Fantus položil na stôl cínový pohár, nadýchol sa a odpovedal:
„Drahá priateľka, vieš, možno máš pravdu, ale smrť by o tom aj tak mala vedieť. Veď oni prechádzajú do jej sveta. Všetci tam majú ísť až vtedy, keď nastane ich čas a nie len tak, že jedinec je zrazu na brehu rieky. A ak o tom nevie smrť, tak by mali vedieť iní. Ale ani tí nič nevedia. Nikto netuší, čo sa udialo.”
Pandora pozorne počúvala a potom si aj ona odpila z pohára. Povzdychla si: „Toto sa ešte nestalo, ak dobre viem.“
Fantus súhlasne pokýval hlavou a pokračoval:
„Poviem ti príklad: Jeden mág, bol to Xjardon, jedného dňa kráčal domov a tešil sa na manželku a deti. Odrazu mu prišlo nevoľno a tak sa na chvíľu zastavil, sadol si na lavičku, aby počkal, kým nevoľnosť prejde. Po chvíli vstal a pokračoval ďalej. Avšak jeho duša medzitým odišla preč. Jeho telo žilo, mozog fungoval, ale už to nebol on. Bol vlastne mŕtvy, len ešte nenastal jeho čas a toto telo bude ešte nejakú dobu putovať Xjardským svetom. Možno do tela vstúpi niekto iný, to ešte uvidíme, ale už teraz vieme, že ďalší Xjardský mág je mŕtvy, hoci jeho telo žije. Prázdno pohltilo jeho dušu.“
Pandora mu skočila do reči:
„A čo úroveň bohov? Tí predsa o tom musia niečo vedieť. Bez ich vedomia sa neudeje nič a už tobôž nie, aby mágovia len tak umierali a predsa ostávali medzi živými. Ani Xjardoni neunikajú ich pozornosti. A keď sme už pri bohoch, ako im odôvodníš moju prítomnosť v tejto realite?“
Fantus si opäť odpil z cínového pohára a odpovedal:
„Drahá priateľka, ver, že som sa díval a pýtal i tam. Hádes, Usire, Pluto nič nevedia, hoci samozrejme majú informácie o tom, čo sa deje. Avšak úplne veriť tomu, čo hovoria, je ako veriť, že z prúteného koša voda nevytečie. A čo sa týka Teba, nuž, táto realita je vlastne v inej realite. My teraz putujeme vesmírom v čase tam a späť. A to, čo nás obklopuje, je realita časti reality, kde ja jestvujem. Keby sme vyšli von, ocitli by sme sa zrejme v tvojej realite, alebo v inej, to je teraz jedno. Proste sme mimo náš bežný čas a priestor. Tu nás nepočujú a nevidia ani bohovia času Kronos a Saturn, pretože to, čo sa deje, sa buď ešte len má stať, alebo sa už stalo.“
Opäť nastalo ticho. Fantus položil na stôl svoj pohár a odkryl reliéf, ktorý dovtedy zakývala jeho dlaň. Boli tam zobrazené zlaté hady s rubínovými očami a v pozadí rastlina vŕbovka úzkolistá. Nalial do oboch pohárov víno a podal pohár Pandore. Opäť sa pohodlne usadil, zadíval sa do krbu a zamyslel sa. Ticho prerušila Pandora.
„Takže čo s tým budeme robiť? Zjavila sa už aj hmlovina?“
„Drahá priateľka, hmlovina je tu už dlho, ale čo je horšie, prišla za ňou temnota a tam za ňou tuším to, čoho sa už veky bojíme a čomu zrejme teraz všetci čelíme.“
„Nie, Fantus, nevyslovuj to, aj keď sme tu chránení, nevyslovuj to! Lebo mám dojem, že to tým sem len povoláš.“
Nastalo ticho uvedomenia si rozsahu problému, ktorý sa snažili pochopiť. Nechceli si pripustiť, že to, čo prichádza, je práve to, čoho sa obávajú. Vedeli, že to raz možno príde a vedeli, že tomu asi nebudú vedieť zahatať cestu do týchto realít, ale aj tak sa snažili uvažovať, čo s tým vedia urobiť.
Do ticha sa zrazu ozval Fantus:
„Pýtal som sa aj Orcusa, Menket, Meresger, Thanatosa i Tartara. Tartara som sa opýtal aj na Navky, duše zavraždených detí.“
Pandora pokývala hlavou, že chápe. Následne sa rozhodla opýtať ešte na jednu možnosť:
„A čo myslíš, nemohol by v tom byť Dagon? Alebo dokonca skôr Yurba – pán zla ako takého, zlých síl temna, ale tvári sa ako služobník svetla. Skrýva sa nám pred očami a teší ho, že ho nevidíme, hoci je všetkým na očiach.“
Fantus bol zamyslený a potom povedal:
„Musíme zapojiť všetkých. Ty musíš povolať Cestovateľa a zasvätiť ho do celého problému. Nedá sa to ďalej ignorovať. Musíme aj ostatným povedať, že to prichádza a že už je to vo svete ľudí. Musíme poslať odkaz všetkým! Najprv si však oddýchneme, pretože čas ešte istú dobu nebude plynúť a my si môžeme povedať aj príjemnejšie veci. Pospomíname na časy minulé – veď je tu tak príjemne a my sme si spolu neposedeli už veľmi dávno.“