Pravdepodobne každý človek na svete má väčšie či menšie obavy z toho, čo nasleduje po smrti a to bez ohľadu na to, či je veriaci, alebo nie. Niektorí veria, že smrťou sa všetko končí a iní sú zase presvedčení, že duša človeka sa po určitom čase znovu inkarnuje do fyzického tela a začne žiť ďalší život. Smrť je najväčším tajomstvom všetkých čias a zatiaľ ním aj ostáva.

Podľa Herakleita je duša smrteľná, materiálna a pochádza z ohňa. Duša človeka je ohnivejšia než duša zvieraťa, no človek, ktorý sa opije, získava dušu vlhkejšiu a tým sa stáva podobnejší zvieraťu.
Podľa Platóna je duša naopak nesmrteľná. Úmrtím síce skončí svoje jestvovanie, ale vždy znovu vzniká a nezaniká nikdy. Preto je potrebné čo najsprávnejšie prežiť svoj život. Keďže je duša nesmrteľná a vždy znovu vzniká, videla už všetko, čo je na tomto zmyslovom svete, pozná i to, čo je v Háde (Hádes, aides – neviditeľný) a teda niet ničoho, čo by nepoznala. Preto nie je prekvapujúce, že duša si môže spomenúť na to, čo už predtým vedela.
Keďže celá príroda je súrodá a duša pozná všetky veci, nie je prekážkou, keď si človek počas svojho života spomenie iba na jednu z nich, aby potom sám našiel všetky ostatné, ak je odvážny a neúnavný v hľadaní. Hľadanie a poznávanie je vlastne spomínanie.

„Telo a duša je forma a látka, ktoré tvoria substanciu človeka. Telo nie je väzenie duše a duša v tele nie je za trest. Duša prostredníctvom tela poznáva život a telo je akýmsi doplnením duše, čím sa vytvára celostnosť ľudskej bytosti“.
(Platón)

Z uvedeného vyplýva, že Platónova dualistická vízia zobrazuje človeka, kde by duša a telo boli dve substancie. Inak povedané duša a telo tvoria samostatné časti spojené v tele a počas života tvoria kompaktný celok. Tvrdím, že počas života sa jedná o celistvý a nedeliteľný celok a až smrťou dochádza k oddeľovaniu duše a tela. Človek je v tomto ponímaní jednoznačne dušou i telom.

Ja zastávam názor, že duša sa skladá z dvoch častí.
1. Emočné telo
2. Duša, ktorá vznikla ako produkt vzniku života po smrti z bunky živého tvora (viac sa dočítate v práci Život emočného tela)

Dušu Platón (podobne ako Aristoteles) opísal takto:
1. Vegetatívnu, ktorá zabezpečuje látkovú výmenu, rast a rozmnožovanie
2. Zmyslovú, starajúcu sa o vnímanie a žiadostivosť
3. Rozumovú, ktorá môže jestvovať nezávisle od tela a je nesmrteľná

S týmto popisom som sa aj ja do určitej miery stotožnil. Dušu chápeme teda vo všeobecnosti ako formujúci sa princíp, ktorý je konkrétne u človeka princípom myšlienkovej činnosti a je bytostnou formou ľudského tela.

Poznanie duše získavame skúsenosťou na základe zmyslového vnímania, pričom pravdivosť poznania chápme ako zhodu poznatkov so skutočnosťou. Všetko poznanie duše pochádza zo zmyslov, no ďalšie spracovanie tohto poznania uskutočňuje rozum. Inými slovami – čo prichádza zmyslami, je len potenciálom poznania, ktorý musí byť aktualizovaný činnosťou rozumu.

V tejto súvislosti rozlišujme zmyslové vnímanie na:
1. vonkajšie (zrak, sluch, hmat, chuť, čuch)
2. vnútorné (spoločný zmysel, predstavivosť, zmyslová pamäť, zjednocujúca schopnosť)

Rozumové poznanie sa tiež rozlišuje na tieto fázy:
1. tvorenie pojmov
2. tvorenie súdov
3. tvorenie úsudkov
Zmyslové poznanie a rozumová činnosť (pasívna aj aktívna) prebiehajú spolu, nie oddelene. Zmyslové poznanie nám ukazuje, že jednotlivo abstrahovaním pomocou činného rozumu uchopujeme následne pojem. Bez zmyslovej skúsenosti proste nie je možné poznanie.
Duša je akoby samostatnou bytosťou, ktorá je súčasťou ľudského tela a učí sa na základe zmyslového vnímania. Duša je aj súčasťou mozgu a ja osobne tvrdím, že duša primárne sídli v prednej čelovej časti mozgu. Takto je v mozgu priamo prepojená aj s centrom poznania, pamäte a spracovávania podnetov zachytených zmyslami.

Duša prichádza do hmotného sveta preto, aby sa tu učila. Avšak základnou otázkou stále ostáva, ako prichádza na svet, ako z neho odchádza a čo tu získané poznatky pre ňu znamenajú.

V úvode som citoval Platóna a Aristotela a ich pohľad na dušu. Avšak v rôznych filozofických a náboženských smeroch sa stretávame aj s inými prístupmi k tejto téme. Už aj v tomto krátkom úvode sa nám prelínajú veci známe, poznané a zrejme aj pravdivé, s rovinami poznania duše z iného pohľadu a tieto dve pravdy sú akoby nezlučiteľné.

Pokúsme sa teda nájsť súlad medzi tým, čo už poznáme a tým, čo len tušíme.