Všetkým čitateľom sa ospravedlňujem za to, že táto kapitola je trošku dlhšia…

Smrť! Čo je to smrť? Čo je umieranie?

…mors tua vita mea…

Lekárska definícia:

Smrť človeka je zánikom organizmu ako celku. Smrť je konečné vývinové štádium jedinca.
Rozlišujú sa dve jej fázy:

• Klinická smrť – je definovaná ako zástava životne dôležitých funkcií organizmu – dýchania /alebo činnosti srdca no v tomto štádiu ešte nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva.

• Biologická smrť – trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgového tkaniva následkom nedostatku kyslíka /alebo mechanicky. Konečný, nevratný stav.

Týmto opúšťam lekársku terminológiu, na úvod napíšem jeden citát, ktorý Ti možno mnohé ozrejmí.

„Pravda je v skutku proces imaginárny z pohľadu deja a času“.

V tejto časti kapitoly sa jemne zameriam aj na môj pohľad skrze východného náboženstva, učenia Budhizmu a dotknem sa aj Judaizmu.
No žijeme v strednej Európe a tá zatiaľ nie je ani Islamská, Hinduistická či Budhistická.
Preto si dovolím trošku sa nad smrťou na samotný úvod „kacírsky“ zamyslieť z pohľadu skoro kresťanského. Je to len krátky prienik na pohľad smrti cez túto formu chápania smrti. Samozrejme to ponímam podľa svojho pohľadu, a preto som aj napísal slovo kacírsky.

Mnohí z nás sa zamyslia nad vlastnou „budúcnosťou“, že čo bude po tom ako zomrieme.
Nad tou jedinou istotou a tou je to, že ak sme sa narodili, tak musíme aj zomrieť.
A nad odvekým ľudským snom a to je, dokázať prežiť smrť ako takú. Dá sa však smrť prežiť?
Ak by som parafrázoval kresťanstvo a trochu aj východné náboženstvá a učenia, tak sa to dá.
V kresťanstve je to prísľub vzkriesenia a je to vlastne ústredným bodom kresťanstva. Bez neho by kresťanstvo neexistovalo. Nemalo by mať prečo svojich veriacich. Nie každý to prizná, ale asi všetci si chodením do kostola chcú raz vyslúžiť večný život po smrti – teda po vzkriesení ktoré má prísť raz niekedy v budúcnosti po smrti. Prečo by aj nie, veď je to prirodzené.
Príkaz prežiť je v nás hlboko zakódovaný hoci Duša sama o sebe na živote nelipne, nie na tejto forme života tak, ako ju my poznáme. Kresťania žijú v presvedčení, že po smrti sa dostanú alebo do „raja“ alebo do „pekla“ (Šeolu). Novodobí kresťania, či snáď vzdelanejší už na raj veria menej, ale utiekajú sa k presvedčeniu a k správnejšiemu výkladu Biblie, že ak budú žiť podľa božích prikázaní, tak raz budú vzkriesený k večnému životu.
Kto bude kriesiť ľudí a ako? Podľa Biblie dal Boh moc kriesiť mŕtvych Ježišovi. Ježiš vráti život „všetkým v pamätných hrobkách“, pričom opäť budú mať svoju jedinečnú osobnosť a spomienky. Keď je niekto vzkriesený do neba, dostane duchovné telo. Tí, čo budú vzkriesení na zem, dostanú hmotné telo, ktoré bude zdravé a v bezchybnom stave.

Tak ako to je vlastne s prísľubom večného života po fyzickej smrti?

Od vzniku života na zemi bola smrť považovaná za neodvratnú súčasť života. Svojich blízkych rituálne pochovávali už neandertálci, potvrdzujúcim dôkazom je aj nález takého neandertálskeho hrobu v Kurdistanskom Šánidare starý zhruba 60 000 rokov. Jedna z kostier tam bola uložená na lôžku z kvetov. Teda neandertálci chápali význam smrti a ctili si svojich zosnulých.
Už v pradávnych dobách sa smrť však nepovažovala a ani nebola len nešťastím zo straty blízkeho. Nemal to byť totiž koniec krátkeho života tu na zemi po ktorom už nič nepokračovalo. Smrť bola vždy vnímaná ako prechod z jednej existencie do inej existencie alebo, ako prestávka medzi jedným a druhým životom.
Ako ďalší dôkaz chápania a vnímania posmrtného života, spomeniem tiež nález pozostatkov muža ktorého od Neandertálcov delia tisícky rokov, v Nazlit Chater v Egypte, pochovali bojovníka alebo vysoko postaveného člena komunity, ktorého približne pred 35 000 rokmi pochovali spolu s kamennou sekerkou vedľa hlavy. Dôvod prečo mu dali k hlave jeho kamennú sekeru bol ten, že sa jednoznačne verilo v ďalšie pokračovanie života. A ak sekeru potreboval v danom živote, bude ju potrebovať na svoj ďalší život aj v tom druhom živote.
Vzhľadom na to ako vnímam ja túto tému len podotknem, že už aj dávny neandertálci vedeli, že sú vtelení a Duša bude putovať do nového vtelenia, a že telo treba na istú dobu zachovať, aby Duša mala dosť času na odpútanie sa od tela.
Ja viem prešiel som, či skôr som preskočil od kresťanstva hlboko do histórie praveku a či starého Egypta. Všetko však so všetkým súvisí aj keď to tu teraz možno na prvý pohľad nevidieť.

Vrátim sa teda v čase zase dopredu. Pohľad na život, smrť a samozrejme vieru v prípade náboženského – kresťanského poznania je vraj výsledkom Božieho vnuknutia.
Kresťanské náboženstvá majú ešte jednu spoločnú a zásadnú vlastnosť tou je to, že sú podľa nich ich dogmy neomylné! Prečo túto neomylnosť presadzujú vo svojom učení a viere?
Tak napríklad je to aj pretože Katechizmus katolíckej cirkvi, ale aj kresťanskí kňazi veriacich všeobecne ubezpečujú, že texty Biblie zjavil ľuďom Boh.

Preto sa Biblia považuje za sväté písmo. A keďže sväté písmo vnukol Boh a Boh je neomylný, tak sa neomylnosť prenáša aj duchovných cirkví ich učenie a dogmu ktorú presadzujú.
Kacírsky sa zamyslím prečo je toľko kresťanských cirkví ak vnuknutie je neomylným prejavom Boha. A každá priamo – nepriamo poukazuje na to, že tie iné („bratské“) nie sú celkom v súlade s písmom svätým lebo … . Ja viem pravý kresťan mi odpovie, že Boh dal ľuďom slobodnú vôľu a oni ju týmto aplikujú a či „zneužívajú“.
Boh mal tajomstvá začať odovzdávať už starým Židom. Podľa mňa však história dostatočne dokazuje, že ak Boh texty niekomu „zjavil“, museli by to byť národy a kultúry, ktoré kresťania pohŕdavo nazývajú pohanskými. Ak teda podľa kresťanských vier staré pohanské národy vôbec niekedy jestvovali.
Pretože podľa náuky Biblie boli prvými ľuďmi na svete Adam a Eva (čo mnohí nevedia je, že Lilith sa Biblii nespomína, ale spomína ju Sumerská a Mezopotámska mytológia) a vek zeme a života na zemi je podľa kresťanov asi len päť tisíc rokov. Asi najznámejším výpočtom veku zeme je výpočet Biskupa Anglikánskej cirkvi Jamesa Usshera (žil 1581–1656) ktorý na základe Biblických rodokmeňov určil dátum stvorenia zeme na Nedeľu 23.10.4004 pred Kristom. Podivné mi na tom je to, že to určil na Nedeľu. Je mi to podivné aj preto, že podľa Biblie v siedmi deň v Nedeľu už mal Boh po práci už len odpočívať. Podľa Biblie v siedmy deň Boh skončil svoje diela a v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. A zasvätil siedmy deň odpočinku. Preto napríklad ortodoxný kresťania nesmú v nedeľu vykonávať žiadnu manuálnu činnosť ktorá nie je nevyhnutná a dá sa urobiť v iný deň. Nedeľa má byť zasvätená prioritne Bohu.

Aby som však zostal v téme – najstaršie biblické predstavy o živote, o jeho zrode a od nich odvodené predstavy o živote po živote sú totiž prevzaté z mýtov starých „pohanov“.
Starí Židia a s nimi ich kresťanskí žiaci ani po prevzatí „pohanských“ mýtov o vzniku života a ich pretvorení na podmienky monoteizmu nemali ani len tušenie, čo ich čaká po smrti.
Preto znova a znova načierali do predstáv „pohanských“ kultúr a obohacovali svoje náboženské pohľady o nové prvky ktoré čerpali z „pohanstva“. Aj načretie do Danteho Božskej komédie je vlastne len použitie toho, čo iný opísal a kresťanstvu sa to v čase proste hodilo a tak to použili a zakomponovali do svojich kázni. To čo zakomponovali je iné poznanie Šeolu – teda samotného pekla s pridaním večného utrpenia.
Tak ako to bolo rozšírené v mezopotámskych príbehoch, aj príslušníci židovských kmeňov a ranného kresťanstva najskôr verili, že svet pozostáva z troch úrovní. Z „prízemia“, na ktorom žijú ľudia. Ďalej zo „suterénu“ – Šeolu, kam po smrti odchádzajú všetci ľudia bez výnimky a kde žije časť bohov, pretože aj Hádes bol vnímaný ako Boh – Boh podsvetia.
A z „nadzemného podlažia“, ktoré je určené iba samotným bohom. Keďže podľa najstarších Biblických textov mohli ľudia po smrti žiť iba v „suteréne“ – Šeole, trošku tento záhrobný svet priblížim.

V Biblii pôvodných jazykoch sa vyskytuje slovo Šeol alebo aj Hádes. V niektorých biblických prekladoch sú tieto slová preložené ako „hrob“, „peklo“ alebo „jama“.
Väčšinou Šeol i Hádes boli prekladané ako „peklo“ no ešte nie vo význame terajšieho vnímania kresťanského pekla. Teda nezodpovedá tomu obsahu, ktorý slovo peklo u nás získalo zásluhou kresťanstva niekedy v dvanástom storočí. Kresťanský význam peklo nadobudlo až zásluhou hlavne Danteho Alighieriho a jeho diela Božská komédia.
Tu Dante Alighieri zobrazuje stav Duše po smrti v troch ríšach. A to v pekle, očistci a v raji. Musím však podotknúť, že samotná Biblia očistec nikde nespomína a teda podľa Biblie vlastne ani nejestvuje. Bežný kresťania však na očistec paradoxne veria a neraz aj v kostole ak sa to kňazovi hodí sa slovo očistec v synonymách a parafrázach použije.
Keď sa Danteho peklo Talianskym kňazom zapáčilo, tak ho ako prvý začali v rámci strašenia veriacich používať. Dá sa teda povedať, že Taliansky kňazi rozšírili do sveta vďaka Danteho Božskej komédii „moderný“ pojem slova peklo, teda jeho význam vo vzťahu k Duši po smrti.
Moderný kazatelia sa však už viac držia Biblie a existenciu pekla čoraz viacej popierajú a spomínajú len večné zatratenie Duše.

Pred tým podsvetie alebo ak chceme sa držať slova peklo, tak peklo malo byť síce temné miesto, kam nikdy neprenikne ani lúč slnka. Mala to byť beztvará rovina, kde sa zhromažďovali ľudia po smrti, ale žiadne trápenie sa tam neopisovalo.
Z Biblie sa napríklad dozviete aj to, že niektorí si v Šeole „životom po smrti“ vlastne polepšili.
Veď aj Jób bedáka:
„Prečože som sa nenarodil mŕtvy, nezahynul som, len čo som vyšiel z lona matky? Veď teraz by som nerušene ležal, spal a odpočíval. Všetkým väzňom tam dajú pokoj, nepočujú hlas dozorcu. Je tam malý aj veľký; a otrok je slobodný od svojich pánov.“ (Job 3, 11-19)

V histórii je málo známe, že niektoré kultúry „plakali“ pri narodení dieťaťa a tešili sa ak človek zomrel. Prečo? Pretože pri narodení nevedeli aké veľké utrpenie ho počas života čaká, ale po smrti sa ocitne v Šeole a už bude jestvovať bez utrpenia.
Tu na záver ešte poukážem na Jóba, ktorý vlastne vie, že po smrti bude nerušene odpočívať oslobodený od útrap života.

Dnešný moderný človek ak vôbec chce v niečo veriť si to proste skráti len na pojmy život a smrť. Keď je mladý a zdravý, tak smrť je preňho tak vzdialená a abstraktná, že sa ňou často ani len nezaoberá. Samozrejme až do doby, než si raz svoju smrteľnosť uvedomí.
A až potom sa človek rozhodne v tom danom čase a z pohľadu toho deja, čomu a akej pravde o tom, čo je po smrti chce a bude veriť. A tomu aj prispôsobí svoju vieru na ten tu zostavujúci čas, pre svoj budúci čas po smrti a možný budúci život po smrti.

Tags: čo sa deje po smrti, Duša, Peklo, šeol, zivot po smrti