Myslím, že odpoveď na otázku, či je toto vôbec možné, je už všetkým jasná. Za určitých okolností a s určitými vedomosťami a schopnosťami je možné, že si jedinec spôsobí vedomé rozdelenie svojej duše. O tejto téme sa však v ezoterických kruhoch veľmi nerozpráva, pretože duša je niečo posvätné aj pre ateistu. Tento úkon „roztrhania duše“ sa skôr obvykle radí do kategórie rozprávok. A možno je aj dobre, že sa s touto technikou nepracuje „ako na bežiacom páse“.

Na tento úkon však samozrejme v prvom rade treba dokázať dotknúť sa duše fyzicky, ďalej je potrebné poznať svoju vlastnú dušu, jej poslanie i schopnosti. Jedinec musí presne vedieť, kde v duši sa nachádza tá časť, ktorú môže „bezpečne“ odobrať a preniesť niekam inam. Toto všetko si vyžaduje obrovskú silu a následky na nervovej sústave môžu byť a aj budú dosť drastické. Takýto človek už nikdy nebude tým, kým bol, takže sa bavíme skôr v rovine nevýhod, ako výhod. Ak k tomuto úkonu niekto pristúpi, mal by to robiť iba v krajnej núdzi, v prípade, že je to jediné možné riešenie a s vedomím, že nezískava, ale stráca.
Prečo by toto teda niekto dobrovoľne podstupoval? Napríklad preto, že ho vedie vyššia sila. Veľmi drasticky a nemiestne by sa to dalo prirovnať k niekomu, kto pácha samovražedný atentát. Zabije ho to, ale vie, že to robí pre nejaký „vyšší cieľ“. Cieľom je odovzdať niekomu, alebo vložiť do nejakého predmetu časť svojej duše. Táto časť tam však v skutočnosti neožije, len sa stane súčasťou danej duše. Mág dá tomuto jedincovi cez tento kúsok duše svoje Ja. Daný jedinec sa obohatí o to, čo pôvodná duša v sebe má – jeho vedomosti zo sveta paralely, jeho schopnosti a podobne.

Je síce pekné zobrať časť svojej duše, ale treba ju vedieť aj preniesť do iného človeka. Nejde to len tak, že poviem „tu máš, zober si“. Preniesť žijúcu časť duše do žijúcej duše je náročné a nevyhnutná je kompatibilita a úplná súhra takýchto duší. Je potrebné to urobiť tak, aby to prijímajúcu dušu nerušilo, aby sa nová zložka v nej pohodne etablovala. Ak sa všetko udeje správne, nebudú na prijímateľovi žiadne vedľajšie dopady. Avšak toto sa nedá nikdy predvídať, môže vzniknúť akoby „alergická reakcia“ duše prijímateľa voči duši toho, kto tento svoj kúsok do nej vložil. Dané duše musia k sebe nájsť správnu cestu, splynutie týchto zložiek duší do jedného celku je veľmi dôležitý moment celého procesu. Samozrejme je potrebné mať trošku aj šťastie a samozrejme prax a zručnosť v tom, čo robíme.
Techník takéhoto prenosu duše poznáme viacero. Pred mnohými rokmi som jednu takúto techniku opísal a opatril ju stupňom utajenia S9, čo v našom jazyku znamená najvyššie utajenie. V skratke – zoberiete niekoľko živých ľudí a po ukončení budú všetci mŕtvi a jeden bude žiť ako nová duša, nový človek v novom živote. Tu sa jedná o prinavrátenie niekoho do života na úkor niekoho iného. Išlo hlavne o to, aby niekto žil so silou a schopnosťami iných.

Taktiež je možné takouto technikou zabezpečiť prenos sily do tela človeka, v ktorom prebýva duša a následnou smrťou tohto fyzického tela sa dá sila získať späť ako forma dobitia energie iného tela a inej duše. A duša, ktorá bola predtým v danom tele, sa nepoškodená vráti domov.

Niektoré z týchto techník sú na tomto mieste nepublikovateľné a patria do sfér prísne utajovaných jednak z pohľadu dnešnej civilizácie, ako aj z pohľadu nedostatočného pochopenia prepojení a nadväzností pri ich používaní.
Každý takýto úkon je potrebné dobre uvážiť, pretože je to nezvratný proces a to čo niekomu dám, už nijako nemôžem zobrať späť.

Avšak nie každý a nie stále je vhodný príjemca. Chyby sa stávajú a môžu sa udiať aj v tejto sfére. Napríklad sa niekto rozhodne, že takto rozdelí svoju dušu a umiestni ju do niekoho blízkeho, komu z nejakého dôvodu chce odovzdať všetko zo svojho Ja. Môže však dôjsť k tomu, že duše sa nezhodnú a jedným z dôsledkov môže byť, že k spojeniu týchto duší nedôjde. Toto sa môže stať napríklad na strane prijímateľa – proste sa rozhodne, že nie. Prosté a jednoduché nie. Toto zastaví celý proces prenosu.

Dostal som otázku, čo ak je človek napríklad v danom momente v nevhodnom vnútornom rozpoložení. Nuž pravdu povediac, ak sa tým myslia emócie človeka, tak by to nemal byť problém. Pretože emócie sa v prvom rade týkajú emočného tela a ak sa aj bavíme počas života o duši a emočnom tele ako o jednoliatom celku, tak duša ako taká vo svojom jadre tým nemusí byť vôbec ovplyvnená. Na druhej strane, ak sa jedinec a priori, ako som už spomenul, k tomu postaví zamietavo, je to problém. Je veľký rozdiel medzi tým, keď človek proste nemá náladu, všetko ho štve a nič sa mu nechce a niečo iné je vnútorne odmietavý postoj k tomuto úkonu ako celku. Momentálna nevrlosť neznamená nemožnosť dokončenia či zlyhanie procesu spojenia duše.

Avšak sa môže stať, že duše nie sú vzájomne kompatibilné. Nie je možné spájať rôzne duše len tak bez rozmyslu. Medzi dušami existujú prepojenia, ktoré nemusia mať len fyzický základ. Na ľudskej úrovni si ľudia môžu často veľmi dobre rozumieť, ale ich duše sú z iných svetov, tým pádom nie sú kompatibilné a nie je možné ich takouto formou prepájať.

Mág na najvyššej úrovni dokáže rozdeľovať (roztrhať) svoju dušu a preniesť jej časť do iného človeka, alebo aj do predmetu, čím zabezpečí plnohodnotný presun všetkých svojich informácii a vedomostí. Nikde však nie je napísané, že sa týmto aktom s príjemcom časti duše udeje zázrak ako mávnutím čarovného prútika. Všetko chce svoj čas, spoluprácu a samozrejme hlavne prácu na sebe samom, aby sa vôbec tie získané informácie mali kde prejaviť. V duši príjemcu všetko postupne splynie do jedného celku. Samozrejme je ale na príjemcovi tejto časti duše, či svoje nové vedomosti využije, alebo ich bude v sebe ignorovať. V úvode po takomto prenose časti duše sa môže stať, že niekto, kto sa doteraz venoval mágii, chce určitú dobu len pestovať zeleninu na záhradke, rozhodne sa svoje vedomosti nevyužívať a môže na nejaký čas v sebe potlačiť všetky aspekty, ktoré dušu spájajú so životom mága a s mágiou ako takou. Sila vôle a duše dokáže dať mozgu impulz, že nateraz s touto témou končíme. Duša sa následne určitou formou „dohodne“ s mozgom a spoločne potlačia do úzadia všetko, čo sa týka momentálne neželaných záležitostí. Návrat z takejto „dovolenky“ naspäť do života mága je však možný vcelku plynule.

Môže sa stať, že príjemca časti duše sa na nejaký čas otočí proti tomu, kto mu túto časť duše dal. Identita človeka sa v niektorých aspektoch pozmení a doterajšia symbióza zainteresovaných sa môže zmeniť na antipatiu a to väčšinou zo strany príjemcu. Nedá sa však vylúčiť ani opačný efekt, že darca časti duše sa akoby otočí proti tomu, komu ju dal. Toto sa však stáva zriedkavo a nedochádza k absolútnej antipatii, len akoby duša pochopila ukončenie daného poslania a posunula sa ďalej. Toto už ale musíme chápať aj z pohľadu karmy jedincov tu na Zemi.

K istej forme otočenia sa vo vnútornom naladení dochádza niekedy aj pri zasväteniach. Stávalo sa, že si duša príjemcu zasvätenia zrazu akoby nevedela poradiť s novými vnemami, myšlienkami a silou, ktorá nepatrila jej. A zasvätenie pritom nie je priamy prenos časti duše do duše, len akoby letmý dotyk v aure človeka. Pokiaľ je zasvätenie odovzdané určitou silou prudko naraz a aktivujú sa pritom zložky emočného tela, nastáva prevrat vo vnímaní zasväcovaného. Takýto stret dvoch identít môže na dlhú dobu vytvoriť opak toho, čo očakávame. Chémia, ktorá nás dovtedy dávala dokopy, v tom momente akoby prestala existovať a v tele a emóciách dochádza k presnému opaku. K tomuto môže dôjsť pozvoľna po určitej dobe, alebo takpovediac z večera do rána. Je to veľmi individuálne a veľa závisí od toho, ako rýchlo sa duša dokáže prispôsobiť novinkám a pri prenose časti duše tiež od toho, ako začnú tieto dve duše splývať a aký silný bol prenos časti duše, ktorá bola takto darovaná. Takýto stret dvoch duší, aj keby boli z rovnakého paralelného sveta, nemusí hneď vyvolať požadovaný efekt, treba to nechať plynúť a trpezlivo čakať. Obvykle ak sa nič zlé neudeje do dvoch rokov po takomto úkone, už to zrejme ostane na dobrej ceste.

Pokiaľ všetko prebehne správne, takéto dve duše sa už len tak nestratia. Budú tvoriť harmonický pár spriaznených duší a kráčať spolu aj v ďalších vteleniach do fyzickej podoby.

Vráťme sa však naspäť k pôvodnej téme. Rozdelenie a prenesenie časti duše do iného človeka sa robí ako určitá poistka, pokiaľ chce mág s istotou zabezpečiť „otvorenie klapiek“ vo vedomí toho, koho si napríklad vyberie za svojho nástupcu. Nová časť duše pri každom podnete pomáha pôvodnej duši rozvinúť spomienky, dodá nové súvislosti a vedomosti a pri správnej konštelácii aj schopnosti pôvodnej duše. Postupne sa tento celok harmonizuje a na povrch sa dostávajú schopnosti a vedomosti, ktoré je ale potrebné pilovať a trénovať.

Tento úkon však nie je možné urobiť u každého. Prijímajúca duša musí byť správne pripravená na prijatie časti inej duše. Duša sa nedá preniesť len tak svojvoľne do hocikoho, musí tam byť určitá vzájomná kompatibilita. Ak by si niekto chcel napríklad tento úkon vynútiť za účelom ľahkého nadobudnutia vedomostí a schopností, pravdepodobne sa neudeje vôbec nič – v tom lepšom prípade. Časť duše sa proste neukotví v duši príjemcu. Je tu však aj nebezpečenstvo toho, že nová časť duše sa začne správať ako cudzopasník a to môže spôsobiť pôvodnej duši značné problémy. Môže dôjsť napríklad k tomu, že neprijatý fragment duše sa bude snažiť akoukoľvek formou dostať preč z pozemského bytia.

Preto je veľmi dôležité, aby sa takýto prenos konal iba na základe priameho príbuzenstva, alebo prepojenia duší na úrovni paralelného sveta a predchádzajúcich inkarnácii, jednoducho na základe vzájomnej duševnej symbiózy a kompatibility. Ten, kto chce takýto úkon vykonať, by už mal disponovať aj schopnosťou rozoznať, ktorá duša je na takéto spojenie vhodná a ktorá nie. Nesmie sa nechať strhnúť či ovplyvniť ničím a nikým. Mohlo by to mať totiž fatálne dôsledky na oboch stranách. Môže dôjsť napríklad aj k tomu, že ako dominantná sila sa zrazu prejaví duša, ktorej sme chceli niečo dať a danému úkonu sa vzprieči – či už to bol fragment duše, alebo zasvätenie inou ako overenou predpísanou formou. K tomuto však dochádza iba v prípade nesprávneho poznania danej duše príjemcu, keď sa nedostatočne preverí, kým daná duša naozaj je, odkiaľ pochádza a aké je jej poslanie.

Logicky sa môže stať, že ten, kto takto fragment svojej duše preniesol do iného človeka, umrie skôr, ako príjemca, alebo naopak. To, čo sa bude následne diať, závisí od toho, ako počas života spolu ďalej vychádzali, aký mali vzťah. Pokiaľ sa ich vzájomné puto dostalo do latentného stavu, ich vzťah takpovediac ochladol a neboli počas života už v žiadnom kontakte, aj takéto odlúčenie prejde pomerne ľahko. Pokiaľ však tieto duše naďalej tvorili tím, či už vo vzťahu alebo na priateľskej úrovni, skrátka ak si boli blízki, tento jedinec bude stratu svojho „dvojčaťa“ znášať ťažko a to nielen na bežnej emocionálnej úrovni. Bude to bolieť doslova duševne. V tom momente sa však môže stať aj to, že daný fragment sa aktivuje ešte viac a bude sa snažiť túto bolesť potlačiť. Paradoxne môže dôjsť k tomu, že sa z tohto fragmentu uvoľní a prejaví aj to, čo dovtedy bolo v latentnom stave. Posledné zvyšky informácii sa prejavia a duša bude plnohodnotne prebudená vo svojej podstate.