Než začnem opisovať jeden príbeh, a to život Setha a s tým súvisiace veci, treba pochopiť pár základných vecí, ktoré sú možno pre niekoho irelevantné, no pre tento dej a život tohto jedinca podstatných vecí. Jedna z nich je, ako sa asi tak narodil? Narodil sa vôbec? Alebo sa presunul do živého tela?
Odkiaľ sa vzalo telo a odkiaľ sa vzala jeho duša? Ako sa učil?
A, ako vlastne žili ľudia tej doby, ktorá možno ani len archeologicky sa nedá objaviť. Ako žili, teda v jeho úrovni existencie?
Určite vzniká otázka, ako vznikali telá a ako sa následne teda Duša dostala do fyzického tela.
V terajšej dobe v rámci poznania reinkarnačného procesu, sa v niektorých prípadoch a učeniach tvrdí, že Duša prichádza do tela matky a stáva sa súčasťou plodu v poslednom trimestri tehotenstva.

Čo sa týka iných kultúr, niektoré zase tvrdia, že Duša sa dostáva do tela dieťaťa tesne niekoľko dní pred narodením. Kresťanstvo zase tvrdí, že od momentu počatia je to už živé, a teda má aj Dušu. A takto by sa dalo pokračovať v týchto úvahách ďalej.
Údajne, v závislosti od tohto kedy, ako skoro alebo či neskôr sa Duša dostane do tela, v ktorom bude jestvovať, si následne dieťa pamätá niekedy do 5 veku svojho života, často mnoho momentov z predchádzajúceho života. Niektoré kultúry tvrdia, že čím pozdejšie sa Duša dostane do tela, tým viac si dieťa pamätá.
Tu by som sa však pozastavil nad touto otázkou, a to či si to pamätá dieťa alebo duša? Myslím si, že odpoveď sa nám naskytá sama, a to tým, že duša priniesla informáciu a mozog ju dokázal priať a spracovať a týmto spôsobom včleniť do svojho fyzického bytia. Vo všeobecnosti sa tvrdí, že každé jedno znovuzrodenie nás čiastočne oberá o to, čo sme si pamätali v predchádzajúcom bytí, a ak sa aj rodia jedinci, ktorí majú pamäť, ktorá siaha státisícov rokov dozadu, i tak ja tvrdím, že žiaľ teraz sú to len fragmenty toho, čo sa počas svojich existencií naučili. Avšak pomáha nám to odkrývať skryté zákutia pamäte duše a pochopiť postupne stále viacej a viacej z toho kto sme či často už skôr kto sme skutočne boli.

Túto otázku, ale teraz necháme už tak a skúsme sa teraz pozrieť, akým spôsobom sa pripravovali a vznikali telá. Určite vás tu teraz nebudem presviedčať o tom, že to bolo telo vytvorené z blata, prachu či kostí, to znamená, že sa to telo muselo takpovediac narodiť, ako sa to už deje po milióny rokov. Rozdielnosť narodenia a narodenia spočívala v tom, že z akého „tela matky“, inak povedané z akej matky prakticky vznikol život. Podľa jedného môjho príbehu bola napríklad Anaris jedna z prvých, ktoré takto prišli na svet.
Následne sa zasahovalo do vývoja tela a príchod na svet bol prozaicky, ako je tomu dnes. Nemýľte sa v tom, že ak sa život dostáva na svet aj v iných formách a z vajíčok sa liahnu živé tvory, je to tiež jedna forma pokusov toho, ktoré telo sa, ako lepšie vyvíja. Ako už vieme, sa to proste rozdelilo na formu živo narodené a živo vyliahnuté. Spôsobov, ako prísť na svete je samozrejme viacej. Je to len jednoducho zhrnutie toto, čo všetci vieme.
Táto otázka vzniku a používania tiel je však aj tak veľmi citlivá. A mnohí ju žiaľ chápu dosť zle a toto vzniká aj vzhľadom na stále inú novú civilizačnú formu kultúry a jednotlivých foriem života. A je to tak aj z pohľadu terajšieho života a tejto civilizácie.
A, teda úplne inak vnímame život z pohľadu histórie, ako historických faktov v jednotlivých dobách a často odsudzujeme to, čo v danej kultúre bola a či je prirodzená súčasť ich života a kultúry. A toto možno bude takto stále, pokiaľ sa bude ľudstvo vyvíjať tak, ako sa vyvíja doteraz.
Stačí, aby aj teraz prešlo dvadsať rokov a zmenil sa režim a už na ten predchádzajúci mnohí zanevreli a nechceli by ho späť a odsudzujú takpovediac sami seba, hoci boli plnou súčasťou toho, ako sa žilo a žili v tom, aj oni sami. Viem odpoveď a argument — je to vývoj a zavrhli sme to, čo bolo zlé, ale stále len zavrhujeme len to zlé?
Ako, teda prijať niečo, čo bolo pred stovkami či tisíckami rokov? A ak to nechcem brať, len ako pradávnu históriu, ktorú sa učíme, len ako všeobecné poznanie minulosti?
Alebo, a to je hlavné, ak to chceme, aby sme to v istých momentoch bytia využili a vedeli vôbec aspoň čiastkovo využiť všetko to, čo nám bolo prirodzené.

Poďme, teda ku príprave tiel. Telá sa vyberali podľa toho, akú vizuálnu potrebu sme potrebovali, v ktorom čase. Napríklad, ak šlo o učenca, telo bolo menšieho až stredného v zrastu. Ak šlo o strážcov, šlo o to, aby boli vyšší, ako bol stredne priemerný vzrast v tej danej dobe. Bojovníkov ako hora svalov, tá doba ešte nepotrebovala.
Telo sa, teda narodilo a od prvého momentu bolo chované a držané energiou v istej prázdnote. Prázdnotou myslím hlavne prázdnotou ducha a zaťaženia mozgu poznaním. Telo rástlo, vyvíjalo sa, ale netušilo o svojej existencii. Jestvovalo a mozog nereagoval prakticky na žiadne podnety. Nikto sa im nevenoval v zmysle učenia ani len výučbe reči. Mozog bol doslova prázdny a orgány fungovali presne ako aj dnes, ale ich opotrebenie bolo značne spomalené a vývoj udržiaval telo v harmónii. Telo dostávalo všetky živiny cez energiu, ktorú telo prijímalo, bolo doslova schránkou plnej energie, ktorá sa v tele hromadila a zabezpečila fyzickú existenciu.
Telá sa totiž používali aj na to, aby sa stali istou energetickou formou potravy. Zabitím tela sa dala získať energia, ktorá udržala v pohode jedinca toľko rokov, na koľko rokov bolo v tomto tele nahromadená energia na ďalší život. Alebo sa proste počkalo, kým telo umrie a potom sa zakonzervovalo a používalo ako zdroj energie pre život jedincov, ktorí jestvovali chrámoch tej doby a svet o nich nevedel viac ako to, že sú.
Pre niekoho drastické, ale toto bola nutnosť života, a tak sa žilo a telá sa proste takto používali.
Proste kanibalizmus v tejto forme bol normálnou súčasťou. Dnes sa nám to zdá neľudské a odsúdenia hodné (čo chápem), avšak v tej dobe to bola nutnosť. Bola to potreba energie na prežitie získaná tak, že sa odobrala energia z tela ako takého. Vedľajší produkt, mŕtve telo aj to sa často spotrebovalo, ak bolo nastavené, aby sa energia v ňom uchovala a dodávala živiny. Ja viem, okamžite sa tu začnú jedinci búriť, že píšem o kanibalizme, (ale je to z pohľadu tejto doby) a, že tu niečo podobné hrozí, ale treba si uvedomiť, že zahmlievaním vecí sa stratí pravda o histórii. Koľkí, čo sa budete búriť, však milujete krvavé horory, pri ktorých sú tieto historické spomienky len posedením pri nedeľnom čaji?
Ako však píšem a zdôrazňujem, treba veci chápať v kontexte doby. Dnes síce sa ojedinele nájdu jedinci, ktorí sú odkázaní na to, aby žili tým, že „sajú“ energiu z okolia a z ľudí okolo seba, ale je to už dosť málo ojedinelý jav a väčšina z nich to dokonca robí skryto alebo úplne nevedomky. To znamená, že to ani netušia prečo, ale radi jazdia napríklad MHD alebo vyhľadávajú miesta, kde je väčšia skupina ľudí pohromade, ako sú koncerty atď.