Predstavme si miestnosť, ako je napríklad naša učebňa, kde sa jednotlivci učia, avšak ich výučba trvala v týchto dobách štandardne 90-120 rokov podľa mierky terajšieho života. V nejednom prípade výučba končila až po 150 rokoch. Skúsme si ale odmyslieť prvých 20 rokov života fyzického tela, pretože v tých časoch duša prichádzala často do tela až v dospelom veku fyzického tela jedinca. Pokiaľ duša prišla do tela dieťaťa, doba výučby sa natiahla až na tých 150 rokov. Tak, ako aj v dnešných dňoch, aj v dávnych dobách sa fyzické telo muselo vyvíjať a aj keď duša bola nastavená na vykonanie svojej úlohy, bola potrebná súčinnosť tela, mozgu a duše. Telo a mozog museli teda byť už rokmi dozreté, aby sa duša mohla naplno prejaviť a neprísť tak o obrovské množstvo priamych informácií. I keď treba povedať, každým prechodom sa niečo predsa len stratilo, ale to sa dalo dohnať, ak tie informácie boli k dispozícii a potom sa v krátkej dobe mohlo dosiahnuť prinavrátenie až 80 až 99% pamäte. Avšak ako som už spomenul, niektorí boli akoby zahľadení do seba, svojej sily a dochádzalo ku istým stratám.

Aj pre toto boli jedinci, ktorí sa dožívali veku niekoľkých terajších generácií a priemerný vek sa pohyboval síce veľmi široko, a to od 400 rokov až do 1200 rokov. 1200 rokov bola aj tam rarita, a teda presnejší priemer bol od uvedených 400 rokov do 900 rokov v jednom tele. Takto sa mohli cykly života opakovať niekoľkokrát, kým sa duša následne potrebovala regenerovať v domovskom paralelnom svete. Toto bolo potrebné aj preto, že nie len duša sa regenerovala, ale jej príchodom domov sa preniesli úplné vedomosti do domovského sveta paralely a tým sa obohatilo kolektívne vedomie prítomných duší, ako sa aj priniesla silná energia naviazaná na takúto dušu. Tá energia poslúžila ako zdroj sily na ďalšiu existenciu sveta ako takého.
Treba podotknúť, že z hradu – miestneho chrámu (na to určených priestorov) sa pravidelne odvádzala sila na to, aby paralela mohla jestvovať a existovať. (Toto ešte opíšem v inej časti.)

Za prvou učebňou bola učebňa prvého stupňa majstrovského učenia, kde sa jedinec prostredníctvom asistencie vyššie postaveným kolegom stával akoby „tovarišom“. V každej pracovni, v ktorej sa žiak ocitol, sa nachádzal jedinec, ktorý dokonale ovládal a bol špičkovým odborníkom vo svojom odbore. Na podobnom princípe o niekoľko tisícročí neskôr fungoval aj na inom mieste opisovaný Hrad.
Ak si zoberieme jedinca, akým bol napríklad Seth, jeho duša bola reinkarnačne určená na to, aby sa zaoberal inými technikami, ako je pozemská forma života a priebežne počas jeho výučby postupoval z miestností do miestností. V niektorých miestnostiach pôsobil napríklad sto rokov, v inej 60, v ďalšej znovu viac ako sto rokov. Tieto miestnosti si skúsme predstaviť ako jeden komplex, do ktorých nesmel vstúpiť ktokoľvek. Systém zásobovania a bežné životné potreby boli zabezpečované minimálnymi dávkami „jedla“. Toto jedlo sa skladalo napríklad z 30-tich gramov určitého výživného prvku, ktorého energetická hodnota zabezpečila pre telo jedinca potrebnú silu na život povedzme 100-120 dnešných kalendárnych rokov. Jedinci, ktorí v týchto miestnostiach pôsobili, neboli odkázaní na biologické procesy tak, ako ich poznáme dnes.

Tieto priestory boli chránené síce iba fyzickými dverami, ale aj magickou pečaťou na týchto dverách, aby cez ne nemohol nikto neoprávnene prejsť. Treba však podotknúť, že podľa mojich informácii, v histórii ani nie je zaznamenaný moment, že by sa niekto neoprávnene pokúsil vstúpiť do týchto miestností. Vtedajšia kultúra a civilizácia bola postavená na vzájomnom rešpekte a pochopení princípu „tu je moje miesto, sem patrím, toto je moja práca, a keď príde môj čas, tak sa buď reinkarnujem, alebo postúpim o ďalšie dvere“.

Pokúsim sa teraz opísať jednotlivé priestory, alebo ich aspoň priblížiť tomu, načo slúžili, aby sme toto mohli nejako vôbec aspoň pomenovať, chápať sa o čom hovoríme, tak tieto priestory budeme nazývať chrámom. Chrám si predstavme ako obdobný komplex, ako som opisoval napríklad aj pri hrade, ale v menšom rozsahu. Slovíčko chrám si určite nezamieňajme s predstavou štandardných kostolov, mešít a podobne.
Základná budova skôr bol komplex budov. Pomenujme to ako komplex číslo jedna a tento komplex bol doslova základňou.

V týchto priestoroch sa nachádzal komplex miestností, ktoré mali absolútne využitie v rovine fyzickej. Boli tu ubytovaní ľudia, bola tam kuchyňa, sklady, atď. Uvedomujem si, že už som spomenul, že jedinci potrebovali minimálny zdroj jedla a dostávali len minimálne porcie vysoko energetickej stravy, avšak v komplexe týchto budov sa už nachádzali aj jedinci, ktorí sa začali pohybovať na úrovni fyzickej, a to v rovine, že neboli určení na priemerne vysoký vek, a teda aj v zmysle ich života bola strava a nutnosť ich životných potrieb nutne priamo úmerne zabezpečená.
K tomuto komplexu budov bolo spojenie dverami na komplex číslo dva. V tomto označení pod číslom dva bol komplex priestorov, kde sa započala Sethova všeobecná výučba na úrovni (hierarchickej úrovni) štyri až päť. V tomto komplexe súčasne boli kancelárie, ktoré zabezpečovali spojenie a presun materiálu do ďalších komplexov, do ktorých bežní ľudia z komplexu čísla jedna nemali vstup.

Dá sa povedať, že postupnosť vstupu bola od dvojky stále smerom ďalej, ale dvojka bola špecifická aj tým, že bola ako jediná spojená s komplexom číslo jedna a teda s fyzickým životom mimo celý komplex, ktorý bol takto zvláštne vyskladaný z komplexov iných budov.
Nikto z ďalších vyšších sfér komplexu neprichádzal do styku s ľuďmi v komplexe číslo jedna. V rámci tejto výučby vlastne v prvotnej úrovni si Seth zvykal na systém života a postupné odlučovanie sa od fyzickej úrovne existencie bytia. Toto prebiehalo zhruba do jeho 50-teho veku fyzického života. Prešiel v rámci komplexu číslo dva úplne všetkým, aby sa dokonale pripravil nato, ako vstúpiť do vyššej úrovne, a pritom si dokonale zapamätal všetko, čo sa týkalo tejto základnej úrovni fyzického života.

V komplexe, v ktorom sa nachádzal, postúpil postupne na úroveň čísla 5, kde sa zdokonalil vo svojom duchovnom vývoji a pripravil sa na to, aby mohol započať svoju cestu v úrovni komplexu číslo tri. Záverečnou skúškou stále bolo vedieť správnym spôsobom prísť pred zabezpečené dvere. Neviem či je treba aj zdôrazňovať, že nehovorím o nejakých pancierových dverách, ale o obyčajných trebárs dubových dverách, ktoré boli hlavne zabezpečené magicky.
Každá úroveň zabezpečenia bola nastavená tak, aby bolo možné, samozrejme v rámci správneho uchopenia a pochopenia učenia na svojej úrovni, tieto dvere otvoriť. Pokiaľ to nedokázal, zostával v danom komplexe a učil sa prosto každý jedinec ďalej.

Tags: Setha