Tu a tam sa slnko snažilo predrať svojimi lúčmi pomedzi mraky, ale mraky mali navrch a nakoniec začalo pršať. Laurence zdvihol ruky, vyslovil mantru a dážď okamžite ustal. Mraky sa začali pozvoľna trhať a slnko sa viac a viac objavovalo na oblohe. Keď Laurence chcel, dokázal ovládať aj počasie nad sebou. A bez problémov zmazal oblaky z oblohy. To, čo iný mág považoval za vrchol umenia, Laurence bral ako bežnú záležitosť pre prípad potreby. Takto tam stál ešte dlhú chvíľu a premýšľal, ako ďalej. Úplne splýval s prírodou. Z ničoho nič mu na pleci pristál vtáčik, akoby to bol strom, na ktorom si chcel oddýchnuť. Chvíľu si na ňom posedel a potom pokojne letel ďalej.

Nakoniec sa otočil a pomalým krokom prešiel kus lúky a vrátil sa späť do skalného masívu, ktorý bol v skutočnosti veľmi rozľahlým, nám už známym Hradom. Kráčal ďalej do útrob Hradu a zamyslený prechádzal jeho chodbami. Študenti sa mu zdravili, ale on teraz nereagoval ako obvykle, keď im na pozdrav s úsmevom odpovedal. Bol zamyslený a keď aj stretol niekoho z kolegov, reagoval naňho len mechanicky. Nakoniec zastal pred dverami Tamiinej pracovne a zaklopal. Ozvalo sa „Ďalej“ a Laurence vošiel. Tamia zdvihla hlavu od akejsi knihy a s úsmevom sa ho opýtala:

„A ty, prosím ťa, odkedy u mňa klopeš? Si nejaký veľmi vážny… Stalo sa niečo, o čom neviem?“

„Môžem si sadnúť?“ opýtal sa mechanicky Laurence.

Tamia sa znepokojene pozrela na svojho kolegu a ustarosteným tónom mu miesto odpovede položila otázku. To si už Laurence sadal a ani nečakal na odpoveď. Zrejme aj tá otázka bola len mechanická, pretože bolo jasné, že v hlave mu beží vlastný prúd myšlienok.

„Laurence, čo sa deje? Vidím na tebe, že niečo nie je v poriadku. Ani ako tvoja žiačka som netrpela prílišnou trpezlivosťou a myslím, že ňou netrpím ani teraz. Takže spusti.“

Laurence sa pozrel na Tamiu, akoby sa prebral zo sna. Pri jej slovách o jej trpezlivosti sa pousmial, ale vzápätí opäť zvážnel a prehovoril:

„Tamia, Tiene vo svetoch sa pohli. Aktivovali sa všetky druhy súčasne. Hrozí, že aj oni začnú útočiť na nás, aj na ďalšie svety.. Rozhodol som sa preto celý Hrad uzavrieť. Nebudeme už prijímať nikoho nového a celý Hrad prenesiem mimo časopriestorovú realitu. Nikto dnu a nikto von. Preto treba, aby si zvolala Kolégium Veľmajstrov a informovala ich o tom. Oni nech to posunú ďalej. Kto chce odísť, má na to menej ako dva západy slnka. Nech idú rovno ku Grobdemu, tam budú v bezpečí. Nedokážem odhadnúť, ako dlho budeme takto uzavretí. Nech sa každý rozhodne, ako chce. Ako  vždy, ani teraz nebudeme nikomu brániť v odchode.“

Tamia sa oprela do svojho kresla a potichu sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Na jej tvári sa odzrkadľovala vážnosť situácie, no bolo potrebné, aby reagovala a tak odpovedala:

„Všetky Tiene naraz a všade? To neznie dobre. Ani neviem, či si dokážem uvedomiť rozsah toho, čo počujem. Toto sa zrejme nestalo celé generácie… No, dobre. Idem zvolať Kolégium Veľmajstrov a začnem s prípravami. Zrejme musím aktivovať aj Strážcov všetkých úrovní v Hrade. Ak ti s tým treba pomôcť, povedz, pomôžem ti. Alebo pri tom chceš aj ďalších kolegov?“

Laurence sa postavil, pretože mal naponáhlo, aby šiel za ďalšími povinnosťami. Len narýchlo, ešte kým sa pobral preč, odpovedal:

„Neviem ešte, či to budem robiť sám, alebo …. Alebo s niekým. Dám ti vedieť, či to budem robiť sám, alebo nie … To závisí ešte aj od jednej veci, ktorú musím ísť teraz preveriť. Ale teba by som pri tom mal rád po boku. A budem to robiť vo svojej veži.“

Tamia si vzápätí spomenula na Trevora.

„A ako dlho budeme takto uzavretí? A čo Trevor? Čo s ním bude, ak sa uzavrieme?“

Laurence sa zastavil medzi dverami a akoby prekvapene sa pozrel na Tamiu. Opäť podivne, akoby len mimochodom zareagoval na jej otázky:

 „Tamia, ja netuším, ako dlho budeme uzavretí … No proste asi dovtedy, kým sa to celé neskončí. Možno to ďaleko presiahne naše životy… A Trevor? Čo Trevor? Aha, no Trevor.. Je proste … Trevor.“

Týmito slovami debatu ukončil a odišiel preč.

Tamia so zdvihnutým obočím pokrútila hlavou nad jeho zvláštnym správaním. No aj tak už neváhala ani chvíľu, otvorila portálové okná ku každému Veľmajstrovi, Kňazovi a Veľkňazovi a oznámila im miesto a čas stretnutia Kolégia Veľmajstrov. Portálové okná sa v tom istom čase otvorili v učebniach, na chodbách a v pracovniach – proste všade, kde sa aktuálne nachádzal niekto z najvyšších hierarchických stupňov, dokonca aj na miestach mimo Hradu. Tamia vedela, že tí, ktorých oslovila, sa dokážu veľmi rýchlo premiestniť na Hrad. Všetci okamžite zareagovali a pobrali sa na toto mimoriadne stretnutie. Študenti v Hrade ostali pokojní, pretože z ich pohľadu to bolo len klasické zvolanie Kolégia Veľmajstrov.

Keď Laurence vyšiel z Tamiinej pracovne, prechádzal chodbami a na jednom mieste v stene otvoril tajné dvere. Šiel chvíľu rovno, akoby mala stena hrúbku niekoľko metrov a na prvom rázcestí zabočil vpravo. Po niekoľkých krokoch prešiel aj okolo strážcu v stene. Ten však nereagoval, pretože sa jednalo o najvyššieho predstaviteľa Hradu a teda to bolo z jeho pohľadu oprávnené. Laurence prišiel ku schodom, ktoré viedli dole do hĺbky a potom sa ocitol na ďalšom rázcestí. Teraz však zahol doľava a keby ho niekto videl, tak by si myslel, že vošiel do pevného múru. Ten, kto mal určité schopnosti a danosti, sa vedel dostať týmto smerom a vlastne len ten toto rázcestie dokázal vidieť. Po niekoľkých metroch dorazil na koniec slepej chodby, ktorá už nikam ďalej neviedla.

No aj slepá chodba sa občas môže zmeniť a tak sa aj stal. Laurence vyslovil mantru  „mors tua vita mea“ a následne tieto slová zopakoval aj vo svojom jazyku – „tvoja smrť je môj život“.
Pred Laurencem sa objavil ďalší strážca. Síce sa nesprával nepriateľsky, ale nevyzeralo to, že by mal v úmysle Laurenceho niekam ďalej pustiť. Strážca v plnej zbroji s mečom venoval Laurencemu sotva chabý pohľad, ale bez otáľania sa mu prihovoril. Z jeho tónu bolo jasné, že tento strážca má iného pána, než je Laurence. A netváril sa dvakrát priateľsky.

„Laurence, Trygve je dávno mŕtvy a ako mŕtvy tu už neprebýva. Takže sa pokojne a bezpečne vráť naspäť.“

Laurence nahodil masku úplného pokoja a vyrovnanosti. Akoby sa odrazu nikam neponáhľal, pozrel sa na strážcu. Neusmial sa naňho. Tu nebolo miesto na prejavy takýchto povrchných emócií. Odpovedal bez zaváhania:

„Smrť môže čakať, no ja sa smrťou živím a teda čakať nemôžem. Pretože ak by som čakal, smrť by sa vo mne prebrala a išla by si po Trygveho a to by bolo sklamaním, keďže Trygve je už dávno mŕtvy. Preto ma za ním pusť, aby sa smrť vo mne neprebudila.“

Strážca sa však nepohol ani o centimeter a odpovedal protiotázkou:

„Kto hľadel smrti do očí a čo v nich bolo?“

Laurence bez akéhokoľvek výrazu v tvári plynulo odpovedal:

„To ja som prestúpil hranice medzi bytím a nebytím. To ja hľadel som smrti do očí, no v tých očiach nebolo odpustenie, nebolo zatratenie, v tých očiach nebolo ničoho. To ja som sa smrti do očí díval. A smrť bola dávno mŕtva.“

Na to strážca povedal, že ho Trygve príjme a môže vstúpiť. V ten moment sa stali dve veci. Strážca sa rozplynul a slepá chodba už nebola slepá. Odrazu tam boli pevné, železom okované dubové dvere. Ťažko a s veľkým škrípaním sa pomaly otvorili a Laurence mohol vojsť dnu. Ocitol sa v okrúhlej miestnosti a dvere sa za ním so strašným škrípaním opäť zavreli.

Bola to veľká kruhová miestnosť, okolo pozdĺž stien boli skrine a police rôznej výšky, až na dve miesta, kde boli ďalšie dvere. Jedny boli mierne naľavo a druhé vpravo. Ak niekto stál v strede miestnosti, videl, že dokopy je tam troje dverí, ktoré tvorili pomyselný rovnoramenný trojuholník. V strede miestnosti bol masívny okrúhly stôl, na ňom skúmavky, kahance a rôzne sklenené banky. Z niektorých nádobiek sa parilo, niečo syčalo, bublalo, alebo  vytváralo meniace sa farby hmly. V tomto alchymistickom laboratóriu sa dialo veľa vecí súčasne. Na ďalšom stole bolo miesto, kde si mohol Trygve sadnúť a zapisovať si poznatky a poznámky, alebo písať svoje knihy. Na stole mal rozpísaných niekoľko hrubých kníh plných techník a nových receptúr. Každý pokus, ktorý tu prebiehal, mal svoju vlastnú knihu. Jasné svetlo tu vychádzalo akoby priamo zo stropu, hoci tu neboli žiadne sviečky. Laurence bol síce už zvyknutý  na všeličo, ale aj on sa okolo seba obzeral ako mladý študent, ktorý sa ocitol v krajine zázrakov alchýmie.

Potom mu zrak padol na drobného, starobou zošúvereného muža s dlhou bielou bradou a holou hlavou. Akoby sa to, čo mu chýbalo na hlave, ocitlo na jeho brade. Opieral sa o paličku, mierne zamračene sa díval na Laurenceho a niečo si šomral sám pre seba. Ak by sme Trygveho poznali, vedeli by sme, že je to dosť popudlivý a  nevrlý starý mág. Taký Jeremy o nejakých tisíc rokov. Nakoniec to Trygve nevydržal a priamo bez pozdravu zavrčal na Laurenceho:

„No? Čo zase otravuješ? A zase sa ani nespýtaš, či mám na teba čas alebo náladu.“

Laurence sa spamätal, uklonil sa a prehovoril:

„Úctivo ťa pozdravujem, Najvyšší Veľkňaz Trygve.“

Trygve pri tomto oslovení doslova až poskočil, akoby ho niečo pichlo do zadnej časti tela. Vyprskol na Laurenceho:

„Ja už nie som Najvyšší Veľkňaz. Ty si Najvyšší Veľkňaz. Či si už zabudol? Potom máš zrejme v hlave slepačí trus! A ak v tej hlave okrem slepačieho trusu nič nemáš, tak s tebou nemá zmysel strácať môj nesmrteľný čas!“

Laurence sa nedal vyviesť z rovnováhy. Poznal dobre Trygveho povahu, aj jeho maniere. Bol to jeho dávny učiteľ. Učil Laurenceho od útleho detstva a dá sa povedať, že len kvôli nemu sa z tohto laboratória svojho času vrátil do sveta živých, aby nahradil Veľkňaza, ktorý dovtedy na Laurenceho dozeral. Trygve sa vtedy vrátil späť do vnútra Hradu ako Najvyšší Veľkňaz. Bol to on, kto po rokoch ustanovil Laurenceho do funkcie Najvyššieho Veľkňaza Hradu. A od toho momentu všetci, vrátane samotného Trygveho, Laurenceho uznávali ako Najvyššieho Veľkňaza. Následne sa po svojej smrti vrátil naspäť do svojich priestorov a utiahol sa do bytia nebytia súčasne. Čas tu stál tak isto, ako v Sieni Svetov. Trygve ovládal mágiu, ktorou si dokázal vo svojich priestoroch vytvoriť takéto časové okno, aby tu mohol riešiť tu svoje nekonečné výskumy a pokusy. Laurence tu však nikdy predtým nebol. Preto sa pri vstupe nevedel vynadívať na skúmavky, fľaše, plátenné vrecúška s neznámym obsahom, množstvo kníh a zvitkov a rôznych pomôcok, ktorých účel poznal asi len Trygve. Vône sa tu miešali od sladkých, kyslých, až po korenisté.

Laurence sa pousmial, lebo podľa Trygveho tónu vedel, že toto je v jeho reči vlastne priateľské privítanie. Keby sa s ním stretnúť nechcel, dal by to najavo úplne inak. Laurence teda pokojne prehovoril:

„Trygve, v mojich očiach si a aj stále budeš ty Najvyšším Veľkňazom a na tom sa nič nezmení ani tým, že okrem mňa ťa osobne pomaly nikto nepozná. Pre nich si len dávno mŕtva legenda. No musím povedať, môj dávny učiteľ, že si mi po celé tie roky chýbal.“

„Aj ty si mi chýbal Laurence… Asi tak, ako mi chýba kamienok v mojej topánke. Eech, dobre, mladý, ale ešte stále neviem, pre ktorého skapaného ďasa ma otravuješ. Práve som blízko k objavu niečoho, čo ma veľmi zaujíma a ty si ako žihadlo v mojom zadku. Takže už sa konečne dozviem, prečo ma ukracuješ o môj drahocenný čas? Či ťa mám zase raz vykopnúť von? Ako sa tak dívam na tvoj výraz, tak sa asi rozumnej odpovede nedočkám. A vôbec, vyzeráš ako plesnivý dedo pred prechodom na druhú stranu. Pamätám si ťa mladého a štíhleho a nie ako sud starého piva.“

Laurence sa opäť pousmial, ale  už nechcel svojho starého učiteľa hnevať a tak prešiel k veci:

„Trygve, dejú sa zvláštne veci, Tiene sa aktivovali vo všetkých známych svetoch a aj v paralele. Okrem toho sa Fantus obáva, že sa oslobodilo Prázdno. Preto chcem Hrad umiestniť mimo časopriestorovej reality a uzavrieť ho. Chcem počuť tvoj názor, či to mám urobiť.“

Trygve najprv nereagoval. Ostal ticho stáť a premeriaval si svojho bývalého žiaka starými očami, v ktorých horela mladícka sila a energia. Laurence trpezlivo čakal, ako jeho bývalý učiteľ zareaguje.

„Fantus…. Ďalší plesnivý dedo…. Eech… Laurence, vieš, že si sa kozí prd naučil, keď sa ma musíš pýtať na radu? No ….. keď už si tu, poďme vedľa, dám si s tebou víno. Aspoň nejaký úžitok z teba bude. Aj tak mi samému až tak nechutí…. Eech, moje staré nohy ma už ťažko nesú, tak mi víno dobre padne. Tam mi povieš, prečo ma zaťažuješ takýmito nezmyslami. Však ja už vlastne ani nejestvujem, som len mýtus, ktorý má aj svoj hrob na cintoríne. Pre svet som dávno mŕtvy a chcem, aby to tak aj ostalo. Keď ma pochovávali, tak sme sa pri mojom hrobe rozlúčili, nie? A ty sem aj tak prídeš a začneš ma otravovať ako mucha v klobúku.“  

Trygve si ďalej šomral popod nos a pri tom sa pomalým krokom pobral ku dverám. Nečakal, či ho Laurence nasleduje, prešiel do druhej miestnosti a tam sa posadil do mohutného kresla. Laurence vošiel za ním, ale ostal stáť, lebo predpokladal, že ešte prídu nejaké pokyny.

„Tam, mladý, v skrinke vedľa krbu je karafa s vínom a poháre. Dones to a nalej nám. Keď si ma už vyrušil, tak chcem počuť viac. Si zničený a zostarnutý, akoby si to nebol ani ty. Je mi jasné, že moje slová o tom, že s mágiou treba nakladať opatrne a neriskovať kvôli iným svoj život, si bral na vedomie asi ako Wiliho koza svoje bobky. Eech, až sa divím, že ty si môj žiak … pche …“

Laurence zobral poháre a karafu s vínom, preniesol ich na stolík a obom nalial tmavé husté víno. Od svojich mladých čias také víno nepil. Sem-tam pri slávnostných príležitostiach Hradu sa pilo podobné, ale nikto ho nerobil také husté, ako Trygve. Ten, ako správny gurmán, neuznával piť víno, kým nestálo aspoň desať rokov. Skôr sa ani neoplatilo otvárať sud. Laurecne sa nepýtal, odkiaľ to víno má, či mu ho niekto vyrába, lebo by to jeho učiteľ mohol kľudne brať ako provokáciu a zdržiavanie od témy. Teraz nebol vhodný čas provokovať starého pána zbytočnými otázkami. Laurence nalial, sadol si a obaja si upili z vína. Trygve mal zrejme dobrú náladu, lebo sa nikam neponáhľal a opýtal sa najprv na to, ako Laurencemu chutí víno. Pochválil sa, že stálo v sude vyše päťdesiat rokov a teraz ho už považuje za zrelé na pitie. Malo úžasne lahodnú korenistú chuť a obaja si ho hodnú chvíľu vychutnávali. Čas tu stál a Laurence vedel, že aj keď vonku stále plynie, pod vplyvom Trygveho mágie plynie inak, ako je bežné. Trygve sa postaral o to, aby Hrad ako taký neutrpel žiadnu ujmu tým, že sa rozhodol so svojím bývalým žiakom v pokoji porozprávať. Laurence bol veľmi rád, že si po toľkých rokoch môže takto posedieť so svojím starým učiteľom. Zaujímalo ho, na čom Trygve pracuje. Pri tejto otázke Trygve ožil a začal mu zoširoka opisovať svoje výskumy. Jeho aktuálna práca sa týkala aj textov kliatby a to bola téma, ktorú mal Laurence v obľube. Jablko nepadá ďaleko od stromu a žiak často kráča v stopách svojho učiteľa. Druhá oblasť Trygveho výskumu sa týkala alchýmie a v tejto oblasti sa už tak veľmi nezhodovali. Laurence sa vo svojich študentských časoch s alchýmiou neskutočne trápil. Keď tieto témy prebrali, z ničoho nič Trygve položil otázku z iného súdka:

 „A  čo Fang? Ešte je s tebou v Hrade? Či sa naplnili moje varovania a dopadlo to zle?“

„Nie, Fang už s nami nie je. Naše cesty sa rozišli už veľmi dávno. A musím priznať, že si mal pravdu. Ale dobre vieš, ako to bolo. Vtedy som nemal šancu Hrad znovu pozdvihnúť sám. Potreboval som jeho pomoc a on zase potreboval moju. Žiaľ, akokoľvek som sa snažil ho viesť a učiť, neovládol svoju silu a zničil všetko okolo seba,“ odpovedal Laurence.

„Éééch… to mi chceš povedať, že si bol neschopný, ako dutý cap, keď sme ťa poverili vedením Hradu? Ty by si to zvládol aj sám! Ale zvolil si si ľahšiu cestu. Pche… toľko rokov som sa ti venoval a ty mi povieš toto? Ééééch, ty magický omyl môjho života!“

Navonok sa síce Trygve rozčuľoval, ale Laurencemu bolo jasné, že je to len jeho svojrázna forma komunikácie a tak ho to nijako nevyvádzalo zmiery. Nechal svojho učiteľa, aby ešte chvíľu vyjadroval svoje názory na jeho osobu a keď sa Trygve dostatočne vyfrflal, šibalsky sa usmial na Laurenceho a opýtal sa:

„Laurence, ty beštia a čo keby si mi dal nejaký dobrý elixír životnej energie? Som už starý a potrebujem, aby si ma skúsil trošku prinavrátiť do života. No nie veľmi, len toľko, aby som sa mohol venovať výskumom. Nemám zase záujem o to, aby ma od práce odvádzala potreba dvoriť nejakej prestarnutej fiflene. Moja práca je to najdôležitejšie, nie hlúpe myšlienky na ženský hyd tam vonku. To by ma len zbytočne zdržiavali a rozptyľovali. Tak čo, ty sedliak, čo ti seno trčí z topánok, bude z toho niečo? He?“

Laurence sa rozosmial, aj keď situácia vonku bola vážna a jej ťarchu naplno cítil na svojich pleciach. No dobre mu padlo po takom dlhom čase vidieť, že jeho dávno mŕtvy učiteľ ho ešte stále berie ako to chlapča z dediny, ktoré kedysi začal učiť mágiu. Trygve sa už tiež potmehúdsky chechtal. Napriek svojej povahe mal tiež veľkú radosť, že Laurenceho vidí a môže si s ním posedieť pri víne. Odkedy sa Trygve utiahol do týchto priestorov medzi bytím a nebytím, tak za ním žiadna živá duša neprišla. Duše zosnulých, ktoré ostali po smrti na Hrade, sa z ním zvykli zastaviť, no ich komunikácia bola obmedzená len na to, čo poznali počas svojho života. Komunikovať s nimi o súčasnosti alebo budúcnosti bolo náročné, až nemožné. Vyspelejší duchovia, ktorí vnímali aj prítomnosť a budúcnosť, sa totiž zdržiavali v priestoroch Hradu a vypomáhali s učením. Trygveho pohreb bol skutočný. Nechal svoje telo napospas smrti a ako duch sa Laurencemu objavil aj priamo na pohrebe, aby sa s ním rozlúčil. Pár hodín po pohrebe ale svoje telo pomocou mágie potajomky preniesol do podzemia a prinavrátil ho k životu. Myslel si, že o tom nikto nevie a potešilo ho zistenie, že Laurencemu tento jeho trik neunikol. Tiež si vážil, že Laurence napriek tomu doteraz rešpektoval jeho rozhodnutie stiahnuť sa do úplnej izolácie. Len veľmi vyspelý mág mohol nájsť cestu do jeho priestorov, musel tiež vedieť správne komunikovať so strážcom a len na základe toho sa mohol dostať k nemu. A aj keď to Trygve nedal nijako najavo, v hrudi sa mu rozlievala  hrdosť na svojho žiaka. Samozrejme, nikdy by to ani slovíčkom nenaznačil. Tento pocit sa ešte znásobil, keď Laurence zdvihol ruku, siahol niekam pred seba a akoby z pomyselnej poličky zobral malú priesvitnú fľaštičku. V nej bola neznáma bordová tekutina. Podal flakón Trygvemu a povedal:

„Jednu kvapku podľa toho, ako sa budeš cítiť. Je to prakrv toho, kto sa nikdy nenarodil a nikdy nezomrel. Jedna kvapka ti dá silu. Dve kvapky ti dajú silu, o ktorú nežiadaš. Tri kvapky ti prinavrátia mladosť, ktorú nechceš.“

Trygve venoval svojmu bývalému žiakovi uznanlivé pokývanie hlavou a dokonca aj svojskú pochvalu:

„Tak predsa máš v hlave aj viac ako len seno… Dobre, mladý, nakoniec možno čas, ktorý som do Teba vložil, nebol až tak stratený. Kvapnem si teda jednu kvapku do nápoja mŕtvych.“

Trygve tiež siahol do prázdna a zobral z neviditeľnej police maličký cínový kalich, v ktorom sa parila nejaká tekutina a kvapol si doňho z flakónu jednu kvapku. Bez otáľania vypil jeho obsah. Navonok sa nič nedialo, ale v Trygveho žilách o pár minút začal pulzovať nový život. Farba jeho kože sa zmenila z úplne bielej na prirodzenú. Starecké škvrny z rúk a z hlavy mu zmizli. Postavil sa, urobil niekoľko krokov po miestnosti a svoju paličku odložil do kúta. Spokojne pokýval hlavou. Potom odrazu zvážnel, pozrel na Laurenceho a opýtal sa ho:

„Hm.. Predpokladám, že to je tvoj vlastný flakón s krvou toho, čo sa nikdy nenarodil a nikdy neumrel. A ty budeš mať čo? Inak, musíš mi povedať, ako si sa k nemu dostal. Ja som to do dnešného dňa nedokázal a nakoniec mi ho dáš ty. Síce si to cením, ale teraz neviem, či si konal správne. A ja som ťa o to zrejme ani nemal žiadať.“

Laurence to však len odmávol rukou a povedal, že ak sa momentálna situácia vyrieši, bude mať ešte dosť času dumať nad tým, či mu to niekedy bude treba, alebo nie. S úsmevom dodal, že sa po smrti rád usadí v Hrade ako duch a bude strašiť študentov po chodbách. Trygve sa posadil a prešiel k podstate Laurenceho návštevy:

„Takže ty chceš uzavrieť Hrad a schovať nás v časopriestore, hej? Nuž, musí to byť vážne. Celé generácie Veľkňazov pred tebou také niečo neurobili. No verím, že ak to chceš urobiť, asi je to potrebné. Predpokladám, že chceš použiť výmenu časopriestoru, ale to bude málo, mladý, veľmi málo.“

„A čo mám ešte urobiť okrem toho? Vlastne práve preto som narušil tvoj pokoj, lebo potrebujem pomoc. Nie je na svete taký silný Veľkňaz, ako si ty a myslím, že jedine s tebou to dokážem.“

„Pche … počúvaj, mladý… Si silný a silnejší Veľkňaz, než vôbec tušíš. Zrejme ani sám nevieš doceniť to, čo dokážeš a kam až siaha tvoja sila. Robíš chyby, veľa chýb, to áno. Viem to, lebo som nikdy úplne neprestal sledovať tvoje kroky. Aj naposledy to, čo si robil pre niekoho z vonku, si pokazil len tým, že si si pomýlil čas. A tiež mám výhrady voči tým tvojim asistentom. Načo ti to je? Keby si nebol taký alibista, robil by si sám. A keby si sa toľko nespoliehal na druhých, tak by si toľko ani nechyboval. Načo som ťa učil byť otrokom aj pánom, keď to nevyužívaš? Ééch, je strašné, ako z  výučby začínaš robiť presne to, čo si iným vyčítal – že vyrábajú len atrapy mágov. Ak to takto pôjde ďalej, budeš taký istý neschopný darebák, ako to všetko mimo Hradu. Ak to bude takto pokračovať, tiež o chvíľu začneš učiť len atrapy mágov. Je to husací prd platné, že ťa vidia pri práci, keď tomu, čo robíš, v podstate väčšina nerozumie. A budú sa báť skúšať to, čo robíš ty. Ich strach ich nepustí, lebo sa boja, že zlyhajú. No, ale naspäť k tebe …. Takže mladý, aj keď si veľmi silný mág a Veľkňaz, tak ako som ti už povedal, robíš veľa chýb a preto vidím, že budeš potrebovať moju pomoc. Keď tu skončíme, pôjdeš všetko pripraviť a ja prídem za tebou. No nikto sa o mne nesmie dozvedieť. Nepotrebujem, aby ma niekto otravoval. A keď poviem nikto, tak nikto! Toto je len medzi jedným mŕtvym a druhým živým mŕtvym, čo chodí po zemi. Ak nebude všetko, ako má byť, nakopnem ta a pôjdem preč. Je to jasné?“

„Chápem, všetko pripravím. A kde by si chcel, aby sa to udialo?“

„Hehe… Tam, kde to ani nečakáš, mladý. U teba v pracovni. Nie v tvojej obľúbenej veži, tam si rob svoje ty sám. Ja budem pracovať len u teba v pracovni. A samozrejme, nieže ti tam v tom čase niekto vlezie! No, teraz si dajme toto vynikajúce vínko a  mám ešte niekoľko otázok. Zaujíma ma tá tvoja bývalá žiačka Tamia, keďže má raz zaujať tvoje miesto. A samozrejme ma zaujíma, ako žije stará Kornélia a Wili. Dávno som o nich nepočul. Verím, že si ešte stále riešia v lesoch to svoje…. Kornélia stále varí lektvary a popri tom stráži vchod od Knižnice svetov. A Wili ešte stále pasie v lesoch tie svoje kozičky? A samozrejme sa nesmiem zabudnúť opýtať aj na Fantusa a Antona. No, proste mám na teba, mladý, mnoho otázok a  neodídeš, kým mi na ne neodpovieš. A mám potom na teba ešte aj iné osobné otázky, ty Najvyšší Veľkňaz … hehe. A pripomeň mi aj tému tvojej smrti, že po nej by sa mohol pridať ku mne. Myslím, že by sme si tu rozumeli. Vytvoriť tu pre teba pracovný priestor nebude vôbec ťažké. Pretože mám dojem, mladý, že tvoj čas tam hore sa už veľmi rýchlo skracuje. A my dvaja by sme tu mohli spoločne bádať, v pokoji a nikým nerušení.“   

A tu dvoch starých priateľov zanecháme v rozhovore. Majú si čo povedať. My sa poberieme sledovať ďalší sled udalostí niekde inde.