Vážený čitateľ, kým v prvej časti práce o „Duši“ či v knižnej forme vydanej pod názvom „Život po smrti“ som sa držal blízko kresťanstva a veľmi okrajovo Islamu, tak tu sa teraz od kresťanstva prenesiem bližšie k rovine východných náboženstiev a trošku aj k filozofii Budhizmu. Táto kapitola je teda takým mojím pohľadom na túto problematiku skrz náboženstvá a filozofiu východných národov. A aj keď sa to nezdá má to veľký význam k danej téme. A ako napovedá nadpis je súčasne aj prienikom do pochopenia prečo sa niektoré Duše prinavracajú do daného miesta, kde žili pred tým.
Tu sa pozastavím a spomeniem, že sú jednoznačne Duše, ktoré prichádzajú aj opakovane na dané miesto, aby plnili napríklad svoju úlohu, a to nie len z pohľadu ukončenia cyklu v rámci posunu Duše na špirále.
Sú dokonca kultúry alebo možno lepšie vyjadrenie bude, že národy, ktoré skrze svoje náboženstvo či formu života a prípravy na smrť sa držia vo veľkej časti v danom území v rámci reinkarnácie. Toto, ale súvisí aj s pôvodnou platformou pôvodných bytostí, ktoré opustili svoje svety až prišli a usadili sa tu na tejto Zemi.
Tu mám na mysli konkrétne formy života podľa náboženstva Hinduizmu, Šintoizmu a filozofie Budhizmu.

Asi každý sa stretol s pojmom Budhizmus. No málokto z Európanov vie, že predchodcom Budhovho učenia je Hinduizmus, ktorého vznik ani nedokážeme zadatovať. Pretože vznikalo ako kmeňové náboženstvo, keď štátotvorné formy ešte neexistovali. Hinduizmus je reálne náboženstvo Sanátanadharma, čo znamená Večná dharma – Večný poriadok. Hinduizmus je vlastne založený na Vedách a je pokračovateľom Védskeho náboženstva.
V Hinduistickom náboženstve sa jasne vyskytuje prvok, ktorý istým spôsobom používame aj my pri chápaní paralelných bytostí a pri tieňoch. A ten prvok sa volá Antropomorfizmus, čo je prenášanie ľudských vlastností a osobitostí na vonkajšie prírodné sily alebo mýtické bytosti. A neveriť na mýtické bytosti, a pritom všetkom veriť v Boha je paradoxom kresťanstva. Pretože podľa mojej mienky sa aj Boh priamo radí medzi mýtické bytosti. No pokiaľ je kresťanstvo len o jednom a jedinečnom Bohu, tak Hinduistickom náboženstve sa vyskytuje polyteizmus – mnohobožstvo.

Ďalej tu treba jednoznačne spomenúť aj Šintoizmus, ktorý je Japonským náboženstvom.
Teda určite bol do doby pred druhou svetovou vojnou. Šintoizmus verí, že ľudská duša je večná a žije vo forme ducha Kami.
Miesta, kde sa takýto duch zdržiava, sa spomínajú ako mimosvety. (Tu je určitý prienik myslenia v ponímaní s mojou predstavou paralelných svetov.)  V každom takomto mimosvete žijú Kami.
Jednoznačne najviac uznávaný je mimosvet, ktorí volajú Mimosvet Nebies, kde žijú najúctivejší Kami. Teda tí, ktorí si to zaslúžia ako formu odmeny za svoj predchádzajúci život.

Druhým je mimosvet Yomi, kde žije aj Božská Matka, ktorá dala život Japonsku.
Aj táto kultúra má, teda samozrejme spojenie na formu Boha.
V tomto prípade však poukážem a upriamim pozornosť na skutočnosť, že sa jedná o Božskú Matku. Ak by som chcel toto brať doslovne, tak tu máme ženský protipól či ekvivalent mužského rodu kresťanského Boha.
Svet Yomi sa považuje za podsvetie a verí sa, že je tu priama spojitosť so zvykom a tradíciou pochovávania mŕtvych. Čo sa týka pochovávania mŕtvych treba tiež povedať, že v Japonsku jestvuje ľudová tradícia pochovávania ľudí na kopcoch. Je to preto, aby mŕtvy mohli dozerať na živých.
A Duša zosnulého sa tak môže prinavracať medzi príbuzných do tej doby, kým si tú, ktorú konkrétnu Dušu živí uctievajú. Pretože ich forma náboženstva verí aj v to, že Duša sa dokáže pri istých príležitostiach vrátiť medzi svojich živých príbuzných. Kým kresťania „sa bránia“ návratu Duše zosnulého, v Japonsku je to naopak a je to jav, ktorý vítajú.

Tretí mimo svet je nazývaný Tokoyo a verí sa, že existuje niekde za týmito dvoma svetmi.
Tieto mimo svety však nie sú vysvetľované, a to ani v jednom prípade ako nebo a či peklo. V ich chápaní sa výraznejšie nelíšia od tohto fyzického sveta.

Čo sa týka asi u nás známejšieho Budhizmu, tak ide o jedno z najrozšírenejších svetových nábožensko-filozofických hnutí, ktoré vyznáva 300 –500 miliónov ľudí, hlavne v Číne, Bhutáne, Japonsku, (popri hlavnom náboženstve a tým je Šintoizmus) Kambodži, Laose, Mongolsku, Mjanmarsku, na Srí Lanke, v Kórei, Thajsku, Tibete a Vietname.
Budhizmus je podľa niektorých náboženstvom bez Boha alebo Bohov. Podľa iných názorov však ani nejde o náboženstvo, ale filozofiu a učenie. Budhizmus sa v istých ohľadoch vyvinul aj ako reakcia na niektoré aspekty Hinduizmu.
Pri Budhizme sa teda zhodnime na tom, že je to filozofický systém, ktorého základ vytvoril Siddhárta Gautama Buddha – podľa iných – Buddha Šakjámuni.

Budhizmus preberá z tradície vieru v odplatu dobrých a zlých činov nazývaných karma (a s karmou sa stretáme aj v rámci tém, ktoré nastoľujem ja) a, aj učenie o kolobehu životov. Učenie Budhizmu je založené na odmietaní strastiplného bytia a na hľadaní cesty, ktorá vedie k oslobodeniu z kolobehu života, ktorého podstatu tvorí utrpenie. Pre Tibetský Budhizmus platí, že smrť nie je absolútnym predelom medzi životom a stavom bez života. Život pozemský a život po smrti sú dve formy vyššej existencie a hranica medzi nimi je plynulá.
Tu je prenik názoru s tým, čo ja opisujem ako špirálu Duše, kde raz sa Duša dostane do bodu, že sa nemusí znovu reinkarnovať.

Toto všetko má veľký vplyv na môj opis fungovania reinkarnácie Duše ako takej. Aj, keď sa to možno tu a teraz čitateľovi zdá náročné na nájdenie súvislostí v týchto z nášho pohľadu pradávnych náboženstvách. Hinduizmus, Šintoizmus a či filozofie učenia Budhu, tu všade je ukryté skoro hmatateľné tajomstvo pochopenia systému reinkarnovania sa do rovnakého kultúrno náboženského cyklu života. Pretože počas života sa človek v tej kultúre učí chápať svoju Dušu na veľmi vysokej úrovni poznania a usmerňovania ju aj po smrti. A po smrti prechádzajú takýto jedinci, ktorí sa tomu venujú, do svojho domovského sveta paralely alebo do mimo sveta a odtiaľ samozrejme sa vracajú opätovne do danej kultúry a územia.

Nie, nemyslím teraz pri reinkarnácii na dané územie a do určitého postavenia v rámci reinkarnácie na bežný život bežného Hinduistu, Šintoistu a či Budhistu. Mám na mysli hlavne vyšších duchovných, ktorí sa počas celého života zameriavajú na formu života v ich náboženskej a duchovnej rovine. Zasvätia život kláštornej forme a od istého veku sa venujú svojej duši a príprave na prechod zo života do života po smrti. A zo života po smrti prejdú do života fyzického tu na zemi. Samozrejme v rámci týchto národov sa to deje a rodia sa väčšinou tam do svojej kultúry. Avšak z pohľadu na vyšších  duchovne zameraných a aj učením sa, ako aj spôsobom života sa pripravujú na cielený návrat do určenej reinkarnácie.
Avšak nie stále aj v tejto kultúre, ale musí dochádzať k miestnemu reinkarnačnému znovuzrodeniu.
Ak duša na to nie je pripravovaná, tak samotné žitie v danej kultúre úplne nezabezpečuje priamu spätnú reinkarnáciu.
Jedným a veľmi dobrým známym príkladom toho, kde sa deje reinkarnovanie do svojho sveta, kde pred tým Duša žila a pôsobila, je územie utláčaného Tibetu. Deje sa to aj napriek silnému útlaku komunistickými Číňanmi na národe Tibeťanov. Tibeťania sa snažia si svoju formu a kultúru života a reinkarnácie Duše napriek tomu udržiavať.

Samozrejme takýto boj sa deje aj teraz a tu v omnoho väčšom boji, ktorý je pre mnohých skoro neviditeľný. Pretože ak stojíme uprostred lesa, tak často samotný les ani nevnímame.
A je to boj v rámci ďalších dvoch najväčších monoteistických náboženstiev. To je vojna prenesená z paralely na úroveň Duše v rovine stretu Kresťanstva a Islamu. Veľakrát došlo k stretu týchto velikánov, ale dnes v dvadsiatom prvom storočí je to opäť na veľmi napätej strune a je málo pravdepodobné, že to tá „struna“ unesie. Všetko závisí, ako paralela dokáže pôsobiť na ľudské bytosti a prenesene na ich Duše. Skoro sa zdá akoby fyzická vojna bola nevyhnutná.
Tu však môžu do tohto všetkého vstúpiť „strážcovia“, ktorí môžu preklopiť misky váh alebo inak povedané misky váh udržať ne-preklopené do žiadnej roviny. O dušiach a poslaní duší strážcov napíšem v inej kapitole.

Duša sa ocitne na určenom mieste aj vtedy, ak sa jedná o silnú pôvodnú dušu jedinca, ktorý dokáže počas svojej reinkarnácie si to jasne zadefinovať. Jednoznačne vie aj to, kde a prečo sa tam opäť vráti do života cestou novej reinkarnácie, teda pôrodu. A svojim nasledovníkom potom vie aj predbežne povedať kedy a kde ho majú opäť očakávať.
Tu samozrejme teraz nemám na mysli skrz formu náboženstva a reinkarnácie, ale píšem o silnej Duši, ktorú v našom žargóne nazývame aj pôvodná bytosť. Ani pôvod pôvodnej bytosti ale sám o sebe nemusí zaručiť vedomé určenie svojej reinkarnácie. Toto určuje opätovne sila Duše a určenie počas života. A samozrejme aj karmickí majstri.
Počas života sa napojenie Duše na pôvodný paralelný svet deje aj skrz špeciálne zasvätenie.
A tým sa prepojenie na domovský paralelný svet stáva zárukou, že sa Duša vráti tam, kde má.
Toto prepojenie je tak silné, že Dušu po smrti fyzického tela iný paralelný svet, iná cudzia paralelná úroveň, už v ten čas prechodu cez tunel nezíska.

Tags: čo sa deje po smrti, zivot po smrti