Trevor vykročil smerom, o ktorom si myslel, že by mohol byť ten správny. Príliš nad tým neuvažoval, iba intuitívne smeroval preč od dverí, ktorými prešla Pandorína. Zároveň pozmenil aj smer prúdenia vetra a stále si pri chôdzi pomáhal zmesou na vytvorenie ochranného kruhu. Veľmi rýchlo pochopil, že ňou nepotrebuje plytvať, stačí aj málo na to, aby videl na cestu pod svojimi nohami. Kráčal dlho, veľmi dlho. Vtom si uvedomil, že má nutkavý a silný pocit hladu. Netušil, koľko času ubehlo, hoci mal so sebou staré vreckové hodinky. Čas, ktorý hodinky merali, sa však nedal porovnávať s časom uplynutým tu. Koľko času prešlo? Roky či hodiny?

Hlad sa hlásil čoraz intenzívnejšie a tak siahol do svojej kapsy, ktorá mu visela na boku. Mágovia si na takúto cestu vždy zabalia maličké kúsky Sapily. Je to špeciálne jedlo vytvorené Kňazmi. Aj malý kúsok dokáže mága zasýtiť na celé dni a existujú druhy Sapily, ktoré vraj zasýtia na celé roky a dokonca zastavujú starnutie tela. Mág sa tak môže plne sústrediť na svoju úlohu a nemusí riešiť prísun jedla pre fyzické telo. Trevor mal so sebou dostatok jedla na niekoľko rokov. Nieže by mu jeho úloha mala trvať tak dlho, ale každý mág bol vybavený takouto kapsou s dostatkom Sapily na niekoľko rokov a s ďalšími užitočnými vecami, ktoré môže na svojej púti potrebovať. Kapsa navonok vyzerala prázdna, ale ak do nej mág siahol s myšlienkou toho, čo potrebuje, proste to z kapsy vytiahol. Keby ju chcel prehľadať niekto iný, nenašiel by v nej nič. Trevor si teda z kapsy vybral kúsok Sapily a zjedol ho. Nikdy sa pre istotu nezamýšľal nad tým, z čoho je Sapila zložená. Podľa starej povesti sa vyrábala z mŕtvych tiel silných mágov alebo Veľkňazov. A toto určite nebola vhodná chvíľa na to, aby sa tým zaoberal. Úľava od hladu prišla prakticky okamžite. Odrazu necítil ani smäd. Mohol teda bez problémov pokračovať ďalej.
Zrazu pred sebou uvidel siluetu dverí. Nevedel v tomto prázdnom priestore odhadnúť, ako dlho bude trvať, kým k nim dorazí. No trpezlivosť sa opäť vyplatila. Trpezlivosť.. toto slovo mu spustilo v hlave spomienky. Videl sám seba v učebni Hradu, videl Majstrov, ako jemu a jeho kolegom hovorili o dôležitosti slova trpezlivosť. Táto téma sa tak dlho opakovala, až Trevor musel v sebe zapnúť veľa trpezlivosti, aby sa ju naučil nielen chápať, ale ju aj reálne mať. Ako tak kráčal, premietal si v hlave prednášku.
A zrazu boli mohutné dvojkrídlové dvere priamo pred ním. Obišiel ich dookola a pozrel sa, čo je za nimi. No tam nebolo nič. Postavil sa teda priamo pred ne tak, ako predtým videl, že to urobila Pandorína. Rozhodol sa, že ich otvorí a prejde cez ne, nech sa už udeje čokoľvek. Kupodivu dvere nemali žiadnu magickú ochranu a dali sa bez problémov otvoriť. Nadýchol sa a vykročil.
Ocitol sa v inom svete. Okolo neho bola krásna príroda. Farby žiarili a spev vtákov znel tak, akoby sa objavil v samotnom Edene. Na Trevorovej tvári sa objavil úsmev a v duši mu akoby niečo nové vyklíčilo. V tomto svete bolo všetko pretkané pocitmi a emóciami, pocitom mohutnej sily aj veľkej bolesti tých, ktorí sa v ňom ocitli. Niektorí vládli neúprosnou silou a iní zase žili v strachu. Toto všetko Trevor vnímal cez svoje emócie. Tento svet nemal žiadny začiatok ani koniec. Podstata jeho sily však bola jasná – vychádzala z emócií. Trevor si uvedomil, že tu sa už môže voľne pohybovať a tak odložil plátenné vrecko so zmesou na vytvorenie kruhu. Pozoroval svet okolo seba, ale nevedel určiť žiadny z druhov fauny a flóry, ktorá sa tu vyskytovala. Kypelo to tu však životom a to bola po všetkom tom prázdne konečne úľava. V tom prázdne bolo len zúfalstvo a nič. Inak to popísať nevedel.
Pozrel sa smerom k starému domčeku a videl za nim hustý tmavý les. Pred sebou však mal ešte cestu, ktorá viedla do strmého svahu. Vedel, že na stole v tom domčeku leží otvorená kniha – asi najdôležitejšia kniha pre všetky svety. Bola to kniha života a smrti. Trevor uvažoval, či ho sila pôsobiaca v tomto svete vôbec pustí až dnu do domčeka. O knihe života a smrti už veľa počul. Rôzne svety a kultúry majú odlišný pohľad na život a smrť, ale táto kniha mala aj iné tajomstvá. Rôzne bytosti, ktoré sa dokázali do domčeka dostať, do nej zapisovali svoje texty. A čo sa stalo s tými, ktorí sa tam nedostali? – uvažoval ďalej. Na túto otázku čoskoro dostane odpoveď. Posledný človek, ktorý sa k nej dostal, bol už určite preč a tak by sa Trevor mohol do nej nerušene začítať a dozvedieť sa tajomstvá ukryté na jej stránkach. Kedysi sa učil, že naraz sa do domčeka môže dostať len jeden živý tvor. Ale čo ak je niekto neživý…? Na to si nevedel odpovedať.
Pomaly kráčal hore svahom k domčeku a podvedome stále sledoval, či ho tá sila pustí ďalej. Odrazu sa musel zastaviť. Nech sa snažil akokoľvek, sila ho ďalej nepustila. Horúčkovito uvažoval, čo ďalej. Žiadnu fyzickú zábranu pred sebou nevidel a predsa sa nevedel pohnúť z miesta dopredu. Skúsil cúvnuť a obísť tú silu zboku, ale ani to mu nepomohlo. Rozhneval sa a prepukli v ňom znovu negatívne emócie. Kričal a bil rukami do prázdna, akoby chcel poraziť neviditeľného nepriateľa fyzickou silou. Čím viac ho emócie pohlcovali, tým mal menej manévrovacieho priestoru. Vtom pocítil obrovskú únavu a klesol na zem. Zostal tam sedieť a zúfalo sa díval smerom k domčeku. Srdce mu bilo ako o závod a v hlave mu búšilo. Myslenie mal zastreté, nevedel jasne uvažovať. Podvedome chápal, že je vo veľkom nebezpečenstve. Poobzeral sa okolo seba a odrazu uvidel to, čo mu predtým uniklo. Boli tam kostry a mŕtvoly v rôznom stupni rozkladu. Niekde v jeho vnútri sa ozval hlas: „To sú tí, čo to nezvládli a umreli tu. Ich sila je teraz naša a ty takto skončíš tiež.“
Trevora premkol strach. Vlasy sa mu zježili a uvedomil si, že zlyhal. Rezignovane si ľahol na chrbát a čakal na smrť. No tá neprichádzala. Emócie sa v ňom rozliezali ako malé pavúky, ktoré práve vyliezli z kokónu. Rozplakal sa a nedokázal to nijako zastaviť. Cítil, že stráca silu. V hlave sa mu premietali rôzne životné situácie. Sám sebe v duchu povedal, že to je už určite príznak umierania. Myšlienky v jeho hlave bežali ďalej, až prišli do bodu, kedy sa zase ocitol na prednáške v učebni Hradu.
Počul prednášajúcich rozprávať o spoznaní strachu, o jeho rôznych typoch. Potom tu zrazu bola prednáška o emóciách v kombinácii so strachom. Uvedomil si, že toto je presne to, čo sa s ním teraz deje. Podľahol strachu a beznádeji, tieto emócie ho vyčerpávajú a tým dodávajú silu tomuto svetu. Ak by to takto pokračovalo, skončil by ako všetci tí mŕtvi okolo neho. Trevor vyskočil na nohy a rozhodol sa, že svoj strach prekoná. Keď ho ovládol, zameral sa aj na ďalšie svoje emócie. Tento boj so sebou samým však bol veľmi náročný, nešlo mu to len tak ľahko. Vzápätí sa mu v mysli vynoril prvý deň výučby v Hrade, kde ich Laurence vítal slovami „Najväčší boj, ktorý musíte na tejto ceste zvládnuť, je boj seba samého so sebou samým.“ A Trevor bojoval. Nepriateľa nevidel, lebo bol v ňom. Bol to on sám. Úroveň jeho duše bola pokojná a chladná, avšak emočné telo akoby sa zbláznilo. No nevzdával sa. Mykalo s ním doprava-doľava. Tento jeho najväčší životný boj bol o to horší, že už skoro strácal pojem o tom, čo sa deje a prečo. Skoro padol na zem, ale ustál to. V hlave sa mu zjavila nástojčivá veta: „Trevor, umri, lebo inak prehráš!“ Najprv si neuvedomil, čo to znamená, ale tá myšlienka sa vracala znovu a znovu. Vtom sa zastavil a došlo mu to. Ľahol si na zem a nechal svoje telo a svoje Ja umrieť. Tento krát utíšil aj mozog a viedol ho do veľmi hlbokej vedomej hladiny Théta. Po chvíli sa vrátil do svojho fyzického ja a bez vnútorného boja sa postavil. Nakoniec teda predsa vylúštil ďalšiu hádanku. Energia v tomto svete vychádzala z emócií. Keď ich dostal pod kontrolu, stratila nad ním svoju moc. Mal veľmi silnú emóciu očakávania a netrpezlivosti, aby bol už čím skôr v tom domčeku, potom sa ho pre zmenu zmocnil strach a beznádej. Odrazu si uvedomil, že všetky tie mŕtvoly a kostry boli odrazu preč a okolo neho žiarila tá istá príroda, ktorý videl predtým. Trevor sa už dostal plne pod kontrolu. Uvedomil si, že mág, ktorý nemá svoje emócie pod kontrolou, už nie je mág. No na jeho prekvapenie sa jeho vnútro znovu rozvibrovalo. V tomto svete nie je až také ľahké emócie utíšiť. Všetko vo jeho vnútri búšilo ako splašené a najsilnejšia zo všetkého bola teraz nedočkavosť. Snažil sa čo mu sily stačili, ale nedokázal všetko úplne dostať pod kontrolu. Nakoniec sa nadýchol a nechal emócie, aby si v jeho vnútri robili, čo chcú. Upriamil pozornosť na svoju myseľ a uvažoval, ako to zvládnuť. V hlave samu vynorili ďalšie Laurenceho slová: „Ak nedokážeš ovládať svoje emócie, vráť sa o tri kroky naspäť a prepni. Až potom choď ďalej. Pretože mág, ktorý nemá pod kontrolou svoje Ja a svoje emócie, nie je mág.“
Vrátil sa do prítomnosti a urobil pár krokov dozadu. Tu bola sila okolitých emócií o niečo slabšia. Cúvol ešte ďalej. Neotočil sa čelom vzad, aby to neznamenalo útek. Cúval dovtedy, kým neprišiel do bodu, kde už dokázal kontrolovane prepnúť. Získal tak kontrolu nad svojimi emóciami, nad strachom aj očakávaním a netrpezlivosťou. Keď mal samého seba pod kontrolou, dokázal sa zrazu bez problémov pohnúť vpred. Kráčal pomaly a pokojne a postupne sa dostal až pred dvere domčeka. Chytil kľučku, ale dvere sa neotvorili.
Trevor ostal zaskočene stáť. Vedel, že tie dvere nie sú zamknuté, ale aj tak sa nedali otvoriť. Chvíľku sa na ne uprene díval a potom vyslovil mantru „Mors tua vita mea“. Vtom sa dvere samé otvorili. Potom bez ďalšieho zaváhania vošiel dnu a sadol si za stôl, na ktorom stále horela svieca. V tomto domčeku čas neplynul. Trevor začal listovať v knihe a natrafil v nej na text, ktorý mu utkvel v pamäti z hradnej knižnice.
Pozastavme sa však ešte pri mantre, ktorú Trevor použil. Dole pod svahom pochopil, že v tomto svete všetko žije zo smrti iných. Všetci, čo tu umreli alebo ešte len umrú, sa stávajú potravou pre tento svet. A tak sa napĺňa význam tejto mantry – tvoja smrť je môj život. Ten malý kúsok nenaplnenej smrti, ktorá ušla tomuto svetu, sa stala Trevorovým životom.
Trevor sa začítal do textu, ktorý sa mu zjavil na stránkach knihy.
“Je tmavá a strašne tichá noc posledného žijúceho tvora na planéte Zem. Smrť. Zasiahla celú planétu Zem. Na planéte Zem zostal už len jeden žijúci tvor. Človek. Posledný a jediný tvor, ktorý prežil. Sedí v starom domci, za ktorým sa rozprestiera mŕtvy les. Pred domcom mierny zráz s cestičkou do mŕtvej dediny. Sedí za prastarým stolom, na ktorom bliká posledná svieca a pred ňou veľká, prastará kniha, ktorú číta. Niekde v diaľke v mŕtvej dedine sa rozozvučal zvon odbíjajúci polnoc. Sviečka zablikala a začala dohárať. Za posledným žijúcim človekom na planéte Zem sa tíško otvorili dvere. Sviečka zablikala a dohorela. Posledný žijúci tvor Zeme tíško zomrel. Kniha života a smrti ostala nedočítaná.
A ja sa ťa pýtam, chceš toto dopustiť? Chceš, aby tvoja planéta skončila takto? Ak nie, tak preto niečo urob. Máš na to. Pýtaš sa, ako? Spomeň si na úvod. A ten, čo sa rozprestrel na vzduch, sa znova zhmotní a pomôže Ti. Stačí, ak ma zavoláš. Pretože som bol a budem Ten, kto Bol, Je a Bude, hoci aj ako vzduch. Nájdeš ma? A čo ak nie, čo ak ma nenájdeš? Ak zmeškáš a ja tu už nebudem, tak nájdi pôvodné slová. Použi prvú z prvých viet. A nájdi to, čo už nie je. Privolaj to, čo zaniklo. Obnov to, čo sa napísalo pomaly a nie hrubo. Obnov to, čo napísal ten, kto to písal.”
Trevor vedel, že tento text musí správne pochopiť. Nevedel prečo. Povzdychol si a spomenul si na Laurenceho obľúbenú tému – Slovo. Ach, ako to kolektívne nenávideli a s akou obľubou ich tým Laurence zaťažoval. Raz sa ich dokonca zastala Tamia, nech to už toľko do nich nehustí. No teraz asi nebola iná šanca, než nejako vylúštiť tajomstvo slova. Trevor listoval v knihe, či nenájde niečo, čo by mu pomohlo túto hádanku vylúštiť. No nenašiel nič a pochopil, že to proste musí zvládnuť sám. A tak začal v hlave spomínať na základnú poučku o Slove. „Slovo nie je len zvuk, či písmo. Slovo je posolstvo. Slovo je nositeľom moci, ktorá presahuje normálne ľudské možnosti – či už smeruje ku konaniu dobra, alebo zla.“
Vzápätí si vybavil, ako jeho a jeho kolegov (a snáď každého z Laurenceho žiakov) už len tento úvod privádzal do zúfalstva. Trevor si spomínal na slová poučky ďalej:
„Slovo bolo povedané, slovo bolo napísané a bolo i dané do sily, ktorá pretvára to, čo bolo niekým vytvorené, aby bolo pretvorené. Slovo je dané ako zákon a zákon je v prvopočiatku slovom. A moje slovo sa stalo zákonom, aby nastala rovnováha medzi tebou, mnou a svetom živých i mŕtvych.
A ak počuješ to, že sa na teba hnevám za mlčanie, je to preto, že je lepšie múdre pokarhanie ako hlúpa pochvala. A preto ak sa bojíš priznať sa k tomu, kto si, tak radšej nech ťa mrzí, že si hovoril, než to, že si mlčal. Pýtaš sa prečo?
Pretože nie je mudrcom ten, kto má dobré a krásne reči, ale ten, kto je trpezlivý, bez bázne a nenávisti – iba ten je naozaj múdrym človekom. A ak už rozprávaš, tvoje slová by mali byť lepšie, ako to pôvodné tvoje mlčanie. Pretože ak teraz nerozumieš môjmu pohľadu a hlasu, nepochopíš ani dlhé vysvetľovanie.
Hneváš sa! Ale prečo sa hneváš? Pretože si slabý a tvoj argument je stratený už skôr, ako prišiel k môjmu sluchu. A tak premôž svoj vnútorný hnev a tým premôžeš aj svojho nepriateľa. Pretože ak si obrátený tým správnym smerom, netreba ti nič viac, iba kráčať.
Premohol si už svoj hnev? Myslíš že si to pochopil? Vystačíš si teraz už sám? Tak opäť počúvaj ďalej moje slová.
Mýlia sa tí, ktorí dúfajú, že si vystačia sami. Pretože sa tým vrátili tam, odkiaľ vyšli vo svojom vnútri na prvopočiatku, keď som ku tebe začal prehovárať.
Uvedomil si si, že si ostal sám? A čo teraz? Vrátiš sa v myšlienkach pred túto dobu, keď si začul môj hlas a snívaš o tom, čo bolo v minulosti a aké to bolo? Tak vedz, že snívať o minulosti však znamená zmeškať prítomnosť. Tvoju vlastnú prítomnosť.
Zamysli sa teda nad tým a spoznaj seba a svoj život, pretože čím hlbšie spoznávaš svoj život, tým menej budeš veriť tomu, že smrť znamená jeho zničenie. Postúp teda dopredu a prijmi svoj život a svoje osudové poslanie, pretože Ty nie si tu preto, aby si len žil, ale aby si menil to, čo sa volá budúcnosť spätá s minulosťou.”
Trevorovi sa všetky tieto slová, ktoré do nich Laurence toľko hustil, vynorili v hlave akoby samé od seba. Vedel, že nejaké drobné vety o pokrme a dobrodení mu unikli, ale v kontexte toho, čo teraz potrebuje, toto stačí. Vedel, že cez tieto slová nájde odpoveď na hádanku, ktorú musí nutne vyriešiť. Bez uvažovania, akoby v tomto domci bol už mnohokrát, sa na stoličke posunul ďalej a vytiahol zo šuplíka pergamenový papier. Knihu jemne odsunul ďalej, ale nezavrel ju. Cítil, že asi nikto smrteľný nemá právo túto knihu zatvoriť.
Celú poučku si prepísal na pergamen a začal uvažovať, čo mu to má tu a teraz povedať. Rozhodol sa ísť vylučovacou metódou, aby pochopil kontext toho, čo bolo v knihe napísané. Niekoľko krát to prepísal a znovu škrtal, až sa mu nakoniec na pergamene objavil tento text:
„Slovo bolo povedané, slovo bolo napísané a bolo i dané do sily, ktorá pretvára to, čo bolo niekým vytvorené, aby bolo pretvorené. Slovo je dané ako zákon a zákon je v prvopočiatku slovom. A tak premôž svoj vnútorný hnev a tým premôžeš aj svojho nepriateľa. Pretože ak si obrátený tým správnym smerom, netreba ti nič viac, iba kráčať.
Zamysli sa teda nad tým a spoznaj seba a svoj život, pretože čím hlbšie spoznávaš svoj život, tým menej budeš veriť tomu, že smrť znamená jeho zničenie.
Postúp teda dopredu a prijmi svoj život a svoje osudové poslanie, pretože Ty nie si tu preto, aby si len žil, ale aby si menil to, čo sa volá budúcnosť spätá s minulosťou.“
Trevor začal chápať a vedel, že aj toto musí rozdeliť a pochopiť v kontexte po samostatných celkoch s tým, čo čítal v knihe.
Po prvé: „Slovo bolo povedané, slovo bolo napísané a bolo i dané do sily, ktorá pretvára to, čo bolo niekým vytvorené, aby bolo pretvorené. Slovo je dané ako zákon a zákon je v prvopočiatku slovom.“
Po druhé: „A tak premôž svoj vnútorný hnev a tým premôžeš aj svojho nepriateľa. Pretože ak si obrátený tým správnym smerom, netreba ti nič viac, iba kráčať.“
Po tretie: „Zamysli sa teda nad tým a spoznaj seba a svoj život, pretože čím hlbšie spoznávaš svoj život, tým menej budeš veriť tomu, že smrť znamená jeho zničenie. Postúp teda dopredu a prijmi svoj život a svoje osudové poslanie, pretože Ty nie si tu preto, aby si len žil, ale aby si menil to, čo sa volá budúcnosť spätá s minulosťou.“
Tak toto by som mal, ale musím to preniesť do textu z knihy a musím to pochopiť ako celok – povedal si v duchu Trevor. Potom dlhšiu dobu ticho sedel a uvažoval. Keď všetko zvážil, začal na pergamen prepisovať vety, ktoré sa rozhodol, že sú dôležité pre pochopenie toho, čo ten odkaz preňho znamená. Spomeň si na úvod. Pretože som bol a budem Ten kto Bol, Je a Bude. Ak zmeškáš a ja tu už nebudem, tak nájdi pôvodné slová. Obnov to, čo sa napísalo pomaly a nie hrubo. Obnov to, čo napísal ten, kto to písal.
Po prvé:
„Spomeň si na úvod.“ „Slovo bolo povedané, slovo bolo napísané a bolo i dané do sily, ktorá pretvára to, čo bolo niekým vytvorené, aby bolo pretvorené. Slovo je dané ako zákon a zákon je v prvopočiatku slovom.“
Po druhé:
“Pretože som bol a budem – Ten kto Bol, Je a Bude. A tak premôž svoj vnútorný hnev a tým premôžeš aj svojho nepriateľa. Pretože ak si obrátený tým správnym smerom, netreba ti nič viac, iba kráčať.“
Po tretie:
“Ak zmeškáš a ja tu už nebudem, tak nájdi pôvodné slová. Obnov to, čo sa napísalo pomaly a nie hrubo. Obnov to, čo napísal ten, kto to písal. Zamysli sa teda nad tým a spoznaj seba a svoj život, pretože čím hlbšie spoznávaš svoj život, tým menej budeš veriť tomu, že smrť znamená jeho zničenie.
Postúp teda dopredu a prijmi svoj život a svoje osudové poslanie, pretože Ty nie si tu preto, aby si len žil, ale aby si menil to, čo sa volá budúcnosť spätá s minulosťou.“
Trevor cítil, že už je blízko k pochopeniu celku, ale ešte musel všetko, čo tu prečítal a potom napísal, rozvinúť a preniesť do svojej reality času a pochopenia. A tak opäť začal písať a snažil sa to preniesť do roviny pochopenia.
Trevor začal rozvíjať svoje myšlienky.
Spomeň si na úvod. „Slovo bolo povedané, slovo bolo napísané a bolo i dané do sily, ktorá pretvára to, čo bolo niekým vytvorené, aby bolo pretvorené. Slovo je dané ako zákon a zákon je v prvopočiatku slovom.“
„Takže ak som na úvode a spomenul som si naňho, … takže teraz som v úvode, hoci som prešiel už poriadny kus cesty. Všetko je tu dané do sily a ak tú silu aspoň čiastočne ovládnem, tak ju aj pretvorím na svoj osoh. A podľa mňa sa to už stalo, pretože som došiel až sem. Tam dole som pretvoril to, čo bolo v prvopočiatku slovom a potom sa stalo zákonom sily, čo ovláda tento svet. Áno, pretvoril som seba vo svojom vnútri a teda môžem ovládať sily tohto sveta.“
Pretože som bol a budem – Ten kto Bol, Je a Bude. A tak premôž svoj vnútorný hnev a tým premôžeš aj svojho nepriateľa. Pretože ak si obrátený tým správnym smerom, netreba ti nič viac, iba kráčať.
„No áno, toto asi ešte len bude,“ uvažoval Trevor ďalej, „môj hnev tam dole bol slabý, mal som strach a nedočkavosť, ale zlosť bola malá. Toto ma niekde po ceste čaká. A musím nájsť toho, kto Bol, Je a Bude. Musím vari nájsť Boha? Bohovia sú, boli a budú ….. hm, alebo to bude niekto iný. Musím ho nájsť, bez toho to asi nedokončím.”
“Ak zmeškáš a ja tu už nebudem, tak nájdi pôvodné slová. Obnov to, čo sa napísalo pomaly a nie hrubo. Obnov to, čo napísal ten, kto to písal.“ „Zamysli sa teda nad tým a spoznaj seba a svoj život, pretože čím hlbšie spoznávaš svoj život, tým menej budeš veriť tomu, že smrť znamená jeho zničenie.
Postúp teda dopredu a prijmi svoj život a svoje osudové poslanie, pretože Ty nie si tu preto, aby si len žil, ale aby si menil to, čo sa volá budúcnosť spätá s minulosťou.“
„Tak teraz som sa už úplne stratil,“ povedal si Trevor, „absolútne nechápem a pritom viem, že v tejto kombinácii viet je to správne.“