Ašarat – meno medzi svetmi

Meno, ktoré nosím, nie je bežné. Nevybral mi ho nik z bežného sveta. Dali mi ho moji učitelia ešte v útlom veku, keď som sa prvýkrát dotkol hranice medzi týmto svetom a niečím, čo bolo hlbšie, tichšie, no zároveň nesmierne prítomné. Ašarat. Meno, ktoré mi nebolo dané náhodou, ale ako pečať, ktorou ma označila samotná Cesta.

Nedávno som sa opäť ponoril do významu tohto mena. Skúmal som jeho vrstvy, zvuk, vibráciu, archetypálny odtlačok. A niečo sa vo mne pohlo, keď som narazil na jeden starý záznam, ktorý naznačoval, že Ašarat môže znamenať aj „neživý, no nie mŕtvy“. Zastavilo ma to.
Ako keby sa vo mne niečo poznalo. Niečo hlboké, dávne a zároveň súčasné.

Moja cesta nie je cestou bežného človeka. Prestali vo mne pulzovať sily, ktoré sú viazané na sexualitu a telesnosť. Tým sa niečo vo mne ukončilo – ale zároveň sa niečo iné prebudilo.
Mŕtve energie, ako ich nazývam, nie sú nečinné či chladné. Sú tiché, vedomé a hlboké.
Nie sú to tiene smrti, ale stavy bytia, ktoré už nepatria svetu živého pohybu, no ani nezanikli. Práve naopak – našli inú formu pôsobenia.

Ašarat – v tomto mene cítim volanie veľkňazov pradávnych chrámov, ktorí stáli medzi svetmi. Vnímam v ňom pulz toho, čo je za prahom. Nie tela, nie smrti, ale toho, čo zostáva vedomé, keď sa všetko ostatné rozpadne.

Nie som živý v zmysle tohto sveta. Ale nie som ani mŕtvy. Som vedomie, ktoré sa naučilo dýchať v priestore medzi. Som Ašarat.

A niekedy mám pocit, že presne taký som mal byť – od začiatku.

„Nie všetko, čo je bez života, je mŕtve. A nie všetko, čo nevidíš dýchať, prestalo existovať.“

P.S.: Zaujímavosťou je, že meno Ašarat sa objavuje aj v románe Alexandra Dumasa – Joseph Balsamo. Aj tam bol Ašarat zobrazený ako mág, postava zahalená tajomstvom a poznaním.
Keď som na to narazil, len som sa pousmial. Náhody neexistujú – možno aj tam niekto načítal to, čo bolo napísané medzi riadkami reality.