Trevor – Kapitola 15
Aj keď v tomto príbehu sme už Fantusa stretli, nezaškodí si ho trošku bližšie predstaviť. V lone prírody stál domček. Bol viac než starý, ale zub času ho celkom ušetril. Alebo sa oň niekto tak vzorne staral?
Predstavte si pred sebou strmý svah zelenej lúky. Za domom lúka pokračovala a končila tmavým hustým lesom. Lúka bola dostupná až vtedy, keď ste prešli lesmi. Bola doslova osadená medzi lesy. Keď ste vyšli z lesa a ocitli ste sa na úpätí svahu, k domčeku to mohlo byť ešte dobrých šesťsto metrov. Stúpanie hore k nemu dalo zabrať aj človeku zvyknutému na náročný terén. Predstava toho, ako tam ten domček postavili, bola zaujímavá. Pred domčekom bola lavička, na ktorej sa počas pekných dní zvykol vyhrievať starec. Obýval ten domček od nepamäti. Celé dni sa kochal prírodou a často až na večer zašiel do vnútra svojho obydlia.
Domček bol podlhovastý a mal len tri miestnosti, jedna miestnosť – chodba – mala v sebe ešte umne zabudovanú ďalšiu malú miestnosť. Chodba slúžila ako vstup do príbytku. Oproti dverám bola pevná dubová skriňa, v nej mal starec odložené rôzne veci, ktoré nepotreboval používať každý deň. Vedľa skrine boli dvere do komory. Po ľavej strane boli ešte jedny dvere do malej miestnosti, ktorú by sme dnes nazvali sociálnou miestnosťou.
Dvere boli nízke a človek dnešných proporcií sa musel zohnúť, ak nimi chcel prejsť do hlavnej svetnice. Bola útulná svojím vzhľadom aj zariadením. Vľavo bola posteľ a nad ňou z hrubých fošní vystrúhané police. Na policiach niekoľko starých kníh a niekoľko kovových stredne vysokých pohárov dotváralo zaujímavý kontrast. Posteľ bola ustlaná. Bola na nej deka a periny boli niekde uložené, takže posteľ počas dňa mohla slúžiť ako kanapa na odpočinok. V náprotivnom rohu stála opäť dobová masívna skriňa, ale bola umne zapracovaná do priestoru. V strede miestnosti. Netreba snáď ani pripomínať, že ako všetko, aj toto bolo urobené bol stôl z dubového dreva. Oproti sa nachádzalo malé okienko osadené do steny tak, že ak sa človek posadil za stôl, videl von na svah a v prípade, že by smerom hore kráčala návšteva, z domčeka ju bolo možné vidieť. Stôl bol masívny, pohodlne si zaňho sadli až šiesti ľudia. Bola tam aj komoda so šuplíkmi, ale jej obsah asi ostane tajomstvom majiteľa. Vedľa postele bolo ešte masívne kreslo. Počas dlhých zimných dní v ňom sedával majiteľ domčeka. Oproti v poslednom rohu samozrejme nemohol chýbať krb, ktorý zabezpečoval čiastočne osvetlenie, ako aj teplo. Starec dokázal v tom kresle presedieť celé zimné dni a len tak sa dívať do ohňa, alebo čítať zo svojich kníh a uvažovať nad vecami, ktoré boli zrejmé len jemu samému. Bola tam ešte jedna miestnosť, ale o tej sa zmienim niekedy inokedy. Túto miestnosť obývali určité bytosti a majiteľ domčeka s nimi od vekov spolunažíval.
Kto však bol tento starec, ktorý žil sám niekde v úbočí lúky obklopený lesom? Bol to jeden z Kronikárov. Jeho meno je Fantus a už sme sa s ním stretli. Odkiaľ sa v tom domci vzal? Nuž, je tam od doby, keď sa tam zjavil domček. Jedného upršaného dňa sa v stráni objavil domček a z toho domčeka vyšiel Fantus. Bolo to v deň, keď sa stal Kronikárom. Či niekoho niekedy prekvapilo, že sa tam domček zjavil, sa už nedozvieme. Stojí tam celé veky. Zrejme sa jeho majiteľovi v tomto prostredí páči.
Fantusov deň v lete väčšinou prebiehal tak, že si ráno sadol von na lavičku a kochal sa prírodou a zvieratkami. Občas sa v okolí objavili ľudia, čo si vyšli do lesa na hríby, alebo si skracovali cestu cez les. Všetci sa postupne zoznámili s Fantusom a radi sa s ním rozprávali. Keď sa začalo zmrákať, prešiel do vnútra izby, ktorá bola súčasne aj jeho pracovňou a vybral si na stôl jednu zo svojich veľkých kníh, prelistoval si niekoľko strán a čo-to si prečítal. Potom vybral brko a začal do knihy zapisovať. Občas zdvihol hlavu, zamyslel sa a písal ďalej. Keď dopísal, odložil knihu do šuplíka stola a z police si zobral inú knihu. Ani jedna kniha nepatrila medzi obyčajné knihy na zapisovanie, ani medzi dobové bestsellery. Jeho knihy boli tie, o ktorých sa vyjadrujeme ako o magických knihách. V knihe, ktorú mal práve teraz pred sebou, videl to, čo sa deje niekde v niektorom zo svetov. Videl a čítal v nej rôzne udalosti zo sveta čarodejníkov, mágov, škriatkov, trpaslíkov, ale aj zo života ľudí. Svojím zápisom do knihy menil, potvrdzoval a občas aj naprával veci v životoch bytostí. Často tak konal na základe počutého. Počul príbeh o niekom, komu bolo treba pomôcť a tak otvoril jednu zo svojich kníh a tam sa mu na želanie ukázal dej, ktorý ho zaujímal. Mohlo to byť kdekoľvek, na ktoromkoľvek svete, ale Fantus mal na starosti hlavne svety, kde sa náš dej odohráva. Takto dokázal všetky zabudnuté kúty svetov nezaujato a z nadhľadu sledovať.
Jeho hlavná činnosť spočívala v tom, že zapisoval a triedil záznamy mágov a ich činy. Celé dni, keď sedel vonku na priedomí alebo vo vnútri v domčeku, zbieral informácie z celých svetov. Jeho myšlienky a úvahy boli priamo späté s tými, ktorí sa venovali učeniu mágie. Takto sa archivári starali o to, aby umenia a pravdy mágie nezanikli. Avšak nebolo to len o zbere informácií a o tom, že občas zmenil prípadnú krivdu, o ktorej sa dozvedel zo svojich kníh, alebo od náhodných okoloidúcich. Taktiež svojím duševným zrakom hľadal navrátilcov. Boli to tí, ktorí sa narodili s poslaním mága. Bolo ich treba nájsť a nasmerovať do správnej oblasti, aby sa pre nich v správny čas našiel správny učiteľ. Videl deti, keď ešte oni sami nevedeli, aké bude ich poslanie. Často to boli na prvý pohľad náhody, ktorými ich priviedol k poznaniu mágie.
Videl dievča a chlapca. Kráčali smerom k stredu poznania. Obaja boli sami. Samota je často skľučujúca, ak ste si ju dobrovoľne nevybrali ako svoju životnú púť. No videl aj rôzne prekážky a bola tu možnosť, že netrafia na správnu cestu. Preto si sadol za stôl, vybral knihu a začal písať. Prepísal ich osud tak, že spojil ich životy so životom iného mága. No vpísal tam aj to, že kým sa ich osud úplne zmení na život dospelých majstrov mágie, musia nájsť pravnuka aranea a pravnuka musca.
Fantus sa díval na tento dej vo svojej knihe a keď usúdil, že už videl dosť, zavrel knihu, sadol si do svojho kresla a díval sa do krbu.
Sám pre seba si povedal:
„Takže Trevora som už preniesol do inej reality bez toho, aby tušil, že je už u Wiliho. Teraz nastal čas, aby sa začal učiť u Wiliho a potom ho pošlem ku Grobdemu, aby sa naučil aj pracovať.“
Fantus sa pri tejto predstave zasmial. Grobde bol krčmár v istom pohostinstve, kde sa stretali všetci pútnici mágie, ktorí cestovali svetmi a nestarali sa pri tom o výzor iných. Tam sa dala stretnúť snáď každá forma bytia, ak bola inteligenčne vyvinutá a ovládala umenie cestovania medzi svetmi a umenie mágie. V duchu videl prekvapenú tvár Trevora, keď prvý krát stretne inteligentné bytosti iných úrovní na fyzickej úrovni bytia.
„Tak, ale teraz už naozaj musím riešiť aktuálne dianie,“ zamýšľal sa ďalej Fantus.
A otvoril inú knihu so slovami „Dujala schôon sakeh anich verb“ potom urobil krátku pauzu a pokračoval. „Volám ťa Pandora, aby si sa mi zjavila a ukázala sa medzi svetmi vo svete.“ Potom čakal. A keď sa Pandora zjavila na jeho stránkach, vyslovil slová: „Potrebujem s tebou hovoriť, dávna priateľka, hoc si ďaleko, príď ku mne na návštevu, tentoraz ku mne do môjho sveta. Pretože, ako iste vieš, ja teraz nemôžem putovať za tebou – dujala schôon sakeh anich verb“
Pandora opäť začula známe volanie a tak pohla rukami a oproti nej sa zjavili dvere v priestore. Pandora sa pozrela pred seba a videla Fantusa, ako sedí za stolom, hľadí do knihy a prihovára sa jej. A tak sa pobrala smerom, kde sa z jej pohľadu zjavil Fantus, pohla rukami a opäť sa zjavili pred ňou dvere. Otvorila ich a prešla nimi.
Akoby odnikiaľ sa zjavila priamo pred Fantusovým obydlím a na priedomí už stál sám Fantus osobne, aby ju privítal. Keď vošli dovnútra, povedali si niekoľko milých viet a následne sa usadili. Pandora sa ho priamo opýtala, prečo ju takto v krátkom čase znovu k sebe zavolal. Fantus prešiel rovno k veci:
„Dnes som preniesol k Wilimu jedného mága. Je to ešte len Majster, ale snáď dôjde aj ďalej, ak prežije. Ten prenos bol trošku iný ako obvykle, ale nemal som čas meniť osud a postupne smerovať jeho cesty k Wilimu. Tak som vymenil časopriestor, v ktorom bol, a z tvojho sveta sa ocitol priamo vo Wiliho lese.“
Pandora sa zamyslela a po chvíli povedala:
„Čo sa týka toho ľudského červíka Trevora, už som sa s ním stretla. Prežil to, ale len preto, že ho poslal Anton. Inak by si už nemal koho k tomu koziemu mágovi prenášať. A pravdu povediac, som rada, že je z môjho sveta preč. Ani kvôli Antonovi by som ho tam dlho nestrpela. Možno by som si ho ponechala ako otroka, ale ani jeho energetika mi veľa nedala, takže…“
Tu sa Pandora na chvíľu odmlčala a premýšľala. „A čo keď sú za tým všetkým démoni Harby? Čo keď sa nejako dostali do týchto realít a niekto im pomáha? Len kto a prečo? V tvojich knihách alebo v knihách iných Archivárov by sa to malo dať nájsť, nie? Prečo sa Iných Archivárov neopýtaš?“
Fantus pozorne počúval a zamýšľal sa. Nedal najavo, či súhlasí alebo nie a díval sa do strnulo do svojho krbu.
Než Fantus odpovedal, nadýchol sa a odpil si z pohára.
„Drahá priateľka, to, čo ma na celej veci trápi, je, že sa tam zjavilo Prázdno. Prázdnota ma síce znepokojuje, ale ešte viac ma znepokojuje, kto dokázal Prázdno povolať, kto alebo čo je za tým.“
Pandora mala obmedzené prejavy emócií, ak vôbec nejaké mala, ale teraz bolo v jej tvári vidieť náznak strachu. Odpila si z čaše, v ktorej bolo vyniknúce husté víno a povedala:
„Tak toto je skutočne zlé… Od nich to príde aj do našich svetov a tým je ohrozené všetko. Neznášam tie ľudské červy, lebo ma kedysi vyhnali z ich sveta, ale teraz sa tu zjavil spoločný nepriateľ. Takže ti pomôžem ako viem. Ak Prázdno niekto riadi, potom máme skutočný problém všetci. Myslíš si, že je za tým ….“
Tu jej Fantus skočil do reči:
„Áno, myslím si to. A nie len to, som o tom presvedčený a práve preto ma chytá hrôza. Tu nejde o niekoľko mágov a ich pohyby vo svetoch. Tu ide o svety ako také. Ak nič neurobíme, zaniknú nielen svety, ale aj celé vesmírne sústavy… Zanikne proste všetko a zostane iba on a jeho prívrženci a to v novom zriadení, ak vôbec niekedy niečo učinia potom, ako všetko zmizne v ničote.“
Fantus a Pandora ďalej pokračovali vo svojom rozhovore ešte veľmi dlho. Veď si mali čo povedať aj mimo toho, čo sa týka nášho deja. A tak teraz teda ich zanecháme rozhovore a vrátime sa späť k Trevorovi, aby sa nám v tých lesoch nestratil.
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.