aj Ježiš aj jeho učeníci reinkarnáciu pripúšťali.

Boh mal teda svoje tajomstvá začať odovzdávať už starým Židom. Podľa mňa však história dostatočne dokazuje, že ak Boh texty niekomu „zjavil“, museli by to byť národy a kultúry, ktoré kresťania pohŕdavo nazývajú pohanskými. Ak teda podľa kresťanských vier staré pohanské národy vôbec niekedy jestvovali…
Pretože podľa náuky Biblie boli prvými ľuďmi na svete Adam a Eva. Lilith sa v Biblii nespomína, ale spomína ju Sumerská a Mezopotámska mytológia.
Vek Zeme a života na Zemi je podľa kresťanov je veľmi otázny, pretože podľa ich učenia je naša životná púť tu na zemi len približne päť tisíc rokov.
Asi najznámejším výpočtom veku Zeme je výpočet biskupa Anglikánskej cirkvi Jamesa Usshera (1581–1656), ktorý na základe Biblických rodokmeňov určil dátum stvorenia Zeme na Nedeľu 23.10.4004 pred Kristom. Podivné na tom je, že to určil na Nedeľu.
Podľa Biblie pritom v siedmy deň v Nedeľu už mal Boh po práci len odpočívať. Podľa Biblie v šiesty deň Boh skončil svoje dielo a siedmy deň zasvätil odpočinku.
Preto napríklad ortodoxní kresťania nesmú v nedeľu vykonávať žiadnu manuálnu činnosť, ktorá nie je nevyhnutná a dá sa urobiť v iný deň. Nedeľa má byť zasvätená prioritne Bohu. Nebola sa však dňom odpočinku povodne Nedeľa, ale bola to Sobota. Preto ešte spresním, že tento výpočet nesedí len s kresťanstvom, ale sedí s Bibliou aj s tým, čo veria Židia, že siedmym dňom, dňom odpočinku, je Sobota, no a Nedeľa je skutočne biblicky prvým dňom stvorenia sveta.
V kresťanstve bola nedeľa ustanovená za siedmy, sviatočný deň až umelo oveľa neskôr a to cisárom Konštantínom Veľkým, presne tým, ktorý vydal v roku 313 už spomínaný Milánsky edikt a nariadil v ríši jediné náboženstvo kresťanstvo. On spojil do jedného všetky kulty a náboženstvá, ktoré v jeho ríši vtedy existovali, a urobil to tak, aby vyhovel čo najširšej verejnosti.
Nedeľu ustanovil za sviatočný deň a deň pokoja jednak preto, že v Nedeľu ráno vstal z mŕtvych Ježiš Kristus a jednak aj vtedajšie pohanské kulty boha Slnka (pôvodom zo starého Egypta) slávili práve Nedeľu, deň slnka. Dodnes sa zachoval názov nedele po anglicky Sunday, po nemecky Sontag. Toto tiež ukazuje, ako sa politikárčilo a manipulovalo s náboženstvami.
Tu však na malú chvíľu si dovolím odbočiť akoby od témy a pozriem sa na to, ako to vznikol život a podľa čoho James Ussher vypočítal vznik života na zemi. A ako týmto kresťania šíria blud. Lebo inak povedané, ak beriem doslovne, že prví ľudia na svete, z ktorých vzišlo celé ľudstvo, boli Adam a Eva, tak následne ich potomkovia žili v inceste. No už Adam plodil z priameho incestu. Prečo? Vysvetlím nižšie.
Takže potomkovia Adama a Evy žili teda v priamom a nevyhnutnom inceste, pretože súrodenci spolu plodili svoje potomstvo.
Keďže z Adama a Evy vzišli potomkovia Kain, Ábel a Set (niekde sa uvádza aj ako Šét).
Len sa predpokladá, ale nepíše sa, koľko ďalších detí museli nevyhnutne Adam a Eva ešte mať.
No ešte k tomu, že ak prví potomkovia Adama a Evy nemali teda na výber a museli žiť v inceste. Lebo Boh sa už neunúval stvoriť ďalších ľudí. Ono v skutočnosti si Adam akoby plodil deti už so „svojím dvojčaťom“, či „akoby sám so sebou“, keďže podľa Biblie boh stvoril Evu z Adama.
Na záver sa dozviete, ak budete čítať Bibliu, že Boh zakázal sobáše medzi príbuznými až vtedy, keď bolo na svete už dosť ľudí.
Avšak akokoľvek sa na túto absurdnosť pozerám, tak všetci sme vlastne boli a ostali pokrvnými príbuznými, keďže sme podľa tohto vzišli s prvotného incestu ktorý sa ďalej len rozširoval. A ďalšie pokračovanie incestov je prítomné v príbehu Noema, keďže po potope sveta prežil len Noe a jeho rodina.
Ale samozrejme v týchto bodoch sa kresťania ohradzujú, že práve tu treba chápať Bibliu iba obrazne, nie doslovne.
Aby som však zostal v téme – najstaršie biblické predstavy o živote, o jeho zrode a od nich odvodené predstavy o živote po živote, sú prevzaté z mýtov starých „pohanov.“
Starí Židia a s nimi ich kresťanskí žiaci ani po prevzatí „pohanských“ mýtov o vzniku života a ich pretvorení na podmienky monoteizmu nemali ani len tušenie, čo ich čaká po smrti.
Preto znova a znovu načierali do predstáv „pohanských“ kultúr a obohacovali svoje náboženské pohľady o nové prvky, ktoré čerpali z „pohanstva“.
Aj načretie do Danteho Božskej komédie je vlastne len použitie toho, čo iný opísal, a kresťanstvu sa to v tom čase proste hodilo a tak to použili a zakomponovali do svojich teologických kázní. To, čo zakomponovali, je iné poznanie Šeolu – teda samotného pekla, s pridaním večného utrpenia.
Ja osobne si neviem teraz dosť dobre predstaviť, či si uvedomili, že tým sa zase oni sami odkláňali od Biblie. Pretože verím, že pozorný čitateľ si uvedomil to, čo som vyššie písal, že podľa Karla Bartha, ktorý je zástancom vzkriesenia tela a to aj keď telo už prejde procesom rozkladu a premeny, tak biblicky zastáva tézu, že z prachu sme vzišli a v prach sa obrátime.
Čo znamená, že akoby predchodcovia, ktorí sľubujú zatratenie Duše, vlastne pripustili opak toho, že Duša zostáva pri posmrtnom tele do doby vzkriesenia.
Čo sa ale týka vzkriesenia, treba povedať to, čo je málo známe kresťanom a teológovia na toto prakticky neupriamujú pozornosť, a to je, že niečo ako úplne zatratená Duša v ich poňatí nejestvuje.
Ako to myslím? Nuž tak, že Kristove vzkriesenie je zároveň predpokladom vzkriesenia všetkých veriacich a podľa mňa by sa to ale malo vzťahovať aj na tých, čo zhrešili tým, že sú a či boli neveriaci.
Sám Ježiš povedal: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa bude žiť, aj keď by umrel, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“
Tým si však vlastne protirečím a aj kresťanstvo, ktoré tvrdí, že všetci sme dietky Božie.
Ježiš niekoľkokrát opakuje, že v posledný deň vzkriesi všetkých veriacich. Kto je však skutočne veriaci? A čo bude teda s neveriacimi, keď Boh vo svojej nekonečnej milosti odpustí všetkým?
Je tu proste veľa nejasností a protirečení.
Apoštol Pavol tiež zdôrazňuje, že tak, ako v Adamovi všetci umierajú, v Kristovi budú všetci žiť. Vzkriesenie Ježiša Krista prináša dôsledky pre celé ľudstvo, pretože Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých.
No ale treba si povšimnúť toto, čo som spomenul, že teológovia veľmi nekomunikujú až tak často a dôrazne smerom k veriacim. A to je skutočnosť, že i napriek tomu, že všetci budú vzkriesení, jedni budú vzkriesení k životu, druhí k odsúdeniu.

No a to posledné slovíčko – k odsúdeniu. Ak však opäť počúvame teológov a beriem ich doslovne, tak oni v kázňach zdôrazňujú jednak nesmrteľnosť Duše, ako aj – a to je veľmi dôležité – že Boh neprehliadne naše hriechy a nepovie iba: „Je ti odpustené.“ Boh vidí naše hriechy, no je ochotný nám odpustiť, pretože Ježiš na seba zobral všetky naše viny a zaplatil za ne smrťou na kríži.
A aj preto sa zamýšľam, či kresťanská forma spätnej inkarnácie do života teda nezahŕňa naozaj to, že Ježiš Kristus vzal svojou smrťou všetky naše hriechy na seba a za nás za ne teda zaplatil spätne a aj takpovediac dopredu za všetky ľudské životy, ktoré prišli a prídu po jeho ukrižovaní.

Posuňme sa však v tejto úvahe ďalej.

Tak, ako to bolo rozšírené v mezopotámskych príbehoch, aj príslušníci židovských kmeňov a raného kresťanstva najskôr verili, že svet pozostáva z troch úrovní. Z „prízemia“, na ktorom žijú ľudia, ďalej zo „suterénu“ – Šeolu, kam po smrti odchádzajú všetci ľudia bez výnimky a kde žije časť bohov, pretože aj Hádes bol vnímaný ako Boh – Boh podsvetia, a z „nadzemného podlažia“, ktoré je určené iba samotným bohom.
Keďže podľa najstarších biblických textov mohli ľudia po smrti žiť iba v „suteréne“ – Šeole, trošku tento záhrobný svet priblížim.

V Biblii v pôvodných jazykoch sa vyskytuje slovo Šeol alebo Hádes.
V niektorých biblických prekladoch sú tieto slová preložené ako „hrob“, „peklo“ alebo „jama“. Väčšinou Šeol i Hádes boli prekladané ako „peklo“, no ešte nie vo význame terajšieho vnímania kresťanského pekla. Teda to nezodpovedá obsahu, ktorý slovo peklo u nás získalo zásluhou kresťanstva niekedy v dvanástom storočí.
Kresťanský význam peklo nadobudlo až zásluhou hlavne Danteho Alighieriho a jeho diela Božská komédia.
Tu Dante Alighieri zobrazuje stav Duše po smrti v troch ríšach. A to v pekle, očistci a v raji.
Musím však podotknúť, že samotná Biblia očistec nikde nespomína a teda podľa Biblie vlastne ani nejestvuje. Bežní kresťania však na očistec paradoxne veria a neraz aj v kostole, ak sa to kňazovi hodí, sa slovo očistec v synonymách a parafrázach použije.
Keď sa Danteho peklo talianskym kňazom zapáčilo, tak ho ako prví začali v rámci strašenia veriacich používať. Dá sa teda povedať, že talianski kňazi rozšírili do sveta vďaka Danteho Božskej komédii „moderný“ pojem slova peklo, teda jeho význam vo vzťahu k Duši po smrti. Moderní kazatelia sa však už viac držia Biblie, existenciu pekla čoraz viac vynechávajú a spomínajú len večné zatratenie Duše. Čo si však teda protirečí s tým, čo som písal vyššie, a že Boh je milostivý a teda zrejme aj tým, ktorí budú vzkriesení za účelom trestu, by malo byť podľa toho odpustené.

Predtým podsvetie (alebo ak sa chceme držať slova peklo, tak peklo) malo byť temné miesto, kam nikdy neprenikne ani lúč slnka. Mala to byť beztvará rovina, kde sa zhromažďovali ľudia po smrti, ale žiadne trápenie sa tam neopisovalo. Z Biblie sa napríklad dozviete aj to, že niektorí si v Šeole „životom po smrti“ vlastne polepšili.

Veď aj Jób bedáka:
„Prečože som sa nenarodil mŕtvy, nezahynul som, len čo som vyšiel z lona matky? Veď teraz by som nerušene ležal, spal a odpočíval. Všetkým väzňom tam dajú pokoj, nepočujú hlas dozorcu. Je tam malý aj veľký; a otrok je slobodný od svojich pánov.“ (Job 3, 11-19)

V histórii je málo známe, že niektoré kultúry „plakali“ pri narodení dieťaťa a tešili sa, ak človek zomrel. Prečo? Pretože pri narodení nevedeli, aké veľké utrpenie ho počas života čaká, ale po smrti sa ocitne v Šeole a už bude jestvovať bez utrpenia. Opäť poukážem na Jóba, ktorý vlastne vie, že po smrti bude nerušene odpočívať oslobodený od útrap života.
Dnešný moderný človek, ak vôbec chce v niečo veriť, si to proste skráti len na pojmy život a smrť. Keď je mladý a zdravý, tak smrť je preňho tak vzdialená a abstraktná, že sa ňou často ani len nezaoberá. Samozrejme až do doby, než si raz svoju smrteľnosť uvedomí. A až potom sa človek rozhodne v tom danom čase a z pohľadu toho deja, čomu a akej pravde o tom, čo je po smrti, chce a bude veriť. A tomu aj prispôsobí svoju vieru na ten zostavujúci čas, pre svoj budúci čas po smrti a možný budúci život po smrti.

Než túto kapitolu uzavriem, aby to bolo kompletné, bolo by dobré sa aspoň krátko dotknúť aj biblického pojmu ohnivá jama či jazero, tzv. Gehenna. Lebo taktiež z tých pojmov sa mylne vychádzalo pri náuke o pekle…

Čo je ohnivé jazero? Je to, to isté čo peklo alebo Gehenna?
Ohnivé jazero je symbolom trvalého zničenia Duše a teda aj života po smrti. Je totožné s Gehennou, ale nie s peklom, ktoré predstavuje hrob – miesto, kde ľudia spia spánkom smrti. Samozrejme, že nejde o skutočné jazero, ale ide o symboliku.
Biblia hovorí, že ohnivé jazero „znamená druhú smrť“. Prečo „druhú“?
Na odlíšenie od smrti, o ktorej sa v Biblii píše, že je následkom Adamovho hriechu. Z tejto smrti je možné vyslobodenie vďaka vzkrieseniu a Boh smrť nakoniec odstráni. Zo symbolického ohnivého jazera však už niet návratu. Teda ohnivé jazero predstavuje inú – akoby definitívnu smrť – aj smrť Duše ako takej.
Hoci aj táto forma smrti znamená stav úplnej nečinnosti, je iná, pretože v jej prípade Biblia nehovorí o žiadnej možnosti vzkriesenia v súdny deň. Napríklad v Biblii sa píše, že Ježiš má „kľúče pekla i smrti“, čo znamená, že dostal právomoc uvoľniť ľudí z pút smrti, ktorú spôsobil Adamov hriech. No ani Ježiš, ani nikto iný nemá kľúče od ohnivého jazera. Toto symbolické jazero predstavuje trest v podobe úplného, trvalého zničenia – života smrti. Niektoré kresťanské náboženstvá napríklad BJB – bratské jednota Baptistov tvrdí, že momente smrti človeka sa rozhodne kam ide jeho duša. Či bude spasená alebo navždy stratená vo večnom zatratení. Teda alebo padne do večného zatratenia bez možnosti vzkriesenia alebo bude smerovať k Bohu a teda časom ku vzkrieseniu. Nuž čo náboženstvo to iný pohľad na túto problematiku.