Narodenie Setha prebehlo štandardným spôsobom vtedajšej doby. Avšak kvôli rozvoju určitých pokusov umiestnili jeho dušu do tela dieťaťa. Ako žilo dieťa v tejto dobe či sa hralo ako dnešné deti, ako vyrastalo, je pre pochopenie v rámci modernej civilizácie takmer nemožné. Skúste si predstaviť v tele malého dieťaťa, napríklad 5-6 ročného chlapca dušu, ktorej vek nedokážeme ani len odhadnúť. To, čo naplno bránilo duši rozvinúť svoj potenciál bolo, že mozog dieťaťa nebol pripravený rozvinutý plne prijať vedomosť duše. Bol to jeden z prvých pokusov preniesť do tela dieťaťa dušu a zistiť, ako sa s tým telo vyrovná. Pred tým sa prenášala duša do tela fyzicky plne pripraveného, ale nevýhoda bola v tom, že duša čiastočne strácala niečo zo svojej vedomosti a sily integrity jedinca z pôvodného tela. Najzávažnejším poznaním, ale bolo, že jedinec bol málo náchylný sa učiť alebo často málo schopný prijať a učiť sa nové veci. Duša v tele bola tak silná, že odmietala prijímať nové formy učenia sa a dochádzalo k postupnej stagnácii. Tak sa postupne zisťovalo, že pri výmene tela dochádza ku malým, ale závažným stratám vedomostí a schopností, ktoré sa ťažko nahradzovali alebo sa nedali postupne u takejto duši už v tele vyvinutého jedinca nahradiť vôbec. K tomuto dochádzalo, preto, že telo bolo vyvinuté a mozog tiež, ale nebol pripravený „bojovať“ s dušou a ktorá doňho preniesla svoje informácie vedomosti a dosť – duša akoby premenila mozog len na pamäťový orgán, bez možnosti získavania nových vedomostí. Časom sa zistilo, že je nutná kontinuita duše, tela, orgánov a mozgu.
A, pretože sa „strácajú“ poznatky a treba vedieť získať naspäť a nabrať aj nové poznatky. A na to je nutné to, aby sa duša vedela učiť. Tak sa pristúpilo k tomuto procesu ako ku jednej z foriem pokusu. Takto totiž to, čo sa duša naučí prenesie a ponesie si to potom ďalej. (iné je pochopiť prečo si teraz pamätáme tak málo)
Tu je ukryté prvé poznanie vývoja a rozdielnosti pripravenosti bytosti na život. Ak to beriem podľa tohto porovnania, tak človek je svojím spôsobom nedokonalo pripravený v rannom veku na život, ale má šancu na rozvoj a učenie svojej bytosti.
Takže vlastne, ako je tomu aj dnes, miešali sa tu dva prvky – takmer ľudské telo moderného typu a prastará duša v ňom. Seth sa v detskom veku hral a vyrastal v spoločenstve svojich rovesníkov, aj keď je pravda, že deti v podobnom veku by sme v tej dobe spočítali na jednej ruke. Väčšinu svojho detstva strávil postupnou prípravou a rozvíjaním svojej duše v rámci vývoja tela. Duša sa v rámci svojho formovania sa musela do istej miery prispôsobovať telu a Seth sa do svojich 10tých rokov stával viac dieťaťom ako tým, čo sa od neho očakávalo.

Aj na tomto sa, ako vtedajšia civilizácia učila, aké sú rozdiely v tom, keď sa duša prevtelí do tela vyvinutého dospelého jedinca, ktoré však rástlo, len ako telo a dopadov toho, keď sa duša prevtelí do tela dieťaťa a musí v ňom prečkať obdobie rozvoja a rastu. Keby som bol psychológ, možno by som dokázal pocity Setha opísať aj odbornejšie, ale z terajšieho pohľadu viem povedať len toľko, že sa v ňom bili dve osobnosti – potreba šantiť a hrať sa ako každé dieťa, ale aj vnútorná vzbura spôsobená tým, že prastará duša v ňom túžila po tom, aby mohla, čo najviac rozvinúť svoje Ja a začať pôsobiť v procese, kvôli ktorému znovu prišla na tento svet.

Tento vnútorný boj neustal v priebehu ďalších 15 rokov, až do doby, kým sa z dieťaťa nestal dospelý jedinec, ktorý už svojím mozgom dokázal chápať svoju povinnosť a dôvod svojej existencie. Seth dorástol do veku 20ročného mladého muža, ktorý nastúpil na svoju cestu rozvoja duše, zbierania opätovných skúseností a schopností a plnej výučby oboch svojich Ja.

Od útleho detstva, keď sa duša dostala do tela, sa Seth pohyboval v prvom štádiu formovania a učenia sa. Musel zvládnuť snáď tú najťažšiu vec, ktorú musíme zvládnuť aj dnes – pochopiť svoje Ja z pozície dnešného fyzického človeka a svoje druhé Ja, ktoré sa doslova vymyká tomu, čo nám diktuje moderný svet a dnešná civilizácia a jej terajšie zákony.

Aj, keď Seth vyrastal v úplne inej dobe ako my dnes, už vtedy tento vnútorný stret pôvodnej a novo vznikajúcej civilizácie bol závažným prvkom a bolo potrebné uvažovať nad tým, ako s týmto problémom ďalej naložiť.
Jeho výhodou bolo to, že dnešná kultúra neexistovala a v rámci ideológie a kultúry bol vychovávaný v tom, aby tento vnútorný boj zvládol, a teda to mal do určitej miery u ľahčené.
Žiaľ, dnes sa stretávame s fenoménom, kedy mnohokrát jedinci tento boj vzdajú a skôr sa otočia k tej jednoduchšej ceste a žijú iba podľa bežných civilizačných pravidiel tejto doby.