Trevor sedel v domčeku za stolom a uvažoval nad tým, čo si poskladal z toho, čo čítal a čo si zapamätal. Celým svojím Ja cítil, že je nie je ďaleko od riešenia. Pomedzi uvažovanie listoval v knihe, či nenájde ešte niečo, čo by mu otvorilo, či dotvorilo poznanie textu. A odrazu narazil na text, ktorý ho varoval pred tým, aby v domčeku počul druhý krát odbíjať zvon dole v mŕtvej dedine.

Trevor nevedel, čo sa asi tak stane, ale spomenul si na tých, ktorí cestu sem nezvládli a pochopil, že ak by tu ostal dlhšie, zrejme by sa pridal k nim. A tak sa rozhodol svojou nedočkavosťou a zvedavosťou zbytočne neriskovať. V hlave sa mu totiž ozvala spomienka na výučbu, kde im Laurence hovoril, že nedočkavosť a silná neopodstatnená zvedavosť, je opäť prejavom nezvládnutej emócie. Zobral si teda svoje texty, dal ich do kapsy a knihu vrátil na svoje miesto. Študovať ich ďalej môže aj niekde inde. Kdekoľvek mimo tohto domčeka. Varovanie v knihe jasne hovorilo, že druhé zvonenie zvona z mŕtvej dediny ho nemá zastihnúť v domčeku. Z toho vyplývalo, že mimo domčeka ho už zastihnúť môže a teda si len musí nájsť iné miesto, kde podumá nad tým, čo ďalej.
Vyšiel von a vybral sa smerom k neďalekému lesíku. Uvedomoval si, že ten les bude zrejme veľmi „zaujímavý“, ale inú možnosť nevidel. K lesu viedol vyšliapaný chodník a ísť späť odkiaľ prišiel, nemalo zmysel. Vybral sa teda chodníkom s predstavou, že niekde pod stromom v lese si nájde miesto, sadne si a všetko si to v hlave preberie. Bolo mu jasné, že nestačí len vyjsť von z domčeka, ale musí sa dostať preč z jeho energetického pásma. V tom inom pásme ho, ako tušil, čaká niečo nové a iné. Čo to bude, však v tento moment netušil. Ako kráčal, díval sa a premýšľal, kde sa v lese má usadiť. Les pôsobil veľmi, veľmi staro. Trevor uvažoval, čo ten dojem starého lesa v ňom vlastne vyvoláva. Stromy boli ohromne hrubé a veľmi vysoké a silné. Energetika lesa nepôsobila hrozivo, ale zato o to viac tajomne. Z tej vzdialenosti v lese videl miesta, ktoré boli presvetlené letným slnkom, ale aj tmavé a šedé miesta. Niekde bolo úplne jasne, ako sme v lese zvyknutí za dňa, niekde akoby padal súmrak a inde zase akoby bola noc. A do toho si uvedomoval šedé miesta. Neboli to miesta súmraku, ale šedé miesta, v ktorých sa pohybovali zvláštne priesvitné bytosti. Boli zároveň súčasťou stromov aj tej šedi. Žeby Tiene? Ako tak nad tým dumal, prišiel na okraj lesa a musel sa rozhodnúť, kade a ako kráčať ďalej. Vošiel do lesa, urobil niekoľko krokov a zastavil sa, aby si vybral miesto, kde sa zastaví a vylúšti hádanku, ktorú si niesol v kapse. Kráčal ďalej, akoby nevedel nájsť to správne miesto a pochopil, že les ho vedie do svojich útrob, akoby sa Trevor nemal sám rozhodnúť, kde sa zastaví.
Postupne začal medzi stromami rozoznávať niečo ako príbytok. Bol situovaný medzi stromami a jeho prístrešie tvorili konáre stromov, ktoré akoby zo spodných častí kmeňa vyhnali konáre a tak pomáhali vytvoriť strechu a steny tohto príbytku. Konáre na priečelí rástli tak zvláštne, že tvorili prednú stenu a vchod. Trevor chvíľu váhal, či môže vojsť dnu a rušiť tak súkromie toho, kto tu býval. Nakoniec opatrne nazrel dnu a poobzeral sa. Bol to veľmi jednoduchý príbytok, po bokoch vpravo a vľavo boli dve z konárov vytvorené postele a v strede miestnosti jeden stôl. Okolo stola boli štyri stoličky a oproti dverám na zadnej stene polica vytvorená z konárov, ktoré vyrastali zo steny. Na policiach bolo niekoľko zvinutých listín a pergamenov.
Pred vstupom sa Trevor nahlas opýtal, či nie je niekto v blízkom okolí. Nikto sa však neozval a tak než vstúpil dnu, požiadal samotný príbytok, aby mu povolil vstúpiť. Bolo to správne rozhodnutie, pretože šero, ktoré vládlo vo vnútri, sa zrazu zmenilo na príjemné hrejivé svetlo. Trevor tak pochopil, že môže vojsť. Sadol si za stôl čelom k dverám, aby videl, ak niekto bude prichádzať. Nechcel, aby ho tu niekto len tak našiel, chcel prípadného majiteľa čakať pred týmto podivným príbytkom. Trevor si na stole rozložil svoje poznámky a zahĺbil sa do čítania a do svojich úvah.
Tu na malú chvíľu Trevora opustíme.