V tejto kapitole opíšem veci, ktoré sú známe zrejme len lekárskej komunite a keď o tom počuje laik, tak sa mu často až vlasy na zátylku postavia. A predsa sa to dotýka Duše a má to priamy súvis s našimi životmi. Budeme sa teraz trošku baviť o tzv. živých mŕtvolách. I keď sa termín „zombie“ rozšíril až koncom 20-tych rokov minulého storočia prostredníctvom knihy „Magický ostrov“ od Williama Seabrooka, predsa už v roku 1880 sa objavuje ekvivalent žiaľ v tvrdej realite a to v podobe po prvýkrát opísanej diagnózy, ktorá má názov „Chodiaca mŕtvola“.

Môže byť človek mŕtvy a pritom predsa živý? Nuž, možno by sme sa divili, koľko živých mŕtvych je medzi nami. Duša dokáže trpieť tak veľmi, že sa z toho môže vyvinúť duševná porucha. Duševné poruchy netreba nikdy podceniť a to ani vtedy, ak sa neprejavujú až tak, že by človek potreboval vyhľadať psychiatra. Duševná choroba našu Dušu dokáže doslova paralyzovať a to sa prenáša na naše kognitívne schopnosti a značne ich ovplyvňuje.
Medzi veľmi vážne problémy, ktoré sa dotýkajú Duše a správnych kognitívnych funkcií, je aj jeden syndróm, o ktorom napovedá aj samotný nadpis kapitoly.
Diagnóza sa volá Cotardov syndróm, resp. syndróm chodiacej mŕtvoly.
Je to závažná duševná porucha, pri ktorej si pacienti myslia, že sú mŕtvi, že neexistujú, alebo nemajú krv prúdiacu v tele, či vnútorné orgány (ako napr. mozog) a nemôžu tak reagovať na žiadne racionálne vysvetlenie, že sú v skutočnosti živí. Pacienti trpiaci Cotardovým syndrómom chodiacej mŕtvoly sú hlboko presvedčení o tom, že sú mŕtvi. Výnimkou nie je ani to, keď postihnutý tvrdí, že cíti hnilobný zápach svojho rozkladajúceho sa tela.

Cotardov syndróm dostal svoje meno podľa jeho objaviteľa, či teda toho, kto ho prvý opísal.
Bol to Francúzsky neurológ  Jules Cotard (1840-1889), ktorý ho v roku 1880 ako prvý popísal na prípade svojej pacientky označovanej len ako slečna X. Tá tvrdila, že nemá žiadne vnútorné orgány, popierala existenciu niektorých častí svojho tela a ubezpečovala okolie, že vôbec nepotrebuje jesť, pretože je mŕtva.
Odborné štúdie dokazujú, že toto ochorenie sa častejšie vyskytuje u starších pacientov s depresiami. Je tiež viac pravdepodobné, že sa tento syndróm objaví u ľudí trpiacich schizofréniou, maniodepresívnou psychózou, úrazom mozgu, depresiami, mozgovým nádorom, migrénami a u pacientov s halucináciami.

V počiatočnej fáze ochorenia človek trpí pocitom strachu, ktorý je nasledovaný vierou v to, že je mŕtvy a neexistuje. Dokonca môže cítiť pach mŕtveho tela. Ľudia trpiaci touto poruchou nespoznávajú ani svoju vlastnú tvár a nemajú žiadny záujem o sociálne aktivity, či pôžitky. Často sú paranoidní a nedbajú o osobnú hygienu. Majú samovražedné sklony alebo sklony k sebapoškodzovaniu.
Cotardov syndróm sa ale do povedomia širšej verejnosti dostal až na základe výpovede britského pacienta menom Graham, ktorý sa dlhšiu dobu sťažoval na silné depresie. Tie sa vykryštalizovali až do zmieneného syndrómu, pri ktorom už Graham opakoval lekárom dokola tú istú vetu „môj mozog je mŕtvy, ja som mŕtvy“. Taktiež tvrdil, že mu chýba časť dôležitých orgánov a bol presvedčený, že je vo vnútri prakticky prázdny. Prišiel aj pokus o samovraždu, kedy chcel sám sebe a hlavne teda okoliu dokázať, že už nežije, čiže mu to nemôže logicky ublížiť. Našťastie to dopadlo dobre, pokus nevyšiel a rodina pána Grahama za poslednú šancu považovala návštevu belgického neurológa Stevena Laureysa, ktorý mal mozog preskenovať a analyzovať výsledky snímok. Neurológ vo svojom prehlásení uvádza, že ešte nikdy nič podobné nevidel. Grahamov mozog vraj pracoval tak, akoby bol pod celkovou anestéziou alebo vo fáze tvrdého spánku. Zníženú mozgovú aktivitu vraj spôsobili antidepresíva, ktoré pacient v minulosti užíval. Po mesiacoch tvrdej terapie sa Graham vrátil medzi živých. Svoj prípad Graham uzatvára možno až neveriacky s úsmevom na perách a so slovami „každý raz zomrie, no ja som rád, že som živý… znova.“

 Aký to má súvis s Dušou? Veľmi veľký, pretože ako som písal v prvej časti, centrum duše „sídli“ v mozgu. A Duša reaguje na fyzické telo, na naše hormóny a je spojená s každou bunkou v tele. Preto aj prejavy Duše a jej „šťastie a smútok“ je veľmi ovplyvnený tým, čo sa s telom deje. Ak sa teda niečo deje s mozgom, tak sa to prenáša aj do reality života tela.

Viem o niekom, kto niečo podobné zažil aj na svojej „vlastnej koži“. Tento človek mal dokázané, že jehomozog vraj pracoval tak, akoby bol vo fáze tvrdého spánku. Nie, priamo sa uňho neprejavil Cotardov syndróm, ale značne mu to znepríjemňovalo život. Vonkajšie prejavy boli v poriadku, ale prejavilo sa to na kognitívnych možnostiach mozgu tak, že si dotyčný nedokázal ukladať do pamäte poznatky a informácie v plnom rozsahu. Proste zabúdal a to skoro všetko a často sa prichytil, že niekam cestuje a nevedel, kde a prečo tam ide. Alebo sa mu stalo to, že cestou z bodu A do bodu B sa ocitol úplne inde a keď si spomenul, že je inde, musel sa autom vracať desiatky kilometrov. Úplným vrcholom bolo, keď v rámci okresu šiel do istého mesta, kde hľadal mestský úrad, ale ho nevedel nájsť. Prečo? Pretože sa medzitým ocitol v inom meste, ktoré bolo v smere trasy, ktorou sa vybral pôvodne.

Čo sa teda zrejme pri Cotardovom syndróme deje? Než odpoviem, pre súvislosť spomeniem aj život tela bez Duše.
Už som písal o tom, že jestvuje aj život bez Duše. Teda, že fyzické telo je postavené tak, aby dokázalo žiť aj bez prítomnosti Duše. Tu mozog preberie určité vedomosti a naučí sa, ako treba sociálne konať a žiť v súlade so spoločenstvom ľudí, v ktorom sa nachádza. Nedokáže preciťovať a cítiť úplne všetko ako iný človek, ale dokáže ako-tak fungovať. Aj keď väčšina ľudí ho vníma citovými a empatickými prejavmi za asociála, aj tak dokáže žiť, pracovať a byť aj vysoko efektívny a inteligentný.

Než sa posunieme ďalej, pripomeňme si nasledovné:
Odborné štúdie dokazujú, že toto ochorenie sa častejšie vyskytuje u starších pacientov s depresiami. Je tiež viac pravdepodobné, že sa tento syndróm objaví u ľudí trpiacich schizofréniou, maniodepresívnou psychózou, úrazom mozgu, depresiami, mozgovým nádorom, migrénami a u pacientov s halucináciami.

A druhý prípad už tu spomenutý:
Grahamov mozog vraj pracoval tak, akoby bol pod celkovou anestéziou alebo vo fáze tvrdého spánku.

Pri Cotardovom syndróme dochádza zatiaľ k  „nejasnému“ (podľa mňa jasnému) oddeleniu sa Duše od Emočného Tela a čiastočne aj od fyzického tela. Teda Emočné Telo avizuje mozgu, že sme mŕtvi, lebo Duša v tele už neexistuje – nenachádza sa.
Teda Emočné Telo vysiela mozgu priame signály o fyzickej smrti tela a ukončení životnej púte.
Avšak Emočné Telo samo o sebe nechápe, prečo je teda v ešte vo fyzickom tele. Ja by som to nazval takou malou emočno-duševnou disharmóniou vedúcou možno k určitej forme schizofrénie. Potom v závislosti od toho, ako sa s tým mozog vysporiada alebo nevysporiada, tak sa táto forma choroby prejaví.

Kvôli tomu, že Duša „v taký čas nekomunikuje“ s mozgom a Emočným Telom, mozgové vlny sa často držia vo veľmi nízkych frekvenciách. To znamená, že mozog sa nedokáže dostať do správnych Beta hladín a tým dochádza k ďalšiemu nesprávnemu fungovaniu mozgu. Keby sme takému človeku merali mozgové hladiny, tak by sme zrejme došli k záveru, že by mozog vykazoval hlboké Théta až Delta hladiny v zadnej časti mozgu. Človek sa potom sám sebe javí ako mŕtvy. Pretože jeho schopnosť vyhodnocovania situácie skrz absenciu fungovania Duše v tele je ťažko laicky pochopiteľná.

Prečo?
Pretože nedokážeme ešte stále úplne presne empiricky určiť prítomnosť Duše vo fyzickom tele.
No kedysi fyzici tiež len predpokladali existenciu Higgsovho bozónu, niekedy laicky nazývaného aj Božia častica. A až v roku 2012 existenciu Higgsovho bozónu reálne dokázali. No fyzici vedia dokázať, že jestvuje aj nehmotný Fotón, tak prečo by sme mali explicitne popierať prítomnosť nehmotnej Duše v tele človeka? A teda aj vplyv toho, ak táto nehmotná časť nášho JA urobí niečo také, že sa akoby „odpojí“ od nášho zvyšku. A potom priamo tým spôsobuje nesúlad medzi mozgom a naším vnímaním reality. A podľa mňa toto „odpojenie sa Duše“ je príčinou diagnózy Godardovho syndrómu.
Prečo sa však Duša akoby od mozgu a časti tela odpojí? Nuž, toto je len teória, ale podľa mňa to má veľa dočinenia aj s hormonálnou funkciou fyzického tela. Ak teda ja tvrdím, že Duša je účastná v každej bunke nášho fyzického tela a dôjde k nesúladu hormónov, tak sa Duša dostane do disharmónie, skoro by som to prirovnal ku strnulosti tela – Kataplexii. Tu by som si dovolil tvrdiť, že dochádza ku istej forme Kataplexie Duše vo fyzickom tele. Podivné tvrdenie? Áno, pripúšťam to, ale nedokážem to lepšie priblížiť. Duša akoby proste stuhne, nereaguje a vo fyzickom tele je ako neprítomná a Emočné Telo vyšle mozgu informáciu, že sme vlastne po smrti. A teda riešenie je samozrejme v rukách lekárov, aby zistili, aký nesúlad sa vo fyzickom tele udial a tou nápravou sa z tej Kataplexie dostane aj Duša samotná.