Keď Jeremy zmizol Trevorovi z očí, zjavil sa v Laurenceho pracovni. Sedela tam aj Tamia a Anton. Anton fajčil svoju fajku a Tamia si práve upíjala z  pariaceho sa čaju. Jeremy sa bez ďalšieho zdržovania posadil medzi nich do kresla a tiež si vybral fajku. Pokojne si ju naplnil tabakom, zapálil si a slastne do seba potiahol dym. Následne sa pozrel na ostatných, usmial sa a začal:

„Tak, priatelia, naše emočné klbko menom Trevor už mnohé pochopilo. Ako sme čakali, pochopil aj to, kde chyboval a kde sa má vrátiť, aby chyby začal naprávať. Teraz ide späť ku Grobdemu a bude sa uňho učiť. Ak to zvládne, bude to fajn a ak nie, nuž tak zažijeme ďalší pád ego Majstra. Divné však je, že tesne pred mojím príchodom sa pri ňom zjavil starký Fantus. Zmenil síce podobu, ale bolo to nezvyčajné. Takýto zásah Kronikára je doslova bezprecedentný. Dosť mu prehovoril do Duše a neviem, či tým skoro nedosiahol niečo opačné, než chcel. Nechápem, prečo sa tam ten starý plesnivý brkohryz zjavil. Mohol to celé pokaziť. A kým sa vyrozprával, ja som musel čakať. No proste niečo strašné … Nabudúce ho vykážem od niekoho, kto je môj žiak… To sa nedá takto…“

Tamia sa pozrela na Jeremyho, trošku sa zamračila a prerušila prúd jeho slov:

„Počuj, a čo keby sem miesto Jeremyho prišiel radšej Laurence? Táto situácia je príliš vážna na to, aby sme ju riešili týmto tónom.“

Jeremy sa pozrel na Tamiu a zasmial sa. Odpovedal, že jej teda vyhovie a  hneď odíde preč. A tak sa Jeremy naozaj zdvihol, vyšiel von dverami a o malú chvíľu do pracovne vošiel Laurence a sadol si na miesto, kde predtým sedel Jeremy. Laurence sa usmial na svojich kolegov a povedal:

„No kolegovia, Tamia má pravdu a asi je situácia naozaj ďaleko vážnejšia, než si myslíme. Zjavenie Fantusa pri Trevorovi naznačuje, že nám Fantus nepovedal všetko. Zrejme sú tu veci, o ktorých ani my netušíme. A čo sa týka Trevora, treba dúfať, že sa poučil. Dostal sa ku Grobdemu trošku skôr, ako sme plánovali, ale to nevadí. Nakoniec, keď sme súhlasili s Fantusovým návrhom, vedeli sme, že Trevor to nemusí zvládnuť. No nečakal som, že bude chcieť preto opustiť aj nás a svoj domov. Našťastie si to rozmyslel a je späť. Samozrejme musí ešte ustáť veci u Grobdeho, ale verím, že toto už zvládne.“

Tamia sa ešte trošku vyčítavo pozerala na Laurenceho a na úvod si neodpustila jemné pokarhanie na adresu svojho kolegu a bývalého učiteľa:

„No, nemohol si sem rovno prísť ty? Načo bolo v tejto situácii dobré toto divadlo? Ale inak áno, máš pravdu. Tiež sa zamýšľam, čo všetko za tým ešte je. A uvažujem, či by sme nemali zvolať Kolégium Veľmajstrov a informovať aj ostatných.“

Anton, ktorý bol doteraz ticho, sa tiež pridal do diskusie:

„Tamia, ja síce nechodím na Kolégiá Veľmajstrov, ale čo im akože chceš povedať? Veď Fantus odhalil len časť toho, čo plánujú, alebo toho, čo sa vonku deje. S istotou vieme len to, že chcú, aby sa zo mňa stal Kronikár. A presvedčil vás, aby ste Trevora posunuli dopredu a aby vonku absolvoval výučbu a skúšky, nech je po návrate sem plnohodnotne pripravený zastať moju prácu. My na základe toho, že sa Fantus zjavil Trevorovi, teraz len tušíme, že sa deje niečo ďaleko vážnejšie. Fantus nám zrejme celú pravdu neodhalil. Nevieme, o čo tu vlastne ide. Viete to niekto pomenovať? Ja teda nie, a to som už videl a zažil kdečo. Priatelia, ja si myslím, že to, čo sa teraz deje, presahuje hranice nášho sveta. Týka sa to aj svetov paralel v našej dimenzii a iných fyzických aj paralelných svetov mimo našich dimenzií. Každopádne, nech je to čokoľvek, ešte to k nám nepreniklo.“

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Laurence. Anton rozvinul svoju úvahu:

„Hovorím o tom, že sily sa pohli. Uvedomte si, že tu u nás dochádza súčasne k dvom posilneniam. Jednak to, že o krátku dobu budem Kronikár. Z tej pozície síce nebudem do vecí priamo zasahovať, ale ak by k niečomu globálnemu došlo, tak aj Kronikári konajú, ak by tým mali zabrániť zničeniu svetov, na ktoré dozerajú. A Trevor? Posilnenie nášho Hradu o jedného potenciálne silného mága a jeho skokový posun z Majstra na Veľmajstra niečo tiež naznačuje. To tu nebolo od vašich čias, priatelia. Jedine vy dvaja ste šli takto skokovo. Ty Laurence, lebo sa ti nikto neunúval oznámiť, že si vlastne zložil skúšky a ty Tamia, pretože Laurence pre potrebu eliminovať nebezpečenstvo po jeho smrti, sa rozhodol s tebou urobiť to, čo urobil, v skrátenom čase. Doslova ťa natlačil všetkým, čo by inak trvalo roky, kým by sa v tebe prirodzene rozvinulo. Ak by vtedy zomrel, hrozila by strata vedenia Hradu zo strany iných Veľkňazov. Prišla by vojna o to, kto by to tu viedol a nakoniec by všetko vyšlo navnivoč. Všimnite si, že je tu istá paralela so súčasnou situáciou. Vtedy hrozilo niečo vo vnútri Hradu a teraz je tá hrozba globálna. Za normálnych okolností by som odišiel na pozíciu Kronikára a Trevor by na post Archivára, a možno časom aj na Veľmajstra, dospel počas nasledujúcich rokov postupne. Ale Fantus ako Kronikár do toho zasiahol a to nad rámec akýchkoľvek zvyklostí. Je teda jasné, že sa niečo deje. Akurát nevieme, čo. Preto naozaj neviem, Tamia, čo chceš predložiť Kolégiu Veľmajstrov.“

Po týchto slovách ostali všetci chvíľu ticho vo svojich myšlienkach.  Ako prvý sa ozval Laurence:

„Ja osobne som za to, aby sa ostatní Veľmajstri, Kňazi a Veľkňazi začali pripravovať, aj keď ešte nevieme, čomu čelíme. Nech zatiaľ proste len aktivujú svoje sily do pohotovosti. Tamia, povedz im len toľko, že sa niečo deje a hneď, ako budeš môcť, ich budeš ďalej informovať. Ja osobne si myslím, by sme mali začať nenápadne pripravovať aj študentov a samozrejme Majstrov všetkých úrovní. Treba tomu prispôsobiť štruktúru a systém výučby. Musíme tiež počítať s tým, že do istej miery to zasiahne pár jedincov aj vo vnútri Hradu a tí sa môžu vedome či nevedome prikloniť na stranu nepriateľa. Netreba to podceňovať.“

„A čo Wili, Kornélia, Elfovia a Gnómovia? Myslím, že by sme mali upozorniť aj Gnómsku Kráľovnú Agauru a Grótha,“ akoby mimochodom sa opýtala Tamia.

Laurence súhlasne prikývol. Možno ich už informoval niekto z Kronikárov, ale treba sa poistiť a podeliť sa o informácie. Následne Laurence pokračoval vo svojich úvahách a skončil tým, že sa naozaj bude musieť zmeniť aj forma výučby.

Na to zareagovala nesúhlasne Tamia:

„To naozaj? Zase ideme meniť štýl výučby? Už sme to spravili niekoľkokrát a teraz máme opäť prísť a povedať, stop, ideme na to inak? Čo si už o nás pomyslia? Ak treba, zmeňme to pri tých, čo teraz prídu a budú začínať od úvodu. Ale ako to bude zase vyzerať, keď to spravíme aj starším ročníkom? Už teraz nechápu zmeny, ktoré sme robili naposledy. Nemyslím, že toto je správny krok.“

Anton vyfúkol dym a pokojným hlasom povedal:

„Veď im to nemusíš hovoriť. Proste sa za pochodu prispôsobí forma a tempo výučby tomu, čo prichádza. Síce ešte nevieme, čo to je, ale každopádne budeme potrebovať čo najviac mágov aspoň základnej majstrovskej úrovne. Možno to nebudú tí najlepší Majstri a možno v niektorých situáciách nebudú celkom vedieť, ako robia to, čo robia, ale na základe zasvätenia im to pôjde a môžu byť v boji užitoční. Potrebujeme funkčnú armádu. V posledných mesiacoch sme prišli o niekoľko schopných Majstrov a tých nedokážeme len tak ľahko plnohodnotne nahradiť. Ak sa nemáme ocitnúť v boji oslabení, musíme naše rady doplniť o nových Majstrov.“

Tamia nesúhlasne kývala hlavou, ale Laurence sa aj tak opýtal:

„Ako to myslíš, Anton?“

Anton plynule odpovedal na Laurenceho otázku a pokračoval vo svojich úvahách:

„Hrad v posledných rokoch zasiahli dosť bolestivé straty, na tom sa asi všetci zhodneme. A neviete, respektíve nemôžete povolať späť Majstrov, Majstrov Nižšieho Rádu, ani Majstrov Vyššieho Rádu. Nehovoriac o tom, že všetko, čo je formálne aktívne z úrovne Veľmajstrov a Veľkňazov, je tu dnu v Hrade. Ďalej tu máme Strážcov. Archivári a Strážcovia listín sú zameraní voči prípadnému ohrozeniu zvnútra Hradu. Kým tento boj nebude na ich úrovni, nebudú a ani nesmú zasahovať. Veľkňazi, ktorí sú emeritní, sú tak ďaleko, alebo tak dlho neaktívni, že ani s nimi nemôžeme veľmi počítať. Kňaza máme len jedného, aj to emeritného. Vynechal som niečo? Takže jediné, čo môžete spraviť, je doplniť úroveň Majstrov a tam Hrad posilniť, ako sa dá. Verte mi, že sú medzi nimi šikovní jedinci. Síce si ešte neveria, ale verme tomu, že dozrejú a svoju časť práce na svojej úrovni ľudsky aj magicky zvládnu. Stačí, ak ich trošku posuniete vpred a jemne zmeníte výučbu. Oni sa chytia a možno do času, než zakvitne na nádvorí jabloň, budú pripravení. A tiež zvážte, či sa medzi druhákmi nenájde niekto, kto by si zaslúžil osobitý zreteľ výučby. Ak sa nájde, neváhajte a pustite ho, aby rástol. Niečo mi hovorí, že budúcnosť Hradu je v tých, ktorí sú tu. Tí, čo sú vonku vo svete, sú podľa mňa nateraz stratení. Možno až na Panepa, ktorý by sa mohol v prípade potreby vrátiť do Hradu. Ostatných bude čas riešiť potom, keď ten Hrad pre nich ubránime.“

Anton si opäť potiahol z fajky a pozrel na svojich priateľov a kolegov. Mali vážne tváre a nič nehovorili, len potichu prikyvovali. Potom to ticho ako prvá prerušila Tamia:

„Síce tým nie som nadšená, ale súhlasím. Môžeme to skúsiť. Ty nepovieš nič, Laurence?“

Laurence teraz sedel nezvyčajne ticho. Aj keď pred ostatným osadenstvom Hradu  vyzeral vždy vyrovnaný, v takomto úzkom kruhu najbližších kolegov a priateľov zvykol svoje emócie občas pustiť spod kontroly a  dať na vedomie, že ho niečo trápi. Teraz len ticho sedel a uvažoval. Nakoniec sa predsa len ozval, ale bol úplne vážny:

„Jasné, súhlasím s Antonom a aj s tebou, Tamia. Aj keď som dúfal, že tohto sa už počas našich životov nedožijeme, zrejme nie je na výber. Za každú cenu musíme Hrad ubrániť. Inak naša forma mágie zanikne. A náš prach aj s naším učením vietor roznesie do celého sveta a nič po nás nezostane.“

Potom sa Laurence opäť ponoril do svojich úvah.