Wili kráčal so svojimi kozičkami lesom. Neponáhľal sa a predsa napredoval. Kozičky majú totiž zvyk sa pásť prakticky skoro stále v pohybe. Stále hľadajú niečo nové, nové bylinky, ktoré by im chutili. Majú rady konáriky a listy stromčekov. A tiež to, čo iné zvieratka nespasú a to sú rôzne, no, nazvime to buriny. No a ak občas objavia krík s černicami či malinami, tak sa veľmi radi v pohybe pristavia. Wili sa preto nehneval, práve naopak, doprial im túto pochúťku. No aj keď sa Wili a jeho kozičky veľmi neponáhľali, došli náhodou alebo riadením osudu k jednému z domčekov, ktoré mal Wili kade-tade v lese postavené. Už z diaľky cítil energetickú zmenu a vedel že má vo svojom domčeku návštevu.

Keď nazrel do domčeka, uvidel spiaceho Trevora. Rozhodol sa návštevníka nebudiť a len sa uložil opodiaľ pod strom a niečo si strúhal z dreva. Slnko vyskočilo vysoko, keď sa Trevor prebudil. Spal veľmi dobre a hlboko. Ani sa neprehadzoval, ani nemenil polohu. Buď bol tak unavený, alebo bolo toto lehátko tak pohodlné.
Najprv si hneď nevedel spomenúť, kde sa vlastne nachádza. Často sa mu stávalo, že keď tuho zaspal, po zobudení mu chvíľku trvalo spomenúť si, kde je. Kamaráti si z neho občas uťahovali, že aj keď telo je už hore, jeho mozog ešte spí a odmieta prijať, že sa treba zobudiť. Po chvíli si však na spomenul a posadil sa na posteli. Vonku počul dupot malých kopýtok a videl, že pred otvorom, ktorý slúžil ako vstup do chalúpky, pobehujú kozičky. Trevor vstal a vyšiel pred chalúpku. Pod stromom uvidel človeka, ktorý tam spokojne sedel a niečo strúhal z dreva. Wili zdvihol hlavu, usmial sa a pozdravil prekvapeného Trevora. Opýtal sa ho, odkiaľ prichádza. Trevor bol trochu zaskočený a nevedel, ako zareagovať. No Wili ho z jeho rozpakov rýchlo vyviedol a opýtal sa, či ho posiela Tamia. Trevor len nemo prikývol a stále hľadal správne slová. Wili sa jeho neistote a rozpakom zasmial. Postavil sa, podišiel k Trevorovi a predstavil sa mu. Trevor učinil to isté a postupne naberal vnútornú rovnováhu a istotu. Opýtal sa Wiliho, odkiaľ pozná Tamiu a zostal dosť zaskočený, keď počul, že istú dobu bol Wili Tamiiným učiteľom.
„Vieš, jednu dobu, keď Tamia začínala svoju púť na poli mágie, som ju učil. Potom, keď už vedela dosť, vrátila sa na Hrad a tam pokračovala a rástla, až sa dostala na pozíciu, v ktorej je dnes.“
Pokračoval:
„A teraz si tu zrejme pre to isté aj ty, aby si sa u mňa učil. A potom, keď niekoľko dôležitých vecí pochopíš, pôjdeš ďalej za svojim cieľom, alebo za ďalšou výučbou.“
Trevor sa hneď začal ohradzovať a vysvetľovať Wilimu, že má svoju úlohu a nič okrem toho teraz neprichádza do úvahy. Nezabudol pritom zdôrazniť, že on je už Majster.
„Prípadne mi ukáž cestu a ja pôjdem ďalej. Za iných okolností by som sa tu rád a možno sa niečo nové naučil, ale Tamia a Laurence mi dali úlohu a tú musím splniť. A ako som už povedal, som už Majster a ako taký plním svoju zadanú úlohu. Musím ísť ďalej a ja viem, že to dokážem. Musím sa dostať do podzemia a splniť tak svoju úlohu. Tak sa na mňa nehnevaj, Wili, ale ja tu teraz naozaj nemôžem ostať, ja proste musím ísť ďalej. A ak nevieš, kade mám ísť, nevadí, ja si už nejako poradím. Nehnevaj sa, že som použil tvoj príbytok, ver, že som sa ničoho nedotkol.“
Wili počúval Trevora a len sa pokojne usmieval. To, čo následne povedal, Trevora vyviedlo z miery.
„Trevor, počúvam len tvoje Ja, Ja, a opäť len Ja … vieš povedať aj niečo iné? To ťa v Hrade naučili tak málo? Splniť úlohu, to áno, ale ani raz som od teba nepočul, že ju máš splniť v prospech celku a tvojich druhov v Hrade. Oni sú ako tvoja rodina a pre niekoho aj viac ako rodina. A ty tu zdôrazňuješ stále len seba a svoje Ja. To je prvé, čo sa musíš naučiť, že to nie ty, ale celok je dôležitý. A preto, hlavne preto, sa potrebuješ u mňa učiť. Naučíš sa aj iné veci, ale hlavne veľa o pokore a reálnej trpezlivosti. Chápať niečo mozgom neznamená to skutočne ovládať. A ja mám pocit, že ty si sa všetko síce naučil hlavou, ale nie dušou a už vôbec nie svojím vnútrom. Ak tak veľmi chceš ísť ďalej, tak teda choď. Ja ta nedržím a nechám ťa ísť cieľom svojho „JA“. Ak si to niekedy rozmyslíš, príď za mnou a ja ťa budem učiť. A naučíš sa aj to, že trpezlivosť a tolerancia sú prejavom sily a nie slabosti. Lebo vidím, že si jedným z tých Majstrov, ktorí rýchlo zabudli všetky základy výučby. Vidíš len to, čo sa teba a tvojich emócií dotýka. A ako ťa tak počúvam, neviem, či si na prednáškach o emóciách vôbec bol. Vieš, slaboch vždy ujde, ak sa niečo dotkne jeho emócii, trošku silnejší slaboch to chvíľu vydrží a ujde o niečo neskôr. Ale len silný jedinec vydrží všetko a napriek všetkým emočným víchriciam vytrvá a nakoniec sa dostane na vrchol Ohnivej Hory. No naozaj neviem, či ty si na to pripravený.“
Trevor ostal zaskočene stáť a díval sa na Wiliho. Na jednej strane cítil, že Wili má pravdu, na druhej strane strašne zasiahol jeho ego. A tak sa len rýchlo rozlúčil a pobral sa ďalej bez jasného smeru. Chcel sa len dostať preč od Wiliho a jeho múdrych rečí. Hlavou sa mu mleli všetky možné myšlienky.

„Čo si ten pastier kôz o sebe vôbec myslí? On mi bude hovoriť, čo mám robiť? A kázať mi tu o niečom, čo som sa učili niekedy na prvom, či druhom stupni? Tak toto prestrelil. To kde sme… Zjaví sa tu nejaký pastier kôz, skade ruka, skade noha, a dovolí si mne Majstrovi niečo rozprávať? Sedliak jeden, čo mu slama trčí z topánok. Mne chce kázať o mágii? A že sa mám vrátiť na začiatok? Ja? Určite už len pri ňom sa učila Tamia. Možno sa akurát tak kedysi stretli a on sa tu teraz naparuje, že ju učil. No určite… Ja som Majster Hradu a kto je on? Podľa mňa akurát tak možno pozná pár bylín a to je všetko. A ja že nemám zvládnuté svoje emócie? Vždy som ku všetkému pristupoval veľmi poctivo, neponáhľal som sa dopredu, vždy som sa radšej trikrát vrátil, aby som sa presvedčil, či je to tak… A mne ty budeš niečo hovoriť o emóciách? No to vieš, že sa k tebe vrátim.. Aby mi potom na Hrade vytkli, že som odbočil z cesty. A vôbec, prečo sa tu vôbec rozčuľujem na nejakým pastierom, idem ďalej a hotovo… No dobre, ale kade mám ísť?“

Trevor kráčal ďalej aj so svojimi emočnými pochodmi a Wili ostal pri domčeku. Urobil akýsi zvláštny pohyb rukami a sám pre seba niečo hovoril. Nebolo mu rozumieť. No pred ním sa pohol vzduch a v priestore sa zrazu objavil otvor, ktorý smeroval do iného časopriestoru. Na druhej strane toto okno ústilo v Tamiinej pracovni.
Jej pracovňa bola priestranná a povedzme „vzdušná“. Kým Laurence mal rád okolo seba v dosahu všetko, čo potreboval a jeho pracovňa bola vždy plná, až preplnená, Tamia mala zariadenie minimalistické. Jej heslom bolo „čím menej vecí, tým lepšie“. Laurence mal v pracovni aj svoju malú osobnú pracovničku, kde rád písal a čítal. Tamia zase preferovala otvorený a vzdušný priestor. Z času na čas sa stalo, že jej začal priestor v jej pracovni pripadať príliš zaprataný a tak sa pustila do triedenia. Všetko, čo aktuálne nepotrebovala k svojej práci, dala odniesť do skladu magických artefaktov, alebo do učební. V tomto, ako aj v mnohom inom, sa títo dvaja mágovia diametrálne líšili. No každý, kto ich videl spolu, vnímal podivné puto medzi nimi. Ich duše boli totiž spriaznené nad tento daný život. Putovali spolu už dlho, aj počas mnohých predchádzajúcich inkarnácii. Mali svoje spoločné tajomstvá okolo Hradu, ktoré svorne chránili, ale na druhej strane mali často úplne odlišné pohľady na svet. Laurence bol extrovert a tak pristupoval aj k výučbe. Vždy, keď niečo robil, zvolal všetkých, aj žiakov od prvého stupňa, aby mohli byť pritom, aby sa aj takto učili a videli reálnu prax. A Tamia bola v prejave a v práci s mágiou vždy introvert. Magické úkony robila rada sama v súkromí, keď tak s jedným, maximálne s dvoma najbližšími kolegami. Aj jej prejav pri výučbe bol skôr skromný, no napriek tomu ju vždy všetci pozorne počúvali a nikto jej do slova neskákal. Túto svoju introvertnosť porušila iba vtedy, ak ju Laurence požiadal, aby pracovala na spoločnej veci v širšom tíme. No na druhej strane, ak sa jednalo o prax mimo učební Hradu, Laurence a Tamia boli opačným extrémom. Laurence bol už komornejší a bolo ťažké ho „vykývať“ z jeho pracovne alebo z učebne. Hundral, keď ho ťahali von a málokedy sa na to dal presvedčiť. Raz bolo veľmi teplo, potom pršalo, alebo bola príliš zima. No Tamia bola v tomto smere „za každú srandu“. Rada chodila do terénu experimentovať a skúšať nové veci, ako počas dňa, tak aj v noci. Nebola v tomto smere tak opatrná ako Laurence a rada sa so žiakmi púšťala do rizika, aby sa aj touto formou učili. Vždy hovorila, že ak nastane nejaký problém, v najhoršom prípade urobí „chrš“ a všetkých obalí svojou ochranou. „Chrš“ bola Tamiina skratka pre vytvorenie ochranného obalu, alebo zapečatenie priestoru. Vo vytvorení bleskovej ochrany bola skutočne expert. A tak sa nebála nechať mladých kolegov skúšať si veci a šiahať na všetko, s čím prišli v teréne do kontaktu.
K tejto podivnej dvojici patrili ešte dvaja mágovia najvyššej úrovne a jedna Veľmajsterka, o ktorej sa na Hrade vedelo len toľko, že existuje. Patrila totiž k strážcom a ak sa na jej úrovni nič nedialo, v Hrade o nej ani nevedeli. Dvaja zvyšní spomenutí mágovia boli od seba tiež úplne odlišní a každý z nich pracoval inak a na svojej vlastnej úrovni. V pozadí Hradu boli ešte aj ďalší, ale o nich sa vie len málo a pre tento príbeh nie sú teraz dôležití.
V Tamiinej pracovni sa z ničoho nič otvoril portál. Zdvihla hlavu od nejakých kníh, ktoré mala pred sebou a pozrela sa, kto sa na druhej strane objaví. O malú chvíľu uvidela Wiliho, milo sa naňho usmiala a pozdravila ho. Wili opätoval jej úsmev i pozdrav. Vymenili si niekoľko úvodných súkromných viet a veľmi rýchlo prešli k podstate veci.

„Predpokladám, že ťa Trevor našiel, alebo si našiel ty jeho?“ opýtala sa Tamia. Wili jej odpovedal: „Ja som našiel jeho. To, čím prešiel, ho zmohlo a zaspal v jednom z mojich prístreškov. Vlastne to tam poznáš, našiel som ho pri bazovom hájiku. Avšak odmietol ma a z toho dedukujem, že ste mu o mne nič nepovedali. Alebo sa mýlim v tom, že ho mám učiť a ocitol sa u mňa náhodou?“

Tamia sa zasmiala, čo bolo trošku prekvapujúce, pretože odkedy bola na druhej najvyššej pozícii v Hrade, smiala sa málo. Niežeby nebola veselá, ale všetko v Hrade riešila s adekvátnou vážnosťou a s plným nasadením. A v jej pozícii veľa priestoru na zábavu nebolo. Musela viesť Kolégium Veľmajstrov a mala na starosti aj Vedúcich Veľmajstrov sekcií a niekoľko Skupín špeciálneho určenia, pritom sa ešte zapájala do výučby. Keď doznel jej zvonivý smiech, opäť nasadila serióznu tvár a odpovedala Wilimu.

„Vieš, v podstate to bol Fantusov nápad. Po čase chcú Antona povolať na miesto Kronikára a tak ho napadlo, že Trevora treba začať učiť tak, aby jedného dňa nielen nahradil Antona, ale aby mohol byť v priamom spojení s Kronikárom. Je pravda, že tebe sme o tom mohli dať vedieť… Nechceli sme Trevorovi nič hovoriť, aby sme videli, ako zareaguje a či pochopí a príjme, že sa má u teba učiť. Veď vieš, ako to myslím. Nakoniec, som tvoja bývalá žiačka, určite mi rozumieš. A ako Trevor prijal, že na jeho ceste sú zmeny?“

Tento krát sa zasmial Wili.

„No, asi som zasiahol jeho ego viac, než som čakal. Takže odišiel plniť si ďalej svoju zadanú úlohu. A podľa toho, ako odchádzal, ma teraz vo svojej hlave určite častuje adekvátnymi pomenovaniami.“
„Aha,“ zareagovala Tamia, „trochu som sa aj bála, ako sa zachová, ale to jeho ego ma hnevá. Nuž, je to ešte len Majster, má sa ešte čo učiť. Vieš čo, vzhľadom na situáciu, v akej sa ocitol, mu pošlem správu, aby sa k tebe vrátil a pekne sa ospravedlnil za svoje správanie.“

Wili nesúhlasne pokýval hlavou povedal: „Tamia, nehovor mu, že sme sa stretli. Ak chceš, len mu pošli správu, nech ma vyhľadá. Jeho ego dostalo zabrať a verím, že si to už uvedomil. Ja som tiež mohol tú situáciu riešiť aj inak. Účelom je Trevora niečo naučiť, nie ho pokoriť.“
Tamia súhlasila, požiadala Wiliho, aby chvíľu počkal a otočila sa trošku bokom k stolu. Napísala na pergamen správu, zvinula ju a so slovami „nájdi Trevora u Wiliho“ ju proste hodila do časopriestorového okna. Wili sa zasmial.

„Hlavne všetko striedmo a jednoducho, že? Laurence by kvôli tomu minimálne otvoril nové okno. A ty, ako vždy, len šup a hotovo.“

Tamia sa uškrnula a jemne mykla plecami so slovami:

„Nemusím všetko robiť ako on. Načo veci komplikovať, keď sa dajú urobiť aj jednoducho. Chrš a hotovo, nie?“

Obidvaja sa zasmiali a pokračovali vo svojej debate. Tu im doprajeme súkromie, aby sa mohli v pokoji rozprávať a pozrieme sa, ako sa Trevorovi darí na jeho ceste.

Trevor ešte poriadne „nevychladol“, keď sa pri ňom vytvoril malý veterný vír a z neho vyletel zvinutý pergamen. Dopadol pred Trevora na zem a veterný vír zmizol. Trevor prekvapene zdvihol pergamen a rozvinul ho. Nepochyboval o tom, že je to správa určená jemu. Myslel si, že bude obsahovať niečo ako plán cesty. Istým spôsobom mal pravdu, ale nebol to plán, aký si Trevor predstavoval. V odkaze stálo:

„Trevor, tvoja skúška sa nateraz ruší. Ďalej v nej nepokračuješ. Nájdi Wiliho. On ťa bude určitý čas učiť. Potom budeš pokračovať ďalej a budeš sa učiť aj u ďalších. Tamia.“

Po prečítaní tejto správy sa Trevor rozčúlil. Cítil sa ako dieťa, ktorému niekto zobral jeho vytúženú hračku. Bolo mu do plaču a lomcoval ním hnev. Vedel, že tým pádom môže na podzemné archívy zabudnúť. Rozhodol sa teda, že v Hrade končí a hneď to aj na plné pľúca vykričal Tamii aj Laurencemu v nádeji, že ho počujú a prenesú ho niekde pred Hrad, aby mohol odísť preč. Avšak okrem chabej ozveny, ktorá sa k nemu vrátila, sa neudialo nič. To ho rozzúrilo ešte viac a už nevedel svoju bezradnosť a hnev kontrolovať. Znovu kričal do priestoru, že on je už Majster a nebude sa učiť u nejakého pastiera kôz, že je to urážajúce a dehonestujúce. Nakoniec ho zlosť ako-tak prešla a keďže nemal na výber, pobral sa späť smerom k miestu, kde zanechal Wiliho. Bol rozhodnutý, že jediné, čo od neho chce vedieť, je cesta späť, aby sa mohol pobaliť a odísť z Hradu. Ako kráčal lesom, postupne vychladol a keď sa vrátil k Williho chalúpke, našiel na stole odkaz:

„Trevor, dnes si oddýchni, máš toho pred sebou dosť. Zajtra sa vrátim a začneme. Wili.“

Trevor sa znovu nahneval, ale už nie s takou intenzitou, ako predtým. Stále však dosť na to, aby si pohundral, že on s ním zajtra nič začínať nebude. Napriek svojmu hnevu sa Trevor posadil a z krčaha, čo bol na stole, si mechanicky nalial do pohára penivý nápoj. Bol to zvláštny druh piva, teda aspoň podľa toho, že to penilo a malo farbu ako pivo. Nápoj chutil vynikajúco, aj keď úplne inak ako pivo, ktoré pil doteraz. Trevor začal uvažovať, čo ďalej. Bol dosť skúsený na to, aby vedel, že sám sa odtiaľto nedostane. Vedel, že potrebuje pomoc, aby sa dostal späť k domčeku, od ktorého šiel do tohto zvláštneho lesa. Magický les má svoje tajomstvá a kto ich podcení, ľahko v ňom zostane navždy. A toto si Trevor uvedomoval aj napriek hnevu, ktorý ním lomcoval. Jedinec bude najprv blúdiť, potom si od únavy niekde ľahne a zaspí večným spánkom, z ktorého sa však už neprebudí a les ho pohltí. Každá alternatíva, nad ktorou Trevor uvažoval, končila smrťou a jediný, kto mu po zrušení jeho skúšky môže pomôcť dostať sa odtiaľto preč, je Wili. Ako si Trevor ulieval z krčahu, postupne si uvedomoval, že sa vlastne ani nemá prečo na Wiliho hnevať. Keď si prehrával v mysli ich stretnutie, bolo mu stále viac jasné, že aj Wili bol prekvapený, že tu Trevora našiel. Teda zrejme nemal nič spoločné s tým, že sa jeho skúška zrušila. Na Hrade sa muselo stať niečo iné, kvôli čomu sa rozhodli, že jeho skúška sa preruší. Nevedel však pochopiť, prečo ho tu potom nechali a nepreniesli ho naspäť do Hradu. Veď ak sa tam niečo stalo, napríklad kvôli vplyvu Prázdna, ako Majster by im mohol byť užitočný. Prečo ho tu teda nechali? A prečo sa má učiť práve tu a práve od Wiliho? Trevor už vychladol dosť na to, že o Wilim prestal uvažovať ako o obyčajnom pastierovi kôz. Musí sa ho opýtať, čo to všetko znamená a musí sa správne rozhodnúť, či odíde alebo ostane. Svoje emócie a hnev už ovládol a opäť začal uvažovať ako Majster Hradu. Teraz sa konečne prejavil jeho výcvik a výučba. Keď bol úplne už vo svojom vnútri úplne vyrovnaný, zaspal.
Trevora ráno zastihlo ešte stále duševne nepripraveného na stretnutie s kozím mužom. No vedel, že nemá veľmi na výber. Buď presvedčí Wiliho, aby mu pomohol vrátiť sa do Hradu, alebo tu musí ostať a učiť sa. Čo sa tu však má učiť? Všetci sa učili v Hrade, tam boli renomovaní učitelia a nie nejakí pastieri kôz v lese. Trevora sa zmocňovalo sklamanie. Nevedel pochopiť, prečo sa mu toto stalo. Najprv mu niečo sľúbia, potom to zase zmenia – presne ako pri výučbe. Vedel, že v Hrade nebola pevná štruktúra výučby. Občas mu aj vadilo, že sa nešlo podľa stanoveného učebného plánu, ale ako koho kedy napadlo. Trevorovi dlho trvalo, kým to ako-tak pochopil, prečo sa výučba vyvíjala práve takto. Po čase si uvedomil, že v Hrade sa každému žiakovi snažili čo najviac priblížiť a hľadali preňho správne tempo výučby. Vidieť to však navonok nebolo a učitelia – Majstri ani Veľkňazi – na to nikdy neupozorňovali, aby nikoho neranili. V úvode sú všetci veľmi zraniteľní na egu a citoch. Žiaci často nechápali, prečo sa ich výučba odvíja tak chaoticky. Nakoniec však vždy pochopili, že niektoré veci netreba chápať logikou, ale vnútrom. Nie je problém niekomu sa vo výučbovej skupiny vysmiať a ponížiť ho za jeho nevedomosť. To sa v Hrade nikdy nedialo. Bolo však potrebné vždy prispôsobiť výučbu na mieru podľa tempa, ktoré žiaci zvládali. Často bolo treba zaviesť nenápadné zmeny do výučbového procesu tak, aby každý stíhal a mohol rásť spolu s celou skupinou. Občas niekto skupinu predčasne opustil, keď učitelia videli, že jedinec má na viac a vie už, ďaleko viac ako ostatní. A tak sa na Hrade poľahky mohlo stať, že zo spolužiaka sa stal učiteľ. Nestávalo sa to často, ale Trevor už zažil aj toto. Dokázal sa s tým ako-tak vyrovnať, lebo uznal, že dotyčný kolega bol naozaj nadaný a mal aj iné schopnosti, ktoré vedel aj na praktickej úrovni preukázať. A tak Laurence rozhodol, že Draifus pôjde dopredu iným tempom a začali ho učiť mimo skupinu. Zrazu sa Draifus v krátkej dobe stal Majstrom a po roku aj Majstrom Nižšieho Rádu. No a kde je dnes? Je z Hradu preč. A ja som stále tu… A vydržal som – uvažoval Trevor. Tiež sa stávalo, že niekto nemal na to, aby šiel vpred rýchlejšie a zároveň sa na výučbe nudil a zdalo sa mu, že sa to celé vlečie a opakuje stále dookola. Bolo to spôsobené tým, že sa čakalo na žiakov, ktorí prišli a nemali žiadne základy. Ak toto jedinec pochopil, nebral to už ako nudné opakovanie toho istého, ale bol na seba hrdý a aplikoval okrem trpezlivosti aj toľko spomínanú toleranciu. Až v takýchto momentoch žiaci zvykli skutočne pochopiť, čo znamená tolerancia voči kolegom.

Trevor sa pozrel na Wiliho a slušne ho pozdravil. Bolo jasné, že Wili je starší, aj keď nevyzeral o veľa starší od Trevora, ale Trevor dodržal bontón a pozdravil sa prvý. Wili mu pozdrav opätoval a opýtal sa ho, ako sa vyspal. Trevor chápal, že táto otázka nebola myslená ironicky a tak reagoval slušne. Vymenili si ešte niekoľko viet a potom sa Wili na rovinu opýtal, či teda Trevor ostáva a bude sa učiť. Trevor sa nadýchol a povedal:

„Nechápem, čo a prečo sa tu mám učiť. Ak mi to logicky vysvetlíš, tak možno zostanem. Ak nie, tak ťa prosím, ukáž mi cestu z tvojho lesa späť k Hradu. A ja sa vrátim tam.“

Wili hneď nereagoval, akoby hľadal správne slová a pritom sa mimovoľne pustil kráčať ďalej aj so svojimi kozičkami. Trevor, akoby to bola samozrejmosť, sa pridal k nim. Prešli niekoľko desiatok metrov a Trevor stále trpezlivo čakal. Predsa len sa naňho niečo z výučby nalepilo a tak nenaliehal, aby Wili reagoval hneď. Wili medzi tým zvažoval, čo Trevorovi povie a v akom kontexte. Anton sa má stať Kronikárom, čo bola udalosť, ktorá sa dotýkala mnohých svetov. Willi uvažoval, prečo Laurence a Tamia vybrali na úlohu archivára práve toto emočné klbko. Bolo mu jasné, že Trevor nie je neschopný, ale ešte veľa toho nemal zvládnutého. Keby to bolo na ňom, nechal by ho ešte rok-dva „dozrievať“ na úrovni Majstra, kým by ho poveril niečím takýmto. Zrejeme na to však mali svoj dôvod a určite voči Trevorovi majú dôveru, uvažoval ďalej Wili. Dám mu teda na výber, rozhodol sa Wili a otočil sa smerom ku Trevorovi. Začal hýbať rukami a vyslovil mantru. Pri Trevorovi sa otvorila malá dimenzná brána. Na druhej strane videl domček, z ktorého vyšiel von smerom do lesa. Wili povedal:

„Trevor, teraz sa musíš rozhodnúť. Buď prejdeš na druhú stranu a vrátiš sa späť do Hradu cestou, ktorou si prišiel. Musíš si však dať pozor, aby si nestretol Pandorínu, lebo tá ťa už znovu zo svojho sveta len tak ľahko nepustí. Alebo ostaneš tu a keď nastane čas, pôjdeš za Kornéliou.“

Trevor chvíľu uvažoval a potom sa Wiliho opýtal:

„Môžeš mi nejako logicky vysvetliť, prečo tu mám ostať? Nechápem to a odmietam byť len nejakou bábkou na povrázku, aby ste si ma tu posúvali z jedného bodu do druhého. Toho som si užil viac než dosť, kým som sa stal Majstrom.“

Wili sa pousmial a odpovedal:

„Trevor, ak ti odpoviem logicky, tak to logicky pochopíš a tvoja Duša bude ochudobnená. Tu nejde o logiku, ale o tvoje vnútro. Ty sám musíš nájsť v sebe odpoveď, čo bude ďalej s tvojím životom. Opustíš Hrad a tento život? Alebo ostaneš a ostaneš aj tu? Chceš opustiť aj Hrad? Povedz a ja ti otvorím inú cestu a ty sa ocitneš pred hradným bralom, pretože ak opustíš Hrad, už ho uvidíš len ako skalu. Tak ako, Trevor? Ideš do Hradu, preč z Hradu, alebo ostávaš tu pri mne?“

Trevor neuvažoval. Proste to z neho vyletelo. Spenila sa mu krv žilách a emócie v ňom znovu prebrali vládu nad rozumom. Zakričal na Wiliho, že chce ísť preč a preč rovno aj z Hradu. Celé jeho umenie ovládania emócií bolo šmahom ruky preč.

„Áno, prenes ma, alebo mi otvor bránu, či portál na prenos pred Hrad. Nevraciam sa do Hradu, idem preč. Preč odtiaľto. A už sa nechcem vrátiť a nechcem mať s týmto celým nič spoločné. To, čo som tu doteraz prežil, je čistý chaos. A už mám toho dosť.“

Wili zavrel pôvodný portál a bez ďalších slov mu otvoril nový, ktorý smeroval pred Hrad. Potom sa pozrel na Trevora a povedal mu:

„Trevor, ak prekročíš tento portál a pôjdeš pred Hrad, tento svet sa ti uzavrie. Všetci tam ostanú, no ty budeš preč. Už nebude cesty späť. Uvedomuješ si to? Dobre si zvážil tento krok, alebo reaguješ zbrklo a emociálne? Ešte raz si to premysli. Aj keď tento domov nie ideálny, predsa len je to domov. Domov, kde žije mágia a kde žiješ ty. Ak to zanecháš, zanecháš aj mágiu a všetko s tým spojené. Všetko nové bude pre teba už len slabá náhrada domova. Možno nie teraz, nie o rok. Ale skôr či neskôr si spomenieš na svoj domov. Budeš ako tulák sám kráčať po cestách a dúfať, že ťa zavedú naspäť do Hradu. Budeš pri tom uzavretom brale prosiť, aby ti ešte raz, predtým než naposledy vydýchneš, umožnili spočinúť tam aspoň jednu, možno poslednú noc tvojho života. Vtedy si uvedomíš, ako si celé tie roky trpel, čo ti v živote chýbalo a v akej prázdnote si vlastne žil. A prečo to všetko? Len pre tvoje ego, ktoré si nezvládol, lebo túžiš po neustálom chválení a uznaní, aký si nenahraditeľný a jedinečný, nech sa ti všetci klaňajú za všetko, čo si pre Hrad urobil. Trevor, naozaj však všetko čo robíš, robíš len pre chválu? Je tam to spoločenstvo pre teba, alebo si tam ty pre to spoločenstvo? Než odídeš, odpovedz mi prosím na túto otázku. Chcel by som vedieť, či chápeš, že ste tu jeden pre druhého aj napriek nejasnostiam a súčasným emóciám. Je to ako mravenisko, kde je každý jedinec prítomný pre každého a v každom čase. Chápeš to?“

Trevor sa pozrel na Wiliho a nevedel sa rozhodnúť, či ešte viac vybuchnúť od zlosti, alebo s ním nestrácať čas a ísť. Nakoniec sa rozhodol, že sa ovládne a odpovie. Pekne od srdca povie všetko, čo ho ťaží.

„Wili, bez urážky, ale čo ty vieš o tom, ako som tam žil? Čím som si prešiel? Čo všetko mi sľúbili a nesplnili? Ja som sa snažil, robil som maximum, ale nikto si to nevážil. Áno, sem tam ma ocenili, ale na to im ja kašlem. Už mám toho proste dosť. Dlho som sa učil, kým som sa dostal na Majstra. Tie prvé roky boli o ničom, stále dookola to isté – trpezlivosť, ego, emócie, dívaj sa okolo seba a podobné nič nehovoriace témy. Čo sa na tom asi tak nedá pochopiť, keď to stále dookola omieľajú? Ja som čakal praktickú mágiu a kým sme sa k nej skutočne dostali, ostalo nás v skupine len pár. Ostatní to vzdali a šli tam, kde ich to naučia rýchlo a jasne. Načo sa tu dookola trápiť tými istými hlúposťami? Veď už len týmto tých ľudí odohnali, jasné že nemali nervy a trpezlivosť to počúvať. A potom zrazu prišiel niekto, kto letel hore rýchlosťou blesku a nemusel sa týmto témam skoro vôbec venovať. Oni nemuseli a ja áno? O čom som ja horší? Vieš mi na to odpovedať? Proste chaos a zase chaos. Robil som skúšky na Archivára a odrazu sa počas toho niekto rozhodol, že sa asi zle vyspal a ja mám zase nechať všetko tak a mám sa ísť učiť nejaké hlúposti, čo ma ani nezaujímajú. A prečo? Načo? Čo som ja nesvojprávny? Keď som už ten Majster, tak snáď viem to, čo viem. A ak sa mám niečo učiť, tak to, čo má pre moje poslanie aj nejaký zmysel. A vôbec, keď je podľa teba na Hrade tak úžasne, prečo žiješ tu?“

Wili sa s plnou vážnosťou na Trevora pozeral. V jeho hlase nebolo odsúdenie, ani výsmech. No predsa odpovedal Trevorovi tak, ako mal vo zvyku – po svojom.

„Áno, Trevor, môžem ti odpovedať, ale to by si musel ostať tu v mojom svete a neutekať preč. A vedela by ti odpovedať aj Kornélia, s ktorou by si sa stretol, a aj ďalší. Ale ty už nechceš počúvať, pretože už si sa evidentne rozhodol. Zaradíš sa buď medzi tých, čo nepochopili a odišli, alebo medzi tých, čo nechceli so sebou bojovať, prijať svoje chyby a pozrieť sa pravde do očí a tak odišli. Vieš, utiecť z boja dokáže každý, no zostať a napriek osudu a krivdám, ktoré teraz cítiš, kráčať ďalej, to dokáže málokto. Koľkí boli len deň odo zmeny, po ktorej túžili, ale deň pred tým, než by sa toho dočkali, zrazu za sebou zavreli dvere. A tí, ktorí im už-už chceli ukázať aj iný svet, zrazu sledovali, ako dotyčný odchádza. No napriek tomu ho nezastavili a nechali ho, ako vždy a stále, z Hradu slobodne odísť. Aj teba nechajú odísť. A prečo? Pretože vám všetkým nechali možnosť slobodnej voľby. Môžete bojovať a raz sa niekam aj dostať, alebo sa z ktoréhokoľvek bodu vrátiť a všetko nechať tak. Nikoho nesúď, ak si nejakú dobu nekráčal v jeho topánkach. Nikdy nepochopíš, prečo možno šiel tak rýchlo dopredu a potom aj tak zlyhal, prečo sviečka nezvládla ten žiar, ktorým sama horela. Ale odpoviem ti aj na tvoju poslednú otázku, prečo som tu a nie na Hrade. Dôvod je jednoduchý – každý z nás má určené miesto svojho pôsobenia v tomto vesmíre. Ja som tu a učím tých, ktorí majú záujem a ktorí mi za to stoja. No, ale rečí už bolo dosť. Trevor, chceš teda odísť? Tak teda choď. Prajem ti veľa šťastia v tvojom novom živote. Snáď tento svoj krok nikdy neoľutuješ.“

Wili poodstúpil, aby Trevor mohol prejsť portálom. Ten bez ďalšieho zaváhania nasrdene vstúpil do portálu, ktorý ho preniesol priamo pred Hrad. Vlastne to už nebol Hrad, len obrovská skala vsadená do prírody. Trevor vedel, že Hrad tam stále je a tiež vedel, že strážcovia ho vnímajú a sledujú. „A nech sa dívajú koľko chcú,“ povedal si v duchu. A tak sa pobral do fyzického života a zanechával za sebou všetko, čo bolo doteraz jeho domovom. Chvíľu v kútiku duše čakal, či niekto nepríde a nezačne ho volať naspäť, prosiť a sľubovať. No nič také sa nestalo a to Trevora sklamalo ešte viac. Až teraz si začal naplno uvedomovať dosal slov, ktoré počul predtým, než vstúpil do Hradu: „Do Hradu môžeš teraz vstúpiť a kedykoľvek sa rozhodneš, môžeš všetko nechať za sebou a slobodne odísť. Ale ak raz zaváhaš, už nikdy nebude cesty späť.“ Do očí sa mu tlačili slzy. Už začínal ľutovať, že odišiel a v duchu vinil v prvom rade Wiliho, že mu to dovolil. On vlastne ani nechcel odísť. Čakal, že Wili ho bude presviedčať, alebo že sa v poslednej chvíli objaví Tamia alebo Laurence, aby mu dohovorili. A on by im nakoniec blahosklonne vyhovel. Ale nič z toho sa nestalo. Nechali ho len tak odísť. „To znamená, že im na mne aj tak nezáležalo. Inak by sa vykašľali na celý sľub o slobodnom odchode a zasiahli by. Ktovie, či aj ostatných nechali odísť takto jednoducho, alebo len mňa,“ uvažoval Trevor.

Takto so svojimi myšlienkami kráčal niekoľko hodín, až narazil na niečo, čo vyzeralo ako hostinec. Pozrel sa na vývesnú tabuľu pred vchodom. Kedysi bol na nej honosný názov „Hostinec u …“, ale zub času tu zanechal svoje stopy. A niekto kreatívny sem dopísal slová, alebo to bol skutočne pôvodný názov hostinca? Každopádne, na tabuli bolo napísané „Hostinec u Čaptavého lišiaka“. Trevora by to možno aj pobavilo, ale bol už dosť vyčerpaný a ako si uvedomil po návrate do fyzického sveta, aj dosť hladný. A tak proste vošiel dnu.

Bola to stará krčma, kde sa čas zastavil už veľmi, veľmi dávno. V miestnosti boli rozložené stoly a stoličky, vľavo bol výčapný pult a na stene police s pohármi na pivo. Spoza steny cez otvor, ktorý slúžil ako dvere, bolo počuť hlasy. Zrejme tam bolo niečo ako kuchyňa. Krčmár Trevorovi venoval letmý pohľad a ďalej čapoval pivo. V celom podniku bolo len sedem ľudí. Jeden sedem sám, ďalej tam bola jedna dvojica pri spoločnom stole a ešte štyria ďalší vzadu. Všetci mali pred sebou korbeľ s pivom, až na jedného, ktorý zrejme prišiel len nedávno. Trevor si automaticky vybral stôl otočený tak, aby videl na dvere a za chrbtom mal stenu. Chcel mať prehľad o tom, kto prichádza a odchádza. Krčmár sa nič nepýtal, rovno načapovali pivo aj Trevorovi a ako niesol korbeľ predchádzajúcemu návštevníkovi, doniesol ho aj Trevorovi. Bez slova položil pohár pred neho a pokračoval pomalým ťažkým krokom ďalej. Ďalšie pivo odniesol k zadnému stolu, kde sedeli štyria muži. Hlavy mali naklonené k sebe a potichu sa rozprávali. Bolo jasné, že svoj rozhovor považujú za dôverný. Cestou späť sa krčmár pristavil pri Trevorovi a ako by sa musel veľmi namáhať, sa opýtal: „ Tak, čo to bude, mladý?“ Trevor sa opýtal, či sa tu dá objednať aj jedlo a či sa dá niekde v okolí prespať. Krčmár sa naňho pozrel akoby uvažoval, či je to cudzinec neznalý pomerov, alebo úplný tupec. Trevor bol z toho trochu zmätený. Keď kedysi kráčal smerom k Hradu požiadať o prijatie, tento podnik si nevšimol. Krčmár ho namiesto odpovede vytrhol z úvah otázkou, čím bude platiť. Trevor podal krčmárovi mincu. Ten si ju bez slova odložil a Trevor rýchlo pochopil, že na prípadný výdavok môže zabudnúť. Krčmár sa otočil smerom k otvoru za pultom a zakričal: „Jedno jedlo a kľúč!“

Potom sa pobral späť za výčapný pult a o prítomných sa ďalej nestaral podľa krčmárskeho pravidla – ak nie je bitka, netreba nič riešiť. Ak niekto bude niečo chcieť, ozve sa. Pred Trevorom sa objavilo jedlo. Priniesla ho žena neurčitého veku a položila na stôl aj kľúč. „Hore na poschodí, tretia izba vpravo. Otvárame na svitaní. Ak chceš jesť, príď dole.“
Potom odišla dozadu, kde bola pravdepodobne kuchyňa a sklad. Krčmár Trevorovi po chvíli bez slova priniesol ďalšie pivo. To isté zopakoval aj pri ostatných návštevníkoch, ktorí medzitým dopili. Trevor dostal veľkú porciu hustého baranieho guľášu a chlieb. Na prvý pohľad mu bolo jasné, že toto ho dostatočne zasýti. Keď sa najedol, zapil to ďalším pivom, ktoré tu krčmár nosil bez opýtania zakaždým, keď sa na stole objavil prázdny pohár. Potom sa Trevor postavil a chcel sa opýtať, kadiaľ sa dostane do svojej izby a či má niečo doplatiť. Krčmár len hodil rukou smerom k dverám, ktoré si Trevor predtým nevšimol a povedal mu, že keď sa ráno zobudí, nech sa príde dole najesť.
Fajčil cigaru, ktorú si ani nevybral z úst a dodal, že minca, ktorú mu Trevor dal, vystačí aj na zajtrajšie jedlo a pivo. Každý, kto platí, má nárok na jedlo, pivo a nocľah – dodal.
Videl, že Trevor je stále zmätený a tak s ťažkým povzdychom dodal, že môže jesť a piť koľko vládze. Potom sa otočil a špinavou utierkou nejasnej farby začal utierať pult. Nebolo celkom jasné, čo na ňom utieral, lebo mokrý nebol a špinavá utierka mu na čistote rozhodne neprispela. Trevor však pochopil, že týmto sa rozhovor považuje za ukončený. Pobral sa teda do svojej izby. Niekoľko hodinové putovanie, silné emócie, s ktorými zápasil a teraz aj plný žalúdok – to bola kombinácia, ktorá ho ťahala čím skôr do postele. Vošiel do svojej pridelenej izby. Bol v nej menší stôl, jedna stolička, posteľ a v rohu krčah s vodou a plechové umývadlo. Zvnútra na dverách bol vešiak a oproti dverám jedno malé okno. Trevor cez neho automaticky vykukol von. Jeho výcvik z Hradu sa prejavil už pri vstupe do krčmy, keď v sekunde zanalyzoval situáciu a sadol si tak, aby dobre videl na všetko v okolí. Aj teraz sa zo všetkého najprv uistil, kam smeruje toto okno, ako vysoko je od zeme a ešte raz sa poobzeral po izbe, či mu niečo neušlo. No nič iné tam nebolo a Trevorovi to už aj tak začínalo byť dosť jedno. Zvalil sa na posteľ a takmer okamžite zaspal.

Slnko už bolo vysoko, keď sa prebudil. Najprv nevedel, kde vlastne je, ale rýchlo si na udalosti posledných hodín spomenul. Nalial si do plechového umývadla vodu a opláchol si tvár. To ho dostatočne prebralo a zišiel dole do hostinca. V celom podniku sedel len jeden človek. Bol otočený chrbtom do priestoru a nebolo mu vidno do tváre. Trevor si sadol na svoje pôvodné miesto. Krčmár mu bez slova priniesol pivo a o chvíľu neskôr aj jedlo. Bolo to zrejme jediné, čo sa tam varilo, lebo znovu dostal veľkú porciu baranieho guľášu s chlebom. Trevor sa chcel krčmára opýtať, kde to vlastne je, ale ten sa pobral niekam do zadnej časti hostinca a už hodnú chvíľu sa neukázal. Občas von z kuchyne vykukla zrejme jeho žena a skontrolovala, či neprišiel nový zákazník. Trevor sa teda pustil do chutného jedla a pitia sám. Začal uvažovať, čo ďalej so životom. Domov sa vrátiť nechcel. Jednak to bolo už veľmi dávno, čo odtiaľ odišiel a v podstate sa tam nikdy necítil obzvlášť doma. Jeho rodina mu pripadala cudzia, nikto z nich mu nerozumel. Vždy tam bol odsúvaný na okraj a považovaný za divného, ak nie rovno chorého na hlavu. A potom našiel novú, skutočnú rodinu v Hrade. „Ech, vlastne už ani to nie je rodina…“ povedal si v duchu.

Vtom z kuchyne vyšla dievčina. Bola strednej výšky, približne ako Trevor. Okamžite si všimol jej peknú postavu a krásne ryšavé vlasy upravené do vrkoča, ktorý jej siahal do polovice chrbta. Mala krásnu tváričku. Oblečená bola v nejakej plátennej sukni tesne pod kolená a v blúzke z rovnakej látky. Toto oblečenie dobre zvýrazňovalo jej postavu. Na nohách mala zvláštnu mäkkú obuv z jemnej kože. Trevorovi sa rozbúšilo srdce, keď ju uvidel. Zalial ho pot a skoro sa mu zastavil dych. Nevedel, ako s týmto návalom emócii naložiť. Už samozrejme bol zamilovaný, ale teraz ostal zaskočený sám zo seba. Dievčina sa o Trevora nijako zvlášť nezaujímala, bez slov načapovala dve pivá a odniesla ich k stolom. Keď sa vracala naspäť k pultu, Trevor ju nesmelo oslovil. So srdečným úsmevom sa pri ňom pristavila a spýtala sa: „Čo pre teba môžem urobiť, cudzinec?“ Trevor bol prekvapený tým, že ho znovu niekto oslovil „cudzinec“ a tiež mu neunikol jej zvláštny prízvuk. Zrejme nebola odtiaľto.
„Nuž, vlastne by som len chcel vedieť, kde to som a…“ tu Trevor zaváhal. Obával sa, či dostane odpoveď alebo výsmech, „a chcel by som tiež vedieť, či mi prezradíš svoje meno,“ vyhŕkol zo seba tak rýchlo, až sa za to zahanbil.
Bria, tak sa táto dievčina volala, sa zasmiala a odpovedala zahanbenému Trevorovi:
„Si u Grobdeho, teda si nikde a zároveň všade. To, čo vidíš, nie je pravda a to, čo nevidíš, pravda je. Ty zrejme, podľa toho, ako vyzeráš, prichádzaš z Hradu, však? A si tu zrejme po prvý krát. A ako sa volám? Nuž, cudzinec, najprv sa mi predstav ty a potom uvidím, či ti poviem svoje meno.“
Trevor bleskovo potlačil nastupujúci pocit zamilovanosti a pri zmienke o Hrade nahodil masku nechápavého. Síce z Hradu odišiel, ale nemienil ho zradiť a chcel dodržať pravidlo mlčanlivosti. Neohrabane sa opýtal, čo je to Hrad, pretože o ničom takom nevie. Bria sa len zasmiala bez toho, aby mu prezradila svoje meno. Dodala, že ak sem vošiel dverami s nápisom „Hostinec u Čaptavého lišiaka“, tak musí prichádzať z Hradu.
„Asi toho ešte veľa nevieš, keď okolo seba vidíš len to, čo vidíš,“ prehodila a potom definitívne zmizla niekde v zadných častiach podniku. Trevor sa začal obzerať okolo seba, aby zistil, čo mu asi uniklo. Áno, včera si naozaj nevšimol dvere, ktoré viedli hore k izbám, ale tomu venoval len veľmi krátky čas. Odvtedy si v hlave zrátal aj všetky stoličky a stoly. Stolov bolo sedem a stoličiek tridsaťpäť. V strede miestnosti bol veľký krb, v ktorom sa zrejme v zime kúrilo. Podlaha bola z hrubých fošní napustených nejakým impregnačným náterom. Dve okná a jedny dvere. Čo bolo vzadu za pultom, mohol samozrejme len hádať, ale mal za sebou dosť dlhý výcvik na to, aby sa ako mág dokázal s neznámym priestorom oboznámiť a tak sám seba uistil, že okrem tých dverí zmapoval úplne všetko. No do hlavy mu nešla veta, že ak vošiel dverami s nápisom „Hostinec u Čaptavého lišiaka“, tak musel prísť z Hradu. To dievča evidentne vedelo viac, ako povedalo. Alebo tadiaľto prechádzali aj tí, čo z Hradu odišli v minulosti a v návale emócii neudržali ústa na uzde napriek prísahe mlčanlivosti? Trevor však nemienil ani napriek svojmu hnevu zradiť Hrad tým, že by o ňom rozprával niekomu nezainteresovanému. Opakovane sa obzeral po miestnosti, ale okrem hostí bolo všetko presne tak, ako včera. A Trevor by odprisahal, že tie dvere, ktoré si včera nevšimol, tam predtým neboli. No už nebol vo svete mágie a tak musel sám pred sebou pripustiť, že ich jednoducho prehliadol. Havran, šéf výcviku budúcich mágov, ktorý ho učil zorientovať sa v priestore, by sa určite nahneval, že jeho pozornosti tieto dvere ušli. Trevor nad týmito úvahami mávol rukou a povedal si, že už aj tak nie je v Hrade, takže na tom nezáleží. Dievčina si z neho zrejme len uťahovala a možno sa teraz niekde za rohom smeje na tom, ako Trevor skúma túto krčmu. Dym z cigary, ktorý sa vyvalil z otvoru smerujúceho do kuchyne, bol predzvesťou toho, že sa vracia krčmár. Trevor podišiel k pultu, aby sa ho opýtal na cestu. Krčmár však odpovedal skôr, než Trevor stihol otvoriť ústa: „Choď vľavo, lebo ak sa pustíš vpravo, došiel by si len tam, odkiaľ si prišiel.“ Trevor ostal dosť zaskočený tým, že odpoveď dostal ešte skôr, než položil otázku, ale došlo mu, že tu sa asi nič ďalšie nedozvie a tak sa pozdravil a odišiel.

Ocitol sa opäť na prašnej ceste a v duchu sa pripravil na dlhú cestu. Pamätal sa ešte, ako kráčal kedysi dávno prvýkrát do Hradu, ale z toho, čo videl, nespoznával nič. Usúdil, že Wiliho portál ho asi preniesol pred inú časť Hradu, ako predpokladal. Zrazu sa pred ním s košíkom v ruke objavila červenovlasá dievčina. Pristúpila k nemu a s úsmevom sa mu prihovorila:

„Tak čo, cudzinec, prezradíš mi svoje meno? A kým odídeš, tu máš jedlo na cestu, daj si to do kapsy. Je tam kus syra, chlieb a slanina, nech nejdeš úplne o hlade. Dole nájdi potôčik a drž sa jeho prúdu, aby si mal po ceste čo piť, lebo inej vody v okolí niet. A aspoň nezablúdiš. Ako sa teda voláš?“

Trevor už aj chcel odpovedať, ale Bria hovorila takým tempom, že sa počas jej monológu nedostal k slovu. Keď skončila, odložil si jedlo do kapsy. Predstavil sa a dodal, že tadiaľto len prechádza a ide si hľadať prácu. Bria sa usmiala svojím čarovným úsmevom, pri ktorom Trevorovi opäť stiahlo hruď. Nevedel od nej odtrhnúť zrak.

„Ja sa volám Bria. A ak chceš prácu, tak tu v hostinci je jej dosť, Grobde ťa určite zamestná. Nechceš tu ostať?“

Trevor by jej najradšej okamžite prikývol, ale ešte stále sa v ňom miešali silné emócie sklamania a hnevu. Trevor teraz chcel jediné – ísť čo najďalej od Hradu. A tak so smutným povzdychom povedal, že by rád ostal už len kvôli nej, ale musí ísť ďalej. Bria mu venovala ďalší úsmev a povedala:

„No, ja tu ešte nejakú dobu pobudnem, tak ak pôjdeš okolo, zastav sa na jedlo a pivo. Možno sa ešte uvidíme.“ Potom ho už len pozdravila: „Dovidenia, Trevor,“ a vošla dnu do hostinca.

Trevor ostal stáť, akoby váhal a potom potichu vydýchol: „Dovidenia, Bria.“ Vzápätí sa otočil a vykročil za svojím novým osudom s ešte zmätenejšími emóciami, než mal doteraz. Intuícia mu hovorila, že Bria nebola len taká obyčajná dievčina a toto nebol obyčajný hostinec pri ceste. V hlave mu zneli Briine slová, že nevidí realitu, hoci ju má pred očami. Spomenul si pritom na výučbu, keď Osse Nuri A držal v ruke husacie brko na písanie a pýtal sa študentov, kto čo vidí. Niekto videl brko z husi, iný brko na písanie, ďalší sa zameral na perie. Osse Nuri A sa len usmieval a potom povedal:

„Všetci sa pozeráte na to isté a predsa každý z vás vidí niečo iné. Takto je to aj v živote. Budete sa dívať, ale možno nikdy neuvidíte celú realitu. Nikto z vás napríklad nespomenul, že vidí aj ruku, ktorá to brko drží.“

Trevor si sám pre seba povzdychol:

„Niečo mi uniká, ale neviem čo. A prečo to má byť pre mňa dôležité?“

Pobral sa teda ďalej smerom, ktorý mu ukázala Bria.