Bria dopila čaj a ešte raz sa strýka opýtala, či všetkému správne rozumie a zrekapitulovala to. Nakoniec dodala:

„Strýko, bojím sa, ako to celé dopadne, či to zvládne a či to ustojí. O seba sa nebojím, som predsa len Kerčanka a koluje vo mne Kerčská sila. No bojím sa oňho. Ale dobre, ak je to potrebné, aby sme porazili nepriateľa, tak sa prepnem a pôjdem k Wilimu, zotrvám tam do doby, ako sme sa dohodli a budem konať tak, ako si mi kázal. No bude náročné vypnúť sa, byť obyčajným dievčaťom bez mágie a ešte sa pri tom u Wiliho tváriť, že ma zaujíma to, čo ma nezaujíma.“

Briin strýko sa na ňu usmial a chápavo pokyvoval hlavou. Pokojne jej vysvetlil, že to musí zvládnuť, pretože od toho sa odvinú ďalšie skutočnosti a predpokladané deje. Obaja dopili svoj čaj a Bria sa so svojím strýkom rozlúčila. Prichádzala so strachom, ako ju príjme, ale odchádzala šťastná, že sa s ním videla a že je medzi nimi všetko v poriadku. Súčasne mala v hlave veľa úloh, ktoré ju čakajú, a uvažovala, ako to všetko zvládne.

S tými myšlienkami kráčala naspäť na svoje pôsobisko, kde kolegom oznámila, že musí od Grobdeho odísť, pretože má od strýka novú úlohu. Kolegovia to prijali ako fakt, ktorý akoby očakávali. Všetci sa s ňou rozlúčili s nádejou, že sa čoskoro uvidia a že Bria k nim zavíta aspoň ako hosť. Bria im s radosťou prisľúbila, že len čo to bude možné, určite sem veľmi rada príde. Potom sa pobrala do inej časti Siene svetov. Zhodnotila však, že nebude zbytočne toľko chodiť keď tu ešte mágiu smie naplno užívať, a tak sa proste premiestnila do časti, kde pracoval Trevor.

Trevor mal akurát plné ruky práce s prípravou nejakého špeciálneho jedla. Veľmi pozorne kvapkal sírovú polevu na podivne vyzerajúci pokrm na tanieri. Pach síry sa šíril okolo neho, ale on si z toho nič nerobil. Potom to isté zopakoval aj pri ďalších tanieroch. Bria chvíľu so záujmom pozorovala, ako Trevor pracuje. Keďže bol naozaj veľmi zahĺbený do prípravy pokrmu, Bria sa po chvíli rozhodla, že sa mu prihovorí, aby si všimol jej prítomnosť.

„Ahoj, vidím, že si plne zaujatý svojou prácou. To chystáš pre tie Succuby, čo sú vonku? Sú nádherné, že?“

Trevor sa prekvapene pozrel na Briu, pozdravil ju však trošku rozpačito, lebo presne nevedel, že ako k nej má vlastne správať. Požiadal ju o chvíľku trpezlivosti a odniesol pripravené pokrmy k stolu, kde sedeli Succuby.  Opýtal sa ich, či môže ešte niečo pre ne urobiť. Vyslovili svoje želanie, ale Trevor  bol na to zrejme pripravený, lebo ich požiadavka ho nijako nevyviedla z miery. Zareagoval veľmi pokojne a zdvorilo ich ponuku na telesné zblíženie odmietol. Potom sa rýchlo pobral za Briou.

Bria ho sledovala, ako obsluhuje Succuby a keď sa vrátil, začala si ho doberať, ako mohol takej ponuke odolať. Succuby dokážu byť vskutku zvodné a nádherné. Potom mu navrhla, aby sa posadili trošku bokom, že s ním potrebuje hovoriť.

Trevor ukázal na malý stolík pre troch umiestnený vo výklenku, ktorý zabezpečoval súkromie. Obaja sa posadili. Bria sa Trevora pýtala bežné veci o tom, ako sa má, ako sa mu darí, či sa mu u Grobdeho páči a podobne. Trevor najprv nechápal, prečo sa tu odrazu takto zjavila a začal mať obavu, či mu neprišla povedať, že zase niečo vyviedol a že má problém. Potom si povedal, že Grobde by predsa neposielal Briu, ale chybu by mu normálne vytkol sám a vysvetlil mu, ako zjednať nápravu. Na druhej strane, Grobde bol zrejme už niekoľko dní niekde preč, lebo ho nikto z personálu nevidel. Odvtedy, ako sa tu zjavili Tiene, bolo všetko akési zvláštne, pomyslel si Trevor. Okrem toho sa tu teraz cítil osamelo. Po tom, ako sa tu zjavili Tiene, niekde zmizol Grobde a vzápätí odišiel aj Jenk, ktorého v ten deň náhle povolali do domovského sveta Ješandi na akési zasadnutie mágov. A tak sa tu Trevor cítil odrazu úplne opustený. Poznal sa tu už s mnohými, ale s Jenkom nadviazal vskutku kamarátsky vzťah. Jenk mu pri odchode povedal, že vôbec netuší, či sa sem ešte vráti a ak aj áno, koľko to bude trvať. Pretože v ich svete sa nikdy nikde neponáhľajú. Aj Jenk sám bol dosť zaskočený tým, ako naliehavo bol povolaný domov a ako rýchlo sa tam mal dostaviť. Vyhodnotil však, že musí reagovať okamžite a tak sa len narýchlo pobalil, rozlúčil sa a už ho nebolo. Grobde bol preč tiež a pred odchodom povedal Trevorovi, že ak by ho niekto hľadal, má buď trpezlivo čakať, alebo sa vrátiť v inom čase tohto sveta, z ktorého pochádza ten, kto ho bude hľadať. Grobde ešte poznamenal, aby si Trevor dával pozor a aby nič nepokazil, kým bude preč. A že ak bude treba, niekto za ním príde a povie mu, čo ďalej. Preto trošku čakal, že ho Bria prišla upozorniť, že niečo pokazil…

Bria mu zrejme čítala myšlienky, lebo sa zasmiala, potriasla svojou hustou červenou hrivou a povedala, že nie je len poslom zlých správ, že mu neprišla nič v Grobdeho mene vytknúť. Potom mu povedala, čo je skutočným dôvodom jej návštevy.

„Trevor, prišla som sa ťa vlastne spýtať na niečo iné. Chcela by som vedieť, či by si nemal záujem so mnou odísť preč odtiaľto. Idem totiž tam, odkiaľ si ty naposledy prišiel. Idem sa k Wilimu učiť niečo nové. A ak by si chcel, mohla by som sa prihovoriť u Grobdeho, aby ťa tam so mnou pustil.“

Trevor ostal touto ponukou dosť zaskočený. Už neuvažoval nad tým, že by sa niekam vôbec vracal. Zvykol si tu a dokonca, keď sem zavítal niekto z Hradu, tak to bral ako normálnu záležitosť. Už mu nebolo ľúto za svetom vo vnútri Hradu. Nieže by rezignoval na to, že by sa tam raz chcel vrátiť, ale prijal stav, ktorý bol. Bral to tak, že život priniesol zmenu a on si za tú zmenu môže vlastne sám. Nezvládol základný pojem výučby a výcviku v rovine emócií a tým zahodil svoje šance, ktoré mal na to stať sa Archivárom Hradu. Takže vracať sa k Wilimu – uvažoval Trevor – mu nepripadalo logické a potrebné, keďže svoju šancu stať sa Archivárom už premárnil. To, v čo sa nádejal, bolo niečo iné, ako vracať sa späť k Wilimu. Bola to nádej, že raz mu príde pozvanie, že sa môže vrátiť do Hradu a žiť tam. Toto v kútiku svojej duše Trevor stále živil, že sa tam raz bude môcť vrátiť.

Bria sa naňho pozrela s pochopením a aj s údivom a opýtala sa ho:

„Ty nevieš, že Hrad už nie je? Vlastne nezanikol, jestvuje, ale nie tam, kde bol. Tam, kde bol Hrad, teraz nie je nič, len zelená rozsiahla lúka. Laurence rozhodol o úplnom uzavretí Hradu a umiestnil ho mimo časopriestorovú realitu. Bola to silná forma mágie a šepká sa, že údajne sa spoza hranice mŕtvych prinavrátil kvôli tomu aj Veľkňaz Trygve. Ja osobne tomu neverím, lebo nepoznám tak silného mága, ktorý by sa vedel vyhnúť strážcom záhrobia smrti. Ak teda nežije tu, kde stojí čas. A pokiaľ viem niečo o dejinách Hradu, tak Trygve je už veľmi dávno mŕtvy. Laurence bol ešte mladým mužom v čase, keď Trygve umrel. A vrátiť sa spoza hranice smrti sa proste nedá a nech už mal Trygve a jeho spolupútnici akúkoľvek povesť veľkých mágov, tak ak raz skutočne umrel… . Takže z toho celého je zrejme pravda len to, že Hrad nie je dostupný a ktovie, ako dlho to tak ostane. Možno to budú veky a presiahne to aj tvoj život. Vieš, ak sa Hrad po vekoch aj vráti a sprístupní, ak by si sa tam vtedy vrátil, tak by ťa čas hneď dobehol a ty by si sa možno zmenil len na kôpku prachu.“

Trevor sa zaskočene díval na Briu. Táto informácia ho posunula v jeho uvažovaní niekam inam, len ešte sám presne nevedel, kam. Najprv to bol šok z informácie, že Hrad akoby už nebol, neexistoval. Potom si Trevor na niečo spomenul. V chvate požiadal Briu, aby počkala, že si musí niečo zobrať zo svojej izby. Utekal hore a o malú chvíľu sa vrátil so zapečatením listom. Na liste bola vosková pečať Hradu. Trevor ho položil na stôl pred seba a Briu. Chvíľu mlčky sedel, pozeral sa na list a potom povedal:

„Pred časom sa tu zastavil Jeremy a priniesol mi tento list. Povedal, že si ho mám odložiť a že ho mám otvoriť, až príde správny čas. Samozrejme, že mi odmietol povedať, kedy to bude. Trval ale na tom, že ak ho otvorím skôr, ako nastane správny čas, tak už pri rozlomení pečate sa list zničí. A ja mám pocit, že teraz je ten správny čas.“

Trevor zobral list do rúk, ale Bria nesúhlasne zakrútila hlavou a zobrala mu ho.

„Trevor, ako vieš, že teraz je ten správny čas? Čo ak nie je a ty zničíš niečo, čo môže byť veľmi dôležité?“

Obaja sa teraz na ten list dívali a nejakú dobu premýšľali. Nakoniec Bria vyzvala Trevora, aby jej presne zopakoval Jeremyho slová. Trevor odpovedal protiotázkou, či vôbec pozná Jeremyho. Bria sa usmiala a uistila ho, že väčšina tých, čo sa tu pohybujú, Jeremyho veľmi dobre poznaá a ona tiež. Dodala, že na rozdiel od Trevora pozná aj Jeremyho druhé Ja. A tak sa Trevor nadýchol a začal si spomínať, čo mu vlastne Jeremy povedal. Vzápätí začal opakovať slová, ako si ich pamätal. Bria ho však zastavila:

„Trevor, povedz to úplne presne. Keď Jeremy reaguje ako Jeremy, tak nie je jedno, kde aké slovo použije. Je veľký rozdiel v tom, ako hovorí a čo tým myslí, tak isto, ako je veľký rozdiel v tom, kedy a čo hovorí Laurence a čo tým myslí. Hoci významovo to budú možno tie isté slová, prejav Jeremyho bude vždy rozdielny.“

„A čo s tým má spoločné Laurence? Ten tu bol maximálne dvakrát a aj to sme spolu ani neprehodili ani slovo. Jeremy tu bol často,“ zareagoval Trevor.

„To teraz neriešme, teraz chcem presne počuť, čo Jeremy povedal a ako to povedal. Možno ťa nikam neposuniem, ale možno ti pomôžem rozlúštiť, či už je ten správny čas otvoriť list.“

„Dobre teda, povedal to asi takto ….Trevor, ty kopa smutného nešťastia, keď jedného dňa začuješ hlas červeného jasu, ktorý ti povie správu, že ja tu už nie som a ak vtedy pochopíš, že ani tvoje miesto tu už nie je, tak vtedy je správny čas, aby si list otvoril. No ak ho otvoríš len preto, že sa nevieš dočkať toho, čo tam je napísané, tak vedz, že ničoho tam nebude, lebo ty si zase správne nepočúval moje slová, ktoré k tebe smerujem. Je ti to jasné? Otvor to až vtedy, keď začuješ hlas červeného jasu a v ňom to ukryté posolstvo.“

Potom Trevor ešte dodal, že nevie prečo, ale má proste pocit, že ten správny čas nastal, aj keď netuší, čo je hlas červeného jasu. Bria sa s údivom dívala na Trevora a zmätene mu povedala, že ona úplne presne chápe Jeremyho slová. No to už bol pre zmenu zmätený Trevor a opýtal sa Brie, ako to môže chápať. Veď predsa list bol daný jemu, aby ho otvoril, až nadíde ten správny čas. Bria začala vysvetľovať:

„Vieš, to mňa Jeremy familiárne volá Červený Jas. A ja som ti práve povedala, že Hrad už nie je a je uzavretý a teda ani Jeremy tu už nie je. A my nevieme, či ho ešte niekedy uvidíme živého. Teda už nie je logicky ani tvoje miesto, v ktoré si dúfal, a to je Hrad. Hrad je uzavretý a minimálne dvaja silní mágovia boli potrební na to, aby ho dokázali preniesť mimo časopriestorovej reality. A je jedno, či veríme povesti, že sa vrátil Veľkňaz Trygve zo záhrobia, alebo to urobil Laurence s niekým iným. Proste Hrad je nateraz preč, nikto sa nedostane ani dnu, ani von. Nikto, ani Tiene, nevedia tým pádom Hrad nájsť. Proste ja som hlas Červeného Jasu, to je jasné.… Chápeš? Jediné, čo neviem identifikovať, je posolstvo. Nepamätám si, že by mi hovoril, aby som ti nejaké posolstvo povedala… Tomuto nerozumiem.“

Trevor a Bria na seba zarazene pozerali a snažili sa dávať dokopy všetky súvislosti. Uvedomili si, že buď niekto riadi ich osudy, alebo minimálne Jeremy vedel, že tento moment nastane a že to bude práve Bria, kto Trevorovi oznámi tieto skutočnosti. Ani jeden z  nich sa nemal odrazu k tomu, aby list otvorili. Dívali sa naň a dívali sa nemo jeden na druhého. Po hodnej chvíli sa smutným hlasom ozval Trevor:

„Takže som navždy stratil Hrad. Kvôli jednej hlúpej chybe som ostal tu a teraz už naozaj nepatrím nikam. Ostanem tu ako Grobdeho lokaj naveky. Jenk odišiel, ty odchádzaš a ja sa nemám kam vrátiť. Už nemám ani len šancu mať svoj domov. Večný život tu v samote mi je k ničomu. Sú tu väčšinou len bytosti, ktoré majú úplne iný mentálny svet, ako ja. Okrem teba som si tu vedel rozumieť jedine s Jenkom, ale aj ten je zrejme navždy preč. Aj on má svoj domov, ty máš svoj domov, ale ja…. Takže vlastne už nemusím ten list vôbec otvárať, lebo už to nemá žiadny zmysel.“

Trevor upadol do melanchólie. Doľahol naňho celý doterajší život. Plecia mu klesli a on len nemo hľadel pred seba. Bria ho chytila za ruku a začala ho utešovať, že možno sa veľmi mýli vo výklade Jeremyho slov. Nakoniec ho pohladila po tvári, ale ani to nepomohlo. Tak sa odrazu postavila, donútila postaviť sa aj Trevora a aj keď bol vyšší a mohutnejší, v nej sa prebudila pravá Kerčanka a zatriasla s ním. Trevora to prekvapilo a s údivom sa na ňu pozrel. V návale Kerčskej energie mu vylepila aj jednu facku. Potom začala svoj monológ:

„Trevor, ty excentrický samoľúby hlupák. Vieš myslieť aj na niečo iné, ako len na seba? Počúvaj ma, kým ťa nerozoberiem na niekoľko malých Trevoríkov! Okamžite sa pozbieraj a spamätaj sa. Teraz nie je čas na tvoju sebeckú sebaľútosť! Na to tu budeš mať ešte dosť večného času. Teraz sa okamžite pozbieraj, prestaň sa ľutovať a rozlom tú pečať na liste! Ja to urobiť nemôžem, pretože list je určite chránený mágiou pred neoprávneným otvorením. Ak to urobí niekto iný, v  lepšom prípade sa ten list len zničí, alebo bude bez textu. V tom horšom prípade… To asi nechceme teraz zisťovať, že? Všakže nie, Trevor?!“

Nato ho Bria pustila a posadila sa naspäť na svoje miesto. Nahnevaná a nebezpečná Kerčanka sa odrazu premenila naspäť na to krásne, milé dievča. Trevor prešiel z apatie do nemého údivu nad tým, ako sa toto pôvabné stvorenie vedelo v sekunde premeniť na tak silnú, nebezpečnú a zúrivú bytosť, z ktorej počas monológu sršala číra sila. Nebol to hnev, ale jej ohromná ukrytá sila a energia. No teraz to už bola opäť Bria, ktorú poznal a ktorá ako správna žena samozrejme ešte mala čo povedať. Už pokojnejším tónom dodala:

„Trevor, prepáč mi tú facku, ale musela som ťa vrátiť späť, aby si sa neopúšťal. Vo svetoch sa dejú nebezpečné veci a teraz nie je čas na nejakú súkromnú apatiu a smútenie nad strateným Hradom. A ti Jeremy zanechal ten list, zrejme vedel, že ak nadíde čas, bude dôležité, aby si konal tak, ako je v tom liste napísané. Inak by ti ho tu nenechával. Keby ťa tu chceli nechať len tak, prišiel by ti to Jeremy povedať osobne. To viem naisto. A keby neprišiel Jeremy, tak by určite prišla Tamia. Viem, že jej na tebe veľmi záleží a vždy ti fandila. A kým položíš zase nejakú hlúpu a zbytočnú otázku, tak áno, poznám sa s Tamiou, dokonca sme niečo ako kamarátky, aj keď sme z úplne iných svetov. Poznám ju od prvého roka, ako sa začala učiť na Hrade. Takže nielen ty niečo strácaš tým, že sa Hrad uzavrel.“

Trevor sa nadýchol a vyzeral, akoby ho niekto nielen prebral, ale priam oblial studenou vodou. Trevor Brii nič nevyčítal, posadil sa a zobral list do rúk. Ešte raz sa na Briu pozrel a začal opatrne rozlamovať pečať. Konal veľmi pomaly a opatrne, aby hneď prestal, ak by zacítil hoci len náznak mágie, ktorá by bolo upozornením, že to nemá robiť. Nádejal sa, že Jeremy tam dal niečo ako poistku, ktorá by Trevora upozornila, ak by nebol ten správny čas na rozlomenie pečate.

Na Hrade sa Trevor naučil, že čítať a otvárať magické písmo sa nemusí vždy vyplatiť. Každé magické písmo môže mať niekoľko stupňov ochrany. Tak boli na Hrade písané magické knihy. Jedinec ich mohol čítať a predsa sa mu písmo neotvorilo. A postupne ako rástol, odrazu až neveril, že číta tie isté kapitoly, ktoré predtým už niekoľkokrát čítal. To bola takzvaná študentská ochrana. A potom tu boli uzamknuté kapitoly, ktoré ak sa predtým neodomkli správnym prečítaním predpísanej vety, tak sa jedincovi udialo pár nedobrých vecí.

Tu hrozilo, že sa Trevor nikdy nedozvie obsah listu, ktorý môže byť úplne bezvýznamný. Jeremy si z neho možno len urobil srandu, ako obvykle. Ale tiež to mohlo byť niečo veľmi závažné a dôležité. A to mohlo Trevorovi zmeniť osud. Trevor rozlamoval pečať a nič necítil. Žiadny pohyb energií, žiadna mágia. Pozrel sa na Briu a tá prikývla, aby pokračoval. Potvrdila mu, že ani ona necíti nič, čo by im bránilo pokračovať. Trevor pomaly a opatrne rozlomil pečať a čakal, čo sa stane. Obaja boli veľmi napätí. Ale neudialo sa nič. Trevor otvoril list. Pred nimi sa objavil papier, ktorý bol však v prvej chvíli prázdny. Trevora sa zmocnila panika. Tak predsa len nebol ten správny čas. No skôr, než táto panika úplne prepukla, na liste sa začali postupne objavovať slová v zlatom ozdobnom písme. Bria si presadla tak, aby bola vedľa Trevora, nahli sa nad list a začali čítať. Text bol skoro až vážny, keď vezmeme do úvahy, ako Jeremy bežne reagoval a písal.

„Trevor, ty nehodný žiak mojej úžasnej magickej jedinečnosti, takže si predsa len začul hlas Červeného Jasu a pochopil si jej hlas ako posolstvo, ktoré ti zasielam. To je veľmi dobre, ty Majster… No čo pre teba nie je dobré a predsa je to vynikajúce, je to, že nateraz sa nemáš ako vrátiť na Hrad. Jednak sa to nedá, lebo Laurence a dávno mŕtvy Veľkňaz Trygve, ktorého portrét visí v Hrade, tomu zabránili. Ono proste je vraj tak zle, že Laurence povolal mŕtveho, aby nás ochránil. No ty nezúfaj nad tým, že som ťa nezavolal späť ešte pred tým, než sme sa uzavreli a zmizli. Nezavolal som ťa nie preto, že by si si to nezaslúžil, ale preto, že tvoja cesta sa ešte neskončila. Práve teraz je čas, aby si ma opäť počúvol. Pochopil si to, čo som ti kedysi dávno povedal a to ťa priviedlo ku Grobdemu. Tie slová ti pre istotu pripomínam, pretože silne pochybujem, že si dokážeš dvakrát spomenúť na to isté: „Ak raz nebudeš vedieť, ako ďalej, tak sa vráť tam, kde si bol naposledy. Tam je ukryté riešenie. A to ti pomôže napraviť to, čo si pokazil.“ Nuž a  kde si to pokazil? Pokazil si to u Wiliho, nie na Hrade, nie u Grobdeho. Preto som ťa nepovolal späť na Hrad. Takže teraz choď spolu s Červeným Jasom k Wilimu. Ju tam posiela jej strýko a ty tam musíš ísť, pretože tam si pokazil svoju cestu. Tak vidíš, tu je tvoja šanca napraviť to, čo si pokazil. Toto je tvoja šanca raz sa možno vrátiť na Hrad – ak to vôbec prežijeme.“

„Trevor, všetkých nás čakajú ťažké časy a ty ešte po ceste veľakrát vrazíš hlavou do trámu, ako v ten deň, keď si prišiel do Hradu. Či už narazíš svojou vinou, alebo preto, že ťa to má niekam posunúť. Preto sa ešte veľakrát ocitneš v takej tme, ako vtedy pri portréte Veľmajstra Izguna.“

„No pamätaj si, že nech to bude pre teba akokoľvek ťažké, tak smrť nikdy nebude tvojím vykúpením. Jedine pokračovanie v ceste ťa môže vykúpiť. Nikdy neprestaň kráčať vpred. Ani vtedy, keď jediným vyslobodením od útrap by mala byť tvoja smrť.“

„Alebo ak chceš žiť naveky tak, ako žiješ teraz, bez nejakých útrap a v pokoji, no nikam sa významne neposúvať a zabudnúť na možnosť chabej, ale predsa len možnosti vrátiť sa na Hrad, tak zostaň tu u Grobdeho. Tu ešte dlho bude pokoj a mier. No ak všetko pohltí ničota, tak to raz príde aj sem a bude jedno, že tu čas stojí.“

Jeremy“

Trevor prekvapene pozrel na Briu a videl, že rovnako prekvapená je aj ona. Opäť to však bola Bria, kto sa prvý ozval.

„Ako mohol Jeremy vedieť, že ma strýko pošle plniť úlohy k Wilimu? A ako mohol vedieť, že za tebou prídem a že spolu otvoríme ten list? Trevor, neviem čo sa tu deje. Viem len, čo všetko musím urobiť, či sa mi to páči alebo nepáči. Viem, že k Wilimu musíme ísť my obaja a musíme tam obaja žiaľ niečo prežiť…. Hmmm teda hlavne ty. Ja potom pôjdem inam, ako ty. Ale ako toto mohol Jeremy vedieť? Iba ak sa stretli s mojím strýkom a dohodli sa na tom. No môj strýko nie je typ, čo chodí po návštevách a ani často návštevy neprijíma. Takže úprimne, Trevor, už sa v tom strácam aj ja.“

Trevor sa zamyslel a rekapituloval si v hlave to, čo vedel. Znovu a znovu čítal Jeremyho list. Nakoniec, akoby bol v myšlienkach niekde úplne inde ako Bria, sa ozval:

„Myslíš si, že Laurence skutočne dokázal povolať späť Veľkňaza Trygveho? Ak má Laurence takú moc, ak má Trygve takú moc, prečo nečelia tomu, čo sa deje? Prečo premiestnili Hrad? A čo ostatní Veľkňazi? Prečo nebojujú? A prečo ja, obyčajný Majster, mám byť v tomto dôležitý, keď Veľkňazi najvyšších úrovní zmizli? Majster nikdy nedosiahne na ich úroveň, ak nemá zasvätenia a ich skúsenosti, vedomosti a čo ja viem čo ešte. Je to divné. Ako je možné, že toto Jeremy vedel? Ako to, že vedel, že prídeš za mnou? Čo si mi ešte nepovedala? Niečo mi tajíš a ja chcem vedieť, čo. Inak nikam nejdem! Nenechám zo seba robiť hlupáka, ktorého si niekto posúva, ako sa mu zachce!”

Bria sa pozrela vážnym pohľadom na Trevora. Chvíľu bola ticho a uvažovala, koľko mu toho môže povedať. Nakoniec sa rozhodla:

„Trevor, dostala som úlohu od strýka, aby som Ti ponúkla možnosť odísť so mnou k Wilimu. Ak by si so mnou nešiel, ja mám ísť aj tak a plniť si tam svoje úlohy, ale bez toho, aby si ty v tom hral nejakú úlohu. Ak pôjdeš, prežijeme tam spolu určitú dobu, no ja potom odtiaľ žiaľ pôjdem preč, bez teba. Ty musíš pokračovať vo svojej ceste už bezo mňa. Viac ti nemôžem povedať. Je mi to ľúto, ale nemôžem. Stratil by sa zmysel všetkého, keby som ti povedala viac.“

Trevor sa zamračil, v hlave už mal úplný chaos a teraz ešte počuje, že zase nemá a nesmie nič vedieť. Opäť  sa dostával do emočnej vývrtky, ale nakoniec sa ovládol. Uvedomil si, ako to naposledy dopadlo u Wiliho. Začal chápať, že Bria mu otvorene hovorí asi aj viac, ako mala v úmysle a ako mala od toho tajomného strýka povolené. Ona je tiež v celom tomto skôr obeť. Položil teda aspoň otázku, ktorá mu vírila v hlave:

„A kto do Succúb je tvoj strýko, že má moc o nás takto rozhodovať?“

Bria chápala Trevorove rozčarovanie, aj jeho hnev. Sama ako Kerčanka by vedela aj viac dať najavo, že sa jej niečo nepáči. No napriek tomu mu musela odpovedať tak, že mu vlastne nič viac neozrejmí.

„Tak toto ti tiež nemôžem prezradiť. Môjho strýka osobne pozná veľmi málo jedincov. Jediné, čo sa o ňom vie, je to, že existuje. Možno sa raz naskytne príležitosť a vy dvaja sa stretnete. No dovtedy ti o ňom viac nemôžem povedať. Je to proste strýko, ktorý zrejme vie, prečo ma týmto poveril. Ja mu verím a pôjdem k Wilimu.“

Vtom si obaja všimli, že okolo prechádza zamyslený Grobde. Ako na povel vstali a vybrali sa k nemu. Grobde si ich všimol a tak sa pristavil. Než mohli čokoľvek povedať, prvý sa ozval Grobde. Mal však v tvári ustarostený výraz, ktorý uňho nikdy predtým nevideli. Stále chodil skôr s flegmaticky pokojnou tvárou spokojného hostinského, ktorý nevidí dôvod rozčuľovať sa. Bez toho, aby mu niečo stihli povedať, Grobde začal hovoriť:

„Á tu ste. Už všetko viem, súhlasím, choďte obaja a pozdravte odo mňa Wiliho. Choďte tade tým priechodom!“

Ukázal za ich chrbát, odkiaľ prišli. Bria aj Trevor sa otočili a namiesto výklenku, kde sedeli, tam teraz bol otvorený malý dimenzný priechod. Bol dosť veľký na to, aby ním mohli prejsť. Grobde váhajúceho Trevora aj Briu jemne posotil so slovami, aby už šli. Oni sa bez ďalšieho uvažovania pohli smerom k priechodu a prešli na druhú stranu.

A než sa stihli spamätať, odrazu boli zo Siene svetov preč a priechod sa uzavrel. Bria aj Trevor boli zaskočení, ako rýchlo sa situácia vyvíjala. Bol to len moment a odrazu boli na lúke, pred nimi boli batohy s ich osobnými vecami, ktoré si ani nestihli pobaliť. Tak sa len bez slov poobzerali okolo seba, pozbierali si svoje veci a pobrali sa rovno za nosom.