Fantus díval na toto všetko vo svojej knihe a keď usúdil, že už videl dosť, zavrel knihu, sadol si do svojho veľkého pohodlného kresla a díval sa do krbu. Sám pre seba si povedal: „Takže Trevor sa už dostal do inej reality. Teraz nastal čas, aby sa začal učiť a potom ho pošlem ku Grobdemu, aby sa naučil pracovať.“

Pri tej predstave sa Fantus zasmial. Grobde bol krčmár v istom hostinci, kde sa stretali všetci pútnici mágie, ktorí sa nestarali o výzor iných. Dala sa tam stretnúť snáď každá forma bytia, ak bola inteligenčne vyvinutá a ovládala mágiu a umenie cestovania medzi svetmi. V duchu videl prekvapenú tvár Trevora, keď prvýkrát stretne tieto rôzne druhy bytostí na fyzickej úrovni.

„Tak, ale teraz už naozaj musím riešiť aktuálne dianie,“ – zamýšľal sa ďalej Fantus. Otvoril knihu so slovami:

„Dujala schôon sakeh anich verb … Volám ťa, Pandora, aby si sa mi zjavila a ukázala sa medzi svetmi vo svete“, Fantus potom čakal. A keď sa Pandora zjavila na jeho stránkach, vyslovil slová: „Potrebujem s tebou hovoriť, dávna priateľka, hoc si ďaleko, príď ku mne na návštevu. Ako vieš, ja nemôžem putovať za Tebou … dujala schôon sakeh anich verb“

Pandora sa presúvala vo svete pod svetom. Začula známe volanie a tak pohla rukami a oproti nej sa zjavili v priestore dvere. Dvere sa v priestore otvorili a akoby odnikadiaľ z nich vyšla Pandora. Pozrela sa pred seba a uvidela Fantusa, ako sedí za stolom, hľadí do knihy a prihovára sa jej. Pandora nikdy nepatrila k tým, ktorí často ukazujú emócie, ale keď uvidela Fantusa, tvár sa jej jemne rozžiarila. Pohla sa smerom k nemu, prešla tucet krokov, znovu pohla rukami a znovu sa pred ňou zjavili dvere. Otvorila ich a prešla nimi. Ako sa z ničoho nič dvere objavili, tak sa aj stratili. Len závan vzduchu, ktorý sa jemne zavlnil, zvestoval, že tam možno niečo bolo. Alebo to bola len ilúzia?

Keď sa svet za ňou vrátil do pôvodnej podoby, jediný, kto pred momentom v tejto časti sveta nebol, bola práve ona, Pandora. Akoby odnikiaľ sa zjavila priamo pred Fantusovým obydlím – a na priedomí už stál sám Fantus osobne, aby ju srdečne privítal. Na prvý pohľad bolo jasné, že sa poznajú už celú večnosť a majú medzi sebou srdečné vzťahy.

Keď vošli, povedali si niekoľko milých viet, ako sa patrí, keď sa po veľmi dlhom čase stretnú dvaja priatelia. Následne sa usadili, Fantus zobral z police svoje poháre a z niekade vytiahol karafu s vínom. Pripili si a Pandora sa ho priamo opýtala, prečo ju takto náhle zavolal.

Fantus bol chvíľu ticho. Jeho vážna tvár dávala najavo, ako sa sústredí a uvažuje nad tým, aby sa správne vyjadril.

„Pandora, dávna priateľka, vieš, že by som Ťa neťahal do môjho sveta, keby som to nepovažoval za nevyhnutné. Vieš, deje sa tu v tomto svete niečo, niečo, čo neviem odhaliť, pretože je to skryté pod rúškom tajomnej sily. Nedokážem to nájsť a pritom výsledky práce tejto sily sú také znateľné“.

Pandora ho pozorne počúvala, potom vstala a sadla si do rovnakého kresla, v akom sedel mal Fantus. Nepýtajte sa, ako sa tam zjavilo. Tento malý domček v sebe skrýva ešte nejedno tajomstvo. Sadla si a dívala sa do krbu na horiaci oheň. Vedela, že to, čo chce ešte Fantus povedať, je veľmi, ale veľmi závažné. Dávala si však načas. Pandora sa už naučila vnímať dôležitosť času viac než jasne a vedela, že aj keď je teraz zrejme každá minúta dôležitá, aj tak troškou úvahy nič nestratí. Pohodlne sa usadila, otočila hlavu k Fantusovi a stručne mu povedala: „Počúvam ťa.“

Fantus sa posadil vedľa Pandory do svojho kresla a odpil si z vína. Bolo husté, skoro akoby pili olej. Aj on si doprial krátku pauzu, navonok si vychutnával víno, no v skutočnosti hľadal správne slová, ako pokračovať v tom, čo ho v poslednom období tak trápilo.

„Niekto útočí na našich ľudí i bytosti. V poslednom období akoby mizli mágovia. Vidím, čo sa s nimi deje – teda skôr dialo. Niekto alebo niečo ich zvnútra zabíja. A ja to už nemôžem nechať len tak.“

Pandora sa naňho pozrela s neskrývaným údivom:

„Fantus, ale veď mágov stále niekto prenasledoval a často umierajú aj v boji. A ty si sa stále držal bokom, nikdy si do toho nezasahoval. Si kronikár a deje zachytávaš a si aj sudca, ak treba a rozsúdiš to, čo je treba, naprávaš krivdy, ale nikdy po celé veky si sa nemiešal do týchto vecí. Tobôž už aby si mňa povolával sem – do jedného zo svetov, ktoré sú mi odoprené. Takto riskuješ pre niekoľko ľudských mágov? Zrejme je to aj kvôli Anách a ich mágom. Ale vôbec nerozumiem prečo.“

Fantus sa nadýchol, sklonil hlavu a to, čo vyslovil, zaskočilo Pandoru ešte viac, ako by si kedy myslela. Nečakala, že v jej veku a po tom všetkom, čo videla a zažila, ju ešte niečo prekvapí. Oni však chápali rozmer toho, čo príde, v širších kontextoch.

„Vieš, ja vlastne už niekoľko storočí zasahujem do ľudských osudov. Bojujem za to, aby niektorí jedinci prežili. Je tu však istá sila, ktorá sa vymyká tomu, aby som ju vedel zachytiť. Nie je odtiaľto, zo sveta ľudí. Nie je ani Xjardská, no nie je ani od teba, z tvojho sveta. Je tichá ako smrť, ale vlastne ani smrť nevie, ako ju pochopiť, hoc jej často prihrá do náručia ľudí i bytosti na mnohých úrovniach. Ale tú silu nedokáže chápať ani smrť. Všetci, čo už prešli riekami Styx i údolím Kidron, všetci boli skúsenými mágmi a majstrami vo svojej oblasti a aj tak ich to len tak stiahlo do kolobehu znovuzrodenia, alebo ak ostávajú žiť, prestávajú byť mágmi. Stavajú sa z nich obyčajné bytosti daného sveta. Nikto z nich – ani na jednom, ani na druhom brehu – nevedel vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Proste v jednu chvíľu žili a v druhú už nie. Vedeli len, že prišli o svoju silu a schopnosti mágov ešte pred tým, ako odišli zo sveta živých.“

Fantus im obom doprial pauzu. Potrebovali pouvažovať okrem iného aj nad tým, aké následky bude mať skutočnosť, že Pandora prekročila hranice deliace jej „nové“ svety od svetov, kde sa už nikdy nemala vrátiť. Je späť a povolal ju sem práve ten, kto mal dozerať na to, aby už do tohto sveta nevstúpila. Pandora vedela, že nie je úplne vo svete ľudí, pretože Fantusové obydlie mohlo byť rovnako umiestnené v realite živých ľudí, ako aj v jej svete. A to všetko v jednom čase. No i tak bola teraz najbližšie k tomu, aby cítila tep života sveta, odkiaľ bola vykázaná.

Po chvíli sa z týchto svojich úvah vrátili do reality a Pandora sa opýtala:

„Fantus, a zvážil si, že by to mohol byť Olivier – padlý, ktorý toto podporuje? On má dosah aj do tejto reality. A ak by to aj nebol priamo on, tak mohol povolať silu, ktorá môže pochádzať Cocytusu.“ To je, ako vieme, zamrznutý močiar v deviatom kruhu pekla.

Fantus pozorne počúval a zamýšľal sa. Nedal najavo, či súhlasí alebo nie a strnulo sa díval do svojho krbu. Oheň v ňom praskal a keďže sa vonku medzi časom zvečerilo, atmosféra v domčeku bola čarovne pokojná. Nebyť myšlienok, ktoré našich dvoch „starúšikov“ trápili, mnohí by sme chceli byť na ich mieste.

Než Fantus odpovedal, nadýchol sa a odpil si z pohára. Pohár bol pravdepodobne cínový a bol na ňom erb, ktorý sa však nedal identifikovať, pretože ho zakrývala väčšia časť jeho dlane.

„Budem sa musieť spojiť s Laurencem a Tamiou, myslím, že majú aj iný dôvod, prečo vyslali Trevora na túto skúšku. Pokiaľ viem, ich svet to už kruto postihlo a ja viem, že musíme spojiť sily, aby sme to porazili, nech je to čokoľvek. Ak nie, všetko zanikne. Alebo aspoň prestane jestvovať náš svet tak, ako ho poznáme a my sa staneme iba bábkami, ktoré ovláda niekto iný.”