Muž kráčal si lesíkom a nikam sa neponáhľal. Bol vyššej štíhlej postavy a v tvári sa mu zračila pokojná a bystrá myseľ. Jeho vek sa nedal určiť, pokojne mohol mať tak päťdesiat, ako aj sedemdesiat a o niekoľko minút zase tridsať rokov. Jeho malé stádo horských kozičiek sa páslo okolo neho. Tieto inak hravé zvieratká, ktoré rady poskakujú a šantia kade-tade na veľmi veľkom okruhu, sa však pásli stále len blízko neho, akoby im dával pocit bezpečia a istoty. Šli spolu lesom a bolo zjavné, že sa nemajú prečo a kam ponáhľať. Tí, ktorí ho stretli, mu dali prezývku „Kozí muž“. To preto, lebo jeho prazvláštne stádo sa od neho nehlo ani vtedy, ak šiel niekomu do osady pomôcť od choroby, kliatby, či inej pliagy. Zrejme nikto už nepoznal jeho skutočné meno. Jeho rodičia ho pri narodení pomenovali Wili.
Ozaj, kde to vlastne bolo? Nuž bolo to v miestach, kde sa les stretal opäť s lesom a občas s lúkami. Ľudia tam žili pokojne a v mieri. Prečo teda musel zasahovať proti kliatbam a iným pliagam? Pretože aj za hranicami tohto mini sveta žili ľudia a nie každý je prajný voči inému. A občas sa stávalo, že niekto prešiel do toho sveta a preniesol tam svoje zlo. Často to boli len slová, ktoré boli prejavom zla.
Wili šiel svojimi lesíkmi stále tam a späť podľa náhody. Bol v rovnováhe so sebou a s okolitou prírodou. Presúval sa a tam, kde práve bol, bola stále jar, leto a jeseň. Tam, kde bol on a jeho kozičky, zima nikdy neprišla. Počas svojich ciest postretol človeka, ktorý akoby zablúdil. Podľa oblečenia to bol na prvý pohľad zámožný človek. Keď uvidel „Kozieho muža“, jeho oči sa rozžiarili v úsmeve. Wili sa naňho pozrel a opýtal sa ho, čo ho trápi. Leonard, tak sa volal ten pán, Wilimu vyrozprával svoj príbeh. Potreboval pomôcť a keďže pochádzal spoza hraníc toho sveta, musel mu zdĺhavo a podrobne popísať svoje trampoty. Jeho rodina od istej doby začala mať určité potiaže a hoci si zaplatili tých najlepších lekárov, nikto im nevedel pomôcť. Bratovi sa síce polepšilo, lebo bol u Kornélie, ale on sa rozhodol, že príde skúsiť šťastie s ním, s „Kozím mužom“. Najprv brata vysmial a neveril mu, že mágia im v ich problémoch pomôže, a tiež sa už hanbil ísť pre pomoc na to isté miesto, kde bol jeho brat.
Wili si ho vypočul. Dlho mu neodpovedal, len sa s ním prechádzal ďalej po lese v tempe, ako sa jeho kozičky pásli. Leonard už strácal všetku chabú trpezlivosť. Donedávna nemal vo svojom slovníku „nedá sa“, veď inak by sa nikdy nestal takým úspešným človekom. A trpezlivosť ani teraz nemal vo svojom slovníku. Wili však kráčal pokojne ďalej a vysvetľoval mu niečo okolo svojich kozičiek a okolitej prírode. Leonardova netrpezlivosť, ktorú už dával jasne najavo, ho nijako nerušila. Leonard spustil prúd slov o tom, že peniaze nie sú problém, že zaplatí koľko si povie, ale nech mu už konečne dá niečo, ako Kornélia bratovi. Leonard považoval tento čas za premrhaný a uvažoval, o koľko peňazí práve prichádza kvôli tomu, že tento zadubený lesný mág ho zdržiava miesto toho, aby mu rovno niečo predal a on sa mohol vydať na dlhú cestu späť domov. No ten „zadubený lesný mág“ akoby ho ani nevnímal a hovoril stále to, čo sa mu chcelo. Leonard bol už zúfalý, lebo sa mu zdalo, že Kozí muž naňho vôbec nereaguje a akoby ho miestami ani nevnímal.
Vtom sa Wili opýtal: „Kornélia dala tvojmu bratovi rubínoví lektvar, alebo bledomodrý?“
Netrpezlivý Leonard ostal zaskočený touto otázkou, nikde nevidel súvis a čakal úplne inú otázku alebo radu, ale po chvíľke uvažovania odpovedal: „Myslím, že to bol bledomodrý odvar.“
Wili sa usmial a povedal: „Tvoj problém sa začína pri úprimnosti. Pretože sa bojíš odhaliť čokoľvek, aby si nestratil. Ty dobre vieš, že to bol rubínový odvar. Tvoj brat ti to povedal a povedal ti aj to, ako ho užíval a nabádal ťa, aby si šiel za Kornéliou. Ty si si však vybral mňa. Dobre teda, pomôžem ti, ale pamätaj na moje slová, že krivda sa odčiniť, ak máš strach pravdu o tej krivde vyjaviť. A tou pravdou je aj tajomstvo rodiny, že tvoj brat nie je tvoj brat. Je to tvoj bratranec. Ty si osirel a tvoji terajší rodičia si ťa osvojili a vytvorili ste tak novú rodinu. Mne nemá zmysel klamať. Ja pravdu poznám a ponechám si ju pre seba. No vedz, že to, čo sa ti stalo, nie je hanba. Hanbou je to, že sa za to hanbíš a klameš seba i okolie. Potom obviňuješ svet a ľudí okolo seba a to úplne zbytočne.“
Tu sa Leonard zamyslel a pravdu všetko Wilimu povedal tak, ako bolo. Nakoniec, on sa nemal prečo báť, veď to jemu bolo poškodené. Pochopil však, že často sám sebe škodí tým, že v sebe nosí strach a netrpezlivosť.
Wili sa pristavil pri jednom zo stromov. Pre Leonarda to bolo zmätočné, lebo preňho bol strom ako strom. No aj on zrazu vnímal jeho mágiu. Strom vyžaroval niečo zvláštne a hoci to nevidel, pocítil to. Pred jeho očami sa zrazu začal odohrávať zaujímavý úkaz. Kozí muž sa pred jeho očami začal stávať súčasťou stromu. Odrazu počul nejaké slová, no nerozumel im. Ledva počul, no niečo predsa len zachytil: „Rastliny, zem a kamene sú úplne všade na zemi a oni ponesú moju vôľu. To oni ponesú moju vôľu, to oni pomôžu pocestnému a…“ Potom opäť nerozumel. Slová prichádzali akoby z ohromnej diaľky a predsa to bolo len na tri kroky od neho. Obraz pred Leonardom sa začal meniť a Kozí muž sa začal meniť na človeka, ktorým bol pred tým, než sa stal súčasťou stromu.
Wili sa naňho pozrel a povedal mu:
„Tento strom má dušu a pozná tajomstvá života ľudí. Teraz pozná aj to tvoje tajomstvo dokonale. Poď a napi sa z prameňa, čo prýšti na úbočí pod jazvecovou norou“.
Prešli na dané miesto. Už počas putovania sa Leonard vnútorne menil. Jeho vnútro sa upokojovalo a naberalo istotu, ktorú vie dať telu len duša, ktorá sa zastabilizuje. Prišli k prameňu a Leonard sa napil. Potom sa pozrel na Kozieho muža a opýtal sa, čo mu je dlžný.
Wili sa naňho pozrel vážnymi očami a povedal:
„Len nezabudni, že si ponúkol niekomu pomoc. Pomáhaj ďalej a neustúp voči poryvu vetra a dažďa života, ktorý do teba bude šľahať. Ak vydržíš kráčať na svojej ceste a budeš veci riešiť úprimne, budem to považovať za vyrovnané. Teraz si ľahni a pospi si, Leonard. A keď sa prebudíš, budeš blízko svojho domova na lúke. No pamätaj si, že stromy, tráva, zem a voda sú všade. A ja som ich súčasťou“.
Leonard zaspal. Keď sa prebudil, uvažoval, či to nebol len sen. Bolo krásne počasie, úplné bezvetrie, no osika nad ním zašumela a dala najavo, že to nebol sen, ale že sa skutočne stal svedkom prapodivnej mágie. Síce to zažil, ale nepochopil. Vedel však, čo musí ďalej robiť. Vedel, že jeho život sa vracia do normálu a on už bude určite iným človekom, než bol dovtedy.