Trevor bol vnútorne napätý, ale snažil sa to ukrývať a hlavne kontrolovať. Veď predsa nebol v Hrade už žiadny nováčik. Pred niekoľkými mesiacmi sa stal Majstrom a to predsa už niečo znamená. Než sa stal Majstrom, musel prejsť niekoľkoročným výcvikom a výučbou, ktorú nezvládol každý.

Trevor si preto uvedomoval, že ako Majster sa musí vedieť ovládať. Tiež mu však bolo jasné, že jeho učitelia ho jediným kratučkým pohľadom prečítajú a uvidia celé jeho vnútorné napätie. Trevor sa mal totiž dnes po prvý a zrejme aj posledný krát pokúsiť dostať sa na úroveň Strážcu listín a ak to zvládne, niektoré listiny by mu mali (alebo skôr mohli) byť sprístupnené. Všetko to záviselo od toho, ako sa mu bude dariť a na akú úroveň sa počas výučby a výcviku na Majstra dostal.
Nebolo zvykom, aby sa Majster mohol dostať do podzemia k listinám, ktoré strážil okrem Strážcov aj Veľmajster, ktorý ležal v sarkofágu a bol v stave neživého a nemŕtveho. Trevora však vybrali spoločne Tamia a Laurence ako budúceho Archivára všetkých listín, ktoré sa v Hrade nachádzajú. Bola to veľmi veľká zodpovednosť, pretože nie každý sa mohol stať Archivárom listín. Byť Archivárom znamenalo mať prístup k všetkému, čo sa tam uložilo a súčasne mal na starosti aj listiny a knihy, ktoré sa používali na výučbu. Terajší Archivár, starý dobrák Anton, totiž avizoval, že o pár rokov by sa chcel utiahnuť z aktívnej činnosti do súkromia. Samozrejme Anton ostane žiť na Hrade a bude svojimi skúsenosťami a radami budúcemu kolegovi a nástupcovi k dispozícii. Archivári boli obvykle dvaja – jeden aktuálny a druhý, ktorý sa za Archivára zaúčal. Asi pred päťdesiatimi rokmi sa však Antonov vtedajší žiak nečakane pobral inou cestou. Aj keď to bolo neobvyklé, zlákala ho rovina bojovníka a Strážcu vonkajšieho života Hradu.
A tak ho vedenie Hradu – Laurence a Tamia – uvoľnili do novej funkcie a starý Anton zostal sám. Keďže túto funkciu bral ako svoje poslanie, nijako nenaliehal, aby mu vybrali niekoho ďalšieho. A tak sa ďalších päťdesiat rokov o všetko pokojne staral sám. Sám si organizoval čas a sám triedil listiny, ktoré prichádzali. Oboznámil sa každou listinou, aby ju vedel správne zaradiť a aby ju potom v správny čas aj našiel a poskytol tomu, kto ju potreboval, ak mal na to oprávnenie. Anton mal fenomenálnu pamäť a aj po desaťročiach si presne vedel vybaviť, kde čo uložil. Teraz sa rozhodol, že nadišiel čas, aby požiadal o pridelenie pomocníka, ktorého zaučí a odovzdá mu jedného dňa celý archív do správy.
Trevor si nedovolil ani len odhadnúť, ako dlho tu Anton robil Archivára. Podľa jeho vnímania každý, kto bol o viac ako desať rokov starší od neho, už bol dosť starý. A o Antonovi sa tradovalo, že v Hrade pôsobí dlhšie, než najstarší duch, čo tu žije. Niečo pravdy na tom samozrejme bolo, pretože Archivári boli chránení kliatbou spomalenia času. Oni sami neboli v činnosti spomalení, ale ich čas sa neodvíjal tak, ako čas iného smrteľníka. Vďaka tomu nebolo treba každých niekoľko desaťročí riešiť výmenu Archivára. Koľko mal teda starý dobrák Anton vlastne rokov? Keď nastúpil do služby Archivára ako učeň, mal sotva tridsať rokov a bol v plnej fyzickej aj mentálnej sile. Ako Archivár slúžil doteraz dvestotridsať rokov a pamätal si úplne všetko, čo bolo treba. Občas aj vyučoval, ak niekto z učiteľov potreboval zastúpiť. Povahou bol dobrák a tak ho každý od nepamäti volal dobrák Anton.
Anton si teda po všetkých tých rokoch vyžiadal niekoho, koho by začal do svojej profesie zaúčať. Keďže táto príprava bude trvať aspoň ďalších päťdesiat rokov, mal by to byť niekto, kto sa na túto pozíciu dobre hodí. Trevor sa zamýšľal, prečo práve jeho Tamia a Laurence vybrali za pomocníka Archivára. Navonok táto fádna a nezaujímavá pozícia však potajme mnohých lákala, pretože byť v prítomnosti všetkých tých listín neznamenalo len obrovskú dôveru, ale súčasne aj možnosť neustále sa učiť a čítať nové
a i staré tajomstvá. Znamenalo to aj povolenie pohybovať sa v celom komplexe Hradu aj tam, kde by sa hierarchický stupeň Majster nemal ani najmenšiu šancu dostať. Archivár bol ako duch, ktorý nemá prekážku. Pohybuje sa všade a voľne. Archivár pozná „kľúče“, ktorými sa otvárali akékoľvek magické dvere. V hlavách všetkých snívajúcich študentov najviac rezonovalo to, že archivár sa mohol dostať aj do podzemia k samotnému sarkofágu, vedel ho otvárať a teda mal prístup k všetkým tajuplným listinám, ktoré sarkofág obsahoval. Študenti všetkých generácií verejne či tajne snívali o tom, že raz sa dostanú k listinám uloženým v sarkofágu. Toto však nemohli ani samotní Veľkňazi, hoci mali veľkú právomoc a ich slovo bolo všade zákonom. Všade okrem tohto podzemia. Trevor stál, akoby čakal na svoju popravu a pritom si uvedomoval, že do podzemia sa okrem Archivára voľne dostali len dvaja najvyšší Veľkňazi a veliteľ Strážcov, keď so skupinou Strážcov raz
za niekoľko storočí asistovali pri výmene Strážcu v sarkofágu. Tento proces bol spojený s niekoľkými náročnými magickými úkonmi a Strážcovia chránili mágov počas ich práce. Avšak nikto zo Strážcov nemal právomoc a ani schopnosť otvoriť sarkofág. To mohol len Archivár Anton a dvaja najvyšší Veľkňazi. Tými boli zhodou okolností učitelia Trevora. V Hrade totiž bolo zvykom, že učili všetci – od Majstrov až po najvyššie hierarchické stupne. Samozrejme sa do tohto podzemia dostali aj tí, ktorí získali oprávnenie za účelom skúmania listín a kníh uložených v miestnosti, kde bol sarkofág.
Keď si Trevor toto všetko uvedomil, začali sa mu podlamovať kolená. Našťastie preňho, bol od hlavy po päty zahalený v čiernom rúchu a tak tajne dúfal, že nikto neuvidí jeho strach. Tamia však videla aj to, čo sa Trevor snažil skryť a s úsmevom k nemu podišla. Pokojným hlasom sa mu prihovorila a uistila ho, že sa nemusí báť. Ak by aj zlyhal, svet sa nezrúti a nikto ho za to z Hradu nepošle preč. Môže sa stať, že adept skúškou neprejde. Ak to nevyjde, môže Trevor ostať v Hrade a ďalej sa učiť, alebo na rok ako každý Majster pôjde do sveta, aby sa priučil vonkajšiemu životu a taktiež aby prakticky využíval svoje schopnosti a pomáhal ľuďom. Potom sa môže vrátiť do Hradu a pokračovať vo svojej práci alebo v štúdiu.
No Trevor už v tejto chvíli nechcel takto skončiť. Nechcel svojich učiteľov sklamať, keď ho už vybrali a bol odhodlaný, že to dokáže, že tú skúšku spraví. Na druhej strane si jasne uvedomoval svoju povahu. Stále o sebe pochyboval. Vždy si trikrát overil, či naozaj dokázal to čo dokázal, či vedel správne precítiť tréningový predmet alebo priestor a podobne. Trevor nemal dar ako Amy, ktorá sa snáď ako mág už narodila. Amy vedela veci rýchlo pochopiť a uchopiť. Mala síce podivnú povahu, ale pre tajomstvá Hradu, teda pre ich zachovanie a záchranu, by dala aj život. Greg zase všetko vedel urobiť na prvý krát. Mal síce bujnú fantáziu, ale bol aj správny diplomat, ktorý sa z každého problému vedel vyhovoriť. Takto si postupne prechádzal aj ďalších svojich súpútnikov, s ktorými prežil časy výučby a skúšky na Majstra. A keď sa tak s nimi porovnával, nevedel pochopiť, prečo Laurence a Tamia vybrali na túto pozíciu práve jeho. Nech sa na to Trevor díval akokoľvek, vybral by snáď každého, len seba nie. Nikdy si príliš neveril. A práve teraz sa tieto pochybnosti v jeho vnútri prejavovali asi najviac za celý jeho doterajší život. Z myšlienok ho zrazu vytrhol hlas, ktorý akoby prichádzal z diaľky.
„Trevor, vnímaš ma? Trevor, tak ma vnímaš, či nie? Je už čas isť!“
Tamia sa takto prihovárala Trevorovi už po druhý krát, než sa Trevor prebral zo svojich myšlienok.
„Trevor,“ pokračovala Tamia, keď konečne upútala jeho pozornosť, „musíš zložiť jedinú skúšku a máš na to jediný pokus. Stačí, ak si budeš veriť a nebudeš o sebe pochybovať. Stačí stať sa neživým a prejsť bránou do chránenej zóny. Ty máš teraz povolený vstup, takže strážcovia na teba nebudú reagovať. Stačí odtiaľ priniesť jedinú listinu alebo správu, ktorá je na nej napísaná a vrátiť sa do roviny živého. Dokážeš to, ak nebudeš o sebe pochybovať!“
Trevor kráčal cez nádvorie smerom k veľkej bráne Hradu, pretože tade mu kázali prejsť, a po prechode brány sa má nejako – ako, to je na ňom – dostať sám späť do archívu, kde bola hrobka a v nej sarkofág. Vtom však Trevorovi akoby náhodou skrížil cestu Anton. V Trevorových očiach jasne čítal strach, napätie a i očakávanie. Anton sa rýchlo poobzeral, či ho nikto nevidí, a keď sa uistil, že v dosahu nikto nie je, jemne sa naklonil k Trevorovi a spiklenecky mu zašepkal:
„Trevor, keď prejdeš bránou, neocitneš sa v skutočnosti pri hrobke a sarkofágu, ale v inej realite a až ňou prejdeš, tak musíš nájsť dvere a tie Ťa dovedú do reality hrobky a sarkofágu. Sarkofág otvoríš mantrou Qwaperlo hindru a zatvoríš ju mantrou Nihil hindru qwaperlo. Nezabudni! A ozaj, ak by si v inej realite stretol starú dámu, teda Pandorínu, hlavne nestrácaj hlavu a zachovaj pokoj. Prípadne ju odo mňa pozdravuj. Musíš totiž prejsť jej územím, aby si sa dostal do spodného archívu, kde je hrobka a sarkofág.“
Anton sa ešte raz uistil, že nikto nevidel, ako dáva Trevorovi rady a ako nenápadne mu do cesty vošiel, tak nenápadne zase zmizol. Trevor si povzdychol a s pocitom odovzdania sa nezvratnému osudu sa pobral k hradnej bráne. Prešiel nádvorie, otvoril bránu a prešiel ňou von. Čakal, že sa ocitne v inej realite, tak ako mu to opisoval Anton, ale všetko bolo také, ako to poznal. Nič nebolo inak a tak zmätene kráčal ďalej. Prešiel asi desať krokov a zrazu mu pred očami akoby vybuchol modrý svet. Všetko bolo jagavo modré. Takú modrú farbu ani nedokázal opísať. Následne sa pred ním začal ukazovať svet, ktorý poznal z čítania dávnej histórie, ale jemu sa teraz odvíjal pred očami.
Trevor videl, ako sa v diaľke, v priestore, kde nič nebolo, objavili dvere a tie sa pootvorili. Závan energie spoza nich začal prúdiť von do priestoru. Energia sa okamžite zladila s okolím, ale iba na chvíľku, pretože následne začala okolitú energiu pretvárať. Postava sa jemne mihla v pootvorených dverách a vzápätí zmizla. O malú chvíľu sa znovu ocitla v mohutných dvojkrídlových dverách, ktoré viseli akoby na ničom. Celé dvere boli zvláštne osadené do priestoru a náhodný pozorovateľ by musel dlho premýšľať, kým by pochopil, čo tam nie je v poriadku.
Pandorína sa pozrela smerom hore na oblohu, kde viseli tmavé ťažké mračná. Neboli to však skutočné búrkové mračná. To sa len obloha zmenila na niečo, čo to pripomínalo. Usmiala sa smerom k oblohe a pootvorila ešte viac dvere. Prúd energie sa začal ešte silnejšie rozširovať do pochmúrneho šerom zahaleného okolia. Táto energia sa nakoniec spojila s oblohou a vtedy sa Pandorína usmiala po druhý raz.
Vyšla von pred dvere, pozrela sa okolo seba a vyslovila vety:
„„Dvere záhrobia a nebies sú otvorené a energia vypustená. Od teraz dobro nevyhrá a zlo neprehrá a bude to platiť aj naopak. Pretože víťaz nemôže byť ani jeden. Dvere smrti sú otvorené a smrť nevyhrá nad životom a život nevyhrá nad smrťou, pretože víťaz nemôže byť ani jeden. Kým sú dvere otvorené, niet víťaza, iba porazeného. Ten, kto vyhral a žije, prehral, pretože umrie. A ten, kto umrel, prehral, lebo nežije, ale vyhral, lebo netrpí. A takto to ostane, pokiaľ budú dvere otvorené. Dovtedy budú živí závidieť mŕtvym, že žili v inej dobe ako žijú tí, čo žijú tu a teraz.“
Ešte raz sa pozrela po okolí a vtom v diaľke uvidela niečo, čo tam vôbec nemalo byť. Takto sa to nemá končiť, uvedomila si Pandorína a uvedomil si to aj Trevor. Pretože o tom, čo teraz videl a zažil, už kedysi čítal. Pandorína natiahla ruku smerom k Trevorovi. Vystretým ukazovákom ukazovala priamo naňho a vyslovila:
„Ty ľudský červík pozemský, akým právom narúšaš chod mojich dejín? Ty ničota pozemská, uvedomuješ si ty vôbec, kde si a kto som ja?!“
Trevor vyzeral po tomto prejave, z ktorého sa mu zježili všetky vlasy na zátylku, dosť prekvapene i vystrašene. Všetko, čo sa učil o tom, ako ovládať strach, bolo zrazu niekde preč. Ani si to však nestihol uvedomiť, pretože to, kde sa ocitol, ako aj slová Pandoríny, mu poriadne zamestnávali celé jeho Ja. Trevor sa zmohol na odpoveď. Bola nesmelá a plná strachu.
„Ja vlastne neviem, čo tu robím…“ – začal svoj prejav Trevor a slová sa mu začali valiť z úst ako vodopád.
„Poslali ma, …ehm… teda vybrali ma, aby som zložil skúšku na Archivára, ale ja sa necítim byť ešte ani poriadne Majstrom. A nechápem, prečo som bol na túto úlohu vybraný ja, veď ja nie som protežovaný ako niektorí iní.“
Odrazu už skoro naplno kričal ďalšie slová.
„Prečo nevybrali niekoho iného? Čo som im ja teraz z núdze cnosť? Alebo si povedali, nech to Trevor skúsi a uvidíme ako dopadne, a potom, keď zlyhám, pošlú toho, koho naozaj chcú, aby sa stal Archivárom? Jasné, ja som tu len akože, ja tu možno ani nie som a všetko je len ilúzia a ja sa prebudím a všetci sa mi budú smiať, že som sa nechal zmanipulovať. Veď Trevor sa nevie celé roky rozhýbať a teraz je z neho akože zrazu Majster. Som tu roky a mnohí ma predbehli, prišli a zažiarili a šli rýchlo dopredu a ja, ja som sa snažil byť poctivý a dokázať to, čo sa po mne chcelo. No predbehli ma aj tí, čo prišli dlho po mne a ja už teraz ani neviem, či ma nespravili Majstrom len preto, aby som nebudil údiv medzi novými študentmi. A teraz zrazu prídu s tým, že ja mám byť Archivár! Ja na to nemám, ja som sa o to neprosil! Byť Archivár je veľmi, veľmi veľká zodpovednosť! To nie len tak. A teraz som sa ocitol tu a neviem, čo ďalej. Čo mám robiť, kam mám ísť a ako?!“
Trevor potom prívale slov zmĺkol, akoby sa zahanbil. Za svoje slová, za svoj vnútorný strach zo zlyhania a samozrejme tu bol aj strach z toho, kde sa to odrazu ocitol. Uvedomoval si svoju bezmocnosť, keď odrazu stál zoči-voči snáď „žijúcej“ a i súčasne nežijúcej bytosti. Veď Pandorína bola neustále tu, niekde medzi životom a smrťou. Z toho, čo sa učil, vedel, že nebola ani v paralelnom svete a ani v alternatívnej realite. Bola doslova v medzipriestore, kdesi medzi životom smrťou. Nebola živá, no nebola ani mŕtva, avšak mala obrovskú moc a vedela svoju silu preniesť do fyzickej reality, ako aj do paralelnej reality v inej úrovni bytia a samozrejmosťou jej boli alternatívne reality, do ktorých vedela prechádzať, ako Trevor prechádzal z miestnosti do miestnosti.
Pandorínu zase akoby prekvapila samotná prítomnosť Trevora v jej habitáte, ale hlavne ju zaskočil Trevorov krátky, no emotívne silne ladený prejav. Pristihla sa, že na toto stvorenie sa pozerá akoby so záujmom. Bola zvyknutá, že ak do jej priestoru niekto vošiel, bola to vždy silná bytosť a nie ľudská kôpka emócií. Antona, ktorý sa občas u nej „zastavil na čaj“ z fyzického sveta, kde Pandorína nemohla mať priamy prístup, brala už ako samozrejmosť, a ak by mala Pandorína k niekomu priateľský vzťah, tak by to bol práve Anton. Anton bol jediný tvor z fyzického sveta, ktorého bola ochotná vo svojom svete hocikedy prijať a strpieť. Ak sa tam však ocitol niekto iný, tak ho okamžite uväznila a buď si danú osobu zotročila a uviedla ju do stavu neživého a nemŕtveho, alebo ju proste zabila. Aj takto získavala silu na svoju existenciu.
Pandorína sa ešte malý moment dívala na Trevora a bolo jasné, že uvažuje medzi alternatívami – či ho má rovno zabiť, alebo ho nechať, nech si ide svojou cestou. Náhle sa však Pandore do týchto úvah akoby mimochodom ozval Trevor.
„Anton vás pozdravuje…ehm …vravel, že ak vás stretnem, mám vás pozdravovať. Teda aspoň si myslím, že vás. Teda no … ehm …. vás, ak ste Pandorína, ale kým iným by ste bola, že? Veď tu okrem vás nikto nežije, lebo nikto v medzipriestore žiť nedokáže, teda okrem vás, ale ani neviem, či vy vlastne žijete. A ak som tu ja, a asi žijem, tak je to divné, takže buď nie sme vo vašom svete, alebo vy nie ste Pandorína…?“
Pandorína prerušila svoje úvahy o tom, čo si s ním počať a zareagovala na Trevorove slová.
„Ty červ pozemský, ktorému ani meno neviem, lebo mi ho nikto nedal znať a ty sám si sa do histórie nezapísal. Tak ty sa odvažuješ len tak si na mňa otvárať ústa? No ponechám ťa ešte chvíľu v bytí tvojho zbytočného života jestvovať ale vedz, že len preto, že si vážim Antona! No vedz, že žiadneho pozemského červa len tak zo svojho bytia nepustím a tobôž už nie živého. No keďže znám Tamiu a zrovna tak Laurenceho, nech ich červy za živa žerú…“ Tu Pandorína urobila odmlku, akoby hľadala správne slová… „A aj keď ich nemám rada a raz ich rozšliapem ako ulitu slimáka, teraz si nechcem tých dvoch mágov otočiť voči sebe. Preto nastav sluchu, pozemský červ voči mojím slovám, ktoré teraz budú znieť smerom k tebe! Tu a zaraz mi vyjav meno svoje i čo presne tu chceš a prečo?“
Medzitým, ako sme sa ocitli v tomto deji a v rozhovore Trevora a Pandoríny, sa Trevor pomaly, ale sústavne presúval a naberal odvahu. Postupne si uvedomil, že už nemá strach a nabral istú dávku sebaistoty, akoby tu bol v úplne prirodzenom prostredí. Ba dokonca sa rozhodol, že sa pokúsi hovoriť jazykom a rečou, akou komunikovala Pandorína.
Trevor prehovoril a veru, keď dohovoril, aj sám bol prekvapený, ako sa vedel jej jazyku aj jej reči prispôsobiť. V duchu poďakoval rýchlo svojim učiteľom, že ho naučili tajomstvu skutočného prepínania sa do bytosti. Tiež ho naučili to, ako spoznať strach, pripustiť si ho a ovládnuť ho a nakoniec otočiť svoj strach na svoj úžitok. Bez znalosti správneho prepínania by nedokázal ovládnuť svoj strach a ani reč tejto bytosti a bol by skončil skôr, ako by vôbec začal.
„Ó, ty bytosť neživá, no nemŕtva, moje meno jest Trevor i som na úrovni Majstra i vedz, že neukrývam vo svojom srdci už strach z tvojho zjavu, i reči tvojho sveta rozumiem. Vedz ty bytosť, ja rešpektujem tvoj habitát i ničoho nesprávneho sa tu nebudem u teba dopúšťať. Znaj ty bytosť, že ja potrebujem splniť úlohu. No tu mi pri tom v ceste stojí tvoj habitát, čo jest vlastne územie nikoho. Nezabrániš mi ty prejsť tými dverami, ktoré povedú moje kroky na to správne miesto. Ja na tebe vidím, že i teba zaujíma viac ako dáš znať, že kam i prečo kráčam. Môj zrak vie rozpoznať i moje vnútro poznať mi dá to, čo v Tvojom bývalom mieste srdca jest, tam pozostatok Emočného Tela prežíva i mučí Tvoju bytosť. I to, čo v Tvojej hlave ako myšlienka sa teraz vyskytuje. Vedz, ty bytosť presilná, ja len potrebujem jedine to znať, ako, akým smerom svoje kroky uberať. Ja nájsť potrebujem Sieň svetov. Pred ňou jest chodba do svetov rôznych i tam jestvujú dvere do archívu, kde ja ako bytosť vstúpiť mám i znám tam vstúpiť. Toto ak mi ty teraz povieš, pôjdem ja ďalej, nebudem ďalej beh Tvojich dejín rušiť. I veru znám pravdu, že beh Tvojich dejín sa opakuje.“
Pandorína po Trevorových slovách spustila krákoravý smiech. Bolo jasné, že sa nesmiala celé veky. To Trevora opätovne zneistelo, ale snažil sa udržať si svoje nastavenie sa na Majstra Trevora a nepodľahnúť panike. Čím dlhšie tu bol, tým viac sa snažil udržať sa a nevzdať to. V tejto situácii sa totiž ocitol príliš znenazdajky. A ovládnuť svoju povahu mu aj v rámci výcviku dávalo asi najviac zabrať. Veď koľko krát od Laurenceho počul, že najťažší boj je zvládnuť boj seba samého so sebou samým? A Trevor neustále bojoval so svojím vnútrom. Stále sa chcel presvedčiť, či niečo vie a či to vie správne. Často pri tom nechápal svojich učiteľov, pýtal sa, prečo konajú tak, ako konajú? Často ich kroky neboli logické, niekedy to vyzeralo, že sa s nimi len namiesto výučby len hrajú. Žiaci mali požiadavku, čo sa chcú učiť, a oni si len húdli svoje a vôbec to nemalo logiku a zmysel. Často mu to pripadalo, akoby boli deti, čo sa len na niečo hrajú. A potom niektorého z nich videl pracovať a vtedy už vôbec nechápal, ako to celé funguje, hoci sa toho roky zúčastňoval. A teraz tu zrazu stál oproti tejto bytosti, čo namiesto smiechu snáď krákala.
Odrazu sa Trevorovi rozsvietila žiarovka v hlave. Závratnou rýchlosťou začal chápať to, čo doteraz nevedel a nechápal. Tajomstvo výučby a jeho prípravy spočívalo v chaose. Všetko je niečím prekryté, ukryté a otvorilo sa to teraz, keď to naozaj potreboval. A aj si v sekunde uvedomil, prečo nechápal. CHAOS A TAJOMSTVÁ V ŇOM UKRYTÉ. Bolo to proste preto, že mal v sebe emócie, hoci si myslel, že ich nemá. Emócie svojho neuvedomeného a predsa uvedomeného JA CHCEM a to mu vypĺňalo vnútro a nedalo priestor, aby škola hrou odhalila svoje tajomstvá. Ďalšia emócia, ktorá ho skrz uvedomenie ovalila, bola emócia JA NIE SOM SPOKOJNÝ S VÝUČBOU, nasledovala emócia SKLAMANIE a ZNECHUTENIE. To všetko nielen jemu zakrývalo úsudok. Potom to niekde inde žiaci, aby sami seba presvedčili, že chápu a vedia, nahrádzali veľkými úletmi do FANTÁZIE a tá produkovala a produkovala. Laurence bol z toho často znechutený, aj keď to nedával najavo, ale z času na čas ich za to „uzemnil“ a ako sami zvykli hovoriť, zobral im chuť do ďalšieho magického života. Často naňho potom hromžili a k Laurencemu potom pridali aj iných učiteľov. Obviňovali ich z toho i onoho a niektorí potom výučbu aj vzdali a odišli, alebo si akože zobrali pauzu, čo bolo to isté, ale v inom šate.
Avšak teraz akoby to všetko v sekunde zapadlo do seba. Zrazu si uvedomil, že je ticho. Pandorína a jej krákavý smiech utíchli. Pandorína sa pozrela na Trevora ako na niekoho, kto už práve spoznal malý kúsok pravdy o sebe a prihovorila sa mu:
„Ty úbohý ľudský červík, vidím aj znám, čo v tvojej hlave sa teraz deje. Máš ty však stále len slabé uvedomenie, čo si sa učil, než si sa i ty stal už Majstrom. No i tak pochybujem, že Tvoje znalosti sú dostačujúce na to, aby si do siene dvier vkročil i vedel vybrať správne dvere vedúce ku archívu vás červov pozemských. I teda nastrč sluchu svojho k mojim slovám, ktoré ja teraz iba tebe venujem.”
Tu nastala krátka pauza, počas ktorej sa Pandorína uistila, či ju Trevor počúva.
„Ak dôjdeš do siene dvier a ak v nich rozpoznáš otroka od pána, ak rozpoznáš pravdu od klamu, jedine vtedy budeš mať šancu správne dvere predurčiť, ktorými jest tebe nutno prejsť. Keď potom správne rozhodneš, koho oslobodiť, iba tak sa ti tie správne dvere vyjavia.”
Pandorína opäť na chvíľu urobila odmlku, akoby uvažovala, či ju Trevor pochopil a potom pokračovala.
„Ak by sa ti podarilo prežiť, i veru sa poďakuj Antonovi, že ty červ sveta ľudského si ostal pri mne nažive a skrze okamžik, v ktorý som ťa uzrela som ťa v daný moment nezabila.”
Opäť urobila významnú pauzu, roztiahla ruky, ukázala na dva smery a vyslovila:
„I teraz choď od niečoho a nikam, pretože čas, ktorý som ti venovala, sa týmto naplnil.“
Po týchto slovách skôr, ako by mohol Trevor zareagovať, Pandorína urobila akýsi pohyb, okolo nej sa v okamžiku utvorila hustá hmla, ktorá všetko zahalila a keď sa o maličkú chvíľu hmla rozplynula, Trevor si uvedomil, že ostal sám. Bol doslova sám. Po okolitom svete nebola ani stopa, ani po dverách zavesených v priestore, ani po Pandoríne a jej podivnom hlase. Trevor sa díval okolo seba a uvedomil si, že je bezradný a nevie, kade sa ďalej vybrať. Každým smerom bolo totiž nič – a to doslova nič. Pozrel sa dole pod nohy a uvidel, že ani pod sebou nemá nič. Uvažoval, či sa vznáša vo vzduchoprázdne, alebo či je to celé len ilúzia. Dýchať vedel, ale jeho mozog nedokázal správne vyhodnotiť a pochopiť to nič. Zrazu si Trevor uvedomil, že prepadá panike. Toto jeho Ja skrátka nevedelo spracovať. Preto inštinktívne zavrel oči a snažil sa nájsť opäť svoju vnútornú rovnováhu.