Emočné Telo, ktoré sa dostalo do medzipriestoru po násilnom prerušení fyzického života samovraždou, sa dostáva do stavu, kedy nedokáže opustiť medzipriestor. Karmický program, ktorého je súčasťou a tiež aj inkarnovaná duša si uvedomujú, že jeho čas sa ešte nenaplnil. Najprv všetko prebieha tak isto, ako pri úmrtí po uplynutí stanoveného času. Aj toto Emočné Telo sa bude najprv snažiť dať o sebe vedieť svojmu okoliu a taktiež prežije prekvapenie z uvedomenia si svojej smrti. Dokonca zaregistruje aj otvorenie tunela, avšak nepovažuje ho za svoj, pretože v prvom rade sa bude pokúšať naplniť program svojej dĺžky života.

Keďže došlo k náhlemu prerušeniu života samovraždou, môže sa stať, že Emočné Telo a Duša ostanú spojené aj počas pobytu v medzipriestore rovnako, ako tomu bolo vo fyzickom tele. V takomto prípade sa v medzipriestore spúšťa opakovanie určitých životných momentov zosnulého, ktoré sa budú prelínať na úrovni nášho fyzického sveta a sveta paralely. Prostredníctvom medzipriestoru sa potom v našom fyzickom svete z času na čas budú objavovať akoby bytosti z dávnej minulosti, čo budeme vnímať ako zjavenie ducha. Tu sa môžeme stretnúť s prelínaním časopriestoru a súčasne sa akoby stať účastníkmi života v inej dimenzií. Toto môžeme najčastejšie pozorovať v starých hradoch a domoch, alebo na miestach, kde sa udiali určité tragické udalosti. Môžeme napríklad vidieť priestorom prechádzať bytosti v stredovekých šatách, alebo okolo nás prehrmí koč s koňmi, ktorý vzápätí zmizne v lese, kde ani nie je cesta a podobne. Keby sme sa však bližšie zaoberali týmito udalosťami, možno by sme zistili, že pred rokmi v tých miestach skutočne viedla hradská cesta a došlo tam k tragédii pri jazde na koči. V prípade, že sa tieto sekvencie dejov ukotvia v určitej budove, z ktorej sa zachová čo i len zrúcanina, môžeme na týchto miestach registrovať určité hmloviny a rôzne zhluky energií. Môžeme to preciťovať až tak, že nám na celom tele naskočia zimomriavky. Tieto prípady však nie sú viazané vyslovene len na miesta tragických udalostí. Sekvencie deja, ktoré sa odohrávajú na úrovni medzipriestoru a prejavujú sa aj vo fyzickom svete, môžu byť vyvolávané aj bytosťami pritiahnutými z tunela, ako sme opisovali v predchádzajúcej kapitole.

Vráťme sa však k Emočnému Telu, ktoré sa na určitú dobu stáva obyvateľom medzipriestoru. Nemôže pokračovať vo svojej ceste a teda sa bude snažiť naplniť svoj pôvodný životný program. Bude sa snažiť určitým spôsobom pokračovať vo svojej činnosti, ale rýchlo zistí, že to nie je možné. Preto dochádza k neustálemu opakovaniu určitého deja stále dookola. Udalosti v živote takejto bytosti sa budú od určitého momentu stále opakovať. Ona si tento fakt veľmi dlho nebude uvedomovať, ani nebude vedieť, že tento dej sa neustále opakuje a že práve preto sa nedokáže pohnúť ďalej. V ponímaní tejto bytosti sa totiž nič nezmení. Všetko, čo má začiatok, však má aj svoj koniec. V tomto prípade môže koniec tohto cyklického deja prísť v čase naplnenia pôvodného životného programu, alebo v niekoľkých násobkoch tohto časového úseku. Podľa toho, ako silno je táto bytosť pripútaná k medzipriestoru, môže potom opäť napadnúť nejakého živého človeka, alebo sa upriami na priestor, kde žila počas svojho fyzického života. Bude sa pohybovať tak, že sa nebude dať jednoznačne určiť, akú dlhú sekvenciu svojho života opakuje, ani v akom časovom horizonte by bolo možné ju znovu spozorovať. Život v medzipriestore sa neobmedzuje len na zjavenia, ktoré my z času na čas vo fyzickom svete zachytíme. Dej tam prebieha neustále, vo dne aj v noci a toto všetko je ešte pretkané emočnými vplyvmi prostredia, v ktorom tento dej vznikal. Počas rokov sa hromadili emočné vibrácie, ktorými toto prostredie nasiaklo a toto je určitou zárukou prísunu energie pre život v medzipriestore. Tieto vibrácie sa nezničia prestavaním či zničením takéhoto objektu, ale zostávajú v takom istom stave, v akom vznikli. Pokiaľ vidíme, že niekde v objekte sa v stene stratí postava, aj keď rovno vedľa nej sú dvere, môže ísť práve o to, kde sa tieto dvere nachádzali v čase fyzického života tejto bytosti. Je totiž celkom možné, že budova sa počas rokov prestavovala, ale v čase bytosti, ktorá je k nej pripútaná, sa nič nezmenilo. Môžeme povedať, že tu došlo k prelínaniu času a priestoru, ako aj k prelínaniu rôznych dimenzií.

Povedzme si teraz, ako sa takáto bytosť uviaznutá v medzipriestore, môže po čase od neho odpútať, aby pokračovala vo svojej ceste.

Prvá možnosť je, že po určitom čase sa otvorí prechod do sveta paralely na jednotlivých úrovniach v rovnakom čase a vtedy sa súbežne dokážu dostať do svojich svetov paralely obidve jemnohmotné zložky – emočná aj duchovná. Tu by však muselo dôjsť k súčasnému otvoreniu brán do sveta mŕtvych pre Emočné Telo a do sveta paralely pre dušu. V takomto prípade sa tieto zložky od seba okamžite bez problémov oddelia a prechádzajú do svojich paralelných svetov, kam mali pôvodne po fyzickej smrti ísť. Na takúto zhodu okolností však niekedy treba čakať veľmi dlho. V tomto bode prestáva bytosť pre medzipriestor existovať a už sa nebude prejavovať ani na fyzickej úrovni.

Druhou možnosťou je zásah špiritistu, ktorý môže svojím mnohokrát neodborným konaním túto bytosť doslova vyprovokovať k obrane. Špiritista sa totiž naladí na jej frekvenciu, čo by ešte samo o sebe nebolo brané ako narušenie bezpečia danej bytosti, ale pokiaľ ju špiritista chce vyhnať preč z územia, na ktorom prebýva, toto už bude z jej strany chápané ako útok. Tu sa spúšťa kolobeh nekontrolovaných a nepredvídateľných reakcií zo strany napadnutej bytosti. Obvykle sa bytosť prejaví okamžite aj na fyzickej úrovni, začne sa prejavovať búchaním vecí a podobne. Ak by sa špiritistovi predsa len podarilo vyhnať bytosť z jej priestoru, je to len otázka času, kedy pozbiera silu na protiútok, ktorý bude vždy zameraný na toho, kto ju z tohto priestoru vyhnal – teda na špiritistu. Takýto útok prebieha na viacerých úrovniach a pokiaľ na to človek nie je pripravený, opäť môže byť dohnaný až k samovražde. V momente samovraždy špiritistu sa však do sveta paralely dostáva bytosť, ktorá bola pôvodne uväznená v medzipriestore a špiritistove jemnohmotné telá ostanú v medzipriestore aj s pozostatkami karmického zaťaženia – vlastného aj cudzieho. Tieto jemnohmotné telá sa začnú opäť niekde prejavovať, aj keď v danej lokalite sa „strašenie“ možno skončilo.

Niekedy človeku nie je dané dokončiť prirodzene životnú púť napríklad kvôli tragédii, ktorá predčasne ukončí jeho život. Ak sa počas života človeka stane niečo, čo z pohľadu karmy nebolo v pláne, Emočné Telo sa taktiež môže zastaviť v medzipriestore alebo na ceste tunelom do sveta paralely. Pokiaľ dôjde napríklad pri nehode k tak rozsiahlemu poškodeniu tela, že život sa už nedá zachrániť, niet na koho preniesť karmu človeka, ktorému sa životná púť takto pretrhla. Aj tu však musíme rozdeľovať, či ide o zložku emočnú alebo duchovnú. Emočná zložka sa v tomto prípade správa presne tak, ako keby došlo k naplneniu jej cesty bežným spôsobom, akurát sa nezaťažuje snahou zabrániť manipulácií s telom a nedáva najavo svoju prítomnosť počas pohrebu. Keď sa oddelí od fyzického tela, okamžite sa dostáva na koniec tunela pred vstupnú bránu do sveta paralely. Avšak nevie vojsť dovnútra, pretože jej čas ešte nenadišiel, ešte ju tam jednoducho nečakajú. Vtedy sa podľa sily zostatkovej karmy vracia na určitú vzdialenosť do tunela, odkiaľ znovu pokračuje k cieľu svojej cesty. Emočné Telo sa však už nenachádza pri mŕtvej fyzickej schránke.

Počas cesty tunelom sa Emočné Telo môže správať presne tak, ako pri bežnom úmrtí. Môže napríklad prostredníctvom snov dávať najavo, čo sa s ním deje a prosiť, aby naňho čo najmenej mysleli a aby mu takto umožnili prekonať cestu tunelom do jeho sveta, kde už naňho čakajú. Má tú výhodu, že zvyšná karma, ktorú si mal odžiť počas svojho života a ktorá sa takto tragicky prerušila, už naňho nebude mať dopad. Táto situácia mu nepriťaží. Toto však neplatí pri tých, ktorí svoj život prerušia sami skôr, než dôjdu na koniec svojej cesty.

Posledným príkladom, ktorý si tu uvedieme, je násilná smrť zavinená iným človekom – úmyselné zabitie. Takto z fyzického tela vytrhnuté Emočné Telo sa môže správať presne tak isto, ako pri každom inom úmrtí – bude prekvapené, čo sa to stalo. Emočné Telo bude určitý čas zotrvávať v medzipriestore a potom nerušene prejde tunelom do svojho sveta paralely. Problém však má človek, ktorý nášho zosnulého zavraždil. Tento sa automaticky zaťažuje zvyškovou karmou človeka, ktorému neumožnil dokončiť jeho cestu – vďaka tomuto môže Emočné Telo zabitého bez problémov prejsť tunelom priamo do svojho cieľa okamžite po oddelení od fyzického tela. Nič ho tu neviaže a neťaží, pretože karma, ktorú by ešte Emočné Telo malo za normálnych okolností prekonávať, sa uvoľnila. Cesta tunelom bude preňho len krátkym momentom, prelet priamo k svetlu.

Ak je Emočné Telo natoľko zaskočené svojou smrťou, že predsa len ostane v medzipriestore, môže tu určitú dobu pôsobiť a prejavovať sa niekedy aj na fyzickej úrovni. Neraz sa stáva, že fyzický človek natrafí na takúto emočnú zložku, dokonca spolu chvíľu komunikujú a po chvíli zrazu zmizne. Toto však vzniká v súvislosti s iným paralelným svetom, než ktorý tu teraz rozoberáme. Tento svet zabezpečuje určitú formu ochrany pre bytosť, ktorá nepatrí ani sem, ale ani sa neuberá do paralelného sveta mŕtvych. Po určitom čase sa aj takéto zaseknuté Emočné Telo odpúta od medzipriestoru, ale nedostane sa už do paralelného sveta mŕtvych, ale do tzv. sveta vyšších bytostí. Toto nemusí byť podmienené iba násilným ukončením života. Takéto zvláštne bytosti sa z času na čas zjavujú a prejavujú na fyzickej úrovni a komunikujú s ľuďmi. Môžu tak škodiť, ako aj pomáhať. To je už však téma na inú kapitolu.