Laurence ticho sedel a fajčil. Sedel takto už asi dve hodiny a uvažoval. Bol sám vo svojej pracovni, v časti, kde sa zvykol stretávať so širším portfóliom svojich kolegov. Prvý krát po veľmi dlhej dobe zvolal kolégium a nebol naňho materiálne pripravený. Laurence sa na kolégiách vždy snažil byť stručný a vecný, aby nikoho nezdržiaval. Preto si zvykol pripraviť písomné podklady, aby si ich každý mohol naštudovať a vecne sa k nim vyjadriť. Najmä Veľkňaz Núbia sa neustále niekam ponáhľal a pri spomienke na vety, ktoré od neho zakaždým odzneli, sa Laurence pousmial: „Máme ešte niečo na prebratie? Lebo ak nie, ja by som išiel.“

Laurence niekoľko posledných mesiacov často takto sedel vo svojej samote a uvažoval nad každým jedným vyšším kolegom, Majstrom, aj každým členom ich spoločného Hradu. Už dlhší čas upadal do samoty a svojich vlastných myšlienok. Niekde v tom všetkom hľadal odpoveď na otázku, čo sa stalo, prečo sa to stalo a ako ďalej. Nakoniec túto odpoveď našiel a teraz bolo dôležité sprostredkovať ju kolegom tak, aby to pochopili nielen mozgom, ale aj svojím vnútrom. Laurence si uvedomoval, že toto je jeden z kľúčových bodov k tomu, aby dokázali zachrániť ich spoločný domov. Preto bolo dôležité diskusiu, ktorá ho čakala, plynulo doviesť k tomuto kľúčovému bodu.

Odrazu ho zo zadumania vytrhlo, že sa mu niekto prihovára. Boli to kolegovia, ktorí medzitým prišli do jeho pracovne. Nikto sa nepozastavil nad tým, že si ich Laurence nevšimol. Všetci si plne uvedomovali vážnosť situácie.

Najprv sa slova ujal Laurence. Kolegov u seba privítal a poďakoval, že si našli čas. Následne im vysvetlil, že sa nezišli úplne všetci preto, že najprv chce určité veci prebrať v užšom kolektíve a až následne informovať neprítomných emeritných kolegov a ostatných kolegov a obyvateľov Hradu. Potom pokračoval:

„Kolegovia, ako už všetci viete, umiestnil som Hrad mimo čas a priestor. Viem, že kolegyňa Tamia vás o tomto mojom rozhodnutí vopred informovala, ale predpokladám, že k tomu budete mať nejaké otázky. A musíme sa zároveň poradiť, ako budeme postupovať ďalej.“

Nastalo ticho. Vážnosť situácie bola citeľná a nikto z prítomných ešte nič takéto nezažil. Niečo podobné sa už síce v minulosti stalo, ale bolo to tak dávno, že to už mnohí považovali len za starú povesť. Niektorí prítomní si potichu pripálili fajky a cigarety. Každý bol chvíľu zadumaný a akoby čakali, kto prvý zareaguje. Nakoniec ticho prelomil Veľkňaz Núbia.

„Laurence a naozaj bolo nutné pristúpiť až k takémuto kroku? Nedalo sa tomu nejako predísť?“

V ten moment sa všetky pohľady upreli na Laurenceho a všetci čakali, čo povie. Odkedy toto všetko začalo, Laurence si s vyjadreniami vždy dával na čas. Nereagoval spontánne ako predtým. Najprv chvíľu mlčal a zbieral myšlienky. No donekonečna mlčať nemohol. Situácia bola taká, že ani sám nevedel, ako a koho nepriateľ svoju silou už postihol a kto z prítomných bude reagovať pod vplyvom cudzej sily v domnienke a presvedčení, že nie je nikým a ničím ovplyvnený. Toto bol v tejto chvíli najväčší Laurenceho problém. Nevedel, kto, ako veľmi a odkedy je pod vplyvom sily Prázdna a nakoľko to bude do ich životov zasahovať. Dokonca v tomto smere nevedel posúdiť ani sám seba. Určitý drobný vplyv sa na ňom jednoznačne podpísal, uvedomoval si, že koná a reaguje trošku inak, ako obvykle. Videl, že to zasiahlo aj kolegov, ale nevedel určiť, u koho to do akej miery preniklo do vnútra. Každý jedinec reaguje trošku na rovnaký podnet trošku inak. Tieto úvahy však teraz potlačil do úzadia a odpovedal:

„Kolega, musel som to urobiť. Nemal som na výber, ak som nás chcel ochrániť.“

S touto odpoveďou sa samozrejme Núbia neuspokojil a hneď položil doplňujúcu otázku:

 „Dobre, ale prečo nevieme, čo sa deje? Prečo nám to na rovinu nepovieš? Urobiť takéto rozhodnutie nie je len tak. Všetci vieme, že sa Tiene pohli, ale nemyslím, že toto bol tvoj jediný dôvod.“

„Máš pravdu, nebol to jediný dôvod,“ zareagoval Laurence a pokračoval:

„Vypukla vojna vo všetkých paralelných svetoch súčasne, ale v každom svete je v inej fáze. Prechádza to aj na fyzické svety a planéty všade okolo nás. Všetci musia bojovať, ako vedia a my dokážeme bojovať a chrániť sa najefektívnejšie tu – mimo čas a priestor. Tu je najmenší dosah síl Prázdna na vás, na nás všeobecne. Preto som zvolil túto formu a preto som nás ukryl sem.“

Tentoraz si slovo zobral Veľkňaz Abrel. Abrel bol vysoký, štíhly Veľkňaz, ktorý vzbudzoval medzi študentmi rešpekt už len tým, že sa niekde zjavil. Nebol nejako obzvlášť iný ako ostatní, ale z nejakého dôvodu z neho mali študenti miestami až strach. Málokedy sa usmial a málokedy žartoval. Aj študenti sa v jeho prítomnosti báli čo i len pousmiať, nieto ešte zasmiať. Obvykle sa pohyboval pomaly, až majestátne a dával najavo, že sa nikdy nikde neponáhľa. Keď vošiel do učebne, prítomným len blahosklonne mávol rukou na pozdrav, posadil sa a rovno prešiel k téme. Po väčšine otázok, ktoré položil, atmosféra v učebni vždy zhustla. No medzi študentmi boli aj takí, ktorí naňho nedali dopustiť. Tým sa ostatní smiali, že sú masochisti. Abrel na rozdiel od ostatných učiteľov vždy tvrdo vyžadoval, aby sa každý na výučbe správal striktne podľa bontónu a pravidiel Hradu. O oficiálnych ceremóniách už ani nehovoriac. Ani počas prestávok vo výučbe nestrpel, aby sa niekto zaoberal niečím iným, než aktuálnou témou.

 „A prečo si to urobil bez toho, že by si sa s nami poradil?“ opýtal sa Abrel.

„Pán kolega, Laurence o tom hovoril so mnou a ja si myslím, že to bolo správne rozhodnutie,“ ozvala sa vzápätí Tamia.

 „No a prečo sme na tom nerobili spoločne? Prečo si to robil úplne sám? Síce sa hovorí, že údajne sám Trygve vstal z hrobu, aby ti pomohol s týmto úkonom… Inak uznávam, že to bol parádny výkon, ale aj tak to celé považujem za prehnané. Nehovoriac o tom, že sa po Hrade šíria reči o Trygvem a ty na to nereaguješ. Skrátka si myslím, že si to robiť nemal a že to bol unáhlený krok,“ pokračoval Abrel.

Laurenc počas Abrelovho monológu nepohol ani brvou, no čo sa dialo v jeho vnútri, bolo ťažké odhadnúť. Vedel, že musí kolegom svoje konanie vysvetliť, ale v tejto chvíli je prvoradé zachovať pokoj a nevnášať do diskusie žiadne emócie. Tie by zrejme pochádzali práve z vplyvu Prázdna.

 „Pán kolega, ja to nepovažujem za unáhlené. Ako Najvyšší Veľkňaž niekedy musím prijímať rozhodnutia aj sám a ty so mnou nemusíš súhlasiť, ale takto to teraz je my sme tu v prvom rade preto, aby sme ochránili to, čo máme. Ak to nedokážeme, stratíme všetko – nielen tento Hrad, ale aj tento svet. Sme tu hlavne na to, aby sme tento svet a krajinu, v ktorej sme, chránili pred negatívnymi dopadmi.“

Abrel sa však nedal a oponoval:

„Podľa mňa sme mali na výber aj iné riešenia. No ty si bol opäť raz rýchly a teraz sa nám možnosti zužujú. Teraz tu akože budeme ukrytí a počkáme, kým to prejde? Alebo budeme odtiaľto vysielať strážcov? A čo bude so spojením s domovskou paralelou? A ako je to s Trygvem? K tomu sa prečo nevyjadruješ?“

Laurence sa nadýchol, aby mohol odpovedať. Cítil v sebe jemnú podráždenosť a tak si sám pre seba pripomenul, že teraz je dôležité zachovať pokoj a rozvahu. Kým ale stihol reagovať, Tamia sa ozvala dôraznejším tónom, než bolo u nej obvyklé:

„Abrel, čo keby si už prestal mať nejaký problém na každé riešenie? Bolo potrebné to urobiť, tak sa to urobilo. Začala sa vojna a nikto jej nedokázal zabrániť, tak musíme chrániť to, čo máme. Skúsme riešiť to, ako sa z toho dostať s čo najmenšími stratami, dobre?“

Abrel sa podráždene napriamil v sede:

„Ja len kladiem opodstatnené otázky. A začínam mať dojem, že som tu jediný, kto má ešte svoj názor.“

Laurence sa znovu zhlboka nadýchol a vydýchol. Zdvihol obe ruky nad hlavu, aby na seba upútal pozornosť a utíšil narastajúce napätie. Potom, akoby ignoroval Abrela a Tamiu v ich výmene názorov, sa otočil na Veľmajsterku Káali a opýtal sa, ako sú strážcovia pripravení na to, čo sa deje.

Kým sa však posunieme ďalej, predstavme si bližšie Veľmajsterku Káali. Bola strednej postavy, neurčitého veku. Čierne vlasy jej siahali pod plecia a bola neskutočne tichá. Ak náhodou na zasadnutiach Kolégia prehovorila viac ako jednoslovne, bolo to pre všetkých prekvapením. Obvykle si vystačila so slovami „áno, nie, súhlasím, nesúhlasím, neviem, zistím, vybavím“. Okrem toho bola extrémne nenápadná. Občas si ju v miestnosti nikto ani nevšimol, kým sa neozvala. Kedysi dávno začínala v Hrade ako každý bežný študent, ale časom si Laurence všimol, že sa profiluje ako správny Strážca a tak jej navrhol, aby nepokračovala v klasickej výučbe, ale aby sa zamerala týmto smerom, a ona súhlasila. Keď postúpila na úroveň Veľmajstra, stala sa šéfkou všetkých Strážcov Hradu. Z tejto pozície sa od nej samozrejme vyžadovalo aj viac, než jednoslovné odpovede, no po ukončení diskusie, ktorá sa priamo týkala jej kompetencií, sa vždy opäť stiahla do seba a potichu pozorovala všetkých a všetko. Na Laurenceho otázku odpovedala teraz až neobvykle obsiahlo:

„Strážcovia všetkých úrovní sú aktívni, dokonca aj Veľmajstri v dolných archívoch. Veľmajstri aj Veľkňazi v hrobkách sú prebudení a pripravení na boj. Vonkajšie úrovne strážcov už zaznamenali niekoľko drobných bojov predtým, než si nás preniesol sem mimo čas a priestor. Zaútočili na nás Tiene z cudzích paralel. Všetko sme však zvládli a útok sme odrazili. Teraz sa zdá, že je pokoj, ale sme stále v strehu. Vydala som pokyn, že okrem teba a Tamie nikto nesmie dnu ani von. Teda, pridala som k tomu ešte Fantusa, jemu som udelila výnimku, keďže predpokladám, že ho budete chcieť vpustiť do Hradu, ak nás tu dokáže nájsť.“

Tieto informácie všetkých zaujali, no prvý sa začal pýtať opäť Laurence. A tu začala byť debata podobná typickým rozhovorom s Veľmajsterkou Káali.

„Káali, prečo si mi nepovedala o tých „drobných bojoch“, či ako si ich to nazvala?“

„Nepýtal si sa.“

„To sa mám zakaždým pýtať, či nás niekto nenapadol? Nabudúce mi daj okamžite vedieť!“

„Dobre.“

„Je ešte niečo, čo by sme mali vedieť, alebo niečo, čo by si mi mala povedať len medzi štyrmi očami?“

„Nie.“

„Všeobecnú energetickú ochranu a energetické pasce okolo Hradu si aktivovala?“

„Samozrejme.“

„A neviditeľní strážcovia v stenách sú predpokladám tiež aktívni. Pridelila si ich aj prítomným kolegom, aby ich chránili a pritom zachovali stav neviditeľnosti?“

„Áno a áno.“

„Dobre, ďakujem…. Ech. No.. Kolegovia, myslím, že teraz vidíme, aké dôležité bolo, aby som nás chránil. Ak máte voči tomu ďalšie námietky, môžete mi ich predniesť, keď toto celé skončí a ak to prežijeme.“

Po týchto Laurenceho slovách sa Káali posadila do tureckého sedu a stiahla sa do seba. Znovu pôsobila tak, akoby ani nebola v miestnosti a už len potichu všetko pozorovala. Ostatní uvažovali nad tým, čo práve počuli a čo to pre nich znamená. Tamia sa pozrela na kolegov a nikomu a zároveň každému zamyslene adresovala slová:

„Prečo sme takí oslabení, že ako strážcovia krajiny a sveta zlyhávame? Dokonca aj v Hrade, ak neberiem vnútorných strážcov Hradu, zlyhávame…“

Práve týmto sa Laurence vo svojej mysli zaoberal už veľmi dlho a na túto otázku našiel odpoveď. Preto bol rád, že podvedomá telepatia medzi ním a Tamiou stále funguje. Čakal na správny moment, aby sa v debate k tomuto vyjadril. Nevedel odhadnúť, či ho kolegovia v súčasnom rozpoložení správne pochopia. No bolo dôležité sa o to aspoň pokúsiť.

„To, čo nám chýba, kolegovia, je viera. Nie viera v Boha, či bohov, ale viera v nás, v to, kým sme a čo predstavujeme. Musíme v sebe obnoviť vnútorný hlas, ktorý nás vždy viedol. Keď neveríme sami v seba a ideme ďalej len zo zotrvačnosti, sami ničíme to, čo sme budovali. Musíme udržať náš Hrad ako útočisko pred vojnou, ktorá sem prichádza. Ak neobnovíme svoju silu, tak ako strážcovia tejto krajiny zlyháme. Vojna prejde aj na fyzickú úroveň a bude mať vážne dopady. Hrad je ale ohrozený aj zvnútra a  musíme zvládnuť časť nášho boja tu. Ak o Hrad prídeme, už nikdy svoju jednotnú silu neobnovíme. Možno to sem-tam nejaký jedinec v budúcnosti dokáže, ale sám nezmôže nič. Preto sa musíme vzchopiť a chrániť to, čo celé generácie pred nami budovali. Inak budeme len bezdomovci túlajúci sa od jedného prístrešku k druhému. Možno ešte rok či dva to budeme nejako zliepať, ale nakoniec sa každý niekam uchýli a nájde si iný domov. Ale ako celok zanikneme, pretože už nebude nič, čo by nás spájalo. Toto je náš skutočný domov. Teraz, pod vplyvom okolností, väčšina z nášho druhu stratila samých seba, vnútorný hlas u nich zmĺkol. Našťastie ešte aspoň mozog nám hovorí, že treba vydržať. No nepriateľ je tu, je aj v nás samých a my sa mu musíme spoločne postaviť. Musíme v sebe prebudiť vnútorný hlas a tým aj vnútornú silu.“

V miestnosti nastalo vážne ticho. Laurenceho slová sa každého z prítomných nejakou formou dotkli. Karja, Aton, Dax, Wugan a ďalší sedeli a zamyslene pozerali pred seba. Možno až na Veľkňaza Núbiu, o ktorom sa v zákulisí Hradu úsmevne hovorilo, že je ako z teflónu, lebo sa od neho všetko odrazí. No aj on nehybne sedel s vážnou tvárou a pritom pozoroval reakcie kolegov. Čo mu však chodilo hlavou, sa nedalo odhadnúť. Laurence si ho všimol a pohľadom ho vyzval, aby sa vyjadril. No Núbia neostal svojej  povesti nič dlžný a predniesol svoje obvyklé slová:

„Máme ešte niečo na prebratie, kolegovia? Lebo ako nie, tak ja by som išiel.“

Toto vyviedlo z miery každého. Kňažná Karja pri týchto slovách takmer podskočila. Karja bola mohutnejšej postavy a svoj hlas vedela poriadne používať, keď bolo treba. Vrhla na Núbiu nahnevaný pohľad. Treba dodať, že ak sa raz Karja do niekoho pustila, používala v návale zlosti veľmi podivné slovné spojenia. Za bežných okolností bola dobrosrdečnej povahy a rada sa smiala, ale ak sa nasrdila, aj duchovia radšej zmizli z jej dosahu.

„Tak to snáď nie! Takýto ignorant už nemôžeš byť ani ty! Ja viem, že každý sme iný, ako napríklad tu môj drahý Abrel, ktorý ako hovorí Tamia, má problém na každé riešenie, ale toto čo si predviedol, je už aj na mňa veľa. Ty starý plesnivý kocúr, kde si doteraz sedel, keď nechápeš vážnosť situácie? Ja tu už dobre že nerodím z toho všetkého biele veveričky a ty k tomu povieš len svoje obvyklé – to je všetko? Ešte aj Laurenceho mŕtvy netopier prejavil viac empatie ako teraz ty. Keby si bol Najvyšší Veľkňaz, tak by si sa po útoku išiel Tieňov do paralely opýtať, či majú ešte niečo k danej téme, aby si mohol ísť ďalej?!“

Núbia ostal zaskočený, akoby bol niekde inde. Pokojne sa opýtal, prečo sa Karja tak rozčuľuje, veď on to nemyslel v zlom. Mal pritom taký nevinný výraz, že keď to Karja uvidela, aj napriek vážnosti situácie prepukla do hlasného smiechu. O dve sekundy sa už smiali skoro všetci. Chtiac či nechtiac tým Núbia dosiahol presne to, čo bolo potrebné. Atmosféra sa uvoľnila a všetci sa na seba pozerali akoby novými očami. Niektorí síce so zdvihnutým obočím krútili hlavou nad nevhodnosťou tejto reakcie, ale dôležité bolo, že napätie pominulo a kolegovia sa opäť dokázali spolu zasmiať tak, ako v časoch, keď neboli problémy. Smiech sa pomaly utíšil a Karja pokračovala už pokojným hlasom:

„Laurence, prepáč, že som tu na tohto starého kocúra tak nakričala, ale dovoľ mi teda pokračovať, kým sa to kolegom všetko uleží v hlavách. Máš, alebo máte spolu s Tamiou nejaký návrh, ako to vyriešime? Ako obnovíme to, čo bolo dávno stratené, čo bolo vpísané do našich duší?  Všetci chápeme, že musíme obnoviť to, čo sa písalo pomaly a nie hrubým písmom.“

Karja hovorila trošku záhadnými slovami a tak si teraz vysvetlime, na čo narážala. Hovorila o poslednej noci posledného tvora na planéte Zem…

Je tmavá a strašne tichá noc posledného žijúceho tvora na planéte Zem. Smrť. Zasiahla celú planétu Zem. Na planéte Zem zostal už len jeden žijúci tvor. Človek. Posledný a jediný žijúci tvor, ktorý prežil. Sedí v starom domci, za ktorým sa rozprestiera mŕtvy les. Pred domcom mierny zráz s cestičkou do mŕtvej dediny. Sedí za prastarým stolom, na ktorom bliká posledná svieca a pred ňou veľká prastará kniha, ktorú číta. Niekde v diaľke, v mŕtvej dedine, sa rozozvučal zvon odbíjajúci polnoc. Sviečka zablikala a začala dohárať. Za posledným žijúcim človekom na planéte Zem sa tíško otvorili dvere.

Sviečka zablikala a dohorela. Posledný žijúci tvor Zeme, človek, tíško zomrel. Kniha života a smrti ostala nedočítaná.

A ja sa ťa pýtam – chceš toto dopustiť? Chceš, aby naša planéta skončila takto? Ak nie, tak pre to niečo urob. Máš na to. Pýtaš sa, ako? Pozri si úvod. A ten, čo sa rozprestrel na vzduch, sa znova zhmotní a pomôže ti. Stačí, ak ma zavoláš. Pretože som bol, som a budem – Ten, kto bol, je a bude. Hoci aj ako vzduch. Nájdeš ma? A čo ak nie? Čo ak ma nenájdeš? Ak zmeškáš a ja tu už nebudem, nájdi pôvodné slová. Použi prvú z prvých viet. A nájdi to, čo už nie je. Privolaj to, čo zaniklo. Obnov to, čo sa napísalo pomaly a nie hrubo. Obnov to, čo napísal ten, kto to písal.

Chápať tieto vety sa žiaci v Hrade učili niekde na druhom alebo treťom stupni. Všetci prítomní vedeli, že z  textu, na ktorý Karja odkazovala, sú dôležité posledné dve metaforické vety. Tamia sa pousmiala na Karju. Tamia bola drobnej postavy a napriek tomu, že boli fyzicky veľmi odlišné, v súkromí boli tieto dve kolegyne veľmi dobré kamarátky.

Tamia dala Laurencemu pohľadom najavo, že chce reagovať.

„Kolegovia.. Všetci vieme, že náš svet je plný energie. Aj my sme sa v úvodoch najprv učili vnímať prírodu, potom ovládať svoju energiu a energiu okolia. A k tomu sa musia vrátiť aj študenti a Majstri. Znovu sa ponoriť do vnútorného ticha. Ak ostanú ticho, ak nebudú určitú dobu s nikým hovoriť, začnú postupne vnímať Svet Ticha. V ňom začnú postupne znovu cítiť aj náš svet, našu prírodu. Potom svety vo svete. Budú opäť vnímať paralelu. A verím, že potom im všetko znovu začne dávať zmysel. Myslím, že toto bude dobrý začiatok…. Ak sa dostanú na inú úroveň bytia, nachvíľu získajú odstup a nadhľad… Laurence, prosím, doplň ma…“

„Doplním kolegyňu Tamiu – musíte študentom pripomenúť nasledovné skutočnosti“:

Po prvé – ak urobia to, čo teraz Tamia hovorila, znovu pocítia, že žijú vo svete mágie.

Po druhé – potom pochopia aj vesmír a to, že je plný energie, z ktorej vedia čerpať silu. Že je to posvätný priestor, ktorý sme my všetci povinní chrániť pre generácie, čo prídu po nás. Pochopia, že sú tam aj svety, ktoré nevidíme, ale sú pre nás bytostne dôležité. Tam je aj špirála duší.

Po tretie – musia opäť pochopiť hmotu a silu v nej ukrytú. Potom začnú cítiť bytosti ukryté v hmote, ktoré tú s nami žijú v symbióze. Aj oni nás budú na svojej úrovni chrániť tak, ako aj my musíme z našej úrovne chrániť ich.

Po štvrté – všetci sme sa akosi odpojili od všetkého, čo nás spája a tým sme sa odpojili aj sami od seba. Takže sa nás ľahko dokáže zmocniť cudzia sila a ovládať naše reakcie.

Po piate – jediná cesta, ako z toho von, je opätovné spojenie s prapodstatou toho všetkého. Treba sa dostať opäť na úroveň spojenia s týmito silami. Len tak získame stratené a aj v študentoch sa oživí to, čo sa písalo pomaly a nie hrubo.

A nakoniec im pripomeňte to, čo učím študentov hneď od úvodu – že najťažší boj je boj so sebou samým.

Každý, kto ešte nemá Majstrovský alebo Veľmajstrovský znak Hradu, ho teraz dostane. Bude to ich osobný amulet na ochranu pred týmito silami. Keď potom dosiahnu úroveň Majstra, tento znak im ostane. V centrálnej učebni spoločne naakumulujeme silu, ktorá bude pôsobiť ako filter. Keď bude zle, študenti sa len dotknú znaku, vyslovia mantru a prenesú sa do tejto časti Hradu. Ostatné sa udeje samé. Sila, ktorú tam umiestnime, ich očistí od negatívnych vplyvov a nabije. Samozrejme v závislosti od toho, ako kto bude schopný sa na to miesto napojiť. Tí, čo už znaky majú, nech mi ich donesú a naprogramujem ich. Toto urobíme aj pre neaktívnych kolegov.

To je nateraz asi všetko. Ak máte nejaké otázky, pýtajte sa.“

„Ale tie znaky nebudú môcť používať na oficiálnych stretnutiach ako Majstri.. Či ako to myslíš?“

Bola to možno nateraz nepodstatná technická otázka, ktorú položil Veľkňaz Abrel, ale z jeho strany bola logická, keďže bol zodpovedný za dodržiavanie tradícií a zákonov v Hrade. Laurence ho uistil, že tento znak nebude znamenať príslušnosť k majstrovskému stupňu, ale budú ho nosiť skryto, ako osobný amulet. Nasledovala ešte debata o detailoch, ako správne aplikovať v Hrade päť bodov, ktoré Laurence predniesol. Keď si to všetko ujasnili a rozdelili si úlohy, slova sa opäť ujal Veľkňaz Núbia:

„Laurence, ešte mám jednu otázku. Už to tu naznačil kolega Abrel, ale aj ja by som bol zvedavý… Ako je to s tým dávno mŕtvym Najvyšším Veľkňazom Trygvem? Naozaj okolo toho podivne mlčíš a pokiaľ viem, celý ten prenos Hradu si nerobil s Tamiou, ako obvykle zvyknete. Tak ako to teda je? S kým si to robil?“

Laurencemu bolo jasné, že síce nevie odkiaľ, ale o Trygvem sa už niekto dozvedel a dostalo sa to von. Kým odpovedal, opýtal sa:

„A odkiaľ sa dostala von informácia, že som to robil s Trygvem? Odpoviem vám, ale najprv ma zaujíma, odkiaľ to prišlo.“

Na Laurenceho prekvapenie sa ozvala Káali:

„Ehm.. To ja.“

„Ty? A ty odkiaľ vieš niečo o Trygvem?“

„Stretla som ho.“

A Káali sa odmlčala, akoby tým bolo všetko jasné.

„Kolegyňa, prosím ťa, dalo by sa to vysvetliť trošku normálne a obšírnejšie?“

„Dalo. V ten deň, keď ste robili ten presun Hradu, som zachytila pohyb niekoho, koho som nepoznala, ale bol mi povedomý. Tak som išla zistiť, kto sa nám tu len tak pohybuje po Hrade. Potom sme sa rozprávali a bola to taká debata… No asi ako s Jeremym v staršom vydaní. Ešte ma aj stihol sfúknuť, že som ho hneď nespoznala, keďže jeho portrét visí u teba v pracovni. A pomedzi to som sa dozvedela, čo sa deje. Mlčala som o tom, ale niektorý z kolegov Strážcov nás zrejme videl a povedal o tom dôverne Majsterke Ambrii. Tá sa ma na to opýtala a ja som jej to nepotvrdila, ale ani nepoprela. Čím som jej to vlastne asi potvrdila.“

Laurence sa usmial. Aj keď Trygve pôvodne chcel, aby sa o jeho existencií nikto nedozvedel, tak tým, že sa viditeľne prechádzal po Hrade, to vlastne poprel a tak mohol Laurence o celej veci hovoriť. Vysvetlil kolegom, ako je možné, že sa tu vôbec Trygve zjavil, aj keď mal byť dávno mŕtvy a má aj svoj hrob na pohrebisku Hradu. Kolégium týmto dostalo nový impulz a debata pokračovala ešte veľmi dlho. Na záver si podelili úlohy a plní novej energie sa pobrali do útrob Hradu riešiť veci tak, aby budúcnosť Hradu bola zaliata slnečnými lúčmi a nie ťažkými búrkovými mračnami a hlavne, aby svojím kúskom prispeli k tomu, aby vojna neprešla do fyzickej roviny svetov.