Na Zem a život tu na Zemi vplývajú aj iné sily, než tie pochádzajúce z fyzickej roviny. Väčšinou to, čo sa deje tu vo fyzickej rovine, sa už dávno predtým začalo diať v rovine svetov paralely. Je to ako šachová partia, kde svety paralely sú hráči, Zem je šachovnica a ľudia figúrky. Možno zvláštna predstava, pre niekoho možno nepríjemná. Naozaj sme len figúrkami v rukách niečoho väčšieho? Ťažko sa to pripúšťa pri našom vrodenom egoizme a predstave o vlastnej dôležitosti, ale pravda je taká, že vždy je nad nami niečo väčšie, silnejšie. Môžeme sa na svojom malom piesočku hrať na kráľov, ale v skutočnosti v širšom kontexte budeme možno len pešiakom. Uvedomenie si a pripustenie tejto skutočnosti je základom pochopenia témy paralelných svetov.

Rada to prirovnávam k mravenisku. Predstavme si, že pre bežného mravca je jeho mravenisko celým vesmírom, prežije tam celý svoj život, pozná plus mínus nejaké okolie, z ktorého sa nosí materiál na stavbu či potrava, ale základom jeho sveta je to jedno mravenisko. A teraz si predstavme náhodného turistu, ktorý ide po lúke a do tohto mraveniska stúpi. Turista zanadáva, opráši si topánku a ide ďalej. Ale mravcovi sa v tom momente zrútil takmer celý svet, do jeho života zasiahla neskutočná katastrofa, z ktorej sa jeho svet bude ešte dlho spamätávať.
A takto môžeme ísť ďalej.

Ako ďalší príklad použijem skvelú fantasy knižku od Douglasa Adamsa, kde Zem prídu zlikvidovať mimozemšťania proste preto, že stála v dráhe plánovanej stavby intergalaktickej diaľnice. Úžasne popísaní byrokratickí mimozemšťania s údivom sledujú chaos na Zemi a krútia hlavami, prečo sa ľudská rasa neunúvala prísť podať sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu na príslušný úrad, keď chceli niečo proti výstavbe namietať. Úsmevné, ale zároveň to trošku otvára v mozgu určité pochopenie – že nie je všetko tak, ako sa zdá a väčšinou keď si myslíme, že sme na vrchole potravinového reťazca, tak v skutočnosti sme len na najspodnejšej priečke ďalšieho rebríka.

Ak sa bavíme o jemnohmotných svetoch našej dimenzie, stále sú oproti paralelným svetom inej dimenzie až veľmi hmotné, pre naše vnímanie viac uchopiteľné, frekvenčne bližšie k nášmu fyzickému svetu. Pojem paralelných svetov si ale nepredstavujme ako niečo svetelné roky vzdialené od nás kdesi ďaleko vo vesmíre. Nemôžeme na to ísť logikou a snažiť sa to uchopiť priestorovo, skôr sa na to skúsme dívať frekvenčne. Tieto svety sú všade okolo nás, tak isto ako náš hmotný svet, akurát sú od našej reality oddelené dosť jednoznačne na to, aby prienik smerom sem a smerom tam nebol až tak jednoduchý.
Ak sa chceme v širšom kontexte baviť o „hmotnosti“ alebo „nehmotnosti“ určitých svetov, tak si vždy musíme položiť otázku – hmotný alebo nehmotný vzhľadom k čomu? Vzhľadom k akej úrovni? Pretože ak by sme sa frekvenčne dostali na úroveň niektorého jemnohmotného sveta, tak všetko naokolo bude pre naše vnímanie rovnako hmotné, ako je pre nás teraz hmotná fyzická realita, v ktorej žijeme. Taktiež bytosti, ktoré pôsobia na úrovni jemnohmotného sveta – či už v jemnohmotnom svete našej dimenzie, alebo vo svete inej dimenzie – nevnímajú svoj svet ako niečo nehmotné. Pre nich, na ich aktuálnej frekvenčnej úrovni to proste hmotné je a je to z toho pohľadu rovnako reálne a uchopiteľné, ako čokoľvek, čo práve teraz vidíme okolo seba.

Jemnohmotné svety našej dimenzie sú síce tiež nehmotné oproti nášmu fyzickému svetu, teda frekvenčne sú na inej úrovni, než hmotný svet okolo nás, ale stále sa ešte pohybujeme na tej istej klávesnici toho istého klavíra, v tej istej dimenzii, akurát o niekoľko oktáve vyššie. Skúsme si to predstaviť ako klasický kostolný organ. Má viacero klávesníc, aby dokázal pokryť väčšie rozpätie tónov. Na každej z týchto klávesníc máme niekoľko oktáv. Hmotný fyzický svet je dajme tomu najnižšia oktáva, jeho zvuk je nízko položený, frekvenčne najnižšie. Také isté tóniny však dokážeme zahrať aj o oktávu či dve vyššie. Bude to už frekvenčne niekde úplne inde, no stále sa pohybujeme na tej istej klávesnici. A teraz si predstavme, že sa s tóninou potrebujeme dostať úplne mimo rozsah tejto klávesnice a tak si ruky presunieme z jednej klávesnice organu na druhú. Už aj najnižšie položená oktáva tejto druhej klávesnice bude na míle vzdialená ktorémukoľvek tónu z prvej klávesnice. Takto nejako skúsme chápať pojmy jemnohmotných svetov našej dimenzie a paralelných svetov inej dimenzie.

Pri tejto téme je veľmi dôležité uvedomiť si, že paralelné svety fungujú na základe úplne iných zákonitostí, než náš fyzický svet. Najvýraznejšie je toto citeľné na vnímaní času. Zoberme si teraz na priblíženie bytosti zo sveta Tieňov, o ktorých už toho bolo napísaného v mnohých našich publikáciách dosť. Ak by sme chceli ich chápanie času akokoľvek namapovať na naše ľudské vnímanie, ďaleko by sme sa nedostali. Tým, že tieto bytosti nepodliehajú inkarnačnému cyklu, nie sú fixované na nejakých tých 80-90 rokov fyzického života a teda sa vôbec nemajú kam ponáhľať. Preto sú niekedy ich reakcie dosť ťažko predvídateľné. Môžeme trebárs fungovať vo vzájomnej symbióze a v rámci tejto symbiózy oni chápu aj naše potreby a zámery a preto niektorým našim požiadavkám vyhovejú. Napríklad môžu strážiť určitý fyzický priestor pred narušením. V takomto prípade dokážu reagovať takmer okamžite, ale tak isto sa ich reakcia môže „oneskoriť“ o niekoľko dní, rokov, desaťročí. Pre nich to bude rozdiel asi taký, ako pre nás 5 minút.

V mojej práci „Energie v priestore“ sme si svet Tieňov zadefinovali ako paralelný svet našej dimenzie a už aj ten je na pochopenie ľudským mozgom v jeho plnej kráse skutočne náročný. A teraz si vezmime paralelné svety inej dimenzie, ktoré s fyzickou rovinou nemajú spoločné už takmer nič, okrem toho, že z nej čerpajú energiu. „Život“ paralelného sveta ako celku je v podstate dosť statický. Paralelný svet jednoducho len existuje ako keby vo večnosti, nepodlieha zákonom času. Nemôže zaniknúť a „najhoršie“ čo sa mu môže prihodiť je, že v prípade extrémneho oslabenia sa dostane do stavu hibernácie. Samozrejme, že zo stavu hibernácie nie je jednoduché sa dostať naspäť k nejakej výraznejšej sile, ale či to bude dnes alebo o milión rokov, na tom až tak nezáleží.

Ak by sme túto úroveň pochopenia chceli kombinovať s ľudským vnímaním, tak by sme mohli veľmi rýchlo skĺznuť do nihilizmu a akejsi „lenivosti“. Však keď určitý zámer svojho paralelného sveta nenaplním ja, tak za mnou raz príde niekto iný, je to predsa jedno, skôr či neskôr sa to do niektorého smeru pohne a pri troche šťastia bez mojej námahy. Takýto prístup by bol však čisto ľudský. To, že paralelné svety nie sú ľudsky netrpezlivé a z určitého uhla pohľadu im na čase naozaj nezáleží, neznamená, že poslanie, s ktorým sem bol jedinec vyslaný, je nepodstatné a že nie je potrebné ho naplniť. Zámery paralelných svetov sa neplánujú na rok či dva. Každá takáto šachová partia sa napĺňa vo veľmi dlhodobom horizonte z hľadiska nášho ponímania času a práve toto môže občas na fyzickej úrovni vyvolávať dojem akejsi „márnosti“, či zbytočnosti akejkoľvek snahy a námahy.

Ak si však dokážeme otvoriť svoju myseľ a odpojíme sa od štandardných vzorcov myslenia, získame nad tým veľmi zaujímavý nadhľad a prichádzame k úžasnému vnemu, že všetko to do seba fantasticky zapadá. Z každého uhla pohľadu môžu pritom tieto súvislosti vyzerať trošku inak. Zoberme si napríklad situáciu, že v určitom kúte sveta sa o „nadvládu“ pretláčajú vplyvy z dvoch paralelných svetov. Každý si chce pre seba a pre svoje potreby získať čo najviac energie a tým sa posilniť. Ak sa na to budeme pozerať len z úrovne tohto jedného „konfliktu záujmov“, samozrejme to vyhodnotíme ako určitú formu boja, možno dokonca skĺzneme do rozdeľovania na „dobro“ a „zlo“. Avšak v celkovom kontexte z pozície nadhľadu je to len prirodzený kolobeh udalostí – vznik určitej disharmónie a následné opätovné nastolenie rovnováhy. A práve toto „napätie“ dáva celej existencii na Zemi tú správnu dynamiku, z ktorej paralelné svety čerpajú energiu. Ako som už písala – ani jeden zo svetov nemá záujem na tom, aby naplno prevládol jeho vplyv, pretože tým by sa táto dynamika vytratila. Samozrejme, čím väčší výkyv od rovnováhy do ktorejkoľvek strany, tým väčšie množstvo vzniknutej energie. Ale nič nie je dobré hnať do extrému a paralelné svety, či už sú v určitom ponímaní spriaznené v nejakej koalícii, alebo stoja proti sebe, majú eminentný záujem v prvom rade na tom, aby sa zachoval život. V tomto smere sú akoby „na jednej lodi“. Môžeme tú krehkú rovnováhu ohýbať do rôznych strán, ale prirodzené zákonitosti fungovania vesmíru aj tak zabezpečia, že sa v konečnom dôsledku rovnováha opäť nastolí.
Vráťme sa však k paralelným svetom a ich vplyvom na fyzickú rovinu. Skúsme pripustiť, že tieto svety si sem vysielajú svojich zástupcov podľa toho, aké čiastkové ciele tu potrebujú v rámci svojich záujmov plniť a všetko je to vopred veľmi dobre „premyslené“ a pripravené. Avšak to, že sa narodí niekto ako vyslanec priamo z niektorého pôvodného paralelného sveta s jasnou úlohou a životným programom, nie je jediný spôsob, ako tieto svety život na Zemi ovplyvňujú. Väčšinou narodenie takéhoto jedinca je už len vrcholom ľadovca, čerešničkou na torte, ktorá dovŕši dávno predtým pripravované udalosti. Takéto narodenia sa plánujú na celé generácie vopred, aby bolo zabezpečené, že sa daný jedinec narodí presne do takých podmienok, aké sú potrebné pre jeho formovanie, vývoj, posun vpred a pre splnenie jeho úlohy tu na Zemi. Samozrejme, keď si jeden zo svetov „premyslí“ a zvolí určitú taktiku, musí rátať aj s tým, že šachový protihráč jeho zámer odhalí a bude sa mu snažiť svojím vplyvom tento plán prekaziť. Preto často čím dôležitejšia figúrka sem má byť vyslaná, tým väčšie tlaky na prekazenie tohto zámeru sa pravdepodobne vyskytnú, či už počas fázy predprípravy, alebo priamo počas života daného jedinca. Nakoľko ho dokáže jeho vlastný svet podržať a nakoľko na to ostane v tomto svete viac-menej sám, už závisí od mnohých ďalších okolností a predovšetkým od sily samotného sveta (koalície svetov), ktorý sem daného jedinca vyslal.

Tieto momenty sa dajú jasne čítať v histórii, keď človek vie, ako sa na udalosti pozerať. Na vybranom území sa začne určitý plošný vplyv, ktorý vyvolá viac či menej búrlivé reakcie v ľudských vnútrach a už máme hotový základ. Potom stačí pridať niekoľko dobre trafených situácii, ktoré rozhoria už založené malé ohníky a od toho je už len veľmi malý krôčik k vojne, nenávisti a podobne. Revolúcie, vojny, rôzne výrazné hnutia, to všetko sa niekde začalo oveľa skôr, než si ľudia tu na Zemi začali vôbec uvedomovať tento smer. A potom je to už ako snehová guľa, nabaľuje sa to. Ak sú kocky domina správne rozostavené, stačí zhodiť jednu a o zvyšok sa postará gravitácia.

Keď jeden svet hrá proti druhému, resp. jedna koalícia hrá proti inej, majú logicky rozdielne záujmy. A niekedy ide aj o to, zamaskovať svoje konanie a vplyv dovtedy, kým sa už nič proti tomu spraviť nedá. Viď aktuálny problém tzv. utečeneckej krízy. Humanita, láska k blížnemu, pomoc ľuďom v núdzi. Aká krásna predstava. V skutočnosti možno dobre zakrytý ťah – presne ako pri klasickej šachovej partii. Kým si hráč všimne, že sa na šachovnici deje niečo nekalého, už si môže akurát tak vyberať, či stratí strelca alebo koňa. Obidve figúrky už nezachráni.

Tu je práve nevyhnutné správne vyhodnotiť kontext diania, ktoré okolo seba sledujeme, pretože niekedy nám logika, emócie alebo iné pohnútky zabránia vnímať udalosti ako celok. Necháme sa doslova stiahnuť dole na úroveň frekvencií fyzického sveta a tým prídeme o nadhľad, ktorý by sme pri zhodnotení danej situácie tak nutne potrebovali. Budeme sa na chodbu pozerať iba cez malý priezor vo dverách a pritom si nevšimneme, že budova má ďalšie a ďalšie poschodia, ktoré na seba nadväzujú. Toto sa samozrejme netýka len globálnych celosvetových udalostí, deje sa to tak isto v každom momente nášho života.

Ak sa nad tým zamyslíme z tohto kontextu, tak slobodná vôľa ako taká v podstate neexistuje. Existujú iba jedinci, ktorí sú pod vplyvom niektorého zo svetov, alebo v danej konkrétnej šachovej partii jednoducho nefigurujú, takže zainteresovaným svetom nezáleží na tom, na ktorú stranu sa priklonia. Samozrejme, každá dušička v hrnčeku je plus, ale o kľúčové osoby sa hrá vždy dôraznejšie. Skúsme si predstaviť, že na fyzický život na Zemi vplýva X rôznych svetov alebo ich vzájomných koalícii. Každá z nich má svoje zámery a ciele, ako si podchytiť určitú časť obyvateľstva tejto planéty, aby bol prísun energie do ich sféry života čo najväčší. Vždy ide iba o energiu a silu. A teraz si predstavme bežného jedinca, ktorý si žije svoj život, má svoju naplánovanú osudovú trasu a možnosti, ktorými sa môže v živote uberať. Na jeho rozhodnutia, či už chce alebo nechce, do určitej miery vždy budú vplývať paralelné svety, či už zámerne a cielene, alebo sa daný jedinec proste len „pripletie“ do cesty určitému vplyvu. Celkom vyhnúť sa týmto vplyvom nedá. A tak je otázka slobody v tomto ponímaní veľmi diskutabilná, pretože pokiaľ sa má jedinec pohybovať ako ping-pongová loptička neznalá okolností podľa jedného, druhého alebo sedemnásteho možného vplyvu, tak kde je jeho slobodná vôľa? Kde je jeho autonómne rozhodovanie na osudových križovatkách? V takomto kontexte je možné takzvanú „slobodu“ vnímať skôr v negatívnom zmysle, pretože takýto „slobodný“ jedinec je vydaný napospas akémukoľvek vplyvu, ktorý sa v danej lokalite v rámci určitej šachovej partie vyskytne, aj keby sa to jeho osobne nijako nedotýkalo. Takýchto jedincov je na svete väčšina. A potom sú tu takí, o ktorých sa hrá priamo. Či už sú to priami vyslanci určitých svetov, alebo sú osobnosti, ktoré budú z nejakého dôvodu v budúcej hre osudu dôležité a kľúčové. Takýchto jedincov si paralelné svety veľmi dobre postrážia.

V princípe je z tohto pohľadu lepšie jednoznačne vedieť a chápať, za ktorý tím človek kope a za ktorý nie, ísť si svojou cestou a držať sa jej aj navzdory rôznym podsunutým pohnútkam. Pretože ak si človek nevyberie ani jednu stranu, bude len voľnou figúrkou na šachovnici, ktorá sa automaticky stáva hračkou v rukách akýchkoľvek náhodných vplyvov. Bude tak trošku všade a nikde a kde jeho duša nakoniec po smrti skončí, bude produktom náhody. Je lepšie niekam patriť a byť si vedomí toho, kam patríme, než nepatriť nikam a v predstave svojej iluzórnej slobody sa vrhať do náručia akýmkoľvek vplyvom. Ak máme „zvolenú stranu“, máme aspoň istotu, že to, na základe čoho konáme, je skutočne v smere nášho reálneho vedomého zámeru.

Spôsobov, ako môžu vplyvy z paralely prechádzať sem do fyzickej roviny, je viacero:

1. Buď tu majú svojich ľudí, ktorí sú vibračne napojení na daný paralelný svet a konajú programovo v jeho prospech,

2. Alebo tu majú ľudí, ktorí priamo dokážu otvárať určité mini dimenzné brány (trhliny) a doslova sem pozývať vplyvy z paralely,

3. Alebo sa smerom z paralely sem otvorí priama dimenzná brána, či len menšia trhlina,

4. Alebo vznikne určitý tlak na bublinu – membránu, ktorá delí fyzickú rovinu od roviny paralely, kedy síce nemusí táto hranica medzi paralelou a fyzickou rovinou priamo prepustiť nič konkrétne, ale ľudia, ktorí sú na tieto vnemy ladení, budú vedieť, že sa niečo niekde deje, že niečo začína na našu realitu jemne a nenápadne vplývať. Akurát to bude tak nekonkrétne a tak neurčité, že nikto nebude vedieť povedať, čo to je, odkiaľ to je, ani čo s tým. Voči súperovi, ktorého nevidíš a len ho matne cítiš, sa ťažko postaviť,

5. Alebo sa proste vo svetoch paralely len niečo pohne, dochádza k určitým energetickým a silovým presunom, ktoré síce priamo neovplyvňujú náš fyzický svet, ale tieto pohyby môžu citliví jedinci s vycibreným zmyslom pre tieto vnemy zachytávať.