Svet svetla

S týmto názvom sa bežne v mágii nestretávame a prakticky ho prvýkrát štandardne mohli počuť kolegovia v rámci spoločenstva až pri zasväcovaní Veľkňazov. Pri zasväcovaní sa používa len jedna jednoduchá veta: „Svetlo mi dáva silu so silami tohto sveta.“

Mnohí nevedia, čo si pod týmto pojmom zobrať na vedomie alebo čo z tohto vyťažiť. Štandardne sme v mágii zvyknutí a naučení, že sa potýkame s tmou, tieňmi, temnom, duchmi a inými rôznymi prvkami, ale svetlo ako také sa nám vymyká z pochopenia v rámci bežného života mágie. Pritom je všeobecne známe a jasné, že vo svojej práci pracujeme tak isto počas dňa ako počas noci. Mágia ako taká nie je viazaná na nejakú noc, či zamračenú oblohu. S mágiou pracujeme samozrejme aj počas dňa, ale už málokto si uvedomuje, že vo svetle denného slnečného dňa je kopa energie. Niektorí z nás sa dokonca nabíjajú slnečnou energiou, ako sa iný napríklad nabíja pri búrke v daždi, niekto zase v zime v snehu, atď.

Čo sa týka sveta svetla, mám tým na mysli konkrétne doslova biely slnečný deň. Slnko svojím vyžarovaním dáva samozrejme všeobecne prírode, svetu a životu silu, a preto jeho lúče ako také, ktoré žiaria, vytvárajú zvláštnu energiu, ktorá je aj nositeľom sily. Svetlo ako také v sebe skrýva mnoho energie a táto energia vlastne potláča bytosti, ktoré pôsobia a zviditeľňujú sa počas noci. Túto energiu vieme vzhľadom nato, že sme tak isto schopní pracovať a pohybovať sa počas dňa, ako počas noci, využiť na to, aby sme túto energiu jednak do seba vstrebali a aby sme v rámci tohto dňa mohli pracovať a napájať sa na prírodu a takto pracovať.

V prvom rade si treba uvedomiť, že predsa aj mág je človek a potrebuje slnko pre svoj život. Počas dňa tak isto pracujeme s energiami svojho Ja a tí, ktorí pracujú s prírodnými silami stromov a rastlín, využívajú slnečný svit a energie lúčov slnka na to, aby touto líniou poslali energiu a program buď na najbližšiu rastlinu, ktorú môžu mať pod svojimi nohami ako koberec trávy a toto sa potom šíri ďalej na stromy, kríky, atď. Tak isto slnečné lúče vytvárajú špeciálne žiarenie, častice, ktoré prenikajú zemským jadrom a prúdia sem a tam a tým pádom dokážu prenášať cez celú zem energiu. A bez toho, aby sme si to uvedomili, tá energia prechádza aj nami. To, že toto prúdenie energií prechádza aj nami cez naše telá, nám potom bez toho, aby sme si to akokoľvek uvedomovali, uľahčuje prácu a naše prúdenie je vlastne konštantné počas dňa i noci. To znamená, že či si to už uvedomujeme alebo nie, tieto energie, ktoré som nazval svetom svetla, prúdia vo dne i v noci skrz naskrz cez nás i cez zem, múry, proste cez všetko. Týmto sa vlastne stávame súčasťou sveta svetla a je len na nás, či si túto energetiku dokážeme uvedomiť, použiť a pochopiť. Ale jedno je isté a to je to, že táto energia je pre žijúcu bytosť absolútne potrebná nielen z pohľadu života, ale aj z pohľadu síl, a časť zasvätenia je znakmi daná na úroveň a prepojenie na tento svet. Ani keby sme neviem ako pracovali len s mŕtvou energiou, tak tým, že sme v živých telách, proste túto silu potrebujeme, či už si to uvedomujeme, či nie.

Ale pri vyšších zasväteniach sa toto vlastne stáva súčasťou nášho Ja aj v iných silnejších rovinách ako súčasť celku spojenia so všetkými svetmi, ktoré majú vplyv na život na zemi.

Svet ticha

Začneme citáciou: „Ticho znamená počuť svet, ktorý iní nepočujú, ale znamená aj mlčať o svetoch, ktoré od tohto okamžiku spoznám. Znamená aj mlčať o svetoch, ktoré ma už prijali medzi seba. Mlčať o každom a o všetkom, čo sa týka z pohľadu síl a svetov, ktoré ma prijali medzi seba. Hovoriť budem len na základe rozpoznania znaku pravdy.“ Opäť vety, ktoré odznievajú pri zasvätení Veľkňaza. Týchto niekoľko viet nám predznamenáva, že ticho neznamená len nič nepočuť, ale ticho súčasne znamená aj dokázať mlčať.

Avšak svet ticha ako taký môže byť skutočnosti strašne ohlušujúci. Nemám na mysli teraz svet ľudí, ktorí sú postihnutí stratou sluchu, ale hovorím o tom, že keď sa ponoríme do hĺbky ticha vo svete reálnom, keď všetko okolo nás stíchne a ticho doslova počujeme. V mágii sa občas musíme ponoriť do hĺbky ticha a v rámci toho ticha dokážeme pretvoriť na chvíľočku svet okolo nás a v tom tichu dokážeme vidieť napr. hviezdy, ktoré inokedy nevidíme, alebo bytosti, ktoré sme dovtedy nestretli, dokážeme vnímať a cítiť to, čo dovtedy nebolo. Pochopiť svet ticha znamená pochopiť mnohé skryté zákonitosti nášho Ja a mnohé skryté zákonitosti mágie a sveta, ktorý je okolo nás. Toto všetko je veľmi náročné, no nie nemožné. Svet ticha nám umožní pracovať na úrovni sveta starého vo svete novom. Umožní nám byť tu a teraz, a predsa byť niekde úplne ďaleko. V podzemí panujúce ticho nám umožní prestupovať hranice do hĺbok a tajomstiev jemnohmotných bytostí, ktoré sa inak ukazujú len tým, ktorí sú s týmito bytosťami spätí.

V oboch týchto svetoch pracujeme s plným vedomím, nepracujeme v podvedomí, skôr by som povedal, že občas pracujeme až dokonca s nadvedomím. V týchto svetoch je občas dôležité vedieť aj pri práci svoje vedomie rozdeliť, alebo komu to lepšie znie, rozdeliť si svoju mozgovú kapacitu, aby jedna časť bola plne sústredená na výkon práce toho, čo sa deje a druhá časť sa venovala napr. práci s programom, s ktorým pracujeme. Nehovorím, že je nesprávne ísť do podvedomia pri práci s tichom, keď pracujeme v podzemí, môžeme sa venovať aj pozorovaniu a meditácii, avšak vtedy netreba pracovať na nejakom konkrétnom programe. Špecifikom týchto dvoch svetov je to, že v podvedomí pracujeme len počas meditácie, ale vo všeobecnosti pracujeme na rozdiel od niektorých typov prác už so spomenutým nadvedomím a podvedomím. V týchto svetoch sa totižto často pohybujeme v úrovni, že musíme pracovať verbálne, to znamená, že sa musíme sa pohybovať z miesta na miesto, vyslovovať kliatby, povolávať rôzne bytosti atď.

Uvedomujem si, že v rámci ticha sa niekomu môže zdať, že je to proces narušenia ticha, pokiaľ vyslovujem kliatbu. Treba si však uvedomiť, že ticho si mág vytvára svojou vlastnou silou, alebo si volí priestor, kde si ten svet ticha vie zabezpečiť jednoduchým spôsobom a to tým, že je to takpovediac už predurčené tým priestorom, aby ticho mohol ľahko navodiť. A to ticho navodzuje práve preto, aby v ňom aj mohol verbálne pracovať.

Svet Temna

Svet Temna, všetci ho poznáme, všetci sa s ním prakticky stretáme a zrejme všetci ho aj každý svojím jedinečným spôsobom spoznávame. Svet Temna, aj keď je tu od vzniku svetla a dňa, aj tak „môžeme povedať, že mu rozumieme“? Rozumieme mu spoločne rovnako? Nemyslím si to, že by sme ho vedeli spoločne vnímať skutočne taký, aký je vo svojej jedinečnosti – svojich jedinečnostiach. Pretože aj on je jedinečný presne tak, ako každý z nás je jedinečná bytosť a navzájom sa aj vnímame a považujeme za jedinečné bytosti.

Doslova tu platí, že hľadíme spoločne do rovnakej tmy, na rovnakom mieste a v rovnaký čas, predsa však nevidíme rovnaký svet. Prečo tomuto tak je? Prečo nevnímame uvedený svet všetci rovnako? V čom je tá jedinečná odlišnosť vnímania? Je to strach, ktorý nám dokresľuje, alebo naopak bráni vidieť a spoznať tajomstvá sveta, ktorý tu s nami je a my sme v ňom?!

V tejto tematike sa pokúsim odhaliť ďalšie moje názory a poznania a voviesť vás takto do ďalšieho kúska môjho sveta, sveta, v ktorom žijem, tvorím a pracujem.

V Tme, z ktorej vzniká Temnota, sa pohybujú a žijú bytosti, ktoré mnohokrát patria do sfér dávno minulých a samozrejme paralelných. To znamená, že sa tam splynuli bytosti, ktoré síce kedysi žili vo sfére svetla, ale pre svoj život momentálne potrebujú hlavne Temno. Temno v zmysle tmy síce vieme pochopiť, ale je nutné pochopiť Temno v zmysle bytosti, čo nie je bytosťou, ale ako celok sa správa ako bytosť. Bytosť, ktorá je tu spolu s nami v našom čase a priestore, alebo ak chcete, keďže my sme tu kratšie, my sme s nimi v ich čase a priestore. Tak či tak si treba uvedomiť, že okrem nás sú tu aj iné sily, ktoré môžeme definovať aj ako svety a súčasne aj ako bytosti. Preto je dôležité na tejto úrovni pochopiť a oddeliť hlavne pojem Tma a Temno. Tieto „bytosti“, ktoré sú súčasťou Temna, majú svoj pôvod v dvoch základných rovinách bytia.
Prvá sféra Tma je podstatou svetov a bytostí v nich, ktoré sa spájajú, a v nich sú energie, ktoré sa spájajú do jedného celku a vytvárajú vlastnú silu a podstatu Temna. V prvom rade si musíme uvedomiť, že tma je ako prírodný úkaz a má fyzikálne opodstatnenie (tma je definovaná ako absencia svetla), ale tak, ako my pre svoj život potrebujeme svetlo, teda aj slnko, tak pre svoju existenciu – nie život – iné entity potrebujú vlastne tmu, aby mohli existovať tak, ako my existujeme počas dňa. Aj v rámci života sa nám vyvinuli bytosti – reálneho života, ktoré sú tzv. denné tvory a nočné tvory. Neberme teraz do úvahy to, že sú zamestnania, ktoré si vyžadujú, aby sme boli v práci aj v noci, ale ak berieme len podstatu praktického života, tak človek je tvorom denným. Tieto dve sféry, teda tma a svetlo, nám vlastne predurčujú to, kto, kde v akej sfére sa pohybuje. Bytosti, ktoré nazývame bytosťami temna, sú principiálne naviazané na tmu preto, pretože tma im dodáva, dá sa povedať, potrebnú energiu na to, aby mohli pohodlnejšie a komfortnejšie existovať vo svojom bytí. Samozrejme, že sú aj platformy entít – nemám na mysli fyzický život – ktoré sa pohybujú vo svetle, a je tu ešte aj tretia forma, ktorá sa pohybuje buď v šere alebo v tme. Pravdou je i to, že túto tretiu kategóriu môžeme rozdeliť na akoby na dve podskupiny, pretože to, čo sa pohybuje v hmle, potrebuje vlhkosť a je to vlastne akoby element formy existencie naviazaný na vodu.

V tomto momente sa v Tme postupne zo šera vynárajú Tiene, ďalej základná a všade prítomná sila smrti a energie, ktoré tvoria prirodzené vyžarovanie Zeme. Možno niektorých prekvapí, čo všetko zo zeme dokáže vyžarovať a čomu všetkému je vlastne zem oporou. Zjednodušene povedané, 98% všetkého, čo tu jestvuje, je nejakou formou spojené so zemou ako takou. Či už sú to kamene, či je to ílovitá zem, čierna zem, rôzne horniny, minerály, atď., všetko má istým spôsobom svoj základ a ukotvenie v našom svete. Jediné, čo nemá ukotvenie priamo na našu zem, je vlastne len samotná podstata tmy a svetla, pretože, ako som už vyššie spomenul, toto je fyzikálny jav, vďaka ktorému existujeme, a to je slnko (existujeme na tejto planéte, inak by sme existovali niekde inde v inej forme). Tieto základné zložky síl sa postupným zlúčením svojich podstát zlučujú do formy Temna, ktoré v našom ponímaní ožíva, hoci samo o sebe je vlastne živé. Môžeme však tiene a podobné sily a svety brať ako živé? Na túto otázku asi nebude jestvovať jednoznačná odpoveď ani v rámci našich pojmov. Pretože to, čo je neživé, nemôže žiť, hoci to jestvuje. Súčasne je to nemŕtve, ale jestvuje to v bytí a správa sa ako organizmus, alebo, ak chcete, energia, ktorá žije v priestore plnom života.

Pozastavím sa teraz ešte na chvíľu pri slove – nemŕtve. Všetci sme sa s týmto pojmom už stretli a predsa nemôžeme povedať, že to úplne chápeme, čo je to vlastne nemŕtve. Pozastavujem sa pri tomto hlavne preto, že pojem slova nemŕtve si zrejme treba ujasniť v zmysle skutočností, čo to je. Pokiaľ sa totiž bavíme o tieňoch, bavíme sa o nich vlastne ako o inej forme života, keď sa bavíme o smrti, nechápeme to ako inú formu života a tu je podstatný moment chápania a rozdielnosti chápania tejto veci. Obidve entity, tiene i smrť, sa môžu pohybovať a rady sa pohybujú v temne, a predsa sa na ne dívame dvomi rôznymi formami, či už vedome, alebo podvedome. Zoberme to takto, tiene chápeme ako keby živé a smrť logicky priraďujeme k pojmu mŕtvy. Vráťme sa však k slovu nemŕtvy. Obe formy, tiene i smrť, majú absolútne rovnaký základ, to znamená, že sú to neživé formy (viem, že o tieňoch sa bude písať aj ako o forme bytostí, ktoré majú niečo ako rodinné kolónie – ale nenechajte sa týmto popliesť). Pochopiť formu neživého sa dá absolútne jedinou formou, nemôže niečo žiť, čo sa nikdy nezrodilo. Preto si to ani nemýľme s podstatou bytia bytostí, ako sú napríklad Emočné telá a Duch, pretože ich základ vyplýva zo života ako takého a paradoxne Emočné telá i Duch využívajú pre svoju existenciu väčšinou formu šera a tmy – miernej tmy a najviac vítajú formy temna.

Pre naše chápanie a aby sme si zladili slovník, sa naučíme vnímať bytosti nemŕtve ako bytosti, ktoré neprešli fyzickým bytím života, a tie druhé budeme vnímať ako bytosti, ktoré nie sú živé, ale ich platforma pochádza zo života.

Druhá je sféra bytostí, ktorá pochádza zo živých bytostí, ktoré žili v danej lokalite a prežili nejaký časový úsek na danom mieste. Ak teda zanechali svoju stopu v čase a priestore (v mágii sa učíte nezanechávať túto stopu), v danom čase a priestore muselo dochádzať ku silným emočným prejavom, ktoré sa takpovediac vryli do časovej sekvencie a tým začali od toho momentu tvoriť súčasť minulosti, ktorá sa napríklad po smrti niektorých zúčastnených čiastočne spojí s podstatou tejto stopovej emočnej chvíle. Tu treba mať na pamäti, že ak nájdeme stopové prvky terajšie, tak tie ešte netvoria danú minulosť, ktorú chcem sledovať.

Aby som nikoho neplietol, minulosť je síce každý moment, ktorý sa pominul, ale z nášho pohľadu je to kratučký moment, ktorý sa zrejme stane možnou minulosťou – ak vôbec v inej dobe a to v dobe, keď naša životná doba – naše životy – pominú. Až po našej smrti, ak sa časť nášho jemnohmotného tela ocitne na uvedenom mieste a spojí sa s tou danou emočnou udalosťou, tak až teraz onen čas sa stáva už dobou „minulou“ a môže sa stať viditeľnou aj vo svete Temna.

Teda takto sa emočný životný moment precítený skutočne silnou emóciou po desiatkach rokov stáva pevnou súčasťou sveta Temna. Keď ich vidíme a pozorujeme, bežne ich ľudovo nazývame duchovia. Takto sa vlastne človek po smrti stáva skutočnou súčasťou stavebnice, akoby súčasť kostry toho, čo potom tvorí celok sveta Temna. Ako som už vyššie uviedol, musíme rozlišovať v teréne, čo vlastne vidíme, pretože v temne sa môžu pohybovať aj iné ako uvedené základné bytosti. Čo sa týka ľudovo nazývaných „duchov“, tak ako vieme, jedná sa o sily, ktoré ostali v medzipriestore a neodišli do paralely, ale zostali tu. A teda sa táto časť vracia po smrti človeka do toho momentu minulosti, aby sa spojil s časom minulým a prežitým momentom a tým posilnil uvedenú sekvenciu. My túto časovú sekvenciu potom vidíme a detegujeme, ako som už vyššie uviedol.

Tento ekvivalent síl, ak ich už teda vidíme, mnohokrát vidíme len akoby opar hmloviny. V niektorých málo príležitostiach to však nevidíme len ako opar hmloviny, ale dokážeme to vidieť ako skutočnú realitu, akoby sme sa ocitli v reálnom ich čase počas ich reálneho života a teda všetko vidíme doslova v plnej realite farebne, plasticky, a zrazu zostane len to, čo je terajšia realita, pretože to, čo vidíme v tej akoby fyzickej rovine, sotva trvá niekedy dlhšie ako jednu minútu.

Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa niekedy v takýchto momentoch stretajú dve rôzne časové roviny a keď sa takto stretnú, môžu sa skrze našu auru spojiť a tým pádom sa na nás napojiť. A hlavné nebezpečenstvo nie je v tom, že sa na našu auru napojí bytosť, ktorú vidíme, ale v skutočnosti sa môže napojiť bytosť, ktorú ani nevidíme a ide ako keby v zákryte za tým, čo sme videli, preto mnohokrát ľudia, ktorí pracujú v oblasti všeobecnej mágie, málokedy pracujú v úplnej tme, hoci sami nevedia, prečo, konajú tak podvedome a majú zapálené sviečky či baterky a súčasne si tým vytvárajú určitú formu ochrany. Tí, ktorí pracujú v absolútnej tme, napr. aby mohli pozorovať tiene a iné formy existencií, sú vlastne nechránení, pretože akákoľvek forma umelého svetla sa stáva narušením priestoru sveta temna a tým pádom pre jedinca nevedomou ochranou. Mág, ktorý pracuje v tme samostatne, musí si byť vedomý toho, že tma sa môže kedykoľvek zmeniť v temno a ak je nechránený, môže sa na neho čokoľvek prisať.

Tento vyššie opísaný moment je aj kritickým momentom, kedy sa dokážu uvedené bytosti dostať na našu úroveň a v tom lepšom prípade dôjde len ku nepríjemnému pocitu stretu s takouto bytosťou. V horšom prípade sa môže stať, že uvedená bytosť sa prisaje na jedinca a vtedy nastáva problém psychiky – teda napadnutia nervovej sústavy. Jedinec totiž prežíva často pocity, ktoré sú mu cudzie a psychika to vygeneruje v nervovej sústave ako vibrovanie a napätie, ktoré sa postupne prederie do mozgu a mozog začne brať tento prírastok ako niečo, čo sa vlastne stalo uvedenému človeku, hoci človek vie, že nič také neprežil. Potom si začne klásť otázku, či to neprežil v ranom detstve ako niečo, čo videl, alebo ako pojem z minulého života, ktorý však v skutočnosti neprežil. Samozrejme to môže byť sprevádzané aj mimo systému uvedomovania si cudzieho bytia a dôjde len ku zmene správania osoby a napadnutiu nervovej sústavy. Obvykle ľudia potom začnú hľadať u niekoho pomoc a poväčšine sa to končí tak, že ten, kto sa snaží „pomôcť“, to mylne vydedukuje ako kliatbu na človeku. V tento daný moment sa často mýlia najmä menej skúsení kolegovia, ktorí takéto „posadnutie“ mylne pripisujú kliatbe a dokonca sa niektorí ženú k vyjadreniam o kliatbe rodu.

Treba, aby sme si uvedomili, že denne sa môžeme pohybovať po územiach, ktoré boli za čias dávnych dôb historicky možno dejiskom mnohých skutočností a to dejisko sa môže teda v čase a priestore prelínať s tým naším priestorom. Ďalej doplním, že s týmito bytosťami sa môžeme stretnúť aj v kostoloch. Ľudia, ktorí sú praktizujúci veriaci, svojimi prejavmi emócií dávajú dostatok potravy pre uvedené bytosti. Ak sa nahromadí väčšie množstvo negatívnej emócie napríklad zo smútku za zosnulým, alebo je jedinec vo farnosti silný a obdarený silou vidieť uvedené bytosti, tak sa toto puto ešte zosilní, až dôjde nakoniec ku stretu týchto dvoch životov. Znamená to, že kňaz môže byť napadnutý silou paralely, pretože sa na emocionálnej úrovni stretnú a to potom prerastie do stretu aj na verbálnej fyzickej úrovni. Sila sa môže prejaviť v podobe tieňa na stene a občas sa dokonca môže zjaviť aj ako nehmotná bytosť. V niektorých málo prípadoch táto bytosť môže na útok použiť aj človeka, ktorý pravidelne navštevuje kostol a aj toto môže byť forma, ktorú v tejto kresťanskej kultúre nazývame posadnutím.

Svet Temna – Úvodné cvičenie

Pred tým, ako sa ktokoľvek pustí pracovať vonku v teréne, je vhodné absolvovať cvičenie v bezpečí a s pocitom, že sa nič nemôže stať. Preto si treba vytvoriť miesto, kde sa adept naučí chápať svet Temna vo svojej základnej podstate a kde prípadné sily vplyvov minulých a sily tieňov sú minimálne, alebo umelo eliminované. Eliminovať a zabezpečiť proti uvedeným vplyvom sa dá napríklad zapečatením priestoru.

Počas preciťovania sveta Temna je potrebné sa úplne uvoľniť a vnímať absolútnu tmu a ticho. Po čase nám začne pulzovať hlava, budeme doslova počuť svoj tep v ušiach, keď sa budeme snažiť otvoriť oči a hľadieť do tmy, začnú sa nám po čase pred očami vytvárať určité záblesky skôr fyziologického pôvodu, avšak mozog sa prostredníctvom tohto už bude napájať na určité energie a následne začne preciťovať aj to, čo temno a ticho skrývajú.

Za týmto účelom je vhodné mať vytvorenú miestnosť, kde je úplne ticho a tma, ale pritom vieme, že sme v bezpečí a v pokoji a nič z fyzického sveta nás nemôže ohroziť. Je vhodné mať prípadne vytvorené aj určité veko (veľkú debnu, nemusí byť truhla, ale s navŕtanými otvormi na prívod dostatku kyslíka), ktorý bude evokovať uzavretý priestor, akoby sme boli v truhle.

Ak adept pochopil účel tohto cvičenia a pochopil základy sveta síl Temna, môže prejsť do terénu a začať spoznávať realitu sveta Temna v priestore zvanom život. Tým momentom je, keď sa dostane do kontaktu s týmito bytosťami a títo jedinci potom môžu sledovať uvedené bytosti a za istých okolnosti si ich nakloniť. Tu neberiem do úvahy bytosti, ktoré ostali zaseknuté v medzipriestore a teda zostali tu proti svojej vôli, ale bytosti, ktoré sa rozhodli ostať a spojiť sa so svetom Temna. Mám teda na mysli bytosti, ktoré sú tu jednak z paralelných svetov, a bytosti, ktoré spolu vytvárajú pojem Svet Temna. Tieto bytosti si praktický mág môže rôznymi privolávacími technikami nakloniť a spolupracovať s nimi.

Temno ukrýva mnoho tajomstiev, ktoré pripraveným dáva možnosť čítať a vzdelávať sa. Temno nám okrem tohto poskytuje aj pomoc cestou mesačného svitu a svitu hviezd. Sú jedinci, ktorí mesačný spln dokážu zladiť s temnotou a energiu pretaviť do svojho tela a doplniť tak svoju vlastnú energiu.

Svet Temna sa obvykle dobre pozoruje najmä tam, kde sú staré zrúcaniny a staré domy. V nich totiž je množstvo zachytenej emocionálnej energie, ktorá im dodáva silu na prežitie. A náhodné živé prejavy turistov alebo hrajúcich sa detí neovplyvňujú uvedené deje, ale často tým, že tam zanechajú kúsok energie zo seba, starajú sa práve o to, že uvedené svety berú energiu aj z nášho časopriestoru a tým pádom ich môžeme ľahšie sledovať. Pretože ak chcú uvedenú silu načerpať do seba, do svojho sveta, tak sa musia takpovediac odhaliť v našom čase a priestore.

Úprimne, koľkokrát ste niekam prišli pozorovať a zistili ste, že je tam prázdno? Avšak nebolo tam prázdno, len uvedené sily – svety sa presunuli inam, alebo sa neodhalili. Prečo to je tak, že sa neodhalia, tak na to je mnoho dôvodov. Jeden môže byť proste málo energie alebo ich nezáujem a iné.

Tiene

Tiene vnímajme ako inteligentné bytosti, ktoré majú istú formu rodinnej a civilizačnej štruktúry a tak isto aj hierarchiu. Ich hierarchia je v niektorých bodoch podobná hierarchii našej spoločnosti, ale nepredstavujme si ju ako pyramídu, ide skôr akoby dovnútra – môžeme to definovať ako hierarchiu do hĺbky. Tí, ktorí žijú na pokraji ich sveta, ktorý môžeme vnímať aj my, sú v rámci ich hierarchie na najnižšom organizačnom stupni. Rozhodne však nemôžeme povedať, že tí najnižšie položení by boli najmenej cenní, ako je to napríklad pri kastách v ľudskej civilizácii. Tiene majú svoju hĺbkovú hierarchiu a musíme ju chápať tak, že každý je potrebný práve tam, kde je. Uznávajú však určitý hierarchický systém podobný nášmu. Mohli by sme to prirovnať k mravenisku. Každý je súčasťou jedného veľkého celku, každý je potrebný a každý má na starosti niečo iné.

Pri tieňoch existujú aj niečo ako druhové línie, ktoré môžeme rozlišovať od úrovní fyzických až po úrovne nefyzické. Fyzická úroveň tieňov je najsilnejšia z pohľadu našej možnosti vnímať ich a komunikovať s nimi. Takisto je možné tieň „ubytovať“ v určitej budove, či oživiť jeho larvu a vypestovať z nej skutočný tieň. Tieto tiene v rámci hierarchie často zastávajú z nášho uhla pohľadu funkciu strážcov a bojovníkov a dokážu ľahko aj zabiť, či spôsobiť rôzne choroby alebo situácie, ktoré povedú k smrti jedinca. Ich čas nemá vôbec nič spoločné s naším fyzickým časom. Vo všeobecnosti sa riadia iba ohraničením dennej a nočnej energie.

Medzi ďalšie štruktúry týchto takmer až fyzických bytostí patria ďalšie, ktoré môžeme vnímať napríklad v stenách či skalách. Môžeme podotknúť, že neobľubujú železobetón, dávajú prednosť skôr kameňu, tehlám a hline. Keď sa pozeráme na takúto stenu z prírodného materiálu a dokážeme sa preniesť do jej hĺbky cez prvú vrstvu, môžeme natrafiť na niečo ako rodinné zoskupenie. Pod týmto pojmom skúsme trošku nadnesene chápať štandardnú rodinu v ľudskom ponímaní. Určiť pri tieňoch napríklad pohlavie jedinca je ako určovať pohlavie pri slimákovi či dážďovke. Buď ich môžeme nazvať hermafroditmi, alebo bezpohlavnými bytosťami, ktoré sa rozmnožujú niečím ako bunkovým delením. V rámci tohto rodinného zoskupenia môžeme vnímať maličké tiene (napríklad 30-40 centimetrov) až po tiene obrovské (70 cm až 1 meter). Existujú taktiež mladé tiene, ktoré dosahujú veľkosť napríklad len 10-15 cm, menšie nie sú viditeľné voľným okom.

Ich život prebieha väčšinou staticky v jednom bode, napríklad v múre, a môžeme ho popísať ako orientovaný do hĺbky. Z laického pohľadu by sme mohli povedať, že sú stále ukotvené na jednom mieste, nemenia sa, a hĺbku chápme ako určitý tunel, v ktorom sa pohybujú. Ak si vezmeme napríklad plochu 1 meter štvorcový a na tejto ploche sledujeme a detekujeme život tieňov, stále budú zotrvávať v tomto priestorovom ohraničení a ich život sa bude rozvíjať smerom do hĺbky steny či múru, v ktorom žijú. Náš mozog odmieta prijať pojem rozvoja do hĺbky. Musíme však brať do úvahy, že tak, ako náš mozog nedokáže pochopiť a zachytiť ich čas, tak nedokážeme úplne vnímať ani ich priestor a nemôžeme ho prirovnávať k nášmu trojdimenzionálnemu priestoru. Ich životný priestor musíme chápať ako viacdimenzionálny, pričom naším fyzickým mozgom ťažko dokážeme obsiahnuť všetky jeho dimenzie. Predstavme si to ako kocku – z určitého uhla síce dokážeme vnímať jej 3 strany, ale nedokážeme vnímať ostatné tri, ktoré sú nám odvrátené.

Na čele každého rodinného zoskupenia stojí niečo ako vládca, vodca komunity a dostať sa v komunikácii už len na túto úroveň znamená veľmi dlhú a náročnú cestu pre každého človeka. Prvú úroveň – strážcov a bojovníkov z radov tieňov – mágovia môžu pomerne ľahko ovládať. V starých časoch Kňazi a Veľkňazi s touto časťou sveta tieňov štandardne komunikovali a boli pre nich určitým prepojením. Za určitú formu odmeny alebo obety tieto tiene spolupracovali s predstaviteľmi ľudskej rasy. Ak sa niekto venuje komunikácii s tieňmi, pri určitých predpokladoch môže nadviazať nejakú formu komunikácie s touto prvou úrovňou tieňov aj spontánne, pokiaľ to má jedinec vrodené, alebo sa k tomu dopracuje postupne.

S druhou úrovňou – s rodinnými štruktúrami – je nadviazanie komunikácie už náročnejšie, pretože rodinné zoskupenie nerado prijíma do svojej blízkosti bytosti zo sveta živých. Ak však prijmú medzi seba určitého jedinca, vpustia ho do svojho sveta a sú ochotní s ním komunikovať, tento jedinec sa už dostal možno k životnému vrcholu svojej cesty. Pretože rodinná štruktúra má svoje jasné pravidlá: najprv človeku dovolia iba pozorovať zvonku, na vyššej úrovni sa tam vieme dostať svojím vyslaným vedomím do ich sveta a v tretej fáze dochádza aj ku komunikácií. Vtedy už jedinec musí vedieť vyslať svoje vedomie a nadviazať s nimi komunikáciu. K tomu ale musíme pochopiť ich reč a jazyk na telepatickej úrovni. Je síce pekné poskytnúť im určitú obetu a niečo za ňu žiadať, ale to ešte neznamená, že s nami komunikujú na rodinnej úrovni. Obeta a následná spätná služba od tieňov pochádza stále iba od tej prvej úrovne sveta tieňov. Rodina nás môže prijať medzi seba, aby sme videli a vnímali a svojím vedomím sa v rámci ich priestoru pohybovali. Radi prijímajú rôzne darčeky a energetické obety nasmerované k nim a ak s nami začnú telepaticky komunikovať, opäť to ide hierarchicky – začne s nami komunikovať osadenstvo rodiny, nie však jej najvyšší predstaviteľ. Po určitom čase a pravidelnej diplomatickej komunikácii nás môže prijať aj najvyšší predstaviteľ rodiny. Tento však komunikuje už iným jazykom, iným štýlom – najprv prebehnú určité krátke formality, tieň s nami komunikuje útržkovite, nejasne, málo intenzívne, často síce jeho reči rozumieme, ale nerozumieme jej významu. Napríklad ako ľudské vyjadrenie „však sa niekedy najbližšie zastav“ určite neznamená priame pozvanie, že sa máme naozaj zastaviť. Ako u ľudí, aj pri tieňoch existuje určitá forma „zdvorilostného“ pozvania, ktoré však treba chápať len v abstraktnej rovine. Keď je už toto pozvanie myslené vážne, zistíme to podľa toho, že komunikácia prebieha jasnejšie, jednoznačnejšie a dôjde k plnému pochopeniu pozvania. Pokiaľ je to iba abstraktné pozvanie a my predsa chceme komunikovať s hlavou rodiny, musíme ísť prostredníctvom členov tejto rodiny, aby sa niekto z nich vybral za najvyšším predstaviteľom zistiť, či je ochotný s nami komunikovať a až takouto formou sa k nemu môžeme nakoniec prepracovať. Aby sme pochopili hĺbku štruktúry rodiny, skúsme si to predstaviť takto: máme bytosti, ktoré boli umiestnené do určitého tunela, do ktorého sa pozeráme a na jeho konci sa nachádza hlava tejto rodiny. Je to ako hra krivých zrkadiel. V 40 centimetrov hrubej stene môžeme mať niekoľko kilometrovú hĺbku.

Základom a prvým predpokladom pre nadviazanie komunikácie je schopnosť uvedomiť si prítomnosť tieňov. Toto nedokáže každý len vďaka tomu, že si prečítal tento text, alebo o tejto téme niečo počul. Človek sa môže k tomu dopracovať prostredníctvom pozorovania energií v priestore a rozpoznávaním jeho jemných nuansý. Musíme vedieť rozlíšiť, kedy vidíme len hru svetiel v priestore, kedy začíname vidieť určité astrálne bytosti – zhluky energií pochádzajúce z emócií, ktoré ostali v priestore zachované a vytvorili vlastnú formu života, a kedy v stenách a v priestore začneme vnímať tieň ako taký. Keď ho vieme vizuálne zamerať už niekoľko krát za sebou, môžeme sa pokúsiť v myšlienkach telepaticky ho osloviť v normálnej ľudskej reči. Odozvu zaregistrujeme buď ako pocit alebo myšlienku, je veľmi individuálne, ako človek takúto mimozmyslovú komunikáciu bude vnímať a ako ju bude jeho mozog spracúvať a vyhodnocovať.

Do priestoru, ktorý obývajú rôzne astrálne bytosti a tiene, môžeme vchádzať rôznymi spôsobmi.

1. Najprv je potrebné začať sa v danom priestore fyzicky pohybovať, spoznávať ho počas dňa, súmraku, aj v noci. Tu je na mieste mať už ovládnutý strach a taktiež dokázať sa riadiť intuitívnym strachom. Niekedy nám totiž priestor sám dá najavo, že tam dnes nie sme vítaní a je vhodné to rešpektovať.

2. Potom do priestoru začneme prichádzať ako pozorovateľ, ktorý síce vníma a vidí veci, ktoré bežný človek pri návšteve priestoru nezachytáva, ale nemá v úmysle nijako zasahovať do života a pôsobenia bytostí na ich domácej pôde. V tomto bode iba pozorujeme dianie, porovnávame si pocity a vnímanie z jednotlivých priestorov a zaraďujeme si svoje poznatky, aby sme vedeli v budúcnosti spoľahlivo rozlišovať, na čo sa práve dívame. Tu sa snažíme aj o nadviazanie určitej úvodnej formy komunikácie.

3. Až keď sme dokonale zvládli pozíciu pozorovateľa a dokázali sme s bytosťami a tieňmi na určitej úrovni komunikovať a môžeme skutočne povedať, že rozumieme ich reči a vieme s nimi nadviazať vzájomný kontakt, môžeme do tohto priestoru vstúpiť aj z pozície sily mága, ktorý tam chce pracovať a tieto svety a bytosti žiada o spoluprácu.

Pre úvodné nadviazanie komunikácie je vhodné priniesť tieňom určitú pozornosť vo forme energie. Toto môžeme spraviť tak, že pokiaľ cítime prítomnosť tieňov v určitom priestore, pokúsime sa telepaticky vyslať signál a svoju vôľu, že teraz momentálne ponúkame tieňom svoju energiu, ktorú produkujeme cez emócie a svoje fyzické bytie. Je možné, že týmto upútame ich pozornosť a takpovediac si ich nakloníme trošku na svoju stranu, keďže nezištne poskytujeme niečo, čo im prináša úžitok.

Ďalšou možnosťou je poskytnutie organickej – živočíšnej formy obety. Použiť môžeme napríklad mäso alebo pečeň, ktorú položíme k múru, kde prebývajú tiene. Tým, ako sa bude toto mäso rozkladať, bude sa z neho uvoľňovať energia a tiene môžu toto vnímať ako ústretový krok a obeť prijať. Môže sa však stať aj to, že rozkladajúce sa mäso sa stane určitou dočasnou základňou pre silu smrti a tiene z jeho energie nebudú mať žiadny osoh a naša obeta nedosiahne požadovaný efekt.

Taktiež môžeme nabiť energiou nejaký artefakt, ktorý použijeme ako obetný dar. Rovnako, ako v predchádzajúcom prípade, ho položíme k múru obývanému tieňmi. Pokiaľ však predmet použijeme na tento účel, nie je vhodné ho už preprogramovať a nabíjať na iný spôsob použitia. Skúsenejší mág si môže takto použitý predmet nechať vo svojom pracovnom priestore, priebežne ho dopĺňať energiou a tento artefakt, pokiaľ ostal v správnom spojení so svetom tieňov, bude tieňom aj naďalej priebežne poskytovať energiu, čo môže posilňovať diplomatické vzťahy mága so svetom tieňov.

Vo všeobecnosti platí, že všetky tiene majú medzi sebou prepojenie – kolektívne vedomie. To znamená, že pokiaľ sa nám podarí nadviazať komunikáciu a spojenie s ktoroukoľvek hierarchickou vrstvou tieňov na ktoromkoľvek mieste, automaticky sú o nás informované aj všetky ďalšie vrstvy a ostatné tiene na rôznych úrovniach.

Treba však podotknúť, že tento princíp kolektívneho vedomia tieňov nám nezabezpečuje možnosť priamo komunikovať s ktoroukoľvek hierarchickou úrovňou v ich štruktúre. Je na mieste zachovávať úctu a prejaviť rešpekt k ich postaveniu a teda pokiaľ nadviažeme komunikáciu s nižšou úrovňou, tak tie vyššie postavené tiene síce o nás tiež budú automaticky vedieť, ale to ešte neznamená, že sa s nami budú aj zaoberať a už vôbec nie, že s nami budú komunikovať. Prejav úcty v tomto smere znamená, že pokiaľ chceme osloviť za určitým konkrétnym účelom vyššie tiene, tak v úvode to musí prebehnúť cez nižšie stupne, ktoré náš odkaz, požiadavku a ponuku posunú vyšším. Až tam sa rozhodne, či sa s nami niekto bude alebo nebude zaoberať.

Každá hierarchická vrstva tieňov má svoj vlastný jazyk, ktorým sa dorozumievajú členovia tejto konkrétnej kasty medzi sebou a ktorým komunikujú na svojej úrovni aj s prípadnými fyzickými návštevníkmi z úrovne mágov. Existuje však aj takzvaný univerzálny jazyk tieňov, ktorému fyzický človek nemá šancu porozumieť, aj keby ho priamo počúval. Slúži na utajenú komunikáciu výhradne medzi tieňmi navzájom.