Viera v reinkarnáciu je veľmi stará. Táto náuka je obsiahnutá vo väčšine východných náboženských tradícií, ako napríklad v Budhizme, Hinduizme, Džinizme a Sikhizme. Duša má tiež viacero pomenovaní a to napríklad Duch, Vyššie Ja, Pravé Ja, Božské Svetlo, Ja, Ego (nezamieňajme si teraz Ego s definíciou ega v psychológií) a tiež poznáme Duálne duše, Duálne podporné Duše a spriaznené Duše. Cestuje však Duša, či Duch, Duálne duše, Duálne podporné Duše a spriaznené Duše, Vyššie, alebo pravé Ja, Božské Svetlo, Ja alebo aj spomenuté Ego? Túto vetu si už počas svojho života zrejme položil každý. A ak nám niekto blízky odíde na druhú stranu života, chceme tomu veriť ešte viac.

Môj osobný pohľad na vec je taký, že toto je možné a nie len možné, ale Duša, či Duch, Vyššie, alebo Pravé Ja, Božské Svetlo, Ja, Ego – proste nech to pomenujeme už akokoľvek, naozaj reálne cestuje medzi jednotlivými životmi a svetmi paralel. A ak nám tu jeden život skončí, tak máme možnosť ísť ďalej, žiť v ďalšom živote a plniť si tak poslanie duše na vývojovej špirále tak, aby mohla ísť vpred. Podľa tohto názoru sa v každom živote vo fyzickom svete vyvíja nová osobnosť, ale istá súčasť bytosti zostáva neustále prítomná počas celej postupnosti životov.

Čo ja osobne považujem za nevýhodu celého tohto procesu je, že stále musíme začať cestu od úplného začiatku. A aj keď väčšina z vás rada spomína na svoje detstvo, ja teda nie. Ja som bral detstvo ako niečo obmedzujúce pre moju cestu v oblasti toho, kvôli čomu som tu. A ak by som sa mal vrátiť, uvítal by som, aby som bol rovno dospelý a mal možnosť opätovne sa realizovať tvoriť, písať a učiť. Tak, ako sme to kedysi za istých podmienok dokázali – prestúpili sme z tela do tela a pokračovali v započatom diele ďalej.

Cestovanie duší však určitú skupinu ľudí aj desí. A najviac sa prejavuje otázkami: „Ako sa potom stretnem s tým, kto odišiel na púti odo mňa ďalej?“ „Stretnem sa s tým, kto mi tu tak veľmi chýba a strašne túžim ho ešte uvidieť?“ „Uvidieť aspoň na malú chvíľu a povedať niekoľko dôležitých slov, ktoré sme si nestihli povedať…“ Nás, čo sa týmto témam venujeme, reinkarnácia fascinuje a ostatní tomu proste chcú veriť pre strach, či pre nádej, alebo sa boja a či nechcú veriť tomu, že smrťou proste všetko už nadobro končí.

Dokonca ani ten Raj, či Eden vlastne neexistuje. Ak by sme čítali Bibliu a či študovali teológiu, tak by sme vedeli, že v ich náuke o viere je napísané, že smrť je nateraz konečná. Nejestvuje posmrtný Raj a duša nikam necestuje. Duša a telo čakajú na mieste posledného odpočinku a až potom, keď dôjde k vzkrieseniu, sa život prinavráti.

Kto bude kriesiť ľudí a ako? Podľa Biblie dal Boh moc kriesiť mŕtvych Ježišovi. (Ján 11:25) Ježiš vráti život „všetkým v pamätných hrobkách“, pričom opäť budú mať svoju jedinečnú osobnosť a spomienky. (Ján 5:28, 29). Keď je niekto vzkriesený do neba, dostane duchovné telo. Tí, čo budú vzkriesení na zem, dostanú hmotné telo, ktoré bude zdravé a v bezchybnom stave. (Izaiáš 33:24; 35:5, 6; 1. Korinťanom 15:42–44, 50)

Kto bude vzkriesený? Podľa Biblie „nastane vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých. (Skutky 24:15) K spravodlivým patria bohabojní ľudia ako Noah, Sára a Abrahám. (1. Mojžišova 6:9; Hebrejom 11:11; Jakub 2:21) Nespravodliví sú tí, ktorí nežili podľa Božích noriem, pretože nemali možnosť sa o nich dozvedieť. No keď zomrie niekto, kto bol taký skazený, že by sa už nikdy nezmenil, nemá nádej na vzkriesenie. Takíto ľudia nikdy nebudú opäť žiť. (Matúš 23:33; Hebrejom 10:26, 27)

A práve evanjelium podľa Matúša naháňa ľudom strach. Aj keď ho nepoznajú, niekde už určite zachytili, že vzkriesení budú len veriaci a tí, ktorým Boh odpustil. A aj tento strach ich vedie k úvahám o reinkarnácii.

Reinkarnácia doslova znamená „byť znova z mäsa“. Je to teória alebo viera hlásajúca, že istá pre život nevyhnutná súčasť živých bytostí prežíva svoju smrť, aby bola znovuzrodená v novom tele a teda v novom živote. Duša je však vo svojej podstate chladná, bezemočná a vaše potreby a túžby jej vlastne nič nehovoria. Vaše emócie sa skôr pre ňu samotnú môžu stať zaťažujúce na jej ceste. Avšak nezúfajte, pretože sú tu ešte emočné telá a na tej úrovni je viac ako pravdepodobné, že sa so svojimi blízkymi stretnete. A tiež ak je duša v úrovni duálnej duše, alebo spriaznenej duše, tak sa vaše duše budú spoločne prelínať na úrovni paralelnej a tak isto aj na úrovni nasledujúcich životov. A treba dúfať priatelia, že sa duše spoznajú aj v tých ďalších životoch, že duša vám našepká: „ale veď mi spolu kráčame už viacero životov.“

Poznanie tohto momentu vám „otvorí“ dušu a vy pocítite niečo veľmi zázračné a povznášajúce. Nemusí to byť hneď láska, ale môže to byť aj spolupráca, úžasné priateľstvo, alebo možno predsa aj láska. A vám toto spojenie – nájdenie takejto duše – pomôže prekonávať životné úskalia, ktoré na vás tu v tomto a i v tých ďalších životoch ešte čaká. Kruh sa potom uzatvára a prichádzame k poznaniu, že duša predsa len musí vedieť cestovať medzi jednotlivými životmi.

Dôkazov máme po svete veľa a keby sa ľudia v našej stredoeurópskej kultúre nebáli priznať sa k tomu, čo nás často pri našich malých deťoch zaskočí, mali by sme dôkazov ešte viac. Veď koľko rodičov sa dozvie od svojich malých ratolestí to, že ich nepovažujú za svojich rodičov, ale boja sa to skúmať a proste len prečkajú, kým sa to ratolestiam z hlavy vytratí? Ale mnohé deti, keď už nie sú deti, ale dospelí, aj tak povedia, že si pamätajú, že mali pred tým iných rodičov, ale čas a výmaz pamäte duše toto potlačí. Spomienky ostávajú na hlbokej úrovni duše, ktorá to predsa ako fragment vyplaví do mozgu ako spomienku, spomienku na niečo, čo sa vlastne nestalo. Nestalo, lebo to sa netýka tohto aktuálneho života. Ale tým, že sa to týka iného života, sa to vlastne aj tak stalo.

A tak na záver dodám: Duša skutočne cestuje a forma jej cesty je zatiaľ veľkou neznámou, hoci poznanou realitou a pravdou. A kto z nás má pravdu? Náboženstvá a či filozofie a učenia? Pravda je jedna – máme dušu a tá je nesmrteľná vo svojej podstate. Ide za svojím cieľom a naše životy sa prelínajú. Raz sme silne veriaci kresťania, ako v ďalšom živote možno budeme presvedčení materialisti a v tom treťom budeme žiť podľa východnej filozofii niekde v kláštore. Všetko sa to však deje v prospech jedinej a nemennej duše, ktorá si takto vyberá životy pre svoj posun na špirále. My sme vlastne len sú pútnici duše v jej putovaní. A môžeme byť šťastní, že nám duša toto všetko umožňuje prežiť aj v rovinách emócii a nie sme len chladné bytosti bez empatie.