Mnohé zvyky, ako napríklad pálenie sviečok v blízkosti zosnulého, zakrývanie zrkadiel či zastavovanie hodín v miestnosti, kde spočíva telo, pochádza zo starých náboženských rituálov ešte z čias pred kresťanstvom, ale pod vplyvom kresťanstva sa tieto tradície rôzne modifikovali.

Účelom sviečok bolo odjakživa svietiť na cestu mŕtvym, aby sa vedeli dostať tam, kam sa dostať majú. Na druhej strane sa tým malo zabrániť tomu, aby sa duša po smrti nevrátila do tela zosnulého. Duša po smrti nemá rada oheň, cíti, ako by na ňu pôsobil deštruktívne. Je to jedna z mála vecí, na ktoré duša reaguje takto.

Naši predkovia verili, a často sa to aj dodnes dodržiava, že mŕtvemu je potrebné v prvom rade zatlačiť oči a podviazať bradu a to za tým účelom, aby v dohľadnej dobe nikto ďalší z rodiny nezomrel. Podväzovanie brady sa robí aj dnes, ale skôr z praktických dôvodov, aby neklesla sánka a aby človek nevyzeral po smrti nedôstojne a taktiež aby neunikali z tela tekutiny. Zatlačenie očí symbolizovalo jednak koniec cesty a jedna sa tým malo zabezpečiť, aby sa duša zosnulého nepozrela na nikoho, kto prežil a nechcela ho zobrať so sebou.

Ak zomierajúci odchádzal na druhý svet „s úsmevom na tvári“, tak sa očakávalo, že ako ďalší v poradí zomrie niekto mladý. Príbuzní často v celom dome zastavovali nástenné hodiny a zakrývali zrkadlá – aby mŕtvy už nemohol nahliadnuť do domu a aby sa v dome v budúcnosti nezjavovali žiadne prízraky. V mágii tiež poznáme pojem magických zrkadiel.
Po týchto úkonoch sa najbližší príbuzní umyli a obliekli mŕtve telo do najnovších šiat, prípadne do šiat, ktoré boli vopred pripravené na tento účel. V niektorých lokalitách mŕtvym neobúvali topánky a v iných zase áno, aby po druhom svete zosnulý nechodil bosý. Neobutie topánok malo ten zmysel, aby sa zosnulý nemohol vrátiť domov. Hneď po odchode smútočného sprievodu sa na dome pootvárali všetky okná a dvere, aby duša, ak je ešte náhodou prítomná, mohla z domu odísť preč. Tiež sa tradovalo, že niekto musí počas pohrebu ostať doma, aby sa tam duša nevrátila.