Trevor i Bria sa odrazu po celodennom kráčaní zastavili, lebo pocítili veľkú únavu. Nemali jasný cieľ cesty, akým smerom hľadať Wiliho, a tak šli len tak vpred s tým, že niekam dôjdu, tam, kam ich osud zaveje. Obaja preto prakticky v ten moment, ako si zložili hlavy, aj zaspali.

Po dlhom spánku ich zobudil hlas hlasného spevu, ktorý sa ku nim blížil. Vtom uvideli malé stádo kôz a pastiera, ako kráčajú ku nim. Obaja vstali a spoznali, že ten, kto ku ním kráčal, bol náš kozí muž a mág v jednom Wili. Keď ku nim prišiel, usmial sa a oslovil ich: „Vitaj Bria i Ty, Trevor – dáte si niečo na jedenie?”

Medzitým ako toto hovoril, vytiahol zo svojej zázračnej kapsy syr, chleba a vodu. Nevedno celkom, odkiaľ to vytiahol, pretože navonok kapsa vyzerala úplne prázdna.

Trevor i Bria boli trochu zaskočení, pretože Wili sa správal, akoby sa večer rozlúčili a ráno po prebudení sa opäť stretli. Wili nedával najavo nejaký hnev a či výčitku smerom ku Trevorovi.

Trevor sa preto Wilimu prihovoril a Wili sa naňho pozrel a pozorne počúval. Medzitým si však všetci posadali a Wili prestrel skromné jedlo.

Trevor sa Wilimu úprimne ospravedlnil za to, ako odišiel od neho. A Wili len prikývol a povedal, že je to za nimi a teraz je na Trevorovi, ako bude ďalej jeho cesta pokračovať.

Aj Bria sa pridala do rozhovoru a povedala, že ju posiela strýko. Wili opäť reagoval tak, akoby bolo všetko jasné a odpovedal, že o nej vie a že spolu nejakú dobu strávia. A potom by mal Trevor ísť ku Kornélii a Bria sa bude musieť zariadiť podľa okolnosti a toho, aké pokyny jej pošle strýko.

Všetci traja sa dosýta najedli a Wili ich potom vyzval, aby šli s ním, lebo ich čaká dlhá cesta tam, kam má on namierené, a dodal:

„Viete, Grobde Vás preniesol hodný kus inam, ako som táboril, preto som Vás včera už pred zotmením nezastihol. A tam, kde sa chcem utáboriť, kde budeme bivakovať, je to poriadny kusisko cesty. A musíte si aj príbytok pripraviť. Takže hor sa na nohy a poďme. A ešte vám musím oznámiť, že snažte sa všetko, čo sa tu teraz naučíte, dostať do svojich hláv, lebo nevieme, koľko času nám ostáva na to, aby sme mali pokoj a pohodu na učenie. Blíži sa vojna a neviem, v akom rozsahu a kde tá vojna zasiahne. No predpokladám, že zasiahne aj nás tu, skôr či neskôr. Čím neskôr to bude, tým lepšie pre nás, lebo sa stihnete čo-to naučiť. Možno sa naučíte aj niečo, čo v tej vojne aj reálne použijete.“

Trevor i Bria mlčali. Nijako nereagovali na tieto Wiliho slová, pretože toto si už obaja uvedomili a včera sa o tom i oni dvaja rozprávali. To, čo sa odrazu po návšteve Tieňov nenápadne no predsa jasne začalo diať v ich okolí, jasne nasvedčovalo tomu, že začala vojna. Len netušili, v akom rozsahu a kde. Veď nakoniec ukrytie Hradu bola jasná správa vojny. Toto by sa totiž nikdy neudialo počas mieru. A tak len potom ticho kráčali a tu a tam si niečo povedali viac-menej k tomu, čo videli okolo seba. Až popoludní dorazili na miesto, kde sa rozhodol Wili, že bude ich miesto, kde sa usadia.

Pred prácou sa opäť posilnili a potom sa pustili do príprav ich dočasného obydlia, kde budú bývať, kým tu budú u Wiliho. Potom im Wili poprial dobrú noc a pobral sa ešte niekde ďalej do lesa, kde – ako povedal – musí ešte niečo vybaviť.

Ráno ich zastihlo opäť tak, že ich Wili zobudil a pohostil. Jeho kapsa obsahovala dostatok pokrmu pre všetkých troch zakaždým, keď to potrebovali. Potom im Wili povedal, ako ich mieni učiť a v čom sa kto z nich má hlavne vzdelávať. Akoby mimochodom im povedal, že knihy, ktoré budú potrebovať, už majú vo svojich častiach príbytku, a nech nasledujúce dni, kým bude preč, sa venujú štúdiu. A potom im podal kapsu a vysvetlil, ako si z nej vedia zobrať jedlo. Potom sa na nich opätovne pozrel a zasmial sa. Obaja prekvapene naňho pozreli a on im vysvetlil, že sú síce spolu krátko, ale že vidí, čo medzi nimi vzniká. Obaja Trevor i Bria ostali v pomykove a len sklopili hlavy. Sami pred sebou si to nechceli pripustiť, že im je ten druhý viac ako sympatický a že niečo podivné sa v nich a v ich emóciách začína prebúdzať.