17
jún

Trevor – Kapitola 11

   Autor: Asarat   v Kniha, Trevor | Zobrazené: 5x

Bola to veľmi veľká pracovňa, no napriek tomu bola veľmi útulná. V krbe, do ktorého nebolo treba prikladať drevo, stále horel oheň. Nepretváral drevo na popol a napriek tomu vydával príjemné svetlo a teplo. V pracovni bol masívny stôl a ďalšie kreslá, ktoré poskytovali súkromie pre rozhovor. Na jednej stene boli police s rôznymi knihami a pergamenmi. Tie neslúžili na výučbové účely, boli v nich rôzne záznamy o Hrade, jej členoch, rôzne administratívne záležitosti a podobne. Boli tu aj kroniky, v ktorých bol zaznamenaný chod dejín Hradu. Bola tu aj piecka s ohniskom, kde sa dali pripraviť alebo prihriať rôzne nápoje. Celá pracovňa bola rozľahlá skoro ako väčšia sála.

Človek síce dovidel z jedného konca na druhý, ale každá časť miestnosti pôsobila ako samostatný celok. Súčasťou bol aj rokovací stôl, ktorý sa dynamicky zväčšoval podľa toho, koľkí si zaň potrebovali sadnúť. Stoličky sa zjavovali akoby odnikiaľ pri stole a rovnako záhadne mizli podľa potreby. Na stenách a stolíkoch boli rozmiestnené svietniky so sviečkami, ktoré, rovnako ako drevo v krbe, nikdy nezhoreli. Okná tu neboli žiadne a vstupovalo sa sem výlučne len magickým prenosom. No ako to už v takýchto Hradoch býva, boli tu aj tajné dvere. Tie však boli očiam ukryté a poznal ich len ten, kto mal právo túto pracovňu využívať. Tieto dvere viedli do súkromných priestorov. Na stenách viseli portréty tých, ktorí pre Hrad toho veľa urobili a prispeli k jeho rozvoju, viacerí Veľmajstri, Kňazi, Veľkňazi, Výkonný Veľkňaz a samozrejme majiteľ tejto pracovne – Najvyšší Veľkňaz Hradu. Cez tieto portréty vedel užívateľ pracovne komunikovať s dotyčnými podobne ako cez video hovor. Zaujímavé bolo, že touto formou mohol komunikovať aj s tými, ktorí už prešli do stavu nebytia. Avšak komunikácia sa obmedzovala len na rozsah jeho života. Aj to však bolo dôležité, lebo občas ste potrebovali aj informáciu z minulosti. Mal tu svoj portrét aj Anton. Málokto vedel, že v skutočnosti to bol Veľmajster. Všade sa totiž vždy prezentoval len ako Archivár. Oficiálnych udalostí Hradu sa Anton nezúčastňoval, lebo bol príliš zaneprázdnený svojimi listinami a knihami. Ak sa raz do niečoho zahĺbil, čas preňho naozaj prestal existovať.
Táto pracovňa bola jedna z viacerých v Hrade a do tejto formy bola usporiadaná preto, že ten, kto ju mal aktuálne k dispozícii, ju takto chcel mať. Ak by sa niečo stalo, v tejto pracovni by mohli tí, čo sa tam ukryli, prežiť celé miléniá. Pracovňa by sa v takom prípade ocitla v časovej nerealite, v medzipriestore oddelenom od samotného Hradu. Čiastočné spojenie s tými, ktorí sa tiež ocitli takto mimo čas a priestor, sa dala udržiavať cez komunikačné zrkadlá. Jednou z výhod Hradu bolo, že to, čo sa zdalo byť zvonku malé, mohlo byť vo vnútri neskutočne veľké.

V pohodlných kreslách tu sedelo niekoľko mágov. Všetci boli odetí do čiernych plášťov. Boli to rúcha s pelerínou a kapucňou na hlavu. Za bežných okolností však nemávali hlavy zahalené. Takto sedeli a debatovali, jeden fajčil fajku, iní mali niečo naliate vo svojich pohároch. Sedeli tu Tamia, Laurence, Anton a Fantus.
Všetkých už z príbehu poznáme, len Fantus je ešte trochu zahalený tajomstvom. Fantus patril ku kronikárom. Kronikári žili snáď večne, všetko sledovali a zaznamenávali, čo sa na ktorom svete deje. Evidovali dokonca aj dejiny sveta bohov, ale nezasahovali do ničoho. Ak sa to niekedy stalo, tak naozaj len veľmi, veľmi výnimočne. Málokto o ich existencií vedel. Na druhej strane, ak sami chceli, mohli sa kontaktovať s vybranými jedincami v jednotlivých svetoch. V tomto svete Fantusa poznali len traja ľudia, ktorí tu s ním teraz sedeli. Teraz sa tu však Fantus objavil prvýkrát pre niečo iné, ale len pri príležitosti zdvorilostnej návštevy. Kronikári boli zväčša samotári, ale z času na čas aj im dobre padlo sa s niekým pri fajke a dobrom nápoji porozprávať. Ak chceli, dokázali zmeniť chod dejín jedinca, ale nerobili to. Teraz sa však Fantus rozhodol, že do behu dejín tohto sveta predsa len bude treba jemne zasiahnuť. Fantus fajčil fajku a dym mu zahalil celú hlavu. Tamia práve niečo dohovorila a Laurence jej odpovedal:
„Vieš, ja si myslím, že ak mu nepomôžeme, tak hádanku nevylúšti. Asi sme od neho chceli veľa nateraz.“
Do toho sa ozval Fantus:
„Priatelia, nie je častým zvykom, ako viete, aby som sem chodil, a už vôbec nie, aby som sa do vašich vecí miešal. Lenže tu ide nielen o vášho budúceho Archivára, ale z môjho pohľadu aj budúceho Kronikára. A ak sa tento váš Trevor stane Archivárom, tak s ním budeme musieť o nejaké to storočie aj prísť do kontaktu. Či už to budem ja, alebo niekto iný, ale raz s ním musí prísť do kontaktu Kronikár, ale k tomu sa ešte dostaneme. A preto chcem mať istotu, že Trevor ten správny na tento post. Takže vám navrhujem, aby sa jeho skúška rozšírila. Treba ho poslať podľa mňa jednak k Wilimu, a bude dobré, ak do toho zainteresujete Kornéliu, Draifusa i Grobdeho. Ak cez nich a to všetko, čo ho tam čaká, prejde, potom zloží nakoniec ďaleko viac ako len vašu skúšku na Archivára. Teda, ak má mať Trevor možnosť stať sa úplným Archivárom a nie len pomocným archivárom Antona. Trevor proste musí byť pripravený aj na boj, aj na predlhý život tu a tiež musí ešte spoznať svet u Pandory a samozrejme musí spoznať aj Xjardský svet. Veď nakoniec sa to aj tak vyvinulo, že ho Pandora poslala smerom, kde tak či tak musí Xjardským svetom prejsť.“
Nastalo ticho, v ktorom si každý svojím tempom upíjal z nápoja a uvažoval. Bolo jasné, že ani jeden z nich nemal naponáhlo a že čas v ich živote podstatnú rolu nehral. Tiež museli vstrebať, čo počuli. Fantus prišiel, aby im oznámil práve to, čo nikdy nepredpokladali – že sa chystá zasiahnuť do behu dejín ich sveta. Bolo to pre nich niečo nové. Ozvala sa Tamia, ktorá si to prvá zrovnala v hlave.
„Fantus, na toto sme Trevora nikdy nepripravovali. Ja neviem, či má šancu to zvládnuť. Toto sme chceli riešiť na etapy počas toho, ako by sa zaúčal u Antona. Trevor je predsa ešte len Majster, aj keď pripúšťam, že toho vie ďaleko viac. No hlavne v rovine teórie a nie praxe. Ešte len nedávno si uvedomil, že mágia sa nesmie chápať mozgom, ale dušou, že musí byť do nášho Ja vtkaná a nie naučená.“
Fantus si potiahol z fajky a dym ho nachvíľu celého zahalil. Z toho dymu sa ozval pokojný a vyrovnaný hlas.
„Ja predsa nechcem, aby zlyhal. Ja chcem, aby sa pri tom učil a keď sa to naučí, aby to všetko aj zvládol. No a že pri tom urobí nejaké tie skúšky a postúpi odborne aj vedomostne ďalej, to predsa nebude na škodu. Iný majster, čo opustí Hrad, sa k vám väčšinou vráti, aby sa opäť učil a robil skúšky na vyššie poslanie a hierarchicky rástol. Trevor však pri tom všetkom mnoho uvidí a zažije a nebude do mnohých situácií zasahovať. V mnohom sa bude cítiť, akoby bol na prvom stupni výučby druhý deň po nástupe do Hradu. Trevor však bez toho, aby to tušil, postupne zloží všetky majstrovské skúšky a stane sa plnohodnotným a právoplatným Veľmajstrom. Ale to všetko nechcem len preto, aby ste vy mali ďalšieho archivára, ale predovšetkým aby sme ho preverili a aby som videl, či z neho raz niekedy môže byť v prípade potreby aj ten, kto bude spolupracovať s Kronikárom. Na to, aby z neho bol pomocný archivár, čo by na dvoch – troch poschodiach zakladal pergameny a triedil knihy, by ste ho asi neposielali skladať takú skúšku. Či sa mýlim? Takže priatelia, chcete z neho mať plnohodnotného archivára a ja by som chcel, aby raz mal právomoc aj mimo Hradu – tak ako Anton. A to odvtedy, ako sa Anton stiahne do úzadia. “
Po chvíľke ticha, ktorá nastala zakaždým, keď niekto z nich dohovoril, opäť prvá zareagovala Tamia.
„Samozrejme, že ak by mal len pomáhať Antonovi zakladať listiny a knihy, tak tam Trevora nepošleme. Anton sa o nejakých päťdesiat, či šesťdesiat rokov, ako už vieš, chce stiahnuť a žiť tu ako emeritný. A Trevora sme vybrali kvôli tomu, že aj keď nešiel veľmi rýchlo vpred, vidíme v ňom oddanosť a schopnosti, o ktorých on sám zatiaľ ani netuší. No aj tak mám obavy, či má šancu týmto všetkým teraz prejsť.“
A opäť nastalo ticho. Všetci sa zahĺbili do svojich myšlienok. Anton si tiež vytiahol fajku, naplnil ju a pripálil si. O malý moment aj jeho zahalil kúdol dymu a ozval sa:
„Laurence, ja si ťa pamätám ešte ako žiaka. Obdobne si šiel hore aj ty. Stal si Majstrom, potom Veľmajstrom a skočil si na Veľkňaza. Nebude to teda žiadny neželaný precedens, ak Trevor tie skúšky urobí bez toho, že by o tom vedel. Tebe sa tiež nikto neunúval každý hierarchický posun oznámiť. Zaujímala ťa podstata mágie a nie hierarchické stupne. Takže, ak sa teraz zaoberáš v mysli tým, ako na to osadenstvo Hradu zareaguje, tak ti hovorím, že nijako. Proste to vezmú ako fakt. Nakoniec sa aj tak dlho neutají, čím Trevor prešiel a budú ho ešte viac rešpektovať ako Veľmajstra, než keby skúsenosti nabral len tu. A osobne si myslím, že skúšku u Pandoríny zvládol obstojne. Teraz sa síce trápi s tvojimi textami na prípravu kliatby, ale verím, že nakoniec aj to v domčeku vyrieši a pôjde ďalej. Treba sa teda rozhodnúť, akým smerom pôjde ďalej. Ja sa prikláňam k Fantusovi. Ak majú kronikári pocit, že budú potrebovať o nejaké storočie posilu, tak sa za Trevora prihováram. Len to znamená, že už teraz treba vyberať budúceho pomocníka pre Trevora, ak ho chcú kronikári potom zobrať k sebe. Pretože Trevor tu zrejme ako archivár dlho nepobudne.“
Laurence, hoci Anton prehováral predovšetkým k nemu, sa neozval. Ale nebolo to preto, že by Antonove slová ignoroval. Skrátka bol zahĺbený vo svojich myšlienkach a uvažoval nad tým, čo počul. Každý sa tu s každým poznal, takže dobre vedeli, že mlčanie určite neznamená ignoráciu. Znovu sa ozval Fantus:
“Vieš Anton, vec sa má tak, že ak skončíš, chceme práve teba zobrať ku Kronikárom. Trevor má ešte niekoľko storočí čas, aby sa o ňom vôbec uvažovalo a potom rozhodovalo, ak by bolo treba. Avšak skôr si myslím, že než k tomu dôjde, Trevor tu už tiež nebude. Ty sa ale chystáš skončiť a my už dávno chceme, aby si prešiel k nám. To o tebe sme rozhodli, že ti ponúkneme možnosť stať sa Kronikárom a postúpiť na rovinu večnosti. To, že chcem, aby Trevor prešiel tými skúškami, je pre budúcnosť, ktorá je však ešte vzdialená a je len zálohou, ak by sa zjavil nový svet, alebo ak by od nás niekto odišiel. Ale ako som povedal, to je veľmi, veľmi nepravdepodobné. No o tebe sme rozhodli už dávno. Čakali sme, kým sa naplní ten správny čas a ten sa blíži.“
Keď to Anton počul, silno si potiahol z fajky. Tamia aj Laurence si odpili s pohárov, aby zakryli svoje ohromenie, pretože až teraz v plnom rozsahu pochopili, čo im Fantus hovoril. Priama ponuka pre niekoho stať sa Kronikárom, pokiaľ vedeli, neprišla celé miléniá a teraz začali chápať, prečo Fantus takto zasahuje a prečo chce, aby Trevor prešiel tými svetmi a skúškami. Trevor sa nemal stať Kronikárom, ale mal byť v spojení s Kronikárom. To už síce tušili, ale Fantus hovoril trošku zahmlene a tak čakali, ako sa to celé vyvinie. Teraz to bolo jasné. Celý čas išlo o Antona, ktorý sa má stať Kronikárom. A Trevor by bol za ich svet v spojení s Antonom ako Kronikárom.
Dosah Fantusových slov sa dá ťažko pochopiť pre niekoho, kto v tomto svete nejestvoval a nepoznal tieto zákonitosti. Kronikár bol niečo medzi Bohom a nesmrteľnou bytosťou. Bol síce smrteľný, ale predsa nikdy neumrel. Mohol sa v čase a priestore rozplynúť ako vánok, ale neumieral ako človek, ani ako iná forma bytia v tomto svete.
Keďže ticho stále nikto nechcel prerušiť, Fantus sa opäť ujal slova:
„Asi ste zaskočení touto ponukou, ale ono náhody nejestvujú.
Už dve storočia sme o tom diskutovali, pretože je nás o jedného menej. A teda je jedno voľné miesto Kronikára. Hľadali sme vhodného adepta na všetkých svetoch a ty Anton, si nám vyšiel ako najvhodnejší. Toto rozhodnutie muselo byť zhodnotené zo všetkých strán a ako viete, nás čas nikdy nesúri. Ale keď ste sa rozhodli vyslať Trevora, rozhodli sme sa, že je ten správny čas, aby som prišiel s touto ponukou a aby Trevor prešiel aj inými skúškami, než ktoré ste pôvodne zamýšľali. S Pandorou som sa už stretol a tam je všetko, no povedzme, ako má byť. Nemá Trevora rada, ale ešte ho ani dlho rada mať nebude. No čo je dôležité, nechala ho tak, keď sa stretli a prežil. To je úspech. Aj to nás presvedčilo, že je ten správny čas. Avšak, Anton, rozhodnutie, či sa chceš stať Kronikárom, alebo nie, je na tebe.“
Laurence akoby sa odrazu prebral, okamžite ako Fantus dohovoril, sa pridal do diskusie.
„Ja súhlasím s tým, aby sme Trevora poslali aj do ďalších svetov. Dôverujem mu, že to zvládne. Myslím si, že je v ňom ďaleko viac, než zo seba doteraz dokázal dostať a verím, že toto by mohlo pomôcť k tomu, aby sa nielen zlepšil, ale aj vyrástol a stal sa Archivárom. Myslím, že ak to zvládne a vráti sa, bude veľmi prekvapený. Avšak najprv to musí zvládnuť a to nebude jednoduchá úloha. Ešte včera som uvažoval, či sme ho tam naozaj mali poslať. Dnes mu dôverujem. A to nie len preňho samotného, ale aj pre tvoj úsudok, Fantus. Ty predsa vieš viac, ako my všetci dokopy. Takže nepochybujem o tom, že vybrať Trevora bolo správne, a nepochybujem, že má na to, aby to všetko zvládol. Avšak, ak by sa niečo stalo a nezvládol by to, tak by som chcel, aby ste mu vy kronikári vymazali pamäť, a rovnako aj tým, ktorí o tom okrem nás v Hrade vedia. Nechcem Trevorovi privodiť traumu, pretože ak aj túto rozšírenú skúšku nezvládne, tú pôvodnú by myslím zvládol. Takže aj keď nezasahujete do osudu, tak chcem, aby ste v prípade Trevorovho neúspechu vrátili jeho dejiny do bodu, ako by sa odohrávali bez vášho zásahu. A Anton, verím, že túto ponuku neodmietneš a verím, že budeš vynikajúci Kronikár. Ak by si to mal niekto zaslúžiť, tak ty určite áno. Odkedy ťa poznám, vždy si bol neutrálny, a bol si taký aj pred tým, pretože mám čiastočnú pamäť aj od mojich predchodcov. Gratulujem ti, Anton a verím, že neodmietneš Fantusovu ponuku.“
Tamia sa vzápätí pridala, aby Antona podporila a vyjadrila aj svoj názor na Trevora.
„Anton, aj ja si myslím, že by si to mal prijať. Nikoho lepšieho na túto pozíciu nepoznám. Takáto ponuka predsa nechodí ani raz za desať životov. Musíš to zobrať a my sa budeme tešiť, že náš blízky priateľ sa stal Kronikárom. A súhlasím, nech to teda Trevor skúsi, ale tiež sa prikláňam k názoru, že ak by to nezvládol, potom mu vymažte pamäť, zmeňte beh jeho dejín a vráťte ho do bodu u Pandory.“
Fantus sa nadýchol, ale Anton bol o niečo rýchlejší a ozval sa skôr:
„Fantus, ďakujem, ale ak to mám prijať, tak vedz, že o to, čo sa Trevora týka, ťa žiadam aj ja. My sme tu jedna veľká rodina. Občas v nej niečo škrípe a občas nemáme na všetko rovnaký názor, ale sme jedna rodina. A ak mám svoju rodinu opustiť a prejsť ku Kronikárom, potom ťa žiadam o to isté. Ak zlyhá Trevor, tak sa to nesmie dozvedieť. Ale ja mám za to, že by si ho mal vrátiť do času, keď sa už ocitol pred domčekom. Odtiaľ by to podľa mňa celé zvládol. Tým sa dejiny predsa nebudú deformovať, že? Veď práve tým, o čo si požiadal ty, Fantus, sa Trevorove dejiny ak nie rovno deformujú, tak aspoň menia. Vy Kronikári ste v našom svete týmto zasiahli do chodu dejín. Čo je viac ako nezvyčajné. Ak to teda splníš, ja sa k vám pridám hneď, ako Trevora po príchode všetko naučím.“
Tu sa Anton znovu odmlčal a silne si potiahol zo svojej fajky.
Fantus sa dobrosrdečne uchechtol a potom sa nakrátko rozosmial. Prišlo mu milé, ako toto spoločenstvo na seba citlivo reaguje. Už predtým vedel, že sú tu všetci ako jedna rodina, no prežívať to s nimi mu pripadalo milé a zábavné v jednom. Tu neboli neustále boje, ako v mnohých iných svetoch, ktoré pozorovali Kronikári. A aj preto sa rozhodli vybrať budúceho Kronikára z tohto sveta. Potrebovali niekoho rozvážneho a pritom veľmi skúseného. Nezáležalo na tom, akú funkciu zastával dotyčný vo svojom svete, ale na tom, aký bol a ako spĺňal ich špecifické požiadavky. Nakoniec, Kronikár nemal žiadny hierarchický stupeň a predsa získal moc, ktorá presahovala možnosti jednotlivých svetov. V praxi ju však nepoužívali, mali ju len v zálohe, pre prípad keby… keby náhodou mala mágia vymiznúť z určitého sveta.
„Dobre teda, nech je po vašom,“ zareagoval Fantus. „Aj tak sme s týmto počítali a keďže sme síce len nepatrne, ale predsa zasiahli do chodu vašich dejín, máte na to právo. Ak to Trevor nezvládne, zmeníme beh dejín tak, akoby šli pôvodne bez nášho zásahu. Avšak ponuka pre teba Anton aj napriek tomu samozrejme trvá a ak skončíš a chceš si tu ešte potom trochu oddýchnuť, nebude to problém. Ale prosím, aby to netrvalo veľmi dlho, pretože ťa potrebujeme. Keď zaučíš Trevora, oddýchni si a priprav sa prijať poslanie Kronikára. Podľa mňa by však bolo dobre, keby si sa na to začal pripravovať už teraz. Ako, to už dobre vieš aj sám.“
Tu sa všetci uvoľnili a začali sa baviť na úplne iné témy. Miestami sa ozval srdečný smiech všetkých zúčastnených.


Tento príspevok bol odoslaný v pondelok, jún 17th, 2024 o 16:43 a je zaradený pod Kniha, Trevor. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätný odkaz - trackback z Vašej stránky.

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.


Copyright © 2018 - prirodna-medicina.SELEKCIA.SK - používame WordPress
Design blogov vytvorili InfoCreek