Hmla a jej tajomstvá

Hmla. Jednoduché slovo, ktoré poznáme všetci. Ale pre tých, ktorí vnímajú svet inak, je hmla niečo viac. Nie je to len para, ktorá sa dvíha z lesa, z riek, alebo zo starých lúk. V hmle sa pohybujú energie a bytosti, o ktorých väčšina ľudí ani netuší.

Tieto bytosti sa v mojom vnímaní plazia popri zemi, medzi stromami, ruinami, alebo opustenými miestami, ktoré už zabudol svet. Vyzerajú ako opar, no nie sú to len kvapky vody. Hýbu sa samostatne, občas pomaly, občas rýchlo, a niekedy dokonca pocítite, že sa na vás „pozerajú“.

Hmla má svoje tajomstvá. Prichádza potichu, nenápadne. Zrazu je tu, zahaľuje krajinu, zakrýva stromy, cesty, staré múry. A potom – keď ju už človek vníma ako súčasť priestoru – rovnako ticho a nečakane zmizne. Akoby nikdy nebola. A práve v tom je jej sila. Je bránou medzi svetmi, ktorou môžu prechádzať bytosti, ktoré bežne nevidíme.

Z mojej skúsenosti hmla nie je len prírodný jav. Niekedy sa v nej zhmotňujú bytosti prírodných síl, ktoré nikdy nemali pevné telo. Sú to vedomia lesa, riek, starých miest, ktoré v hmle nachádzajú svoj domov a možnosť ukázať sa tým, ktorí vidia viac. Inokedy ide o zostavy duší, ktoré sa z rôznych dôvodov spojili a vytvorili jeden pohybujúci sa celok. A v najstarších miestach, kde hmla „visí“ celé dni, sú to vedomia samotného priestoru – pamäť všetkého, čo sa tam stalo.

Keď som ich stretol prvýkrát, bolo to na starej lúke, kde hmla z ničoho nič prišla, hoci vietor fúkal a nič nenasvedčovalo tomu, že by mala vzniknúť. Tá hmla nešla s vetrom, ale proti vetru, a pohybovala sa priamo ku mne. Vtedy som cítil, ako sa zastavila, akoby si ma prezerala. A potom sa roztiahla na všetky strany a zmizla. V tom momente som vedel, že som stretol bytosti, ktoré si hmlu vybrali za svoj závoj.

Takéto zážitky mi ukázali, že hmla je živý priestor, plný pohybujúcich sa energií a vedomí.
A hoci sa pre bežného človeka zdá byť len prírodným javom, v mágii je to brána, cez ktorú sa prelínajú svety.

Zaujímavé je, ako sa hmla plazí, akoby bola živá. Vie sa stiahnuť, ak cíti, že jej prítomnosť nie je vítaná, alebo sa naopak priblížiť, keď chce, aby si ju človek všimol. Mnohokrát sa mi stalo, že hmla pokryla celý priestor okolo mňa, a v tom tichu bolo cítiť, ako keby sa svet zmenil – všetko bolo iné, zahalené do tajomstva.

Keď človek kráča v takej hmle, nevie, čo sa môže zjaviť o pár krokov ďalej. A práve preto je hmla učiteľkou skrytého, tajomného a nepoznaného. Učí nás vnímať viac než len to, čo vidíme očami.

A preto, keď nabudúce pôjdeš cez hmlu, možno nebudeš sám. Možno ťa budú sledovať tie plazivé hmlovité bytosti, ktoré si vybrali práve tento čas a toto miesto, aby sa aspoň na chvíľu priblížili k svetu ľudí. A možno ti dovolia pocítiť, že medzi svetom živých a iných svetov nie je vždy pevná hranica.

Hmla vie o svete viac, než si myslíme.

Ako rozpoznať a vnímať hmlovité bytosti

Ak sa pohybuješ v priestore, kde sa hmla objavuje často, a cítiš, že niečo „nie je bežné“, je dobré byť v takých chvíľach pozorný a citlivý. Plazivé hmlovité bytosti neprichádzajú vždy, ale keď prídu, ich prítomnosť sa dá vnímať.

Ako ich rozpoznať?

1. Hmla sa hýbe zvláštne. Nie s vetrom, nie rovnomerne, ale ako by „dýchala“ – najskôr sa priblíži, potom ustúpi, točí sa okolo konkrétnych miest alebo osôb.
2. Miesto náhle stíchne. V hmle, kde sú takéto bytosti, často nepočuť vtáky, vietor, ani bežné zvuky lesa či mesta. Je tam ticho, ktoré má „váhu“ – cítiš ho na tele, ako jemný tlak alebo závan.
3. Zmení sa pocit priestoru. V jednej chvíli kráčaš po známej ceste, a o pár krokov ďalej máš pocit, že už nie si úplne tu – akoby si vkročil do iného sveta, iného času.
4. Cítiš pohyb a pohľad. Aj keď nikoho nevidíš, zrazu máš jasný pocit, že ťa niekto sleduje, že niečo sa na teba pozerá z hmly.

Ako sa k nim správať?

Tieto bytosti nie sú agresívne, ale neznášajú hrubosť alebo vyrušovanie. Preto ak cítiš ich prítomnosť:

• Zastav sa. Nepokračuj hneď v ceste. Dovoľ im, aby ťa „preskúmali“.
• Pozdrav ich v duchu. Stačí jednoduché: „Viem, že ste tu. Nechcem narušiť váš svet.“
• Počúvaj. Niekedy sa ozvú – nie slovami, ale pocitom, obrazom v mysli, alebo náhlym spomalením tvojho vnímania.
• Nesvietiť ostrým svetlom. Hmla a jej bytosti nemajú rady, keď ich človek rozruší silným svetlom baterky. Ak potrebuješ svetlo, nech je slabé, len aby si videl pod nohy.
• Neodháňať ich. Ak niekto v hmle pocíti strach, často začne mávať rukami alebo sa snaží hmlu „rozohnať“. To je najhorší možný prístup – vtedy sa môžu stiahnuť, ale tiež „zneistiť“ a zosilnieť v prejave.

Ako s nimi nadviazať kontakt?

Ak sa ti takéto bytosti ukážu viackrát, a cítiš, že by si s nimi chcel pracovať:

• Prijmi ich ako starých strážcov miesta.
• Môžeš im ponúknuť dar. V duchu alebo fyzicky – napríklad trochu vody, kamienok, alebo slovo vďaky „Nech je vaše miesto v pokoji, prajem vám silu a ochranu.“
• Požiadať o vedenie. Ak ideš cestou, ktorú nepoznáš, môžeš ich poprosiť:
  „Ukážte mi bezpečný prechod.“
  Často sa stáva, že keď prijmú, hmla sa na chvíľu rozostúpi, alebo vytvorí akoby chodník.

Čo si všímať po stretnutí?

Po kontakte s hmlou, ktorá skrýva bytosti, človek odchádza iný. Môžeš cítiť:

• Zvláštne spomienky alebo sny nasledujúce dni.
• Zmenený vnem reality – akoby si bol napojený na inú vrstvu sveta.
• Pocit pokoja alebo naopak ťaživého ticha, podľa toho, čo ti hmla chcela ukázať.

Niekedy ukáže niečo z minulosti miesta – obraz, ktorý tam „visí“ a hmla ho nesie. Inokedy len cítiš prítomnosť niečoho starého, múdreho, čo je mimo nášho bežného chápania.

Na záver

Hmla nie je len o počasí. Pre tých, ktorí hľadajú, je bránou k bytostiam, ktoré strážia tajomstvá krajiny, lesa, miest, aj dávnych čias. A keď nabudúce vojdeš do hmly, skús sa zastaviť a vnímať – možno ťa čaká stretnutie, ktoré ti ukáže úplne nový pohľad na svet

P.S.:
Možno by som ešte rád dodal jednu osobnú skúsenosť, ktorá sa mi hlboko vryla do pamäti.
S hmlou sa dá naozaj nadviazať kontakt, ak k nej pristupujeme s rešpektom.

Raz sme išli autom, bola hustá tma a hmla taká silná, že nebolo vidieť takmer nič, ani na pár metrov pred auto. Kolega, čo šoféroval, sa na mňa v jednom momente obrátil a hovorí:
„Ašarat, keď už ty rozumieš tej hmle, tak ju skús požiadať, nech je menej hustá, aby sme aspoň videli cestu.“

Zdvihol som pravú ruku, sústredil som sa na hmlu a napojil sa na ňu. Cítil som, že reaguje, a o pár sekúnd sa pred nami začala rozostupovať. Všade naokolo bola hmla stále rovnako hustá, ale priamo pred autom sa otvoril „priehľadný pás“, aby sme mohli bezpečne prejsť.

Možno si niekto povie, že to bola náhoda, možno hlúposť. Ale viem, čo som cítil a čo sa naozaj stalo. Odvtedy mám k hmle ešte väčší rešpekt, lebo viem, že ak ju vnímame ako živú, dokáže s nami spolupracovať.

Takže keď nabudúce vstúpite do hmly, možno nie ste sami.