Bytosť v plášti sa stratila. Doslova sa rozplynula v priestore. Následne sa objavila na inom mieste, v inom svete. To, kde sa ocitla, však vedela len ona. Ten, kto by čakal, že cítila niečo ako sklamanie, že jej dievča uniklo, by bol asi prekvapený. Ak by mohla niečo cítiť, bolo by to uspokojenie z výsledku. Dievča síce uniklo a žilo ďalej, ale on bol aj tak spokojný.

Postava v plášti – nazývajme ho proste Cestovateľ – sa pokojne pobrala k bytostiam, ktoré na ňu čakali. Bytosti rovnako pokojné ako on sám, sa ho opýtali na výsledok. Cestovateľ bol chvíľku ticho a potom bez slova vypustil dušu dievčaťa do priestoru. Duša bola chvíľku zmätená, pretože nevedela, čo sa stalo. Toto bolo niečo, s čím nemala skúsenosť ani z predchádzajúcich úmrtí. Po chvíľke však si však uvedomila, kde sa nachádza. Obalila ju akási bublina a duša bola v nej presunutá preč.
Nikto nijako nereagoval všetci zachovali stoický pokoj. Jedna z bytostí sa po čase predsa ozvala:
„Čo telo? Žije?“
„Áno, žije. Smrť ju nechala, lebo nebol jej čas. A žijú aj ostatní, ktorých Pandorína pustila von. Ale ich duše patria nám.“
Potom nastalo ticho a bytosti sa pomaly pobrali preč.
Cestovateľ šiel svojou cestou a uložil sa k odpočinku. Ešte nie je správny čas, aby sa vrátil do sveta, z ktorého doniesol ďalšie duše. Koľko ich už bolo a koľko ich ešte bude? Čo sa stane s tými, ktorým zobral dušu? Stali sa otrokmi a predsa sú do istej miery slobodní. Ale čo je to sloboda? Čo to znamená, byť otrokom v tomto zmysle?
Otrok je slobodný, slobodný je otrok. Preto je slobodný, lebo sa naučil žiť tak, že vie, že môže zomrieť kedykoľvek a kdekoľvek a je s tým stotožnený a tým aj oslobodený od útrap každodenného života. Lebo najhoršie, čo sa môže stať je, že zomrie. Nemá nič a aj to málo, čo dostane, je príliš veľa na to, aby to uniesol a tak žije v danej chvíli a vie, akú cenu má život, akú cenu má to, že dýcha, že ráno otvorí oči a vidí oblohu. Cení si každý okamih a nerobí mu problém byť bez emócií na akúkoľvek dlhú dobu, lebo presne vie, aké to je, keď nemáš nič a keď si nič. Byť takýmto otrokom znamená žiť a byť mŕtvy medzi živými a živý medzi mŕtvymi.
Po týchto myšlienkach sa Cestovateľ nechal unášať odpočinkom. Jednu misiu splnil a jeho planéta má opäť časť zdroja energie, ktorá sa znásobí zakaždým, keď zotročení ľudia bez duší vytvoria akúkoľvek emóciu a opäť sa všetko znásobí v momente ich smrti. Nik iný už na tých ľudí a bytosti nikdy nebude mať dosah. Pretože on splnil to, kvôli čomu opustil svoj svet a prešiel na určitú dobu do sveta, v ktorom žije Pandorína.
Cestovateľovi sa náhle zjavili v mysli vety, ktoré povedala Pandorína dievčaťu. Počul ju, aj keď tam už fyzicky nebol, vďaka prepojeniu, ktoré medzi nimi bolo. Jej slová zneli:
„Uvedomuješ si, ty bytosť ničotná, že smrť ti dala život? Fyzicky si mu utiekla do iného miesta a času, zatiaľ čo on ešte stále držal tvoju už nič neznamenajúcu dušu. No Smrť si ťa predsa zobrala a navrátila ťa sem ku mne, pretože v tvojom naničhodnom tele už nebola duša. Tým ti Smrť vlastne dala opäť život. I on tým stratil nad tebou moc, lebo tvoje telo mala už Smrť vo svojej moci. Budeš teda žiť nie len ty, ale i dieťa, ktoré sa ti narodí. A veru bude to neobyčajné dieťa. Raz sa stane kráľovnou Gnómov. Pomenuj ju teda Agaurou. I ona sa raz s ním stretne, v inom čase a v inej realite. Vedz, že z nej vyrastie silná kráľovná. V inom čase sa však narodí i iné dieťa, ktoré s Agaurou môže tu všetko stratené vyrovnať. Potom i on nájde rovnováhu, ktorú si teraz svojím únikom narušila. No i tak pamätaj, že i ty i každý živý tvor na svete zabíja a tým dávate život smrti. Ten, kto sa nebude na tom zabíjaní podieľať, bude zabíjať i tak, lebo i v rastlinách je život. I ten, kto úplne prestane zabíjať, sám zomrie a znovu tak dá život smrti. I smrť vám všetkým tým, že iný umrie, opäť dáva život.“
Uvedomil si, že Pandorína sa mýli. On nad ňou nestratil moc. Ale to Pandorína nevedela. Je toho veľa, čo pred ňou tajili od doby, čo sa stala ich majetkom a ovládali ju. Pandorína raz urobila chybu a preto bude naveky pripútaná k tomu svetu, aby plnila ich požiadavky.
To, čo mu však nedalo pokoja, bola veta:
„Budeš žiť a nie len ty. Dieťa, ktoré sa ti narodí, bude dieťaťom rovnováhy, a tiež sa narodí aj iné dieťa…..“ Alebo tak nejako zneli jej slová… hm… Čo to budú za deti a prečo majú zabezpečiť rovnováhu a v čom? Uvedomoval si čoraz viac, že bude musieť povolať Kondora lebo inak… Potom sa začal uberať vo svojich myšlienkach ďalej. Uvažoval, či bude musieť opäť ísť na ten svet a ako skoro. Nechcel sa tam vrátiť, aj keď nevedel prečo. Čo je to, kvôli čomu sa bráni návratu? Ako sa pomaly dostával do stavu svojej odpočinkovej letargie pochopil, čo to je. Spoznal totiž pocit duševnej bolesti. Nechápal však, ako je to možné, keď on sám dušu nemá.

Teraz sa presuňme o nejakých 50 – 60 rokov dopredu.