Bria sa pri svojej práci v inej časti Grobdeho siene pohybovala ladne a plynulo. S úsmevom na tvári sa snažila svojim zákazníkom vyhovieť a dopraviť k nim, či už formou mágie, alebo osobne všetko, čo si želali.

Vtom kútikom oka zachytila, že sa v Sieni svetov zhmotnila známa postava a zamierila rovno hore na galériu.  V prvom momente tomu nevenovala pozornosť. Takýchto zhmotnení a odchodov na galériu sa tu dialo dosť. Na galériách sa nikto nezhmotňoval priamo. Bránila tomu ochranná mágia, ktorú tam Grobde rozprestrel. A tak sa všetci, čo smerovali na galériu, alebo ju trvalo obývali, zhmotňovali neďaleko niektorého zo schodíšť, ktoré na galériu smerovali. Každé schodisko bolo magicky chránené a nikto nepovolaný sa cez neho hore nedostal. Zastavila ho neviditeľná energia rovnako účinne, akoby tam bol hmotný múr. Ten, kto tam mal prístup, či už trvalo, alebo jednorázovo, sa na schody dostal. Schody boli autonómne a nikto presne nevedel, ako dokázali identifikovať, či si obyvatelia galérie prajú, aby ten či onen návštevník smel prísť za nimi. Bola to mágia, ktorú tam umiestnil Grobde a dokonale fungovala. Predstavitelia umenia mágie, ktorí prichádzali, sa teda zhmotnili pri schodišti, ktorým mali v úmysle vyjsť na galériu. Drvivá väčšina mágov sa tu zjavovala zhmotnením a len málo ich prichádzalo dverami, ako to spravil v úvode Trevor. Kto vošiel dverami a nebol ešte hodný toho, aby spoznal Sieň svetov, videl len malý hostinec – tak, ako ho prvý krát videl aj Trevor, keď odišiel od Wiliho. Ale  keď ho na druhý pokus priviedla dnu Bria, uvidel celú Sieň svetov v plnej kráse. Väčšinou teda vyšší predstavitelia mágie prichádzali do Siene svetov priamym zhmotnením, avšak ak sa z nejakého dôvodu rozhodli vojsť dvermi, bolo to rovnako akceptované.

Brii niečo v jej vnútri hovorilo, že postava, ktorú letmo zahliadla, je niekto, koho dobre pozná. Na chvíľu sa zastavila. Prešla za pult a plynule kráčala do zadných častí „hostinca“ smerom ku kuchyniam. Tam si našla pokojné miesto na uvažovanie. Pri predstave toho, kto by ten záhadný návštevník mohol byť, bola rozrušená. Nakoniec sa rozhodla, že sa ide presvedčiť na vlastné oči. Ak je to ten, o kom si myslí, že to je, tak bude presne na jednom konkrétnom mieste. Brii sa triasli ruky aj nohy. Ak je to on, tak ho nevidela od pohrebu svojich rodičov pred niekoľkými rokmi. Jej rodičia sa stali obeťou vojny mágov na svete Kerč. Obaja boli zdatní mágovia, ale podľahli ohromnej presile v jednom z mnohých bojov. Bria ho spočiatku zo smrti svojich rodičov vinila. Po rokoch si však uvedomila, že každý má svoj osud a svoje poslanie a občas sa stáva, že jedinci pri boji za svoju pravdu položia život. Už sa na svojho strýka nehnevala. Zachytila a rozpoznala jeho energiu a jeho blízkosť, takže to zrejme bol naozaj on. Mala však strach, ako ju prijme, či ju nebude odsudzovať za to, že ho obvinila zo smrti svojich rodičov.

Bria vyhľadala jedného z kolegov a požiadala ho, aby ju zastúpil. Či už to dotyčného prekvapilo alebo nie, bez ďalších rečí a otázok prikývol a okamžite zaujal Briine miesto. Bria sa dvakrát nadýchla, utrela si slzy, ktoré sa jej pri spomienke na rodičov natlačili do očí, a vybrala sa schodmi hore na galériu. O Brii zatiaľ vieme veľmi málo, ale v Sieni svetov mala voľný prístup na obe galérie. Neraz tam zašla, aj keď to nebolo v súlade s jej prácou, len na návštevu za známymi a priateľmi. Keď sa dostala hore, prešla dozadu k točitému schodišťu, ktoré viedlo na druhú galériu.

Bria postupne naberala odvahu a začala sa v kútiku duše na toto stretnutie tešiť. Opäť sa ocitla na konci schodišťa, vstúpila na galériu a už rozhodnejším krokom sa vybrala smerom k izbám, kde predpokladala, že bude jej strýko. V duchu dúfala, že bude sám a bude sa s ním môcť v pokoji porozprávať. Došla k dverám, ale pred nimi stál strážca. Bria sa najprv zarazila, ale vzápätí si uvedomila, že ho pozná a vedela, že jej nebude brániť vo vstupe do miestnosti. Strážca už predtým spozornel, keď zaregistroval, že niekto prichádza do blízkosti dverí, ktoré strážil. Avšak keď zistil, že je to Bria, ponoril sa späť do svojej nečinnosti vo vnútri múrov. Tento strážca bol neviditeľný pre každého, kto nebol ako Bria a väčšinou sa nachádzal v múroch v nehmotnej forme. Ak to bolo potrebné, z múru vystúpil, okamžite sa zhmotnil a konal. Briu dobre poznal. Ako strážca pri jej strýkovi pôsobil už dávno pred jej narodením. Za bežných okolností tento druh strážcov splýval so stenou, boli neviditeľní a nehluční. O tom, že títo strážcovia vôbec existujú, vedel vskutku málokto. Ak by však niečo hrozilo, útočník by sa nestačil čudovať, kde sa tam ten strážca zrazu vzal. Ak boli vo voľnom priestranstve, menili sa na vzduch, z ktorého sa potom v prípade potreby zhmotnili. Bria so svojím strýkom ako malá strávila dosť času a teda sa mimovoľne naučila strážcov nielen vnímať, ale ich aj reálne vidieť, dokonca sa naučila s nimi aj komunikovať.

Bria zastala pred dvermi a zaklopala. Zvnútra sa ozvalo: „Bria, poď prosím dnu.“ Otvorila dvere a vtom ho uvidela. Všetka pochybnosť o tom, ako ju prijme, bola zrazu preč a ona sa mu s plačom vrhla do náručia a silne ho držala okolo krku. Jej plač sa nedal zastaviť. Strýko ju nežne objal a privinul ju do náručia.

„Dievčatko moje, tak veľmi si mi chýbala. Prepáč, že som tu tak dlho nebol. No vieš, že sa nemôžem kedykoľvek uvoľniť a prísť za tebou.“

Bria sa postupne upokojila, jemne sa odtiahla, pozrela mu do očí a povedala:

„Strýko, nehneváš sa na mňa? Veľmi som ti ublížila, keď som ťa obvinila zo smrti rodičov. Už viem, že si s tým nemohol nič urobiť. A strašne si mi chýbal. Každý deň som si to vyčítala, ale nenašla som odvahu za tebou ísť.“

Sadli si na pohovku. Bria si sadla strýkovi na kolená, schúlila sa mu do náručia a opäť tíško plakala. Cítila, ako ju hladí po vlasoch a upokojuje ju. Jeho hlas bol balzam na jej dušu a slová, ktoré jej hovoril, pre ňu znamenali veľmi veľa. Postupne plač prešiel do radosti a úľavy. Nakoniec prestala plakať a len si tak užívala blízkosť niekoho, kto bol v jej živote veľmi dôležitý. Jej strýko nebol len obyčajným strýkom a vedela, že ak si našiel čas na návštevu, neznamená to, že ju chcel len vidieť, ale že za tým bude niečo viac. Teraz jej to však bolo jedno. Teraz to bol len jej strýko a ona si tieto chvíle s ním chcela vychutnať.