Smrť

…mors tua vita mea …

Smrť. Čo je to smrť? Čo je umieranie?

Náboženstvá dávajú na tieto otázky rôzne odpovede. Niektoré učia, že dobrí ľudia idú do neba a zlí do ohnivého pekla. Iné hovoria, že mŕtvi ľudia sa stávajú duchmi a žijú ďalej spolu s členmi rodiny, ktorí už zomreli. A ďalšie tvrdia, že človek sa po smrti znova narodí v inom tele.

Lekárska definícia znie: „Smrť človeka je zánikom organizmu ako celku. Smrť je konečné vývinové štádium jedinca.“
Rozlišujú sa dve jej fázy:

• Klinická smrť – je definovaná ako zástava životne dôležitých funkcií organizmu – dýchania alebo činnosti srdca, no v tomto štádiu ešte nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva.
• Biologická smrť – trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgového tkaniva následkom nedostatku kyslíka alebo mechanicky – trauma. Konečný, nevratný stav.

Týmto opúšťam lekársku terminológiu a na úvod napíšem jeden citát, ktorý Ti možno mnohé ozrejmí alebo Ťa prekvapí.

„Pravda je vskutku proces imaginárny z pohľadu deja a času.“

Otázka posmrtného života a nesmrteľnosti ľudskej Duše zohráva dôležitú úlohu v každom náboženstve a nielen kresťanskom a či východných formách učení a náboženstiev.
V Katolíckej cirkvi je však ľudská Duša vyhlásená doslova za nesmrteľnú, a tak podľa tejto úvahy človek môže žiť aj po smrti fyzického tela.

A keďže tu v úvode má ísť hlavne o smrť, dovolím si zamyslieť sa na samotný úvod nad smrťou „kacírsky“ z pohľadu skoro až kresťanského.
Samozrejme celé to píšem zo svojho špecifického uhla pohľadu, preto som napísal to slovo „kacírsky“.

Mnohí z nás sa viackrát počas života zamyslia nad svojou vlastnou „budúcnosťou“ a chceli by vedieť, čo bude po tom, ako zomrieme. Jedinou istotou v živote je totiž to, že ak sme sa narodili, tak musíme aj zomrieť. Je odvekým ľudským snom prežiť svoju smrť ako takú.
Dá sa však smrť prežiť?
Ak by som voľne parafrázoval kresťanstvo a trochu aj východné náboženstvá a učenia, tak sa to dá.
V kresťanstve je to prísľub vzkriesenia a je to vlastne ústredným bodom tohto náboženstva. Bez tohto bodu by kresťanstvo neexistovalo, nemalo by mať prečo svojich veriacich. Nie každý to prizná, ale asi všetci si chodením do kostola chcú raz vyslúžiť večný život po smrti – teda po vzkriesení, ktoré má prísť niekedy v budúcnosti po smrti.
Prečo by aj nie, veď je to prirodzené. Príkaz prežiť je v nás hlboko zakódovaný, hoci Duša sama o sebe na živote nelipne – teda nie na tejto forme života tak, ako ju tu pozemsky poznáme my.

A preto k tomu napíšem nasledovné:

Ja smrti hľadel som do očí.
Mal som pri tom mnoho otázok a potreboval som mnohé odpovede o smrti.
Stále som sa smrti díval do jej zvláštnych očí a mnoho odpovedí prišlo.
Usmieval som sa pri tom a cítil silu z poznania smrti.
Videl som jej podstatu, no i tak šla akoby mimo mňa.
A ja som pritom sníval sen života.
Sen smrti som nesníval.
A potom jednou ranou osudu sa smrť pozrela do očí mne a ja som pochopil odpoveď na najzákladnejšiu otázku.
Otázku života a smrti.
Spomenul som si v tej chvíli na svoje vlastné slová, ktoré som napísal raz … a tak dávno.
Kto je živý a kto mŕtvy? Kto chodí po zemi a netuší, že je mŕtvy?
Si to Ty?
Som to ja?
V tej rane osudu bolo poznanie, že smrť neznamená fyzicky umrieť, ale smrť je to, keď prestaneš
žiť a len si.
Kto je živý a kto je skutočne mŕtvy?
Kto už pozná odpoveď?
Vyrovná sa život smrti?
Nie, ako smrť sa nevyrovná životu.
To len my si niečo namýšľame a až zoči-voči skutočnej pravde o smrti to pochopíme.
Smrť neznamená fyzicky umrieť a byť pochovaný.
Smrť znamená prestať žiť, hoci telo žije.
Nie ten je skutočne mŕtvy, kto nás v smrti opustil a umrel.
No už v samotnom živote umrel ten, kto prestal žiť.
V smrti je bolesť preveľká, ale slzy, tie nie sú úľavou a plačom sa to nekončí, pretože úľava
neprichádza.
To len únava sa prejaví a bolesť sa malou smrťou na chvíľu utlmí.
A smrťou nič nekončí.
Stratou zmyslu života a zabudnutím prichádza smrť, hoc životom telo kypí.
Každou kvapkou takéhoto života sebe to telo len smrť túži privodiť.
Ten, kto odišiel a je v nás, ten nikdy neumrel, on len prešiel na púti trochu opodiaľ od nás.

Otázka posmrtného života a nesmrteľnosti ľudskej duše teda zohráva dôležitú úlohu v každom náboženstve. Čo však Duša?

Pojem duše v klasickom význame psyché je najširší a pôvodne označoval princíp života (súčasť všetkého živého). V antickom Grécku toto slovo označovalo aj akéhosi „démona“, ktorý sa vteľuje do živočícha a po jeho smrti prechádza do iného – ďalšieho v poradí. Čo vo mne priamo evokuje, že sa tu síce nejedná priamo o reinkarnáciu, ale sa jedná o priame putovanie Duše z jednej živej bytosti do druhej živej bytosti.
Kto čítal rôzne moje práce na túto tému a či knihu Život po smrti, už sa s týmto u mňa stretol.
Podobný pojem však tiež používal aj Platón a aj Sokrates o ňom hovorí aj ako o sprievodcovi, aj akoby o vnútornom hlase pri našich osobných rozhodnutiach.
Veď kto z nás občas nevysloví, že počúvol hlas svojej Duše. Samozrejme viac preferované je aj to, že počúval hlas svojho srdca. V prípade srdca by som to nazval, že počúvol hlas svojho Emočného Tela.

Ešte na záver spomeniem, že aj Platón vo svojom dialógu opisuje posledné hodiny Sokrata pred jeho smrťou. (Sokrata odsúdili na smrť otrávením.)
Sokrates čakal v cele na smrť otrávením, na ktorú bol predtým odsúdený. Sokrates hovorí, že smrť je pre filozofa vlastne vyslobodením z toho, čo mu bráni v nadobudnutí pravého poznania. Filozofovanie je postupným odumieraním, ktoré nás oslobodzuje od všetkého materiálneho, čo zabraňuje poznaniu pravdy.
A Platón vo svojej filozofii ďalej dodáva, že ľudia prirodzene prežijú smrť, lebo ich nemateriálne duše sú jednoduché (nemajú časti) a preto sa nemôžu rozložiť ani zaniknúť. Telo sa trvalo rozpadá a nemateriálna duša žije prirodzene ďalej v nemateriálnom svete.
Kde však žije? Kladiem teraz ja filozoficky otázku? A odpoveďou je, že predsa putuje do svetov paralel (viac v knihe – Život po smrti a aj tu v tejto knihe v časti Paralelné svety).

A túto pasáž Platónovej myšlienky si zapamätajte. Prečo? Lebo sa s ňou možno stretnete, pretože Biblia ju pretavila do svojho učenia. Ako mnoho a mnoho iných myšlienok dávnych filozofov.

Ja samozrejme nie som filozof, ale píšem tu predsa (možno trochu odvážne) svoje úvahy, poznania, ako i konfrontovanie toho, čo tvrdia, s tým, čo ja osobne tvrdím o Smrti, Duši a znovuzrodení – inkarnácii. Je to taký môj náhľad aj do mojej vlastnej Duše a môjho vlastného duševného sveta.
Ďalej tu chcem okrem Smrti a Náboženstiev priblížiť aj Paralelné svety a budem sa snažiť ich prepojiť s pochopením celku o smrti a Duši.

Tags: smrt, umieranie