Aj keď v tomto príbehu sme už Fantusa stretli, nezaškodí si ho trošku bližšie predstaviť. V lone prírody stál domček. Bol viac než starý, ale zub času ho celkom ušetril. Alebo sa oň niekto tak vzorne staral?
Predstavte si pred sebou strmý svah zelenej lúky. Za domom lúka pokračovala a končila tmavým hustým lesom. Lúka bola dostupná až vtedy, keď ste prešli lesmi. Bola doslova osadená medzi lesy. Keď ste vyšli z lesa a ocitli ste sa na úpätí svahu, k domčeku to mohlo byť ešte dobrých šesťsto metrov. Stúpanie hore k nemu dalo zabrať aj človeku zvyknutému na náročný terén. Predstava toho, ako tam ten domček postavili, bola zaujímavá. Pred domčekom bola lavička, na ktorej sa počas pekných dní zvykol vyhrievať starec. Obýval ten domček od nepamäti. Celé dni sa kochal prírodou a často až na večer zašiel do vnútra svojho obydlia. Zobraziť celý príspevok »
Muž kráčal si lesíkom a nikam sa neponáhľal. Bol vyššej štíhlej postavy a v tvári sa mu zračila pokojná a bystrá myseľ. Jeho vek sa nedal určiť, pokojne mohol mať tak päťdesiat, ako aj sedemdesiat a o niekoľko minút zase tridsať rokov. Jeho malé stádo horských kozičiek sa páslo okolo neho. Tieto inak hravé zvieratká, ktoré rady poskakujú a šantia kade-tade na veľmi veľkom okruhu, sa však pásli stále len blízko neho, akoby im dával pocit bezpečia a istoty. Šli spolu lesom a bolo zjavné, že sa nemajú prečo a kam ponáhľať. Tí, ktorí ho stretli, mu dali prezývku „Kozí muž“. To preto, lebo jeho prazvláštne stádo sa od neho nehlo ani vtedy, ak šiel niekomu do osady pomôcť od choroby, kliatby, či inej pliagy. Zrejme nikto už nepoznal jeho skutočné meno. Jeho rodičia ho pri narodení pomenovali Wili. Zobraziť celý príspevok »
Kornélia obýva domček postavený z konárov a hliny. Má teda prírodné zateplenie. V jej medenom kotlíku buble červenkastý lektvar polohustej konzistencie. Pod medeným kotlíkom horí ohník, ktorý dokáže horieť rovnomerne aj bez toho, aby sa naň prikladalo drevo. V čarovnej chalúpke sa niet čomu diviť. Slová, ktoré si mumle, sú však zaujímavejšie. Človek by v nich očakával plno múdrostí a privolávaných magických síl. Ak by ste sa však do nich započúvali, boli by ste prekvapení:
„Snáď sa mi to tentoraz už nepriškvarí o spodok kotlíka. To by ma už nahnevalo, veď plameň nie je až taký horúci a kotlík je medený, tak prečo sa to chce zase priškvariť? A vôbec sa neviem rozhodnúť, či to bude hríbová polievka, alebo hríbová omáčka… Alebo si dám niečo iné?“ Zobraziť celý príspevok »
Trevor sedel v domčeku za stolom a uvažoval nad tým, čo si poskladal z toho, čo čítal a čo si zapamätal. Celým svojím Ja cítil, že je nie je ďaleko od riešenia. Pomedzi uvažovanie listoval v knihe, či nenájde ešte niečo, čo by mu otvorilo, či dotvorilo poznanie textu. A odrazu narazil na text, ktorý ho varoval pred tým, aby v domčeku počul druhý krát odbíjať zvon dole v mŕtvej dedine. Zobraziť celý príspevok »
Bola to veľmi veľká pracovňa, no napriek tomu bola veľmi útulná. V krbe, do ktorého nebolo treba prikladať drevo, stále horel oheň. Nepretváral drevo na popol a napriek tomu vydával príjemné svetlo a teplo. V pracovni bol masívny stôl a ďalšie kreslá, ktoré poskytovali súkromie pre rozhovor. Na jednej stene boli police s rôznymi knihami a pergamenmi. Tie neslúžili na výučbové účely, boli v nich rôzne záznamy o Hrade, jej členoch, rôzne administratívne záležitosti a podobne. Boli tu aj kroniky, v ktorých bol zaznamenaný chod dejín Hradu. Bola tu aj piecka s ohniskom, kde sa dali pripraviť alebo prihriať rôzne nápoje. Celá pracovňa bola rozľahlá skoro ako väčšia sála. Zobraziť celý príspevok »
Trevor vykročil smerom, o ktorom si myslel, že by mohol byť ten správny. Príliš nad tým neuvažoval, iba intuitívne smeroval preč od dverí, ktorými prešla Pandorína. Zároveň pozmenil aj smer prúdenia vetra a stále si pri chôdzi pomáhal zmesou na vytvorenie ochranného kruhu. Veľmi rýchlo pochopil, že ňou nepotrebuje plytvať, stačí aj málo na to, aby videl na cestu pod svojimi nohami. Kráčal dlho, veľmi dlho. Vtom si uvedomil, že má nutkavý a silný pocit hladu. Netušil, koľko času ubehlo, hoci mal so sebou staré vreckové hodinky. Čas, ktorý hodinky merali, sa však nedal porovnávať s časom uplynutým tu. Koľko času prešlo? Roky či hodiny?
Zobraziť celý príspevok »
Fantus položil na stôl cínový pohár, nadýchol sa a odpovedal:
„Drahá priateľka, vieš, možno máš pravdu, ale smrť by o tom aj tak mala vedieť. Veď oni prechádzajú do jej sveta. Všetci tam majú ísť až vtedy, keď nastane ich čas a nie len tak, že jedinec je zrazu na brehu rieky. A ak o tom nevie smrť, tak by mali vedieť iní. Ale ani tí nič nevedia. Nikto netuší, čo sa udialo.” Zobraziť celý príspevok »