Trevor sa uložil spať nie len tam a vtedy, ale už aj teraz v tomto hájiku, kde sa po dlhej ceste zastavil a rozhodol sa oddýchnuť si, zrovnať si myšlienky a na toto všetko si pospomínať. Akoby sa týmito spomienkami chcel uistiť, že sa rozhodol správne, keď odišiel preč z Hradu. Ale niečo ho stále škrelo, niečo z toho, čo mu Majster Jeremy hovoril – že nie všetko musí chápať a vidieť v daný moment správne, a že ak sa niekto niekam dostane, začnú mu učitelia brnkať na nervy a pri tom mnohí padnú, hoci sú krok od cieľa. Avšak tak, ako Trevor nevidel v tme pri portréte Veľmajstra Izguna znížený prechod do druhej chodby a narazil doňho hlavou, teraz uvažoval, či sa obrazne povedané nestalo to isté. Mal dojem, že veci sú v skutočnosti iné, ako ich on v návale emócií vyhodnotil. Čo už však s tým, keď odišiel, nemá si to ako overiť. Aj Bria povedala, že nevidí realitu, že vidí len očami a ostatné mu uniká. Trevorovi z toho išla prasknúť hlava a tak sa snažil radšej čím skôr zaspať.

Ráno ho zobudilo až hrejivé slnko, ktoré mu svietilo do očí. Spomienkami na svoje začiatky v Hrade asi strávil viac času, ako si pôvodne myslel, lebo takto dlho spať nezvykol. Pri spomienke na Majstra Jeremyho sa aj teraz pousmial. Jeremy vedel svojím správaním ľudí priviesť k úplnému zúfalstvu. No ak náhodou zvážnel a niečo hovoril, oplatilo sa ho veľmi pozorne počúvať, lebo vedomostí mal určite toľko, ako hociktorý Veľkňaz. Trevor si chystal skromné raňajky a popri tom uvažoval, že Jeremy bol vskutku jedinečným učiteľom pre tých, čo začínali svoju púť v Hrade. Veď nie je Majster ako Majster a nie je Veľkňaz ako Veľkňaz. V Hrade nebolo dverí, do ktorých by Jeremy nemohol vojsť a Trevor neraz videl, že Jeremy sa s každým rozprával ako so seberovným a každý jeho potrhlé nálady toleroval. Ak na niečo povedal svoj názor, každý to bral vážne a akceptoval ho. Trevor už poznal odpoveď na hádanku, ktorú mu Jeremy vtedy povedal. Usmial sa pri spomienke, ako na to
spolu s ostatnými kolegami prišli. Bolo to v čase, keď bol Trevor ešte len Čakateľ na Majstra. Ako mladí študenti vedeli, že ešte nemajú právo poznať vyššie hierarchické stupne. To vyplývalo z predpisov a zákonov Hradu. Už to, že poznali Majstrov Nižšieho Rádu, bolo viac dosť. Keď prišli na to, kto je vlastne Jeremy, osobne ešte nepoznali Laurenceho, Tamiu, ani iných vysokých predstaviteľov Hradu. Jedinou výnimkou bol Veľmajster Anton, ktorý bol kronikár, knihovník a ktovie čo všetko ešte. Raz Trevor spolu s kolegami sedel počas osobného voľna a tak ako aj často predtým, riešili Jeremyho osobu. Vtom jeden z nich povedal, že počul po chodbách, že Jeremy a Laurence sa nikdy nezvyknú stretnúť v jednej miestnosti, že ich ešte spolu nikto nikdy nevidel. Trevor vtedy spontánne vyslovil vetu, že Jeremy je vlastne Laurence a len mení pozíciu, kde sa pred kým objaví a ako sa prezentuje. Nastalo ticho, akoby ich niekto niečím ovalil. Všetci si odrazu uvedomili, prečo Jeremyho ako Majstra rešpektujú všetci, koho videli, že sa s ním rozpráva. Celý čas to mali pred očami a predsa to nevideli. A čas im dal za pravdu, Jeremy a Laurence boli v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Avšak správanie Jeremyho a Laurenceho bolo tak odlišné, ako deň a noc.

Trevor sa dojedol a uvažoval, čo ďalej. Bria mu povedala, že videl len to, čo videl, lebo vošiel do hostinca dverami s nápisom U Čaptavého lišiaka. Trevor začal byť nespokojný. Samozrejme už oľutoval, že odišiel a že vybuchol na Wiliho, ale uvedomoval si, že už pri prísahe ho upozorňovali, že ak cúvne, nebude už cesty späť. No na druhej strane tu bolo ešte niečo, čo malo dvojaký význam a na čo si Trevor včera spomenul. Keby sa tak dal vrátiť čas, povzdychol si. A pri tom ho vnútorný hlas znovu upozorňoval na niečo, na čo si včera Trevor spomenul… Ale čo to bolo? Veď tých spomienok bolo toľko… Vedel len, že to nejako súvisí s Jeremym. A tak miesto toho, aby
pokračoval v ceste ďalej, urobil konečne správne rozhodnutie a začal uvažovať, čo mu na tom celom uniká.

Vedel, že to niečo, čo v ňom teraz hlodá, sa nachádza na pomedzí Duše a mozgu. A vedel, že musí nájsť odpoveď skôr, než pôjde ďalej. A tak mu neostávalo nič iné, iba sa zahĺbiť do svojich spomienok a nájsť tam odpovede. Uvedomil si, že jeho ďalšie kroky sú ukryté niekde hlboko v minulosti.
A tak si v mysli premietal to, čo včera, znovu a znovu. Teraz sa mu tréning trpezlivosti naozaj oplatil. Našiel v pamäti niečo, čo ho donútilo postaviť sa. Prechádzal sa zamyslene z miesta na miesto a nahlas opakoval slová, ktoré mu kedysi dávno Jeremy povedal:

„Trevor, pamätaj si, ak raz nebudeš vedieť, ako ďalej, vráť sa tam, kde si bol naposledy, tam je ukryté riešenie. Ak raz toto pochopíš, pomôže ti to vrátiť sa tam, kde si to pokazil.“

Trevor ako pomätený pobehoval hore-dole. Raz niekoľko krokov doprava, potom doľava. Hlavu mu išlo rozhodiť. Vtom sa zastavil a od vzrušenia zakričal len tak do priestoru, čo mu hrdlo stačilo:

„Jeremy, ďakujem, už chápem … Jeremy, ďakujem ti.“

Trevor pozbieral svojich pár vecí do kapsy a okamžite sa vybral späť k hostincu, kde sa nádejal, že znovu stretne Briu. Ešte nevedel ako, ale vedel, že je súčasťou riešenia jeho problému. Vedel, že Briu musí požiadať o to, aby mu vybavila u Grobdeho možnosť zamestnať sa. Aj keď netušil, čím by mohol byť v tak malom hostinci mohutnému Grobdemu k úžitku, vedel, že sa tam musí vrátiť, ak chce napraviť to, čo pokazil. Nádejal sa, že ho časom zoberú späť do Hradu. Zákony poznal a vedel, že je tam jedno východisko, aj keď na svojej ceste cúvol. Mozog mu samozrejme hovoril, že je strata času niekam sa vracať, načo sa prosiť a ponižovať… Trevorovi sa priečilo vrátiť sa do Hradu a povedať „prepáčte, spravil som chybu“. To jeho ego nechcelo pripustiť. Žiaľ, naše egá často vyhrávajú. No Trevor vedel potlačiť logiku aj ego a nechal Dušu, nech sa prejaví. Tá mu hovorila, že slová, na ktoré si spomenul a za ktoré tak na diaľku ďakoval Jeremymu, boli cestou, ako ďalej. Trevor šiel rýchlo, aby sa čím skôr vrátil späť do hostinca u Čaptavého Lišiaka, pretože tam bola Bria a tam bola aj odpoveď.

Blížil sa súmrak, keď Trevor uvidel známy hostinec. Rezko pridal do kroku, pretože si uvedomil, že od rána ešte nič nejedol a hlad sa začínal hlásiť o slovo. Keď dorazil k dverám hostinca, bola už skoro úplná tma. Otvoril dvere, vošiel a skoro od údivu spadol z nôh z toho, čo tam uvidel.

Najprv ho ohromila veľkosť miestnosti, do ktorej vstúpil. Bola to zaujímavo koncipovaná obrovská hala. Trevor ani nedovidel na jej koniec. V druhom momente si uvedomil, že je delená na rôzne sekcie. Bola tu časť pripomínajúca starú krčmu, v ktorej sedel ešte včera ráno a v úplnom kontraste s tým bola ďalšia časť zariadená v štýle francúzskeho baroka. Trevor sa pozrel do boku a skoro zmeravel od prekvapenia. Boli tam bytosti, ktoré nevedel k ničomu prirovnať a im bolo uspôsobené aj zariadenie. Nachvíľu stratil pojem o čase, ale z údivu ho vytrhol hlas, ktorý volal evidentne naňho. Za dlhočizným pultom stál mohutný Grobde.

„Hej mladý, čo toľko pozeráš? Tvoje očumovanie tu nemusí každému vyhovovať. Tak si zavri ústa a keď ich otvoríš, nech z nich vypadne, či chceš jesť a či tu chceš opäť prespať.“

Trevor sa spamätal a prešiel k pultu. Stručne a jasne povedal, že sa rád naje a že sa chce aj ubytovať. Grobde sa naňho díval pokojne, bol zrejme zvyknutý na šok, ktorý sa zjavil v Trevorovej tvári a tak len utrúsil:

„Tu máš kartičku od izby,“ a podal mu kartičku s číslom päťtisícstodvadsaťšesť a hlavou naznačil smer, kde má Trevor nájsť svoju izbu.

„Prejdeš hentými dverami a túto kartičku prilož na miesto, kde by mal byť zámok dverí. Dvere ťa pustia do izby. Tú kartičku nestrať, lebo budeš mať problém dostať sa do svojej izby. Teraz sa posaď hentam k tomu stolu a najedz sa. Potom príď a uvidíme, čo ďalej.“

Trevor teda zobral kartičku a pobral sa smerom, ktorý mu ukázal Grobde. Nerozumel tomu, kde sa vlastne ocitol. Precestoval viacero krajín sveta, videl toho dosť, ale toto sa vymykalo všetkému, čo doposiaľ videl. Podišiel k dverám a priložil kartičku na miesto, kde mala byť zámka. Mágia kartičky fungovala, Trevor prešiel dverami a ocitol sa v izbe. Bola vkusne zariadená, nechýbali tam kreslá a posteľ. Trevor sa rozhodol najprv si oddýchnuť, ale namiesto krátkeho oddychu tuho zaspal. Keď sa prebudil, slnko už bolo vysoko za horizontom. Nevedel, koľko je hodín, ale vedel, že je ešte viac hladný, ako včera. Vyšiel teda zo svojej izby a ocitol sa opäť v tej istej hale a podišiel k pultu. Prišiel k nemu jeden mladík a opýtal sa, čo potrebuje. Trevor mu odpovedal, že sa chce najesť. Mladík mu povedal, aby sa niekde usadil a jedlo mu prinesú. Trevor sa poobzeral okolo seba a pod galériou uvidel stôl, ktorý sa mu pozdával, aj miesto mu vyhovovalo. Sadol si a snažil sa nezízať na ostatných. Z ničoho nič sa pred Trevorom objavila pariaca sa hustá guľášová polievka.

Trevor postupne pochopil, kde sa to ocitol. Na Hrade sa o tomto hostinci hovorilo, že sa nachádza na pomedzí realít, vo všetkých časových líniách súčasne. Trevor to začal brať proste ako fakt. Videl tu bytosti, ktoré nikdy nikto nikde ani len neopísal, postavami boli od veľmi veľkých až po trpaslíkov a škriatkov ako z rozprávky a boli tu samozrejme aj Elfovia a ľudia. Ďalšia vec, ktorú si Trevor uvedomil, bola veľkosť miestnosti, ktorá bola mnohonásobne rozľahlejšia, ako sa budova zdala z vonku. Mágia má svoje čaro – povedal si Trevor.

Keď dojedol polievku, tanier zmizol a zjavilo sa pred ním druhé jedlo. Nevedel presne, čo to asi tak môže byť, ale guľášová polievka mu chutila a tak sa pustil aj do druhého jedla. Jedol pokojne, nenáhlil sa. Keď dojedol druhé jedlo, objavilo sa pred ním správne napenené pivo. Takto presedel dlhú dobu a pritom už pokojnejšie pozoroval svoje okolie. Najprv vnímal len všeobecný šum
miestnosti, ako sa medzi sebou bavia rôzne skupinky návštevníkov, ale postupne si uvedomil, že každý z nich má svoju reč a tiež to, že nie všetkým rozumie. Trevor sa v kláštore Xjardu naučil mnoho cudzích jazykov, ale teraz zistil, koľko toho ešte nevie. Keď dopil druhý korbeľ piva, ktoré mu mimochodom veľmi zachutilo, uvidel za pultom Grobdeho, ako sa díva jeho smerom a následne Trevorovi kývol, aby prišiel k nemu. Trevor teda vstal a podišiel k pultu. Grobde sa naňho pozrel a bez zbytočných okolkov sa ho spýtal, ako sa v hostinci znovu objavil a kto ho poslal. Trevor to pochopil tak, že nadišiel správny čas predstaviť sa ako skutočný Majster mágie. Veď zatiaľ všetko nasvedčovalo tomu, že je tu na správnom mieste a môže povedať, kto je a odkiaľ prichádza. Spustil teda o tom, ako sa učil u Jeremyho, Tamie, Laurenceho a ďalších. Grobde sa usmial, bol to jeden z mála úsmevov, ktoré zvykol niekomu adresovať a Trevor si to vyložil tak, že má pokračovať. Grobde ho však zastavil a povedal mu, aby počkal. Otočil sa a začal si miešať nejaký nápoj. Trevor ale nevidel dôvod čakať, veď kým si mieša nápoj, môže zároveň aj počúvať. A tak drmolil ďalej o tom, čo môže a vie a … Odrazu zistil, že stojí na ceste pred hostincom. Vedľa neho stál nejaký človek. Usmieval sa na Trevora a aj keď navonok pôsobil obyčajne, vyžarovala z neho moc. Bol zavalitý, s vážnym pohľadom. Prehovoril k nemu priamym a vážnym tónom:

„Trevor, aj napriek tomu, že si sa učil u Majstrov mágie, zabudol si vo svojej pýche na jej úplné základy. Preto ťa Grobde vyhodil von. Úplne si ignoroval počúvanie, trpezlivosť a kde ostala úcta voči iným nositeľom mágie? Neprejavil si ani trochu úcty Grobdemu a tým pádom ani svojim učiteľom. Len hlupák si môže myslieť, že ak bol v Hrade a učil sa u viacerých učiteľov mágie, tak hociktorého z nich tromfne. Myslíš si, že si lepší ako oni, keď ti sprostredkovali svoje vedomosti? Prekonáš ich? Tak potom ako je možné, že si ako skúsený mág neodhalil pravdu o tomto hostinci už pri prvej návšteve? Tvoje veľké ego ťa hnalo k tomu, aby si si myslel, že si už niečo dokázal. Keď sa teraz vrátiš dnu, snáď už budeš vedieť, ako sa máš správať a ako sa má správať mág, ktorý si váži iných mágov a nesnaží sa za každú cenu len dokázať, že je lepší ako tí, čo ho učili, a tí, čo sú okolo neho.
K tomu však vedie ešte dlhá cesta a nie je to cesta pútnika, na ktorú si sa po odchode vydal, ale cesta skutočného žiaka mágie. Odporúčam ti, aby si sa pokúsil vrátiť k svojim Majstrom a doučiť sa to, čo ešte nevieš. A ver mi, že toho, čo nevieš, je ešte veľmi veľa. Ak to nedokážeš, budeš len na smiech tým, ktorým budeš dokazovať svoje umenie. Niektorí to budú brať dokonca ako útok, pretože ich tvoje umenie možno ohrozí.“

Skôr, ako stihol Trevor zareagovať, sa pred ním miesto tejto neznámej postavy zjavil len opar zlovestnej hmly. Prekvapený Trevor mimovoľne ustúpil pár krokov dozadu. Hmla opadla a Trevorom opäť lomcovala zlosť. Mal sto chutí tomu neznámemu odpovedať veľmi zblízka jasnou ranou do sánky a aj tomu nafúkanému Grobdemu ísť povedať niečo pekne od srdca. Okrem toho by najradšej vynadal aj Jeremymu, Tamii, Laurencemu, Hádovi a ani Osse Nuri A by nevyšiel na sucho. A samozrejme nesmie zabudnúť na Muraga. Aj tomu by sa ušlo, lebo podľa Trevorovej urazenej pýchy to oni ho zle učili. A tento neznámy sa tu zjaví ktovie odkiaľ a chce ho poučovať ako nejakého začiatočníka? Hnev Trevorovi pulzoval celým telom. Uvažoval, na kom by si vylial svoju zlosť. A zrazu sa pred ním akoby odnikiaľ zjavil Jeremy.

Usmial sa a opýtal sa Trevora: „Si nahnevaný? Stalo sa niečo?“

Trevor sa naňho pozrel a v jeho vnútri naplno vybuchol všetok nahromadený hnev a urazené ego. Bez rozmýšľania vykričal všetku svoju zlosť Jeremymu do tváre a obvinil ho, že zlyhal ako učiteľ a to kvôli nemu zlyhal na tej prekliatej skúške. A samozrejme preto potom odišiel z Hradu a teraz ani nevie, ako sa ocitol mimo hostinca. Trevor sa celý triasol v návale nervov, ale keď sa dostatočne vykričal, pri pohľade na Jeremyho sa začal postupne upokojovať. Jeremy ho vyzval, aby mu povedal, čo sa presne stalo. A tak mu Trevor porozprával svoju verziu celého príbehu. Ako to už v taký čas zvykne byť, pozmenil dosť skutočností vo svoj prospech. Jeremy ho počúval, no nedal nijako najavo, čo si o tom myslí. Nechal, nech Trevor dohovorí a potom mu pokojne povedal:

„Vidím, že si plný hnevu, ako novonarodené dieťa urazené, že muselo vyjsť z matkinho lona. Ale ak si plný emócií, ktoré ti skresľujú úsudok, ako mám vedieť, že to, čo mi hovoríš, nie je skreslené? A tým nechcem povedať, že mi klameš, ale teraz všetko vidíš len očami plnými hnevu. Myslím, že o tom si sa učil dosť, ale či si sa aj niečo naučil, tým si teraz nie som celkom istý. A okrem toho si červený ako cvikla. To, čo hovoríš, je len tvoja pravda, ale či je to objektívna pravda, alebo len tvoje videnie pravdy, je veľmi otázne. Takže čo teraz, môj mladý priateľ? Ideš sa tu búchať zadkom o zem, alebo čo?“

Trevor sa medzitým upokojil a ako rýchlo ho hnev zasiahol, tak ho aj prešiel. Jeremy bol niekto, koho si vlastne Trevor veľmi vážil a mal ho rád. Oveľa pokojnejším tónom odpovedal:

„Jeremy, ja už neviem… Neviem, čo mám vlastne robiť. Keď som sa sem vracal, mal som pocit, že toto bude cesta späť. A Grobde ma vyhodil, aj keď ani netuším prečo. Hneď po prijatí si mi povedal: – Trevor, pamätaj si, ak raz nebudeš vedieť, ako ďalej, tak sa vráť tam, kde si bol naposledy. Tam je ukryté riešenie – toto si mi vtedy povedal.“

Jeremy na súhlas, že si to pamätá, len nemo prikývol a Trevor pokračoval:

„Tak som sa vrátil sem a odtiaľto som sa nejako chcel dostať naspäť k Wilimu. Teraz však vidím, že som sa mýlil a späť do Hradu ma nezoberiete. A po tom všetkom… Ja už vlastne neviem vôbec nič. Neviem, čo mám teraz robiť a kde sa podieť. Mohol by som ísť do učenia k niekomu inému, alebo to skúsiť sám s tým, čo viem. Viem, že som nemal od Wiliho odísť, ale aj on ma mohol zastaviť a neprovokovať ma tým, že mi otvoril bránu, aby som šiel. Keď je taký dobrý učiteľ, prečo ma neupokojil a nepočkal, kým moje emócie opadnú?“

Jeremy sa zhlboka nadýchol a napriek tomu, že to bol tvor, ktorý vždy skôr nútil spoludiskutujúceho uvažovať, teraz začal hovoriť priamo:

„Prečo ťa nechal odísť? Lebo inak by si stále opakoval tie isté chyby. Nedal by si si povedať. V taký čas je lepšie toho, kto chce, nechať odísť. Keby tu ostal, aj tak by si svoje chyby neuvedomil. Taký človek má zastreté videnie a tá clona sa nedá len tak strhnúť z očí. Trevor, vieš, teraz nie je dôležité, kadiaľ vedie cesta späť na Hrad. Ak sa chceš dostať späť, tak sa najprv douč všetko, čo si si len myslel, že ovládaš, respektíve si sa tváril, že ovládaš. Fyzickej práce sa nebojíš, za svoj život si to už mnohokrát dokázal a tak teraz dokáž, že pri tej práci dokážeš aj ovládať emócie, že zvládneš aj prehru, potupu a pritom zostaneš pokojný. Viem, že dokážeš vrátiť úder, ale treba sa naučiť aj skloniť hlavu a pokorne zniesť urážku a ak treba, tak aj potupu. Aj to je prejav ovládania emócií. Mnohí si myslia, že ovládajú svoje emócie, obzvlášť vtedy, keď ich na to niekto upozorní. Avšak zoči-voči situáciám mimo výcvik v skutočnej realite, kde už majú dokázať to, čo sa naučili, proste zlyhajú. Videl som padnúť Vedúcich Veľmajstrov ako hnilé ovocie zo stromu. A prečo? Lebo mysleli, že keď dostali dôležitú funkciu, už sa im nemôže nič vytknúť a že sa im majú iní do smrti klaňať za to, čo urobili. Videl som padať aj Majstrov rôznych stupňov, ktorí boli ako ty a nezvládli svoje egá. A dokonca som videl padnúť aj Veľmajstrov a aj Veľkňazov, lebo ani oni nie sú voči všetkému imúnni – napriek tomu, kde došli. Tí najvyšší síce zvládli úvod, ale silu zasvätenia ich vnútro nevedelo spracovať, pretože ich Duša ešte nebola pripravená, aj keď sa tvárili, že áno. Proste poznanie svojej vlastnej Duše niektorí úplne zanedbali. A napriek tomu, že zvládli výučbu, napriek tomu, že boli talentovaní, aj tak dokázali z výšin padnúť na dno. Prečo? Lebo nedokázali ovládnuť svoju povahu a vnútornú silu pôsobiacu na Dušu. Ono pri Majstroch, ako si aj ty sám, nezvládnutie Tolerancie, Trpezlivosti, Ega a Emócií vedie najčastejšie k týmto pádom. Odpovedz si sám – prečo si to nezvládol a skončil si tu? Spomeň si na prvý deň hneď po prijatí, keď si prišiel do Hradu. Šli sme tmavou chodbou okolo portrétu Veľmajstra Izguna a ja som ti povedal, aby si sa pred Veľmajstrom Izgunom poklonil. No ty si nepočúval a hlavou si narazil do trámu. A teraz robíš to isté znovu a znovu dokola. Upol si sa k tej skúške ako malé dieťa, ktorému niekto sľúbil hračku. Odrazu to dieťa zistilo, že cesta k hračke bude dlhšia, ako si myslelo, tak začalo trucovať. Presne tak sa teraz správaš ty.“

Nastalo ticho. Trevor zahanbene sklopil hlavu. Bolo mu smutno a chcelo sa mu plakať, ale premáhal sa. Nehanbil by sa pred Jeremym plakať, Jeremy by ho za to určite nevysmial. No snažil sa ovládnuť a dostať svoje emócie pod kontrolu. Nakoniec sa ako-tak zrovnal a potichu sa opýtal:

„Jeremy, čo mám robiť? Ako mám ďalej pokračovať? Mám vôbec šancu sa ešte niekedy vrátiť domov do Hradu? Vieš, Hrad je môj domov, je to miesto, kde som naozaj doma. Je mi jedno, že som zlyhal, aj tak by som chcel dostať možnosť vrátiť sa a žiť medzi vami v Hrade. Myslíš, že by sa to raz dalo uskutočniť? Je mi jedno, čo tam budem robiť. Trebárs budem pomáhať v kuchyni, alebo kde mi prikážu, ale chcel by som sa vrátiť. Prosím, dá sa to ešte?“

Jeremy sa s úplnou vážnosťou díval na Trevora. Chvíľu bol ticho. Nemal v úmysle tým tichom Trevora trestať, len skúmal, nakoľko tie slová myslel úprimne. Potom prehovoril:

„Vidíš, už sa meníš. Týmito slovami si urobil prvý krok. Je pred tebou ešte mnoho ďalších krokov, ale na konci tej cesty ťa môže nakoniec čakať odmena. V Hrade sú pravidlá a pri prísahe si povedal, že necúvneš a keď cúvneš, vieš, že už nie je cesty späť. No tvoje zaváhanie a cúvnutie sa dá odpustiť. Ak svoju premenu zvládneš a prestaneš byť rozmaznané emočné decko, tak áno, môžeš sa vrátiť domov na Hrad. Čo s tebou bude ďalej, sa uvidí podľa toho, ako zvládneš nápravu. Preto sa teraz najprv vráť ku Grobdemu a ospravedlň sa mu. Začni slovami „prepáč“ a „nehnevaj sa“. Každá náprava začína vždy a všade tým, že vyhľadáš tých, kde si to … ehm …. veď vieš, čo chcem povedať, a ospravedlníš sa. Priamo a osobne. Kým sa im neospravedlníš a neprekonáš úprimne svoje ego, niet cesty späť. Ak teda na sebe chceš niečo zmeniť, choď dnu, ospravedlň sa Grobdemu a začni uňho pracovať a učiť sa. Nauč sa zvládať svoje emócie, ktoré si v skutočnosti vôbec nezvládol, len si klamal, aby sme ťa pustili ďalej. Teraz sa ti to vypomstilo. Dopadol si tak, ako mnoho iných namyslených hlupákov, ktorí stále chcú ísť rýchlo dopredu, lebo ak mozog chápe, tak si myslia, že Dušu a Emočné Telo už nejako oklamú.
Túto cestu potrebuješ, aby si už nebol len hlupák, ktorý nechápe iných a chápe len a len seba. Takže vstúp ku Grobdemu do služby a pracuj na sebe. V tejto sieni nájdeš mnoho spôsobov, ako sa zmeniť. Ak to celé zvládneš, prídem a zoberiem ťa naspäť na Hrad. A dokonca ti sľubujem, že ti ostane aj tvoj status Majstra. Avšak upozorňujem ťa, že tak skoro to nebude. Prídem sem aj v iných časoch, pretože ma ku Grobdeho sieni viaže dávna história a občas si sem zájdem odfrknúť. Prídem však len ako hosť. A pre teba, Trevor, prídem až potom, keď naozaj príde tvoj čas. A to môže trvať aj niekoľko rokov. Tak čo, Trevor, ty kvázi Majster, prijímaš to?“

Trevor mal po celý čas sklonenú hlavu. Hnev ho už úplne prešiel. Na Jeremyho expresívny prejav už bol zvyknutý a nebral to od neho osobne. Hlavu mal čistú a emócie pod kontrolou. Dokonca prešiel rýchlou vnútornou sebareflexiou, vďaka ktorej teraz videl svoje chyby a bol pripravený všetko napraviť. Jeho odpoveď bola teda jasná:

„Jeremy, ďakujem a rád tieto podmienky prijímam. Aj keby to trvalo desať rokov, alebo aj viac, budem trpezlivo čakať a pracovať na sebe, aby som sa do Hradu smel vrátiť. Viem, že som zlyhal a zlyhal som sám v sebe. Akurát neviem, či ma Grobde ešte prijme naspäť. A ďakujem ti, že si ma neodpísal a ďakujem aj ostatným za túto šancu. Hrad je môj jediný a skutočný domov.“

Jeremy súhlasne pokýval hlavou:

„Veľa šťastia, Trevor. Verím, že to dokážeš a že zužitkuješ to, čo si sa naučil. A Grobde, aj keď na to nevyzerá, je v skutočnosti veľký dobrák. Tým, že ťa vyložil na vzduch trošku sa prevetrať, ti len dal na vedomie, aby si ho nikdy nerušil, keď si mieša svoj nápoj. To ja by som ťa nakopal tak, že by si letel omnoho ďalej, ako len von z dverí. No už musím ísť, Trevor. Verím, že sa čoskoro uvidíme.“

Len čo Jeremy dohovoril, doslova sa rozplynul na vánok, ktorý pohladil Trevorovi tvár a vniesol mu do Duše pokoj.
Trevor ostal stáť a uvažoval nad celým rozhovorom. V jeho Duši sa odrazu rozľahol pokoj a kľud. Všetko vidiel jasne a chápal, kde všade chyboval a zlyhal. Bol odhodlaný všetko napraviť a tým si vyslúžiť možnosť vrátiť sa na Hrad a žiť tam medzi svojimi. Dobre vedel, že kdekoľvek inde by mohol byť obklopený davom ľudí a aj tak by trpel samotou. Nadýchol sa a zbieral odvahu vrátiť sa do siene za Grobdem, keď vtom z dverí vyšla Bria. S úsmevom ho pozdravila a bez zbytočných okolkov pozvala Trevora dnu, že Grobde ho už čaká.